V liturgii Adventu je zrejmá istá postupnosť. Vo štvrtom týždni sa pozornosť sústreďuje výlučne na Máriu. Keďže tento rok mám k dispozícii len dve meditácie, napadlo mi venovať ich dvom z nich: Predchodcovi a Matke.
Ján Krstiteľ ako moralista a kazateľ pokánia
Zástupom, čo prichádzali k nemu, aby sa mu dali pokrstiť, hovoril: „Hadie plemeno, kto vám ukázal, ako uniknúť nastávajúcemu hnevu!? Prinášajte teda ovocie hodno pokánia a nepokúšajte sa nahovárať si: „Naším otcom je Abrahám!“ - lebo vravím vám: Boh môže Abrahámovi vzbudiť deti aj z týchto kameňov. Sekera je už priložená na korene stromov.
Evanjelium nám umožňuje vidieť, čím sa v tomto bode odlišuje Krstiteľovo kázanie od Ježišovho. Ježiš sám vyjadruje tento kvalitatívny skok: Zákon a Proroci sú až po Jána. Odvtedy sa zvestuje Božie kráľovstvo a každý naň ide násilím. Musíme sa vyvarovať zjednodušeného porovnávania Zákona a evanjelia.
Hneď po práve citovanom výroku Ježiš (alebo aspoň evanjelista) dodáva: „Ľahšie sa pominie nebo a zem, ako by zo Zákona vypadla jediná čiarka.“ Nové je poradie medzi prikázaním a darom, t. j. medzi zákonom a milosťou.
Základom Krstiteľovho kázania je výrok: „Robte pokánie, a tak k vám príde Božie kráľovstvo!“ Základom Ježišovho kázania je výrok: „Robte pokánie, lebo k vám prišlo Božie kráľovstvo!“ (Pripomeňme si práve citovaný Ježišov výrok: „Zákon a Proroci sú až po Jána. Nejde len o chronologický rozdiel, ako medzi pred a po, ale aj o axiologický rozdiel, t. j. rozdiel hodnotový.)
Chce tým povedať, že nie zachovávanie prikázaní umožňuje príchod Božieho kráľovstva, ale príchod Božieho kráľovstva umožňuje zachovávanie prikázaní. Ľudia sa zrazu nezmenili a nestali sa lepšími, aby kráľovstvo mohlo prísť na zem. „Lebo ak zákon bol daný skrze Mojžiša, milosť [t. j. zachovávať ho] prišli skrze Ježiša Krista.“ píše evanjelista Ján.
Pravdivý príbeh Jána Krstiteľa | Ako ste ho ešte nikdy nevideli
Je zaujímavé vidieť, ako sa táto Kristova novosť odráža v rozdielnom postoji Krstiteľa a Ježiša k takzvaným „hriešnikom“. Ján, ako sme počuli, vkladá do hriešnikov, ktorí k nemu prichádzajú, slová ohňa. Je to sám Ježiš, kto v tomto bode poukazuje na rozdiel medzi ním a Predchodcom: Prišiel Ján, nejedol a nepil, a hovoria: „Je posadnutý zlým duchom“. Prišiel Syn človeka, je a pije, a hovoria: „Hľa, pažravec a pijan, priateľ mýtnikov a hriešnikov!“ No múdrosť ospravedlňujú jej skutky.
Ježiš nečaká, kým hriešnici zmenia svoj život, aby ich mohol prijať. Prijíma ich a to vedie hriešnikov k zmene ich života. Všetky štyri evanjeliá - synoptici i Ján - sú v tomto jednomyseľné. Ježiš nečaká, kým si Samaritánka dá do poriadku svoj súkromný život, skôr ako by sa ňou zabával a dokonca ju požiadal, aby mu dala napiť sa. Tým, že to urobil zmenil srdce ženy, ktorá sa stáva evanjelizátorkou medzi jeho ľuďmi.
Z týchto príkladov nemôžeme vyvodiť absolútnu normu. (Ježiš bol Ježiš a čítal srdcia, my nie sme Ježiš!). Cirkev však nemôže ignorovať jeho štýl bez toho, aby sa neocitla na strane Jána Krstiteľa, a nie na strane Krista. Ježiš neschvaľoval hriech a to omnoho viac, ako by to dokázali najprísnejší moralisti, ale v evanjeliu navrhol nový liek: nie odcudzenie, ale prijatie.
Zmena života nie je v evanjeliách podmienkou priblíženia sa k Ježišovi; musí však byť výsledkom (alebo aspoň zámerom) po priblížení sa k nemu. V tomto smere sa Svätá Matka Cirkev má čo učiť od dnešných matiek a otcov rodín.
Všetci poznáme drámy, ktoré dnes lavírujú medzi mnohými rodičmi: deti, ktoré sa napriek ich dobrému príkladu kresťanského života a ich dobrým radám vydávajú inou cestou ako oni, ničia sa drogami, sexuálnym zneužívaním, skorými rozhodnutiami, ktoré sa ukážu ako nesprávne a často tragické... Je to snáď tak, že im preto zatvárajú dvere pred nosom a vyhadzujú ich z domu? Jediné, čo môžu urobiť, je rešpektovať ich voľbu, tak ako ju pred nimi rešpektoval Boh, a naďalej ich milovať.
