Kostol Narodenia Panny Márie v Michalovciach
Založenie a Vývoj Michaloviec
Michalovce a ich okolie boli pre svoju priaznivú polohu a surovinové zdroje vyhľadávané a osídľované od paleolitu po stredovek. Priaznivá poloha Michaloviec na brehu Laborca a križovatke ciest, pomohla prerásť dedine v mesto. Stalo sa tak pravdepodobne v 13. storočí, lebo už v roku 1290 sa spomína v Michalovciach fara a kostol zasvätený Panne Márii.
V listine z roku 1314 je doložené, že farský kostol v Michalovciach bol zasvätený Panne Márii. Tento gotický chrám, samozrejme, vybudovali ešte pred týmto rokom. Dnešný vzhľad kostola je pritom výsledkom najmä barokovej prestavby (18. storočia). Až reforma z roku 1871 im priznala štatút „malej“, neskôr „veľkej obce“. Ich snaha zaznamenala úspech až v období existencie vojnovej Slovenskej republiky - štatút mesta bol Michalovciam priznaný na zasadnutí slovenskej vlády dňa 14. júna 1944.
História Kostola Narodenia Panny Márie
Nový kostol, zasvätený Panne Márii, dali v Michalovciach koncom 13. storočia postaviť páni z Michaloviec (Nagymihályiovci). Chrám sa nachádzal vo vtedajšom centre, neskôr zrejme stál v strede námestia. V 14. storočí bola blízko kostola situovaná farská škola (písomná zmienka o nej patrí k najstarším záznamom o farskej škole na celom území Slovenska).
V 16. - 18. storočí chrám niekoľkokrát zmenil „majiteľa“ (striedavo patril protestantom a rímskokatolíkom). Koncom 17. storočia bol poškodený a vypálený. V 18. storočí ho na podnet patróna - grófa Imricha Sztárayho - obnovili.
Do dnešných dní sa zachoval gotický zvon v kostolnej veži, v interiéri chrámu možno vidieť gotické pastofórium, neskororenesančný epitaf neznámeho šľachtica, barokový oltár z roku 1721 s mladším oltárnym obrazom Narodenia Panny Márie (oltár sem previezli z jezuitského kostola v Užhorode), pamätnú dosku (ako spomienku na obnovu kostola) z roku 1749, rokokovú kazateľnicu či patronátnu lavicu z 19. storočia.
Zvedavosť dnes vyvolávajú tunajšie krypty, v ktorých sú pochovaní členovia rodín patrónov kostola (pochovanie v krypte si mohli veriaci zaplatiť ešte v druhej polovici 18. storočia), i zbrane, ktoré vraj mali koncom 18. storočia v útrobách kostola ukryť sprisahanci proti panovníkovi.
V roku 2014 si okrúhle - 700. výročie prvej písomnej zmienky pripomenie aj michalovský rímskokatolícky farský Kostol Narodenia Panny Márie pri autobusovej stanici.
Stavebný vývoj kostola
- Gotické obdobie: Z gotickej stavby pochádza obvodové murivo presbytéria a lode, spevnené opornými piliermi na vonkajšej strane.
- Južná dvojpodlažná stavba oratória: Ku gotickej stavbe pričlenili pravdepodobne ešte koncom 15. storočia južnú dvojpodlažnú stavbu oratória, a to medzi poslednými dvoma opornými piliermi polygonálneho presbytéria.
- Baroková prestavba: Do pôdorysu pozdĺžneho gotického jednoloďového kostola s polygonálne uzavretým presbytériom postavili v roku 1749 barokové, do priestoru stiahnuté piliere, medzi ktorými vznikli postranné oltárne výklenky, napojené veľkými arkádami na loď.
Interiér kostola
- Hlavný oltár: Barokový z roku 1720, po zrušení jezuitskej rehole odkúpený z jezuitského kostola v Užhorode, s dvojitou predelou.
- Kazateľnica: Zo stucco lustra, jej prehýbané rečnište s reliéfom a okrídlenými hlavičkami anjelov dosadá na kariatídnu postavu malého anjela.
- Náhrobok: V interiéri kostola sa nachádza neskororenesančný náhrobok s postavou muža v brnení, kamenný z roku 1643.
- Pamätná doska: Pamätná doska obnovy kostola z roku 1749 je riešená na spôsob drapérie, ktorú držia vtáci, dolu sú pripevnené dva erby v rokajovej kartuši.
Vo veži sa nachádza gotický zvon z roku 1436. Záhadou však stále ostávajú krypty sakrálnej stavby, v ktorých sú pochovaní členovia rodín patrónov kostola.
Pôsobenie Redemptoristov v Michalovciach
Rímskokatolícka farnosť v Michalovciach má bohatú históriu, v ktorej zohrali významnú úlohu redemptoristi. Poďme sa pozrieť na ich pôsobenie a prínos pre duchovný život v tomto regióne.
