Biskupstvo Banská Bystrica je významnou súčasťou Rímskokatolíckej cirkvi na Slovensku. Jeho história siaha do 18. storočia, keď cisárovná Mária Terézia iniciovala rozsiahle zmeny v cirkevnej správe Uhorska.
Územie Banskobystrického biskupstva v kontexte histórie
Územie Stredného Slovenska, na ktorom neskôr vzniklo Banskobystrické biskupstvo, bolo osídlené už v neolite a pokračuje ďalej cez eneolit, dobu bronzovú, halštatskú a lengyelskú kultúru. Bolo tu zastúpené aj osídlenie keltskou, dáckou a púchovskou kultúrou, či Germánmi. Až nakoniec sa objavujú aj Slovania. O tomto všetko svedčia predovšetkým archeologické nálezy.
Kristianizácia slovenského územia začala pravdepodobne už pred príchodom Slovanov, kedy nastáva jej určitý útlm, aby sa potom vo veľkej miere presadila v dobe Veľkej Moravy. O kristianizácii Veľkej Moravy sa nenachádzajú už len archeologické pramene, ale aj mnohé písomnosti z tejto doby. Postupným presadzovaním kresťanstva na Veľkej Morave sa stále viac pociťuje potreba zmeniť toto misijné územie na územie s vlastnou cirkevnou správou.
O kvalitatívnej zmene v prenikaní kristianizácie svedčí aj vznik vlastnej cirkevnej správy, o ktorú sa zaslúžil hlavne Metod, ktorý sa stáva najprv panónskym arcibiskupom, aby nakoniec bol arcibiskupom na Veľkej Morave. Počiatočná cirkevná organizácia sa začala vyvíjať a rozširovať pomocou tzv. hradných farností.
Vznik tzv. hradných farností súvisel s rozmachom a rozširovaním štátnej správy, ktorá si vyžadovala aj ochranu a bezpečnosť daného územia výstavbou kráľovských hradov. Pri budovaní štátnej správy sa obyčajne hneď buduje aj cirkevná správa na nových územiach a to pomocou spomínaných hradných farností. Postupom času dochádza k nárastu obyvateľstva jednotlivých v oblasti jednotlivých hradov, čo si však zároveň vyžaduje aj postupné dobudovávanie území hradných farností vznikom nových farností.
Počiatky vzniku farností nemusia byť vždy podmienené vznikom spomínaných hradných farností, aj keď ich vznik je pravdepodobne najviac podmienený týmto druhým spôsobom. Prvou farnosťou na území bojnického španstva bola hradná farnosť Bojnice. Táto farnosť sa spomína aj v roku 1332 ako jediná z tohto obvodu, keď sa robil súpis farností a ich platieb pre pápežskú kúriu. V tomto období sa pravdepodobne nepociťovala v tejto oblasti potreba zakladania nových fár, pretože osídlenie bolo tu pravdepodobne sporadické. Najviac boli osídlené Bojnice.
Viac obyvateľstva bolo len v Kanianke, Porube, Lazanoch, Nedožeroch a Brezanoch, ale napriek tomu sa začiatkom 14. storočia nepociťovala potreba založiť tu nové farnosti. Ostatné územie pravdepodobne bolo tiež osídlené, ale oveľa menej. Zmena v tejto oblasti nastáva až nemeckou kolonizáciou vo 4 decéniu 14. storočia, kedy na mnohých miestach vytláčajú kolonisti pôvodné slovenské obyvateľstvo, alebo toto bolo novými hosťami asimilované, o čom často svedčili už len pôvodne názvy lokalít, ktoré noví prisťahovalci naďalej vo svojom jazyku používali.
Najstaršie farnosti v tejto oblasti boli okrem Bojníc v Porube a Gajdli. Tento stav bol koncom 14. storočia. V roku 1401 vznikla farnosť v Nitrianskom Pravne. Postupne vznikajú aj ďalšie nové farnosti, a to v Malinovej, Gajdli, Brezanoch, Porube, Majzli a Tužinej.