Táto dramatická situácia v spoločnosti sa odráža aj v situácii Cirkvi. V jednom bode nemáme na výber, pretože Ján a Ježiš sa dokonale zhodujú. Aj my by sme mali v tejto otázke pozdvihnúť svoj hlas. Je to to, čo Ján vyjadruje slovami: „Kto má dvoje šiat, nech dá tomu, čo nemá nijaké, a kto má jedlo, nech urobí podobne!“ a to isté ponúka Ježiš podobenstvom o boháčovi i opisom posledného súdu v 25. kapitole Matúša.
Ján Krstiteľ ako prorok
Prejdime teraz k druhej úlohe alebo titulu Jána Krstiteľa. On - ako som povedal - nie je len moralistom a kazateľom pokánia; je tiež a najmä predovšetkým prorokom: „A ty, chlapček, budeš sa volať prorokom Najvyššieho“, hovorí o ňom jeho otec Zachariáš. Ježiš ho dokonca nazýva „viac ako prorokom“.
Môžeme sa pýtať, v akom zmysle je Ján Krstiteľ prorokom? V čom spočíva proroctvo v jeho prípade? Proroci ohlasujú budúcu spásu. Ján Krstiteľ však neohlasuje budúcu spásu, ale poukazuje na tú, ktorá je prítomná. V akom zmysle ho teda možno nazvať prorokom?
Izaiáš, Jeremiáš, Ezechiel pomáhali ľuďom prekonať a prekročiť bariéru času; Ján Krstiteľ pomáha ľuďom prekročiť ešte hrubšiu bariéru protikladných zjavov. Je ľahké uveriť v niečo veľkolepé, božské, keď sa to predpokladá v neurčitej budúcnosti - „v tých dňoch“, „v posledných dňoch“... -, v kozmickom prostredí, kde nebesá kvapkajú sladkosťou a zem sa otvára, aby z nej vyrástol Spasiteľ. Ťažšie je, keď treba povedať: „Teraz! Je tu! Je to on!“
Človek je hneď v pokušení povedať: „A to je všetko? Je to škandál Božej pokory, ktorá sa zjavuje „pod rozporuplným zjavom“, aby zmiatla ľudskú pýchu a „vôľu po moci“. Uveriť, že ten muž, ktorého videli krátko pred tým, ako je, spí, ktorého videli možno aj zívnuť, keď sa zobudil, je Mesiáš, ten, ktorého všetci očakávali; uveriť, že prišli na koniec dejín: to si vyžadovalo prorockú odvahu väčšiu ako Izaiášova.
Dvojitá úloha Jána Krstiteľa
Všetky štyri evanjeliá zdôrazňujú dvojitú úlohu Jána Krstiteľa, úlohu moralistu a proroka. Kým však synoptici viac zdôrazňujú prvú z nich, štvrté evanjelium trvá viac na tej druhej. Ján Krstiteľ je mužom, ktorý hovorí: „Hľa!“. „Toto je ten, o ktorom som hovoril... Hľa, Baránok Boží!“ Aké vzrušenie muselo prebehnúť telom tých, ktorí s týmito alebo podobnými slovami prvýkrát prijali zjavenie.
Verím, že nám zanechal ako dedičstvo svoju prorockú úlohu. Čo nás Ján Krstiteľ učí ako prorok? Tým, že povedal: „Medzi vami stojí ten, ktorého nepoznáte!“, otvoril nové kresťanské proroctvo, ktoré nespočíva v ohlasovaní budúcej spásy, ale v zjavovaní skrytej prítomnosti, prítomnosti Krista vo svete a v dejinách, v strhávaní závoja z očí ľudí, takmer kričiac slovami, ktoré sú ozvenou Izaiášových slov: „Boh robí čosi nové, nebadáte?“.
Ježiš povedal: „Ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta“. Je medzi nami, je vo svete a svet ho ani dnes, po dvetisíc rokoch, nepozná. Existuje Kristova veta, ktorá vždy znepokojovala veriacich. „Nájde Syn človeka vieru na zemi, keď príde?“ Ježiš tu však nehovorí o svojom príchode na konci sveta.
V tzv. eschatologických rozpravách sa prelínajú dve perspektívy: perspektíva Kristovho posledného príchodu a perspektíva jeho príchodu ako vzkrieseného a osláveného Otcom: jeho príchod „podľa Ducha svätosti od vzkriesenia z mŕtvych“, ako to definuje svätý Pavol, na rozdiel od predchádzajúceho príchodu „podľa tela“.
Táto znepokojujúca Ježišova veta sa teda netýka našich potomkov, tých, ktorí budú žiť v čase jeho posledného príchodu; týka sa našich predkov a týka sa aj našich súčasníkov, vrátane nás. Našiel Ježiš napriek svojmu zmŕtvychvstaniu a zázrakom, ktoré sprevádzali začiatok Cirkvi, vieru medzi svojimi? Napriek dvetisíc ročnej prítomnosti na svete a všetkým potvrdeniam dejín nachádza ešte stále vieru na zemi, najmä medzi takzvanými „intelektuálmi“?
