Rímskokatolícka cirkev a farnosť Svätý Martin: História a vývoj

O počiatkoch tejto malej slovenskej obce sa nezachovalo veľa dokladov. Ak však zoberieme do úvahy horné Požitavie, preukázateľne obsahujúce na pomerne malom území významné nálezy sakrálnych objektov, obydlí a predmetov už z 9. storočia (ako napr. v susedných Sľažanoch), možno predpokladať podobné nálezy aj v katastri obce Svätý Martin.

Najstaršie zmienky a vlastnícke vzťahy

• ROK 1226: Hrad Jelenec patril s majetkami Ivankovi z rodu Hunt-Poznanovcov a jeho dedičom, ktorým ich za záchranu života v bojoch s Tatármi potvrdil aj Bela IV. V 14. storočí boli majiteľmi tohto majetku potomkovia tohto rodu - grófska rodina Forgáčovcov, ktorá však oň prišla pre neveru voči panovníkovi v čase bojov s Matúšom Čákom. Hradné panstvo prevzal opäť erár.
• ROK 1356 - 1386: Hrad spolu s majetkami dostala v roku 1356 kráľovná Mária, ktorá ho za preukázané cenné služby darovala v roku 1386 Blažejovi Forgáčovi. Keď sa neskôr jeho dedičia nevedeli dohodnúť, prisúdil kráľ Žigmund hradné panstvo Jelenec darovacou listinou celý majetok Petrovi a Mikulášovi Forgáčovi.
• ROK 1613 - 1764: V priebehu 16. storočia, bolo toto územie viackrát napadnuté tureckým vojskom, ktoré zničilo nielen obce, ale dobylo a spustošilo napokon aj hrad, ktorý sa podarilo po dlhšom čase znovu opraviť a nákladne obnoviť v roku 1613 neskoršiemu krajinskému palatínovi Žigmundovi Forgáčovi.

Majetky hradu Jelenec stíhal nepriaznivý osud počas celého 17. storočia, poznačeného stavovskými bojmi, ktoré v konečnom dôsledku znášali obce a mestá v krajine. Za Rákociho povstania, v ktorom bol Žigmund Forgáč II. jedným z veliteľov povstaleckého vojska, prešiel majetok hradného panstva Jelenec opäť do rúk eráru, ktorý ho rozpredal viacerým šľachtickým rodinám. Tak sa stalo, že v roku 1718 predali aj majetky s obcou Svätý Martin panstvu v Zlatých Moravciach.

Obyvateľstvo obce tvorili ešte koncom 19. storočia príslušníci niekoľkých, zväčša vzájomne spríbuznených rodín. Najpočetnejšími z nich boli Káčerovci, Kunkelovci, Zajacovci, Brunclíkovci, ale aj rodina Hitkovcov, Kľučárovcov a Banských. Veľký dom na severnej strane, hneď na začiatku obce, keď sa prešlo drevenou lavičkou cez potok od Zlatých Moraviec, patril v tom čase Filipovi Slezingerovi. Východnú stranu vedľa cesty pokrývali vinice s kamennými hajlochmi.

V dobových monografických dielach sa obec, zvaná v tom čase Zsitva-Szentmárton, uvádza ako malá, slovenská dedina s 310 obyvateľmi, obývajúcimi približne 30 samostatných domov. Oproti roku 1600 so 16 zdanenými domami možno hodnotiť demografický vývoj obce vcelku kladne, ak berieme do úvahy nepochybne značné úbytky obyvateľstva, najmä po tureckom vpáde v roku 1663. V nasledujúcich desaťročiach možno preto aj tu predpokladať podobne ako v susedných obciach, prílev dosídlencov z Turčianskej, či iných žúp. Svätý Martin ostal slovenskou obcou, o čom svedčia predovšetkým tunajšie historické chotárne názvy.

Posledným zemepánom a neskôr vlastníkom časti obecného chotára bol gróf Krištof Migazzi. Šľachtická rodina Migazzi von Wall und Sonnenthurm pochádzala zo Švajčiarska, odkiaľ sa presídlil a do Tirolska a napokon po získaní ďalších majektov sa ocitla na našom území v Tekovskej a Hontianskej, ba aj v Areadskej župe. Uhorský indigenát získal práve gróf Krištof Migazzi v roku 1764. Bol vysokým cirkevným hodnostárom - kardinálom a arcibiskup om vo Viedni a posledným zemepánom a neskôr vlastníkom časti.

Cirkevná história

Najstaršou indíciou, svedčiacou o existencií sakrálnej kamennej stavby z 12. storočia, je nález na výraznom návrší na západnom okraji intravilánu obce pri kostole, ktorý sa uskutočnil v roku 1968. Z archívnych prameňov je známa zmienka o farnosti Sancti Martini pred rokom 1332. Možno teda predpokladať, že dnešný kostol, zasvätený takisto sv. Martinovi, postavili čiastočne z materiálu pôvodného románského kostola. Pretože nemal vežu, postavili v jeho blízkosti, pri okraji cintorína murovanú zvonicu, do ktorej osadili nové zvony. Donátorom tejto neskorobarokovej stavby bol v roku 1792 majiteľ obce - gróf Krištof Migazzi, vlastniaci pomerne rozsiahli majetok v chotári Svätého Martina ešte koncom 19. storočia. Patril mu aj veľký majer na východnej strane za vinicami a potokom Pelúsok smerom k Zlatým Moravciam.

