Rímskokatolícka farnosť Liptovské Sliače je miestom, kde sa organizujú obrady, omše a aktivity mimo kostola. Starostlivosť o duchovný život veriacich je prvoradá. Farnosť spravuje kostoly, faru a zabezpečuje poriadanie svätých omší a sviatostí. Rímskokatolícky farský úrad sprostredkúva a pripravuje na sviatosti.
Farnosť sa venuje činnostiam, ktoré zahŕňajú vysluhovanie sviatostí a úmysly svätých omší.
Základné informácie o farnosti, dejiny, zaujímavosti a novinky farnosti sú pravidelne aktualizované. Farnosť Krásno nad Kysucou organizuje pobožnosti a poskytuje informácie o dianí vo farnosti.
História a význam Veľkej noci
V predvečer svojho umučenia Ježiš so svojimi apoštolmi jedol veľkonočného baránka, tak ako to každoročne konali vo všetkých izraelských rodinách na pamiatku vyslobodenia Židov z Egypta. Boli to ich veľkonočné sviatky, ktoré nazývali PASCHA. Ježišovu večeru v predvečer jeho umučenia a smrti nazývame Posledná večera. Pri nej nám Ježiš odovzdal najväčšie dary svojej lásky: Sviatosť oltárnu, svätú omšu, sviatosť kňazstva. Natrvalo v nich sprítomnil seba a celé dielo vykúpenia. Ježiš, veľkňaz Novej zmluvy tajomným spôsobom vo večeradle sprítomnil a uskutočnil svoju obetu na kríži: „Potom vzal chlieb a vzdával vďaky, lámal ho a dával im, hovoriac: „Toto je moje telo, ktoré sa dáva za vás. Toto robte na moju pamiatku.“ Podobne po večeri vzal kalich a hovoril: „Tento kalich je nová zmluva v mojej krvi, ktorá sa vylieva za vás“ (Lk 22, 19-20).Tak ustanovil Pán Ježiš Eucharistiu ako obetu a hostinu lásky. Pri Poslednej večeri sa slávila prvá svätá omša. V nej Ježiš nekrvavým spôsobom obetoval Nebeskému otcovi svoje telo a krv. Apoštolom prikázal, aby robili to isté čo urobil on, aby slávili vždy jeho pamiatku. Pri Poslednej večeri nám Ježiš dal aj nové prikázanie lásky. „Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa milovali navzájom, ako som ja miloval vás.“ (Jn 13, 34) Na znak lásky Ježiš umyl apoštolom nohy. Tým chcel vyjadriť, že opravdivo milovať znamená slúžiť.
Najväčším dôkazom ako nekonečne nás Boh miluje, je kríž. Ježišovo utrpenie sa začalo v Getsemanskej záhrade, kde sa utiahol po Poslednej večeri so svojimi učeníkmi na modlitbu. Pri nej začal cítiť smrteľnú úzkosť, prežíval duševné muky, potil sa krvou. Apoštolom povedal: „Moja duša je smutná až na smrť.“(Mt 26, 38). V Getsemanskej záhrade sa modlil: „Otče môj, ak je možné, nech ma minie tento kalich. No nie ako ja chcem, ale ako ty.