Rímskokatolícka cirkev je jeden zo základných smerov kresťanstva a súčasne náboženská, morálna a sociálna doktrína hlásaná najväčšou z kresťanských cirkví, vyznačujúca sa jednotnou celosvetovou cirkevnou organizáciou s hierarchickým členením. Na čele katolíckej cirkvi je pápež, ktorý sa považuje za zástupcu Ježiša na zemi, za neomylného vo veciach viery a morálky; jeho moc prevyšuje moc koncilov. Počiatky Cirkvi na Slovensku siahajú do obdobia Veľkej Moravy, kedy na naše územie prichádzajú Cyril a Metod, aby šírili kresťanstvo v staroslovienčine. V nasledujúcich častiach sa pozrieme na dejiny a súčasnosť rímskokatolíckej cirkvi, jej vývoj, dogmy, štruktúru a vplyv na spoločnosť.
Pápež František, súčasný pápež katolíckej cirkvi
Základné Princípy a Viera
- Boh stvoril svet z ničoho svojím Slovom, ktorý je večný. Rozumovou úvahou môžeme dospieť k tomu, že Boh existuje. Boha v našom vnútri zjavuje Duch svätý.
- Sväté Písmo je správa o Božom zjavení. Boh v ňom svedčí o sebe. Duch Svätý, zjavil im pravdu a podnietil ich k zapísaniu.
- Svätá Trojica - je jeden Boh v troch osobách. vo zväzku lásky sú Otec, Syn a Duch Svätý. Sú rovnakej podstaty.
- Podľa Svätého Písma je človek najdokonalejší Boží tvor na zemi, stvorený vôľou Boha. Človek je Božie dielo, má dušu a telo.
- Cirkev, tajomstvo spasenia Krista, je jedna, svätá, všeobecná (t.j. katolícka) a apoštolská. Je postavená na apoštolských základoch, zriadení a bohoslužbe a posvätená Kristovou milosťou pôsobením Ducha Svätého.
- Sviatosť je Duchom Svätým oživované znamenia Božej milosti. Ježiš Kristus je znamením Božej milosti. Už samotný názov poukazuje na jej charakter. Sviatosti prijímame so živou vierou a z nej rastie nádej a láska.
Štruktúra a Služba
- Dôležitou súčasťou cirkvi je služba, ktorá je spojená s biskupskom úrade. Tieto služby pokladáme za Bohom ustanovené. Stupne služby musia stáť v apoštolskej jednote s katolíckou cirkvou (apoštolská sukcesia).
- Centrom života cirkvi je počúvanie slova a slávenie Eucharistie, čiže svätej omše. Pri svätej omši prijímame Krista oboma spôsobmi: Telo a Krv Pána Ježiša.
- Veríme vo všeobecných vyznaniach viery, vyslovené na všeobecnom koncile v Eféze v r. 431 a tradované v cirkvi spolu s tajomstvom Vtelenia. Mária je Bohorodička. Je hodná úcty a lásky pred všetkými anjelmi a svätými.
- V spoločenstve svätých sú posvätení Kristovou milosťou. V tomto spoločenstve vyniká oslávená cirkev, ktorej členovia odišli zo sveta plne posvätení Kristovou milosťou. Členov, ktorých cirkev uznala ako svätých, si pripomíname a slávime ich pamiatku. Veriaci sa modlia k Otcovi skrze Krista.
Hierarchia katolíckej cirkvi
Podľa cirkevnej štatistiky z roku 2006 v Katolíckej cirkvi aktívne pôsobí 18 biskupov, 2397 diecéznych kňazov, 577 rehoľných kňazov, 18 trvalých diakonov, 511 seminaristov (387 diecéznych a 124 rehoľných), 722 rehoľníkov - nekňazov a 2649 rehoľníčok, informovala Tlačová kancelária Konferencie biskupov Slovenska (KBS).
Dejiny Katolíckej Cirkvi
Podľa slov profesora Václava Müllera: „Náš Spasiteľ Ježiš Kristus založil vo svete viditeľnú spoločnosť veriacich, cez ktorú by získali ľudia možnosť spásy. Vyvolil si 12 apoštolov, ktorých poveril tým, aby riadili a viedli cirkevné spoločenstvá (učiteľský, kňazský a pastiersky úrad). Za hlavu rímsko-katolíckej Cirkvi určil apoštola sv. Petra, ktorý sa stal skalou, na ktorej Náš Pán Ježiš Kristus postavil svoju Cirkev. Svätému Petrovi dal aj kľúče od Nebeského kráľovstva."
Profesor Müller v úvode svojej knihy zdôraznil aj Kristov prísľub, že bude so svojou Cirkvou až do skonania sveta.