Jednou z prvých písomných zmienok o hradnej farnosti je hradná farnosť v Prievidzi. Hrad sa tu prvýkrát spomína v roku 1276. O vzniku prievidzského španstva a hradnej farnosti nemáme písomné zmienky. Mišík predpokladá pomenovanie niektorých lokalít na tomto území ako Koš, Prievidza, Necpaly, Nedožery, Nováky a Sebedražie, že pochádzajú zo starých slovenských rodových mien a na základe toho usudzuje, že toto územie mohlo byť osídlené už v čase Veľkej Moravy, najneskoršie však v 12. storočí. Koniec prievidzskej hradnej farnosti sa predpokladá povýšením Prievidze na mesto, keď mestečko dostalo privilégium od uhorského kráľa Karola Róberta po smrti Matúša Trenčianskeho.
V oblasti Hornej Nitry sa predpokladá samostatné španstvo a aj hradná farnosť v obvode Oslian. Do tohto španstva patrili Veľké a Malé Uherce, Pažiť, Horná Ves, Radobica, Veľké Pole, Oslany, Čereňany, Vieska, Chalmová, Bystričany, Zemianske Kostoľany, Kamenec pod Vtáčnikom.
Do tekovského obvodu patrilo aj celé územie od Hronského Beňadika až po Kremnické Bane, ktoré sa v listinách nazýva „terra de Susolgi“. Predpokladá sa, že oblasť územia označovaného ako Šušolie bola pomerne husto osídlená už pri vzniku opátstva v roku 1075. Územie Šušolia malo troch vlastníkov, a to spomínané Hronsko-beňadické opátstvo, boli tu aj kráľovské majetky a svoje majetkové práva mal na tomto území aj ostrihomský arcibiskup. Tieto majetkové pomery sa predpokladajú na tomto území už v 11. až 12. storočí, keď musíme počítať v oblasti Šušolia aj so vznikom cirkevnej organizácie.
V tomto období sa predpokladá, že farská správa v Hronskom Beňadiku mala na starosti aj kráľovské majetky pravdepodobne po Žarnovicu. Okrem toho sa už v staršom období predpokladá farnosť vo Vieske (dnes Ladomerská Vieska). Na biskupských majetkoch sa predpokladá farnosť už začiatkom 12. storočia najmenej vo Svätom Kríži. Kráľovské majetky mali faru už v 12. storočí aspoň v Žarnovici. Tieto názory zastáva historik Mišík, a to z dôvodu osídlenia Šušolia, ktoré si podľa neho bezpodmienečne vyžadovalo cirkevnú organizáciu tohto územia už v staršom období, ako sa zachovali o tejto skutočnosti písomné pramene, teda v 11. a 12. storočí.
Kráľovská hradná farnosť Zvolen riadila svoje územie z Pustého hradu, ktorého vznik sa kladie pravdepodobne už do čias Veľkej Moravy. Tento hrad a správu tohto územia prijal do svojho systému aj novovznikajúci Uhorský štát. Kedy vznikla zvolenská hradná farnosť sa nedá zistiť, ale predpokladáme, že to mohlo byť už v 11. Keďže postupne zvolenská hradná farnosť nemohla cirkevnoprávne obsiahnuť také veľké územie aké mala pôvodne, vznikajú nové farnosti. Jedna z najstarších je v Slovenskej Ľupči.
Turiec bol dokázateľne pomerne husto osídlený už v období Veľkej Moravy. Svedčí o tom množstvo hrádkov a hradíšť. O tomto slovanskom osídlení dosvedčujú aj mohyly a rôzne sídliskové nálezy remeselníckych výrobkov. Toto územie však až do začiatku 13. storočia nenašlo veľkú odozvu v písomnom materiály. Jediný písomný doklad, ktorý hovorí o Kláštore pod Znievom (villa sancti Ypolity) je z 1. septembra 1113. V roku 1252 prichádzajú na toto územie premonštráti. Celý Turiec s Oravou patril v 13. storočí do nitrianskeho archidiakonátu a v ňom zostal až do roku 1776.
Spočiatku Turiec patril do Nitrianskej stolice, aby na prelome 12. a 13. storočia bol pričlenený k Zvolenskému komitátu. Začiatkom 13. storočia môžeme bezpečne zistiť sakrálne miesta len v Kláštore pod Znievom a vo Svätej Mare (dnes Socovce), ale takéto miesta a teda aj náboženské strediská, môžeme predpokladať na základe hustoty osídlenia aj v iných lokalitách Turca. Hromadný záznam fár v Turci pochádza z údajov pápežských kolektorov, ktorí spisovali fary pre určenie ich decím pre pápežskú kúriu v roku 1332.