“(Mt 26, 39) Zradca Judáš priviedol do Getsemanskej záhrady veľkňazových sluhov a rímskych vojakov. Tí Ježiša spútaného priviedli k Pilátovi, ktorý bol v tom čase rímskym miestodržiteľom v Palestíne. Ježiša dal najprv zbičovať. Vojaci mu dali posmešne na hlavu korunu z tŕnia. Na nátlak Židov ho Pilát odsúdil na smrť na kríži. Zoslabnutý a vyčerpaný musel si sám niesť kríž. Po strastnej krížovej ceste ulicami Jeruzalema ho nakoniec ukrižovali na Golgote. Rimania ukrižovaním trestávali zločincov a otrokov. Aj Pána Ježiša pripočítali medzi zločincov. Židovskí veľkňazi, farizeji a zákonníci vo svojej zaslepenosti žiadali pre neho potupnú smrť na kríži, lebo sa vydával za Božieho Syna. Považovali to za rúhanie sa Bohu, za zločin, ktorý treba potrestať smrťou. Pán Ježiš visel na kríži tri hodiny. Prežíval tam hrozné muky, v ktorých sa modlil k svojmu Otcovi: „Bože môj; Bože môj prečo si ma opustil?“ (Mt 27, 46) Boli to slová žalmu, ktorými sa potvrdzuje, že na kríži zomiera predpovedaný Mesiáš. Pri Ježišovom kríži stála jeho matka Panna Mária, svätý Ján apoštol a niekoľko nábožných žien. Keď Ježiš uzrel matku a pri nej učeníka, ktorého miloval, povedal matke: „Žena, hla, tvoj syn! Potom povedal učeníkovi: Hľa, tvoja matka! A od tej hodiny si ju učeník vzal k sebe.“ (Jn 19, 26-27) Pri kríži stálo aj veľa iných ľudí, ktorí sa Ježišovi posmievali. Po smrti Pána Ježiša prišli vojaci a prebodli mu kopijou bok i srdce. Vytiekla z neho krv a voda. To bolo svedectvo, že Kristus bol naozaj mŕtvy. Píše o tom svätý Ján apoštol: „No keď prišli k Ježišovi a videli, že je už mŕtvy, kosti mu nepolámali, ale jeden z vojakov mu kopijou prebodol bok a hneď vyšla krv a voda. A ten, ktorý to videl, vydal o tom svedectvo… Toto sa stalo, aby sa splnilo Písmo: Kosť mu nebude zlomená.
Ježiš si vybral sviatok Veľkej noci (Paschy) svojho izraelského národa ako symbol pre to čo sa s nim malo stáť v smrti a vo zmŕtvychvstaní. Ako bol jeho národ vyslobodený z egyptského otroctva, tak Ježiš vyslobodzuje aj nás z otroctva hriechu a z moci smrti [KKC 571-573]. Ježiš išiel do Jeruzalema aby nás oslobodil oveľa hlbším spôsobom.
Prorocký starec Simeon predpovedal, že Ježiš bude znamenie, ktorému budú odporovať (Lk 2 34). Na Ježišovom súdnom procese sa podieľali rôzni rímski a židovskí predstavitelia a inštitúcie (Kajfáš, Judáš, Veľrada, Herodes, Poncius Pilát), ktorých osobnú vinu pozná jedine Boh.
K násilnej Ježišovej smrti nedošlo len na základe tragických vonkajších okolnosti. Ježiš bol vydaný „podľa presného Božieho zámeru a predvídania“ (Sk2, 23). Nebeský Otec „toho, ktorý nepoznal hriech za nás urobil hriechom“ (2 Kor 5, 21), aby sme my, deti hriechu a smrti, mali život. Na oboch stranách je to Láska, ktorá sa potvrdila v krajnej situácii kríža. [KKC 599 - 609; 620] Aby nás Boh zachráni pre smrťou, vylial „liek nesmrteľnosti“ (sv. Ignác Antiochijský) na náš svet smrti - svojho Syna Ježiša Krista.