V predkladanej knihe sa dejiny katolíckej Cirkvi delia na tri hlavné obdobia; samozrejme autor, ktorý žil na prelome 19. a 20.storočia nemohol v čase vydania svojej knihy reagovať na udalosti 20. storočia (vývoju katolíckej Cirkvi v tomto období sa budeme venovať vďaka inej literatúre, do začiatku 20.storočia však kniha profesora Müllera pomerne podrobne mapuje vývoj katolíckej Cirkvi).
- Prvým obdobím je obdobie od založenia katolíckej Cirkvi naším Pánom Ježišom Kristom až po III. carihradský koncil. Ide o obdobie rokov 30 - 680. Toto obdobie následne rozdelil autor na dve časti - na staršie obdobie (30 - 313) od začiatku Kristovho účinkovania v roku 30 až do vydania Milánskeho ediktu v roku 313, ktorým sa ukončilo krvavé prenasledovanie kresťanov zo strany rímskeho štátu. Druhé, mladšie obdobie (313 - 680) tvoria dejiny rímskokatolíckej Cirkvi od Milánskeho ediktu až do III. carihradského koncilu v roku 680. Tento snem, ktorý zvolal byzantský cisár Konštantín IV. v prvom rade odsúdil bludy monoteletizmu a monoenergizmu.
- Druhé obdobie v dejinách katolíckej Cirkvi (680 - 1517) podľa profesora Müllera tvorí história katolíckej Cirkvi od III. carihradského koncilu až po začiatok katolíckej deformy v roku 1517, za ktorej vznikom stál odpadlý augustiniánsky mních Martin Luther. Táto deforma sa stala počiatkom protestantizmu. Celé uvedené obdobie rozdelil autor na tri časti. Prvou časťou je obdobie od roku (680 - 1073), od III. carihradského snemu až do pontifikátu pápeža Gregora VII. Druhou časťou je obdobie od Gregora VII. až do smrti pápeža Bonifáca VIII. (1073 - 1303), ktoré predstavuje najväčší rozkvet pápežskej moci, no a posledným obdobím je vývoj katolíckej Cirkvi od úpadku pápežskej moci až po Martinom Lutherom spôsobenú deformu (1303 - 1517).
- Tretie obdobie v dejinách katolíckej Cirkvi podľa profesora Müllera (1517 - 1903) je tiež rozdelené na tri časti. Prvou je obdobie 1517 - 1648 od Lutherovej deformy po koniec tridsaťročnej vojny v roku 1648 (spoločne so starovekom moje najobľúbenejšie obdobie v dejinách). Druhou je obdobie od tridsaťročnej vojny až po začiatok Francúzskej revolúcie (1648 - 1789) no a tretie obdobie (1789 - 1903) mapuje problémy, s ktorými sa musela katolícka Cirkev vysporiadať od konca 18. storočia až do začiatku 20. storočia.
III. carihradský koncil, miniatúra z Manassesovej kroniky zo 14. storočia
Problémy sa samozrejme nekončia rokom 1903, turbulentný vývoj očakával katolícku Cirkev aj v 20. storočí.
Veľký význam štúdia dejín katolíckej Cirkvi podľa profesora Müllera spočíva aj v tom, že nás oboznamujú aj s osudmi morálnych a vznešených charakterov, ktoré v mnohých prípadoch neváhali ani obetovať svoj život, aby dokázali svoju vernosť Kristovmu učeniu.
Čo sa týka Božských prameňov Svätého Písma, je potrebné mať na zreteli, že Boh, ktorý sa vo svojej láskavej dobrote zjavil ľuďom k nim prehováral ľudskými slovami. „Božie slová totiž, vyjadrené ľudskými jazykmi, sa stali podobnými ľudskej reči, tak ako sa kedysi Slovo večného Otca stalo podobné ľuďom, keď si vzalo krehké ľudské telo.“
Boh všetkými slovami Svätého Písma hovorí iba jedno Slovo, svoje jediné Slovo, v ktorom vyslovuje celého seba, pričom aj keď sa prihovára mnohými ústami svätopiscov, stále ide o jediné Slovo, ktoré je na počiatku Bohom u Boha, nepotrebuje slabiky, lebo je mimo času.“ Katolícka Cirkev neprestáva podávať veriacim Chlieb života, vzatý zo stola tak Božieho slova, ako aj Kristovho Tela. Vo Svätom Písme Cirkev nachádza svoj pokrm a silu, pretože v posvätných knihách Boh Otec, ktorý je na Nebesiach, ide v ústrety svojim deťom.