Poľnohospodárska obec sa neskôr rozširovala za potokom Pelúsok popri ceste do Zlatých Moraviec smerom na juh. Pôvodné centrum pod kostolom si však zachovala.

V tom čase cirkevnú správu na území dnešného Slovenska vykonávali Ostrihomská arcidiecéza (západná a stredná časť), starobylé Nitrianske biskupstvo a Jágerská diecéza (východná časť). Za zmienku stojí, že od dôb tureckého ohrozenia bolo viac ako 220 rokov sídlom ostrihomského arcibiskupa mesto Trnava.

Zmeny v cirkevnej správe v 20. storočí

Po vzniku Československa (1918) vzala Svätá Stolica v roku 1922 slovenskú časť diecéz do vlastnej správy. Na zmluvu „Modus vivendi“ nadviazala v roku 1937 apoštolská konštitúcia, ktorou bola časť slovenského územia natrvalo vyňatá z pôsobnosti Ostrihomskej arcidiecézy. Bola vyhlásená nová cirkevná provincia, priamo podriadená Svätej stolici, s názvom Trnavská apoštolská administratúra. Spravoval ju apoštolský administrátor a do nej patrila aj naša farnosť.

Situácia sa výrazne zmenila až 30. decembra 1977, kedy pápež Pavol VI. Apoštolskými konštitúciami "Qui divino a Praescriptionum sacrosancti" ustanovil po prvýkrát v histórii samostatnú Slovenskú cirkevnú provinciu. Zároveň povýšil Trnavskú apoštolskú administratúru na arcibiskupstvo a podriadil mu všetky rímskokatolícke slovenské diecézy (Nitriansku, Banskobystrickú, Spišskú, Rožňavskú a Košickú). Košické biskupstvo sa oddelilo od jágerskej provincie a bolo pričlenené k trnavskej provincii.

V roku 1995 pápež Ján-Pavol II. zriadil pre rímskokatolícku cirkev na Slovensku dve provincie: Západnú a Východnú. Košická diecéza bola povýšená na arcidiecézu a patria pod ňu biskupstvá Spiš a Rožňava.

Posledná veľká zmena v reorganizácii diecéz na Slovensku sa uskutočnila relatívne nedávno, keď Svätý Otec Benedikt XVI. dekrétom zo 14. Vznikli dve nové diecézy (bratislavská a žilinská) a menili sa aj hranice existujúcich. Do Západnej provincie odvtedy patria arcidiecézy Bratislava a Trnava (sufragánna), ako aj diecézy Nitra, Žilina a Banská Bystrica. Farnosť Žitavany, predtým patriaca do Bratislavsko-trnavskej arcidiecézy, sa stala súčasťou Nitrianskej diecézy.

Vznikli dve nové diecézy a menili sa aj hranice existujúcich. Do Západnej provincie odvtedy patria arcidiecézy Bratislava a Trnava (sufragánna), ako aj diecézy Nitra, Žilina a Banská Bystrica. Farnosť Žitavany sa stala súčasťou Nitrianskej diecézy. Okrem týchto veľkých zmien dochádzalo aj k zmenám v začlenení našej farnosti do dekanátov (districtus). Do pôsobnosti farského úradu spadá aj filiálka v susednej obci Machulince, kde sa nachádza kostol Najsvätejšieho Srdca Ježišovho.

Zoznam správcov farnosti v Opatovciach nad Žitavou:

• (od r. 1842 - 1886 Lajos (Ľudovít) Loziczky (1808 - 17. 4. 1886
• - 1922 Sándor (Alexander) Karácsonyi (1843 - 5. 3. 1927
• - 1928 Jozef Csanaky (17. 1. 1880 - 7. 5. 1928
• - 1940 Jozef Palovčík (20. 11. 1892 - 19. 12. 1940
• - 1941 Štefan Vrabec (nar. 1941
• - 1952 Martin Pernecký (nar. 7. 11. 1910 v Gajaroch, zom. 29. 6. 1952
• - 1977 Ján Baráth (nar. 28. 12. 1907 v Komjaticiach, zomrel 8. 12. 1977
• - 1993 Mgr. Marek Božik (nar. 14. 4. 1993
• - 2004 Mgr. Marek Kosorín (nar. 11. 8. 2004
• - 2010 Mgr. 2010
• - 2023 Mgr. Stanislav Caránek (nar. 4. 7. 2023
• - Mgr. Peter Bajzík (nar. 4. 6.

Kapláni, ktorí pôsobili vo farnosti (neúplný zoznam) Valentinus (Bálint) Pollák, zomrel 27 ročný 21. 4.