Umučenie, smrť a vzkriesenie Krista
Kristova obeta a vykúpenie
Izraeliti na znak zmierenia prinášali Bohu na obetu baránka. Jeho krvou sa zachránili pred Božím trestom. Veľkonočného baránka - Paschu, jedávali každoročne pri pamätnej hostine a tak ďakovali za záchranu a obnovovali svoju zmluvu s Behom. Obetný baránok bol predobrazom Krista. On svojou smrťou na kríži uskutočnil naše vyslobodenie z otroctva hriechu. Preto proroci nazývajú Krista Boží Baránok. Ježiš Kristus je náš veľkonočný Baránok, lebo je obetným darom Otcovi aj obetným pokrmom pre nás. Kristova smrť na kríži je obetou zmierenia za naše hriechy. Pán Ježiš ňou dal nebeskému Otcovi nekonečnú náhradu za naše urážky. Tak nás zmieril s Otcom a obnovil s ním naše priateľstvo. Svätý Pavol apoštol napísal: „Veď v Kristovi Boh zmieril svet so sebou a nepočítal ľudom ich hriechy.“ (2 Kor 5, 19) Ježišova obeta kríža je aj obnovou zmluvy s Bohom. Pán Ježiš smrťou na kríži dokázal, že nás nekonečne miluje. Utrpenie a smrť prijal na seba dobrovoľne, len z lásky k nám. „Obetoval sa, pretože sám chcel.“ (Iz 53, 7) Preto každý človek môže povedať so svätým Pavlom o Kristovi: „… ktorý ma miluje a vydal seba samého za mňa.“ (Gal 2, 20) Jeho smrť na kríži je úkonom aj jeho nekonečnej lásky k nebeskému Otcovi. Poslušnosťou do krajnosti splnil jeho vôľu. Kristova smrť nie je znakom jeho bezmocnosti a slabosti. Naopak, je svedectvom jeho hrdinstva a lásky.
Pochovanie a zostúpenie k zosnulým
Mŕtve telo Pána Ježiša pochovali jeho verní priatelia: Nikodém, Jozef z Arimatey a nábožné ženy. S úctou ho zložili z kríža a vložili ho do náručia jeho prebolestnej matky - Panny Márie. Poumývali ho, natreli balzamom a voňavými masťami a zavinuli ho do plachiet, ako bolo u Židov zvykom pochovávať. Jozef z Arimatey mal v neďalekej záhrade pre seba pripravený hrob, vytesaný do skaly. Tento hrob daroval Ježišovi. Keď uložili Ježišovo telo do skalného hrobu, privalili kameň. Ježišova duša sa vo chvíli smrti na kríži odpojila od jeho tela. Tak Kristus okúsil údel ľudskej smrti a celkom sa pripodobnil všetkým ľuďom na zemi. Jeho duša hneď po smrti zostúpila k zosnulým a pridružila sa k nim. Duše spravodlivých ľudí, čo žili od stvorenia sveta, čakali v podsvetí na vykúpenie. Nemohli prísť do neba, lebo nebo do Ježišovej smrti bolo zatvorené. Ježiš zosnulým oznámil, že sú vykúpení, a otvoril im nebo. Uviedol ich do kráľovstva večnej Božej lásky.
Zmŕtvychvstanie a jeho význam
Ježišovo telo nezostalo navždy v hrobe. Na tretí deň si Pán Ježiš svojou Božou mocou znova vrátil život a vsta1 zmŕtvych. Boh ho vzkriesil. Odvtedy je stále živý. Preto svätý Pavol apoštol napísal: „Veď vieme, Kristus vzkriesený z mŕtvych už neumiera, smrť nad ním už nepanuje.“(Rim 6, 9) Pri vzkriesení sa Ježišovo telo opäť spojilo s jeho dušou a začalo žiť osláveným životom. Bolo to to isté telo, ktoré mal v pozemskom živote a ktoré viselo na kríži. Dôkazom toho sú jeho rany na rukách, nohách a na boku, ktoré si Pán Ježiš ponechal i po vzkriesení. Po vzkriesení je Ježišovo telo už oslávené, neporušiteľné, ale neviditeľné. Pán Ježiš začal po vzkriesení žiť so svojím osláveným telom a dušou už v novom svete Božej lásky. V ňom začal mať aj ako človek plnú účasť na Božej sláve. Kristus svojím zmŕtvychvstaním zvíťazil a obnovil nám život. Jeho vzkriesenie je víťazstvom nad hriechom, smrťou a zlým duchom. Je to koniec nášho otroctva a začiatok nového života pre celý svet. Kristovo víťazstvo je i naším víťazstvom, ako napísal sv. Pavol apoštol: „Ak ste teda s Kristom vstali zmŕtvych, hľadajte, čo je hore.“ (Kol 3, 1) .V Ježišovom zmŕtvychvstaní máme prísľub vzkriesenia nášho tela. Bude to na konci sveta, keď znovu príde a všetkým ľuďom ukáže slávu svojho vzkriesenia.