Založenie Biskupstva Banská Bystrica
V druhej polovici 18. storočia sa prejavovali tendencie na zmenu cirkevnej správy v Uhorsku. Cisárovná Mária Terézia bola presvedčená, že si ju Prozreteľnosť vyvolila, aby sa starala o všeobecné blaho svojich poddaných. Preto čakala na vhodnú chvíľu, ktorá nastala vakanciou ostrihomskej arcidiecézy. Táto sa naskytla úmrtím ostrihomského arcibiskupa Františka Bárkóczyho v roku 1765.
Mária Terézia pravdepodobne už v roku 1773 urobila tajné prípravy na založenie nových diecéz v Uhorsku. Barón František Koller, brat vesprímskeho biskupa a jeden z najvernejších uhorských radcov cisárovnej, ktorý dobre poznal uhorské dejiny a kánonické právo, vypracoval začiatkom roku 1774 plán na reštrukturalizáciu diecéz v celom Uhorskom kráľovstve. V tejto práci si prizval ostrihomského kanonika Juraja Lichwaltského. Lichwaltský pochádzal z Bardejova a bol predtým tajomníkom biskupa Bárkóczyho v Jágri. Keď bol jeho biskup vymenovaný za ostrihomského arcibiskupa - primasa, odišiel s ním do Ostrihomu. Poznal takmer celé územie, ktoré sa malo oddeliť od arcidiecézy.
Pre dnešné Slovensko navrhol zriadiť tri diecézy: Spiš, Banskú Bystricu a Jasov. Tieto mali byť oddelené od ostrihomskej arcidiecézy. Tento vypracovaný Kollerov a Lichtwaltského plán zo 7. apríla 1774 dostala do rúk Mária Terézia. Tomko J. vo svojej knihe predpokladá úzku súvislosť medzi listom pápeža Klementa XIV., ktorý sa adresoval 6. júla 1773 Márii Terézii a v ňom upozorňuje, že majetok po zrušení jezuitskej rehole je povinná použiť na cirkevné ciele. K tomuto sa rátalo ich využitie aj na zriadenie troch spomínaných diecéz.
Koncom roku 1775 sa cisárovná verejne odhodlala uskutočniť tento plán. V Bratislave sa stretla s kaločským arcibiskupom Jozefom Batthyáňom, ktorý mal byť novým primasom Uhorska. Túto vysokú cirkevnú hodnosť mu panovníčka ponúkla skôr, ale s podmienkou, že sa zriekne časti príjmov a tiež aj privilégií dotýkajúcich sa reformných snáh Márie Terézie, ktoré zákonite museli nastať so vznikom nových diecéz v Ostrihomskom arcibiskupstve. Batthyáň to prijal.
Po získaní sľubu od Batthyáňa pre tieto reformy, dala panovníčka vypracovať plán na rozdelenie ostrihomskej arcidiecézy. V podstate tento plán zachovával Pázmaňov návrh, až na zriadenie Novohradského biskupstva, od ktorého sa upustilo. V tomto návrhu sa vychádzalo hlavne z plánu Kollera a Lichwaltského. Tento návrh počítal len so zriadením troch diecéz. Oproti návrhu Pázmaňa nebolo sídlo pôvodne plánovanej Turčianskej diecézy v Kláštore pod Znievom, ale v Banskej Bystrici.
Panovníčka žiadala Uhorskú kanceláriu pri cisárskom dvore o zaujatie stanoviska k tejto problematike. Komisia, ktorá bola z tohto dôvodu zriadená pod vedením kancelára grófa Františka Esterházyho, mala pripomienkovať vypracovaný návrh. V tomto návrhu Mária Terézia uviedla dôvody, ktoré ju k tomuto kroku viedli. Bola to veľká rozloha, ktorá veľmi sťažovala správu a riadne vykonávanie biskupského úradu, ale aj vzrast obyvateľstva na tomto území. Toto rozdelenie, podľa cisárovnej Márie Terézie, bude na prospech katolíckej viery a štátu. Zároveň pripomína, že vznik nových diecéz musí odsúhlasiť pápež.