Sväté Písmo je Bohom inšpirované. Autorom Svätého Písma je Boh. „Čo Boh zjavil a písomne sa nachádza a predkladá vo Svätom Písme, bolo zaznačené z vnuknutia Ducha Svätého. Katolícka Cirkev na základe apoštolskej viery pokladá všetky knihy Starého a Nového zákona i všetky ich časti za posvätné a kánonické, pretože, napísané z vnuknutia Ducha Svätého, majú za pôvodcu Boha a ako také boli odovzdané Cirkvi. Boh inšpiroval ľudských autorov posvätných kníh. „Na napísanie posvätných kníh si Boh vyvolil ľudí, ktorými si poslúžil, aby jeho pôsobením v nich a skrze nich napísali ako praví autori všetko to a len to, čo chcel on, pričom použili svoje schopnosti a sily. Inšpirované knihy učia pravdu. „Keďže teda všetko, čo tvrdia inšpirovaní autori čiže svätopisci, sa má pokladať za tvrdenie Ducha Svätého, treba vyhlásiť, že knihy Písma isto, verne a bez omylu učia pravdu, ktorú Boh chcel, aby bola zaznačená v posvätných spisoch na našu spásu.“
Súčasnosť Katolíckej Cirkvi
Dnes neprekvapuje, že sa stretávame u časti populácie s novodobým trendom záujmu najmä o hlbšie spoznávanie rodinnej, miestnej a regionálnej histórie. Na druhej strane však všeobecne vidíme ľahostajnosť a nezáujem o dejiny. Dejiny však nie sú nejakou abstraktnou veličinou mimo nás, ale sú súčasťou života každého človeka, našej osobnej, rodinnej, národnej i ľudskej púte historickým časom. V nich sa dozvieme, ako sme sa stali tým, čím sme. Nevyhneme sa pritom jednostranným pohľadom samozvaných znalcov na cirkevné dejiny, ktorí ich nezriedka označujú ako históriu nevedomosti, manipulácie a skostnatenosti. Pravda je omnoho zložitejšia, ako sa na prvý pohľad zdá. Pri štúdiu histórie z kníh odborníkov je preto dôležité, aby ich autori boli v prvom rade objektívni, verní pravde, nie ideológiám. Potom takéto spoznávanie dejín robí človeka hľadačom pravdy a zároveň jej zástancom.
Žiaľ nie je u nás veľa kníh, ktoré by sa zaoberali aj dnes platnou Goetheho tézou, že „materským jazykom Európy je kresťanstvo“. Túto „medzeru“ aspoň čiastočne vyplnila kniha amerického historika Thomasa Woodsa Ako Katolícka cirkev budovala západnú civilizáciu.
V dnešnej dobe, keď nám pripadá všetko samozrejmé, nám neraz unikajú základné otázky typu: prečo veriť? aký je zmysel môjho života? Do tejto kategórie by som pridal aj otázku, čo nám kresťanom 21. storočia môže povedať naša minulosť? Odpoveď možno zhrnúť do niekoľkých bodov. Na prvom mieste treba povedať, že je to naša história. Lebo sú to naše dejiny ako častí Kristovho tela. Pretože pravda bola zachovaná a odovzdaná kontiunuálne ďalej počas celých cirkevných dejín. Ďalej slúžia na upozornenie. Rovnako ponúkajú odovzdanie skúseností. Vďaka nim sa môžeme veľa naučiť od tých, ktorí kráčali s Bohom. Na základe objektívneho poznania cirkevných dejín sa môžeme učiť aj na omyloch ľudí, ktorí zlyhali. Môžeme byť efektívnym apologétom, čo je prioritná úloha kresťana.
Na záver len toľko, že spoznávať dejinné súvislosti spájajúce sa s našou vierou možno nenásilnou formou. Dobré sú napríklad návštevy hradu, múzea či kostola.
Diecézy na Slovensku
Cirkev na Slovensku má v spoločnosti čestné miesto už vyše 1100 rokov. Prvá diecéza bola zriadená v Nitre.
Po niektorých misionárskych aktivitách pochádzajúcich najmä z franského územia a po príchode byzantskej misie pápež Ján VIII. v roku 880 na žiadosť kniežaťa Svätopluka zriadil v Nitre diecézu, ktorej biskup bol sufragánom (podriadený) arcibiskupa metropolitu Metoda.