Zjavenia po zmŕtvychvstaní
Pán Ježiš sa po svojom zmŕtvychvstaní viditeľne ukázal mnohým učeníkom, aby im dokázal, že je živý. Najprv sa ukázal ženám a prikázal im, aby oznámili apoštolom, že žije. Ale tí sprvu neuverili ženám, preto im Ježiš vyčítal ich neveru. (Por. Mk 16, 14) Apoštoli uverili až potom, keď sa im sám zjavil. Oni ho viackrát videli, dotýkali sa ho a rozprávali sa s ním. Svätý Peter apoštol o tom dosvedčuje: „Boh ho tretieho dňa vzkriesil a dal mu, aby sa zjavil - nie všetkému ľudu, ale svedkom, ktorých Boh vopred určil, nám, čo sme s ním po jeho zmŕtvychvstaní jedli a pili. (Sk 10, 40-41) Apoštolom sa Pán Ježiš zjavoval po štyridsať dní po svojom zmŕtvychvstaní. Oni sa stali svedkami jeho zmŕtvychvstania. „Budete mi svedkami v Jeruzaleme i v celej Judei aj v Samárii a až po samý kraj zeme.“ (Sk 1, 8) Apoštoli toto poslanie verne splnili. Za toto svedectvo položili aj svoje životy. Kristovo zmŕtvychvstanie je základom našej viery. Viera vo vzkrieseného Krista je hybnou silou nášho života. je podkladom pre najradostnejšiu nádej, že všetci raz vstaneme zmŕtvych a že budeme večne šťastní v oslávenom Kristovi. Svätý Pavol apoštol o tom napísal: „Ale ak nebol Kristus. vzkriesený, potom je márne naše hlásanie a márna je aj vaša viera a keď Kristus nevstal, vaša viera je márna a ešte stále ste vo svojich hriechoch. Potom aj tí, čo zosnuli v Kristovi, sú stratení.
Veľkonočné tajomstvo a vykúpenie
Kristovu smrť na kríži a jeho zmŕtvychvstanie nikdy nemôžeme od seba oddeľovať. Patria spolu. Sú to dve skutočnosti jedného tajomstva viery - ve1konočného tajomstva. Voláme ho tak preto, lebo Kristova smrť a vzkriesenie sa uskutočnili počas slávenia židovských sviatkov Veľkej noci. Pán Ježiš premenil židovskú Veľkú noc na sviatky nášho vykúpenia. Našej záchrane v Kristovom živote poslúžilo všetko: jeho skryté práce, kázne, zázraky a pod. Kristovo vykupiteľské dielo vyvrcholilo vo veľkonočnom tajomstve. On nás vykúpil hlavne svojou smrťou a zmŕtvychvstaním. Veľkonočnou obetou napravil, čo ľudia pokazili hriechmi. Pre zásluhy Kristovej smrti a zmŕtvychvstania máme odpustenie hriechov a môžeme prísť do neba. Nebeský Otec nás v Kristovi opäť prijíma za svojich synov a dcéry. Získavame naspäť stratené Božie dary, najmä slobodu Božích detí. Pán Ježiš v nás obnovil Boží obraz ktorý hriech znetvoril. Vdýchol do nás akoby nový dych života Tento nový život v duši je zárukou večného života a budúcej nesmrteľnosti. Vykúpenie zasahuje celého človeka aj jeho telo. Kristovo vykúpenie sa dotýka aj celého viditeľného sveta, ktorý bol poškodený zlobou hriechu. Svätý Pavol o tom píše: „Aj samo stvorenie bude vyslobodené z otroctva skazy, aby malo účasť na slobode a sláve Božích detí.“ (Rim 8, 21) Vykúpenie vesmíru bude spočíval v účasti celého hmotného sveta na našom oslávení.