V Jánovej dobe pohoršenie pochádzalo z Ježišovho fyzického tela; z jeho tela, ktoré je také podobné nášmu, až na hriech. Aj dnes je to jeho telo, jeho telo, ktoré pohoršuje: jeho mystické telo, Cirkev, taká podobná zvyšku ľudstva, nevynímajúc ani hriech.
Nová evanjelizácia
Sv. Ján Pavol II. charakterizoval novú evanjelizáciu ako - citujem - „novú v zápale, v nových metódach a v nových výrazoch“. Ján Krstiteľ je naším majstrom predovšetkým v prvej z týchto troch vecí, v horlivosti. Nie je veľkým teológom; má veľmi základnú kristológiu. Používa veľmi jednoduché obrazy. „Nie som hoden - hovorí - rozviazať mu remienok na obuvi....“ Ale napriek chudobe jeho teológie dokáže dať pocítiť veľkosť a jedinečnosť Krista!
Z jeho slov sa zdá, že svet i ľudstvo sú obsiahnuté akoby vo vejári alebo v sitku, ktoré on, Mesiáš, drží a trasie v rukách. Pred ním sa rozhoduje, kto obstojí a kto padne, kto je dobrá pšenica a kto plevy, ktoré roznáša vietor.
V komentári k slovám svätého Jána Pavla II., ktoré som pripomenul, ktosi vtedy zdôraznil, že nová evanjelizácia môže a musí byť, nová „v zápale, v metóde a vo vyjadrení“, ale nie v obsahu, ktorý zostáva rovnaký ako vždy a ktorý vychádza zo zjavenia. To všetko je pravda. Nemôže existovať žiadny skutočne a úplne nový obsah. Môže však existovať nový obsah v tom zmysle, že v minulosti nebol dostatočne zvýraznený, že zostal v tieni, podhodnotený.
Svätý Gregor Veľký povedal: „Scriptura cum legentibus crescit“ (Moralia in Job, 20, 1, 1), čiže „Písmo rastie s tými, ktorí ho čítajú.“ A na inom mieste tiež vysvetľuje prečo. „Lebo - hovorí - človek chápe [Písmo] tým hlbšie, čím viac pozornosti mu venuje“ (Hom in Ez. I, 7, 8). To, čo niekedy sťažuje prijatie „rastu“, o ktorom hovorí Gregor Veľký, je malá pozornosť venovaná dejinám vývoja kresťanskej náuky od jej počiatkov až po súčasnosť, alebo veľmi povrchné poznanie týchto dejín.
Zjavenie - Písmo a Tradícia spolu - rastie podľa požiadaviek a provokácií, ktoré sú naň kladené v priebehu dejín. Kázanie Jána Krstiteľa nám ponúka príležitosť na aktuálne a dôležité pozorovanie práve v súvislosti s týmto „rastom“ Božieho slova, ktoré Duch Svätý spôsobuje v dejinách.
| Prorok | Posolstvo | Naplnenie |
|---|---|---|
| Izaiáš | Príchod Mesiáša, rok milosti Pána, sloboda zajatcom | Ježišova kázanie v Nazarete (Lk 4,17-19) |
| Druhý Izaiáš | Duch Jahveho na Služobníkovi, otvorenie očí slepým | Mesiáš naplnený Duchom Svätým |
Liturgická a teologická tradícia z neho prevzala predovšetkým zvolanie: „Hľa, Baránok Boží, ktorý sníma hriech sveta!“. V skutočnosti je to však len polovica Krstiteľovho proroctva o Kristovi. Takmer jedným dychom a vo všetkých štyroch evanjeliách definuje Krista ako toho, „ktorý krstí Duchom Svätým!“.
Kresťanská spása teda nie je len niečo negatívne, „odňatie hriechu“. Je to predovšetkým niečo pozitívne: je to „darovanie“, vliatie nového života, života z Ducha Svätého. Zničenie hriechu sa zdá byť cestou a podmienkou pre dar Ducha Svätého, ktorý je konečným cieľom, najvyšším darom. Samozrejme, na tento pozitívny aspekt sa nikdy nezabudlo. Možno sa však nie vždy dostatočne zdôrazňoval.
V západnej spiritualite sme sa vystavili riziku, že kresťanstvo budeme vnímať najmä v „negatívnom“ zmysle, ako riešenie problému prvotného hriechu, teda ako niečo pochmúrne a depresívne. To aspoň čiastočne vysvetľuje jeho odmietanie veľkými časťami kultúry, ktoré vo filozofii reprezentuje Nietzsche a v literatúre nórsky dramatik Ibsen.
Svätí radi pokračujú z neba v poslaní, ktoré vykonávali za života na zemi. Svätá Terézia od Dieťaťa Ježiša - jej 150. výročie narodenia si v tomto roku pripomíname - si to kládla ako akúsi podmienku, aby mohla ísť do neba. Aj svätý Ján Krstiteľ je stále rád Kristovým predchodcom, rád mu pripravuje cestu.