Z obce pochádzajú títo kňazi (do 19. storočia):

• Ján Vojtech Šimko, 15. 1 1759 Kňažice - 2. 9.
• Jozef Dlhovský, 1. 3. 1785 Opatovce - 12. 3.
• Štefan Herda (niekde sa uvádza Herday), 7. 8. 1796 - 16. 1. 1822, redemptorista, ordinovaný 1. 5.
• Raymond Herda, 13. 9. 1891 - 1956, ordinovaný 15.5.
• Benedikt Mravík, 13. 3. 1900 - 20. 3. 1989, ordinovaný 5. 7.
• Michal Ondriaš, 10. 10. 1903 - 11. 5. 1979, ordinovaný 7. 7.
• Jozef Mášik, Supreior rádu tešiteľov Božského srdca, 14. 3. 1906 - 4. 5.
• Jakub Gajdoš, SJ, 25. 9. 1907 - 18. 3. 1977, ordinovaný 29. 3.
• Pavel Pánik, 26. 10. 1908 - 14. 2. 1980, ordinovaný 19. 3.
• Rudolf Mauréry, ThDr., 18. 7. 1909 - 14. 2. 1970, ordinovaný 18. 6.
• Pavel Gajdoš, 29. 9. 1910 - 1988, ordinovaný 17. 5.
• Ernest Ondriaš, 8. 9. 1912 - 8. 5. 1981, ordinovaný 29. 6.
• Štefan Kováč, ThDr., PaedDr., 5. 8. 1957, vysvätený 13. 6.
• Ján Kováč, Mgr., OSChP, 26. 8. 1960, vysvätený 13. 10.
• Jozef Gajdoš, Mgr., 22. 3. 1969, vysvätený 10. 6.
• Peter Cibira, Mgr., 26. 8. 1971, vysvätený 31. 8.
• Igor Gajdoš, Mgr., nar.
• Marián Ondriaš, Mgr., SDB, nar.
• Peter Šabo, nar. 1981, vysvätený 8. 12.
• Andrej Šabo, nar. 1985, vysvätený 13. 4.
• Ľuboš Mihálka, Mgr., nar. 28. 9. 1988, vysvätený 13. 6.

V obci sa okrem kostola Nanebovzatia Panny Márie z r. Socha sv. Jána Nepomuckého na Kňažickej ulici, pôvodne osadená v roku 1811 a zrekonštruovaná v r. Kríž z roku 1905, trojičný stĺp z roku 1929 na počesť bohoslovca Jána Mravíka, ktorý počas štúdií zomrel a pieta so Sedembolestnou Pannou Máriou z r. Kaplnka je na kňažických Dolných lúkach, na konci chotára na ulici Hlboká, na ulici Príčina a na Opatoveckej ulici (1887). Na oboch cintorínoch sú postavené kríže ako spomienka na padlých v prvej a druhej svetovej vojne. Kríž (K. Škula, 1952) sa nachádza aj v poliach neďaleko lokality zvanej Pažiť a na Chrenovej chate je súkromná kaplnka, vysvätená v r. 1948. Vo viniciach v Suličíne sa nachádzajú dve malé kaplnky na počesť sv. Od septembra 1978 pôsobí pri kostole spevácky zbor Jána Pavla I. Počas celých desaťročí svojím spevom oživujú nedeľné a sviatočné bohoslužby.

Stručné dejiny

Prvá zmienka o pôvodnej obci Knesecz je z roku 1075. Fara a kamenný kostol zabezpečovali cirkevnú správu pre 50 okolitých obcí. Dedina patrila pôvodne do beňadického opátstva, ale postupne sa rozrástla až do neďalekého panstva v Topoľčiankach. Staršia časť sa označovala ako Opátovské Kňažice (neskôr jednoducho Opatovce), kým novšia si zachovala pôvodný názov Kňažice. V roku 1959 sa Kňažice (nem. Kneschitz; maď. Zsitvakenéz) a Opatovce nad Žitavou (nem. Klein-Opatowetz; maď. Zsitvaapáti) spojili a pod novým názvom Žitavany. Meno dostali podľa neďalekej rieky Žitava. Obec patrila od roku 1975 až 2002 k Zlatým Moravciam ako ich mestská časť.

Vo všeobecnosti, farnosť Martin nad Žitavou prešla dlhou a zložitou históriou, ktorá bola ovplyvnená politickými, spoločenskými a náboženskými zmenami. Od svojich skromných začiatkov v stredoveku až po súčasnosť zohrávala farnosť dôležitú úlohu v živote miestnej komunity. Veriaci sa tu stretávali, aby sa modlili, slávili sviatosti a navzájom sa podporovali. Farnosť bola tiež centrom vzdelávania a kultúry, kde sa uchovávali a odovzdávali tradície a hodnoty.

Vývoj názvu dediny v jednotlivých rokoch

tags: #rimskokatolicka #cirkev #farnost #martin