Hoci Pán Ježiš „…jedinou obetou navždy zdokonalil tých, čo sa posväcujú.“ (Hebr 10, 14), predsa neustále pokračuje v diele vykúpenia. Robí to tak, že jednotlivým ľuďom privlastňuje ovocie svojej veľkonočnej obety. Dary vykúpenia rozdáva ľuďom prostredníctvom služieb Cirkvi. Pán Ježiš žiada od každého človeka spoluprácu pri jeho vykúpení. Robí to preto, lebo rešpektuje ľudskú slobodu. Spoluprácou s Kristom - Vykupiteľom sa slobodne rozhodujeme pre Boha a jeho lásku. Tak sa aspoň trochu pričiňujeme o nápravu toho, čo sme pokazili hriechmi. Do spolupráce s Kristom na našom vykúpení sa môžeme zapojiť všetkými životnými prejavmi: prácou, modlitbou, radosťou i utrpením, odriekaním i dobročinnou láskou. Vynaliezavou láskou môžeme všetko premieňať na spoluprácu s Kristom. Podmienka je, aby sme to robili zjednotení s ním, radostne a s láskou. V liste svätého Pavla apoštola čítame: „Teraz sa radujem v utrpeniach pre vás a na vlastnom tele dopĺňam to, čo chýba Kristovmu utrpeniu pre jeho telo, kotím je Cirkev.“ (Kol 1, 24) Do Kristovho vykupiteľského diela sa najúčinnejšie zapájame živou účasťou na bohoslužbách Cirkvi, podľa slov uznesenia II.
Nanebovstúpenie Pána Ježiša
Pán Ježiš po svojom zrnŕtvychvstaní sa ešte štyridsať dní zjavoval apoštolom a iným učeníkom. Dal in posledné pokyny, odovzdal im svoju moc a misijné poslanie. Svätého Petra apoštola ustanovil za hlavu Cirkvi. Prisľúbil im aj Utešiteľa - Ducha Svätého a prikázal im, aby sa pripravovali na jeho príchod. Pán Ježiš odišiel s osláveným telom k svojmu Otcovi viditeľne do neba na štyridsiaty deň po zmŕtvychvstaní. Bolo to na Olivovej hore pred očami apoštolov a iných učeníkov. Návrat vzkrieseného Ježiša do neba k Otcovi voláme nanebovstúpenie. Vtedy si navždy zasadol v nebi po pravici Božej. Kristovo nanebovstúpenie sa dotýka celého ľudstva. Predišiel nás do neba ako nová Hlava ľudského pokolenia a na sebe samom ukáza1 budúcnosť vykúpeného ľudstva. Jeho nanebovstúpenie je predzvesťou a zárukou našej budúcej slávy. Je to začiatok aj nášho oslávenia, veď v Kristovi bola už oslávená i naša ľudská prirodzenosť. Pán Ježiš v deň svojho nanebovstúpenia vyhlásil: „Daná mi je všetka moc na nebi i na zemi.“ (Mt 28, 18) Tak naznačil, že mu nebeský Otec aj ako oslávenému človekovi daroval všetko na nebi i na zemi. Podriadil mu celý svet a ustanovil ho za Kráľa vesmíru. Kristus ako Kráľ neba i zeme je H1avou nového ľudstva. Je novým Adamom, skrze ktorého sa rodia noví ľudia. Svätý Pavol apoštol o vznešenosti Krista - Kráľa a Hlavy ľudstva napísal: „On je pred všetkým a všetko v ňom spočíva. On je hlavou tela Cirkvi. On j počiatok, prvorodený z mŕtvych, aby on mal vo všetkom prvenstvo. Lebo Boh chcel aby v ňom prebývala všetka plnosť.“ (Kol 1, 1 7-19) V Kristovi ako v Hlave nového ľudského pokolenia sa má všetko obnoviť a zjednotiť. Kristovo kráľovstvo je kráľovstvo pravdy a života, svätosti a milosti, spravodlivosti, lásky, a pokoja. Hoci Pán Ježiš so svojím osláveným telom odišiel k Otcovi do neba, neprestal byť medzi nami. Uistil nás o tom pri svojom nanebovstúpení: „Ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta.“ (M1 28, 20) Zanechal nám dary, ktoré nám ho navždy sprítomňujú. Pán Ježiš zostal prítomný medzi nami najmä v Eucharistii. Máme ho medzi sebou aj v osobách kňazov, ktorí ho medzi ľuďmi sprítomňujú a zastupujú. Je prítomný a účinkuje aj v ostatných sviatostiach. Stretávame sa ...