Dňa 1. januára 1776 Mária Terézia vyhlásila zriadenie troch nových diecéz odčlenených od ostrihomskej arcidiecézy, zároveň vymenovala aj príslušných biskupov. Do Banskobystrickej diecézy boli zaradené župy Zvolen, Turiec, Severný Tekov, z nitrianskej župy okresy Oslany a Bojnice. Do novozriadenej Banskobystrickej diecézy malo patriť 77 farností a 17 kaplánov. Rezidenciou budúceho biskupa v Banskej Bystrici sa mala stať časť jezuitského kolégia a katedrálou kostol sv. Františka Xaverského, ktorý patril jezuitom. Biskup dostal aj panstvo vo Svätom Kríži a iné náležitosti ako aj ročný príjem 19 000 zlatých. Kapitola mala mať šesť kanonikov. Seminaristi tejto diecézy mali študovať v Trnave.
Vláda hneď podnikla kroky, aby Svätá stolica schválila rozdelenie arcidiecézy, urobila tak listom z 15. januára 1776, ktorý bol určený pre pápeža Pia VI. s vlastnoručným podpisom Márie Terézie. V liste Piovi VI., v ktorom prosila, aby pápež súhlasil s rozdelením arcidiecézy, sa sama odvoláva na takéto pokusy už v minulosti. Upozorňovala aj na to, že pre veľkú rozlohu diecézy kánonické vizitácie boli veľmi zriedkavé a často sa neudeľovala ani sviatosť birmovania. Myslela si, že tieto administratívne ťažkosti by sa odstránili samotným rozdelením diecézy. Ako apoštolská kráľovná a najvyššia ochrankyňa cirkví to žiadala aj preto, lebo do Uhorska sa viac šírili herézy a preto bola potrebná väčšia ostražitosť pastierov.
Mária Terézia vo svojom liste ďalej píše, že niet pochýb o tom, že čím viac biskupov majú ľudia, tým viac prekvitá kresťanstvo, vážia sa ľudské zvyky a zákony, prejavuje sa väčšia úcta k Božím aj ľudským zákonom, a napokon je bezpečnejšie aj blaho štátu a väčší pokoj. Mária Terézia si to priala pre dobro vlastnej viery. Sľubovala, že sa postará o potreby biskupstva, kapituly aj seminára. Opätovne žiadala, aby k tomu všetkému Svätý Otec udelil Apoštolské požehnanie.
List pápežovi nebol len oznamom spomínanej záležitosti, ale aj žiadosťou o spoločný postup s pápežom v tejto veci.
Prvý Biskup František Berchtoldt
Prvý banskobystrický biskup František Berchtoldt sa horlivo ujal vedenia diecézy. Pretože od roku 1754 sa neuskutočnila žiadna kánonická vizitácia, v rokoch 1778 - 1785 vykonal kánonické vizitácie vo všetkých dištriktoch a zakončil ich v meste Banská Bystrica. Bol zanietený za obnovu Božieho kultu, preto klerikov podporoval z vlastných peňazí.
Biskup žiadal Božie služby pre ľud odbavovať slávnostne. Pred očami mal však tie zvyklosti, ktoré mu utkveli v mysli v dobe mladosti: rímske služby Božie. Liturgia má byť lákavá a živá. Čas služieb Božích sa mal zariadiť tak, aby vyhovoval čo najväčšiemu počtu veriacich. V mestách bolo treba dbať na služobných ľudí, ktorí majú najviac voľna vo včasných ranných hodinách. V meste sa môžu spievať latinské piesne, na dedinách sa má však spievať v ľudovej reči, lebo dedinčania latine nerozumejú. Keď biskup spozoroval, že niektorí kantori aj na dedine spievajú len latinské piesne, dal na svoj náklad vytlačiť slovenský a nemecký spevník najobvyklejších kostolných piesní a žiadal, aby sa užíval výhradne tento pri kostolnom speve.
Organovať sa malo len v nedeľu a sviatok, v pracovný deň nie, ale učiteľ sa mal nahlas modliť omšové modlitby. Biskup zakázal zakladať akékoľvek konfraternity a novotné pobožnosti. Pri procesiách zakázal nosiť sochy a obliekať ich do šiat. Kostoly majú byť čisté a upratované dvakrát týždenne. Majú byť vydláždené kameňom a nie tehlou. Muži a ženy majú sedieť v kostole osobitne. Zakázal užívať pri manželských ohláškach rôzne epitetá. Bolo treba ohlásiť len men, stav a rodisko. Každoročne bola povinnosť farníkov vyspovedať sa svojmu farárovi. Ak sa niekto spovedal inde, mal o tom doniesť ceduľu. Akékoľvek pobožnosti bolo treba odbavovať cez deň, večer bolo zakázané.