Vyššie uvedený historický text - bula pápeža Jána VIII. Industriae tuae - bezpečne uvádza Nitrianske biskupstvo v roku 880. Teda najstaršie biskupstvo na území strednej Európy v tom čase, ako to vyjadril Ján Pavol II. v liste adresovanému nitrianskemu biskupovi Jánovi Pásztorovi v roku 1980, z príležitosti 1100 výročia založenia: „Hej, zo starobylosti Nitry, - veď ide o prvú diecézu na území Strednej Európy - sa rodí veľká istota, potvrdená hlasom jedenástich storočí: Boh bol vždy s nami. Boh je vždy s nami a s celou Cirkvou a jeho nepretržitá prítomnosť je zárukou života a životnosti. Buďte teda plní radosti a dôvery! Znova a znova Vám to opakuje námestník Kristov a obnovuje pre Vás povzbudenie, ktoré sa tak často ozýva v Božom slove (porov. Tieto myšlienky pripomenul Svätý Otec aj pri svojej návšteve Nitry 30. júna 1995.
Aj keď Katolícka cirkev na Slovensku jedno tisícročie administratívne závisela od biskupov sídliacich na území dnešného Maďarska (na slovenskom území bol iba biskup v Nitre), na mnohých biskupských stolcoch v Uhorsku pôsobili biskupi pochádzajúci z nášho územia. K Ostrihomskému arcibiskupstvu patrilo územie západného a stredného Slovenska až po Spiš a Gemer vrátane. Východné Slovensko patrilo k biskupstvu v Jágri (Eger). Tento stav cirkevnej jurisdikcie na slovenskom území trval skoro bezo zmeny do druhej polovice 18. storočia.
Dňa 15. marca 1776 pápež Pius VI. na žiadosť Márie Terézie zriadil tri nové biskupstvá na území Slovenska - Banskobystrické, Spišské a Rožňavské. Zároveň sa upravili hranice Nitrianskeho biskupstva. Biskupstvo v Košiciach zriadili 10. augusta 1804.
Pred vyše 30 rokmi, 30. decembra 1977, pápež Pavol VI. zriadil Slovenskú cirkevnú provinciu a povýšil Trnavskú apoštolskú administratúru na stupeň diecézy a zároveň ju vyzdvihol na hodnosť metropolitného sídla. Podriadil mu diecézu banskobystrickú, košickú, nitriansku, rožňavskú a spišskú.
Pápež Ján Pavol II. zriadil 31. marca 1995 na Slovensku novú cirkevnú provinciu so sídlom v Košiciach.
Na základe rozhodnutia pápeža Benedikta XVI. vznikla 30. januára 2008 na území Slovenska aj gréckokatolícka provincia. Prešovská eparchia bola povýšená na arcibiskupstvo, Košický apoštolský exarchát na eparchiu a vznikla aj nová Bratislavská eparchia.
Rímskokatolícka cirkev na Slovensku sa člení na dve cirkevné provincie - Západnú provinciu a Východnú provinciu. Podľa najnovšej reorganizácie cirkvi zo 14. februára 2008 sú v Slovenskej republike tri rímskokatolícke arcidiecézy (Bratislavská, Trnavská a Košická) a päť diecéz (Nitrianska, Žilinská, Banskobystrická, Spišská a Rožňavská). V diecézach je spolu 1482 farností.
Návštevy Svätého Otca Jána Pavla II na Slovensku
Ján Pavol II. mohol prvýkrát pricestovať do Československa až v apríli 1990, niekoľko mesiacov po nežnej revolúcii v novembri 1989. Deň sa zdržal v Prahe, potom letel na moravský Velehrad. Iba niekoľkohodinový pobyt v Bratislave začal úctivým pobozkaním slovenskej zeme a zakončil aspoň letmými stretnutiami s ľuďmi, ktorým pri každej svojej návšteve kdekoľvek vo svete pripisoval mimoriadnu dôležitosť - so starými a s chorými i s predstaviteľmi nekatolíckych cirkví a náboženských spoločností.
„Kto by chcel vytrhnúť kresťanskú vieru z kultúry a zo života slovenského národa, nemohol by pochopiť jeho dejiny - od tých najstarších až po dnešné," povedal Ján Pavol II. v homílii. Požehnal niekoľko základných kameňov nových kostolov, ktoré sa nesmeli stavať takmer štyri desaťročia.
V budúcich rokoch sa na Slovensko dvakrát vrátil. Zakaždým vyzýval obyvateľov, aby sa nebáli. Pred ôsmimi rokmi, pri svojej poslednej návšteve, adresoval túto výzvu mladým Slovákom: „Nebojte sa!
Podľa talianskeho publicistu Vittoria Messoriho, dôverného znalca života a diela Jána Pavla II., heslo „Nebojte sa!" sa stalo východiskom všetkých pápežových úvah.
tags: #rimskokatolicka #cirkev #hnusta