Kostol sv. Jána Nepomuckého v Krásne nad Kysucou
Filiálny kostol sv. Jana Nepomuckého bol postavený až v roku 1905. Pred tým na tomto mieste stála malá kaplnka slúžiaca na bohoslužobné účely. Zasvätená bola svätému Jánovi Nepomuckému. V nej slúžievali len tri sväté omše do roka: Vianočnú na Štefana, na Veľkonočný a Svätodušný pondelok, príležitostne len pri pohreboch. Veriaci sa v kaplnke schádzali v nedeľu poobede na litánie bez kňaza. Keďže kaplnka mala len šindľovú strechu a chatrné základy bez použitia betónu, už po dvadsiatich rokoch si vyžiadala opravu, lebo do nej zatekalo a steny praskali. Stavba je jednoloďová s hranolovitou predstavanou vežou na osi hlavnej fasády kostola ukončený s polkruhovou aspidou. Celková dĺžka kostola je 14 metrov, jeho výška 9 metrov, loď kostola je zaklenutá. Postavili ho podľa projektu Michala Milana Harminca. Zaujímavá je jeho fasáda bohato zdobená architektonickými a dekoratívnymi prvkami. Požehnanie novej stavby sa uskutočnilo 21. Od výstavby prešiel kostol viacerými zmenami tak v interiéri, ako aj aj v exteriéri. 21. mája 1934 počas folklórnych slávností, montujú do veže kostola dva nové zvony. Oltárny obraz svätého Jána Nepomuckého bol nainštalovaný 1. apríla 1945. Dovtedy sa tam nachádzala socha Panny Márie. Autorom oltárneho obrazu je Lajko Dobozy, žiak a neskôr i kolega prof. Okolo roku 1948 kostol vymaľoval miestny maliar Michal Skrúcaný a v roku 1976 pribudol do kostola organ, ktorý nahradil staré harmónium. V roku 1990 pristavujú sakristiu a obnovujú fasádu chrámu. Vpravo, pri vstupe do kostola je umiestnená nika s pamätnou tabuľou „Na pamiatku 10. výročia národného oslobodenia a ku cti občanom padlým vo svetovej vojne 1914 - 1918“.
V blízkosti kostola sa nachádza aj niekoľko zaujímavých pamiatok, jednou z nich je kamenný kríž umiestnený vpravo pred vchodom do kostola. Je to jednoduchý kríž zhotovený z pieskovca, z prvej polovice 19. storočia. Za týmto kamenným krížom je kríž drevený, je to kríž k misii z roku 1950, prvý kríž tu ale už stál po misiách v roku 1923. Socha Nepoškvrnenej Panny Marie je umiestnená tiež pred kostolom, a pochádza z roku 1861. Socha Panny Marie má nad sebou plechovú striešku, okolo jej hlavy je kruh z hviezd. Stojí na zemi a jednou nohou stúpa na hlavu hada, ktorý je okolo zeme ovinutý. Socha bola po zlúčení obce s mestom pri úprave, regulácii kubranského potoka odstránená. Na jej nové miesto, kde by sa dala umiestniť sa v tej dobe už nenašlo povolenie. Došlo k tomu až po zmene režimu, 14. V blízkosti kostola, pri ceste v smere na Kubricu je aj socha sv. Smerom vľavo od kostola je lurdská jaskyňa Panny Márie, na mieste, kde 14. júla 1929 vykonával svoju primičnú omšu kubranský rodák Štefan Hlaváč z dôvodu veľkého množstva ľudí, pre ktorý by bol kostol malý. Na tomto mieste, pod bývalou starou hornou školou v čase vojny 14. júla 1941 došlo k slávnostnému posväteniu tejto lurdskej jaskyne.