Biskup veľmi dbal na náboženskú náuku. V nedeľu po litániách sa mala robiť katechéza v kostole pre dospelých. Filialistov, ktorí nemôžu prísť do kostola na vyučovanie treba poučiť doma. Aby sa mohli ľahko učiť aj deti, bol vydaný malý, stredný a veľký katechizmus.
Od roku 1777 zvolal biskup duchovenstvo v stredu pred Zeleným štvrtkom na hlavné zhromaždenie kléru, na ktorom ich oboznamoval so svojimi nariadeniami. Tieto diecézne zhromaždenia sa konali i v nasledujúcich rokoch, čím chcel pôsobiť na jednotu a duchovný rast jemu pridelenému kléru. Biskup sa snažil aj o vzdelanie kléru, tak napr. pre zdokonalenie sa v gregoriánskom speve povolal na dva roky z Fuld benediktína pátra Fructuosa Roedera, ktorý tu pedagogicky pôsobil.
Vplyv reformácie a rekatolizácie
V časoch reformácie dochádza k vzniku protestantskej cirkvi, ktorá sa postupne členila na evanjelickú, ale aj celého radu iných protestantských cirkví , z ktorých na našom území má hlavne podiel reformovaná cirkev založená Jánom Kalvínom. Reformácia Banskobystrickej diecézy preniká z kráľovských miest, ktoré jestvovali na jej území. Z týchto miest, kde veľmi význačnú a pomerne aj vzdelanú vrstvu tvorili mešťania nemeckého pôvodu, ktorých študenti v pomerne silnej miere navštevovali zahraničné univerzity a mnohí z nich práve v Nemecku.
Odtiaľ sa šírili reformačné myšlienky, nielen do nemeckých oblastí, ale takmer aj do celej Európy. Študenti z nemeckých univerzít, ktorí sa obyčajne vracali po ukončení štúdií do svojej domoviny boli hlavnými šíriteľmi nových reformačných myšlienok a hnutí.
Postupne sa však katolícka cirkev spamätávala z tohto radikálneho zvratu vo svojom postavení a začala robiť rekatolizačné (protireformačné) opatrenia. Išlo tu o akúsi katolícku reformáciu v rámci starej cirkvi, ktorá bola evidentná hlavne po ukončení Tridentského koncilu a snahou o získanie späť stratených pozícií ako aj veriacich. Táto protiakcia začína využívať i niektoré prostriedky, ktoré robili evanjelickú cirkev na Slovensku dominantnou. Postupne dochádza na mnohých miestach v diecéze k návratu do starej cirkvi a to zásluhou jednak dobudovaním cirkevnej hierarchie, ale aj zvýšeným vydávaním katolíckej náboženskej literatúry ale i zakladaním nových škôl a snaha o ich vyššiu kvalitu nielen odbornú ale i v náboženskom, teda katolíckom smere. Tak napríklad vznikajú školy piaristov v Prievidzi, v Brezne a Krupine.
Rehole sa však nesnažili pôsobiť len na území školstva, ale pôsobili na veriacich i pomocou tzv. Rekatolizácia mala však aj iné podoby, napríklad konverziou zemepána ku katolíckej viere. Obyčajne časom bolo územie konvertitu ovplyvnené jeho novými názormi a postupne sa rekatolizovali územia spadajúce do jeho právomoci.
Súčasnosť
Prinášame Vám kompletný prehľad svätých omší v Katedrále a ostatných kostoloch mesta. Nájdete tu prehľadný zoznam miest a času konania...
Krst dieťaťa a dospelého, prvé sväté prijímanie, birmovka či manželstvo. Podrobné informácie o postupe a konaní nájdete na tejto podstránke...
Diecézny archív, Rímskokatolícka cirkev, Biskupstvo Banská Bystrica, Mišík, M.: Vznik a funkcia fár na území Banskobystrického biskupstva, rkp. KONIAROVÁ A. a kolektív. Dvesto rokov banskobystrického kňazského seminára. Kňazský seminár sv. Františka Xaverského Banská Bystrica - Badín, Prvé vydanie.
tags: #rimskokatolicka #cirkev #biskupstvo #banska #bystrica