Svätý Ján Nepomucký
Sv. Ján Nepomucký prichádza na svet v Pomuku pri Plzni okolo roku 1345. Meno „Nepomucký“ vzniká nesprávnym čítaním latinskej verzie jeho mena „de Pomuk“. Ján získava vzdelanie v kláštore cisterciánov, potom v Žatci v slávnych latinských školách a nakoniec sa dostáva aj na univerzitu do Prahy, ktorú práve v tom čase zakladá cisár Karol IV. V roku 1370 sa Ján stáva notárom a pisárom v arcibiskupskej kancelárii. Je takisto osobným tajomníkom biskupa. V roku 1380 sa stáva súčasne aj farárom vo farnosti sv. Havla v Starom meste. V rokoch 1382-1387 študuje kánonické právo v Padove, kde získava doktorát, a potom sa vracia späť do Prahy. Stáva sa kanonikom a generálnym vikárom arcibiskupstva. Má na starosti veľa zodpovedných úloh v Cirkvi. Okrem toho káže v chráme sv. Víta a v Týnskom chráme.
Pokiaľ je na tróne cisár Karol IV., sú medzi arcibiskupstvom a cisárskym dvorom veľmi dobré vzťahy. To sa však mení nástupom Karolovho syna Václava IV., ktorý je korunovaný za českého kráľa už ako dvojročný. Spočiatku sa drží otcovho vzoru, no neskôr sa oddáva poľovačkám a zábavám. Okrem toho je veľmi zlostný a hnevlivý. Robí si zálusk na benediktínske opátstvo v Kladruboch v západných Čechách. Keď ho však nedostáva, jeho hnev sa obracia doslova proti celej Cirkvi v Čechách. Zajíma Jána a dvoch ďalších arcibiskupových spolupracovníkov. Ostatných dvoch neskôr prepúšťa, ale Jána dáva natiahnuť na škripec, mučia ho rôznymi spôsobmi a nakoniec ho v noci odvádzajú a hádžu z pražského mosta do rieky Vltavy. Je 20. marec 1393. Po niekoľkých dňoch jeho telo nachádzajú a pochovávajú v kostole sv. Kríža; neskôr ho prenášajú do chrámu sv. Traduje sa, že sv. Ján je mučeníkom spovedného tajomstva. Údajne sa ho kráľ vypytuje na hriechy svojej manželky Žofie. Tá sa spovedáva práve u Jána. Kráľ ju podozrieva z nevery, pretože sám sa tejto neresti dopúšťa. Keďže však Ján nič nevyzrádza, mučia ho a nakoniec zomiera vo vlnách rieky Vltavy. Túto tradíciu potvrdzuje aj fakt, že jazyk sv. Jána Nepomuckého sa zachováva neporušený.
Zvony Kostola sv. Jána Nepomuckého
Zvony Kostola sv. Jána Nepomuckého sú:
- 1. zvon Božské Srdce Ježišovo a sv. Ján Nepomucký
- Hmotnosť: 220 kg
- Priemer: 715 mm
- Výška: 650 mm
- Hrúbka venca: 55 mm
- Pôvod: Pavel Ranko, Trenčín, r.
- 2. zvon Panna Mária a sv. Ján Nepomucký
- Hmotnosť: 90 kg
- Priemer: 532 mm
- Výška: 470 mm
- Hrúbka venca: 30 mm
- Pôvod: Pavel Ranko, Trenčín, r.
- 3. zvon anjel strážny „umieračik“
tags: #rimskokatolicka #cirkev #farnost #liptovske #sliace