Kongregácia Najsvätejšieho Vykupiteľa, známa ako redemptoristi, bola založená v roku 1732 sv. Alfonzom Maria de Liguori. Jej poslaním bolo predovšetkým pracovať medzi najviac opustenými ľuďmi. V časoch sv. Alfonza to boli najmä vidiečania, žijúci ďaleko od mesta a nábožensky veľmi zanedbaní. Zatiaľ čo v mestách bol prebytok kňazov, na dedinách nemal kto ohlasovať Slovo Božie! Túto úlohu vzal na seba sv. Alfonz spolu so svojimi spolubratmi a snažil sa ju čo najlepšie realizovať.
Svätý Alfonz Maria de Liguori
S prudkým rozvojom kongregácie sa rozširovalo jej pole pôsobnosti. Už roku 1758 navrhovala Propaganda (Kongregácie pre rozširovanie viery) Alfonzovi Maria de Liguori, aby sa členovia jeho Kongregácie zaoberali evanjelizáciou veriacich v Malej Ázii, kde niekoľko nestoriánskych obcí prijalo Úniu s Rímom a žiadalo si kňaza. Avšak sv. Svätý redemptorista, Klement Maria Hofbauer (1751-1820) - pôvodom Moravan - preniesol Kongregáciu redemptoristov z Talianska za Alpy.
Rozširovanie pôsobnosti redemptoristov v Európe
Roku 1787 sa usadil v poľskej Varšave a nasledujúci rok sa stal generálnym vikárom Kongregácie Najsvätejšieho Vykupiteľa za Alpami. Z Varšavy kvôli politickým pomerom musel roku 1808 so svojimi spolubratmi odísť a tak sa usadil vo Viedni, kde aj zomrel. Aj keď väčšiu pozornosť venoval evanjelizácii Viedne, naďalej sa snažil rozvíjať apoštolát medzi národmi Európy za Alpami. Roku 1815 poslal do Valašska (terajšie Rumunsko) troch misionárov, ktorí hlavne v Bukurešti a jej okolí robili misie a apoštolovali.
Roku 1833 poslal redemptorista Jozef Passerat (1772-1858), druhý zaalpský generálny vikár redemptoristov, misionárov do Mariboru v Slovinsku, kde zostali len do roku 1848, lebo museli utiecť pred revolúciou. V roku 1834 Propaganda navrhla redemptoristom prácu v Plovdivskom vikariáte v Turecku (teraz Bulharsko). O. Passerat tam poslal misionárov, ktorí sa usadili v Plovdive. Po počiatočných problémoch sa im podarilo získať si dôveru tamojších katolíkov, ale morová nákaza veľmi otriasla ich dobre sa rozbiehajúcim apoštolským dielom. Aj napriek stratám na životoch misionári, posilnení novými horliteľmi, pokračovali v práci. V roku 1840 ich turecké úrady vypovedali z krajiny a táto misia sa skončila neslávne.
Roku 1841 vydala Kongregácia pre biskupov a rehoľníkov dekrét, ktorým sa mohla zaalpská časť Kongregácie Najsvätejšieho Vykupiteľa podeliť na menšie jednotky - provincie. Klement Hoffbauer a Jozef Passerat túžili, aby redemptoristi pracovali aj na území Kanady alebo USA, pretože v týchto krajoch boli úrady priaznivo naklonené misijnej práci, čo sa o Európe nedalo povedať. Redemptoristi sú jedna z mála kongregácií, ktoré vznikli v latinskom katolíckom prostredí, ale počas svojho rozvoja sa stali viacobradovými.
Snahy o misie na Balkáne
Aj keď Pražská provincia pomohla pri založení Varšavskej provincie, už od začiatku založenia provincie v Prahe bol zrak jej členov obrátený na Balkán. Svedčí o tom medziiným založenie „Jednoty za obrátenie a zjednotenie Slovanov v Katolíckej Cirkvi“ v jej seminári roku 1906, vydávanie seminárneho časopisu „Jitro“ a aktívna účasť na Velehradských unijných kongresoch. Veď väčšina misionárov - redemptoristov, ktorí v 19. stor. pracovali na Balkáne, boli českého alebo moravského pôvodu.
Okrem toho sa na začiatku 20. storočia veľa hovorilo o možnosti zjednotenia pravoslávnych Bulharov s Rímom, čo len zväčšovalo dôležitosť tejto orientácie. V neposlednom rade tiež mohol motivovať fakt, že P. Achiel Deleare (1868-1939) ako prvý redemptorista prijal 11. augusta 1906 východný obrad a pracoval medzi gréckokatolíkmi v Kanade, pochádzajúcimi najmä z Haliče.
V roku 1907 vstúpil do Kongregácie František Sorko (1888-1917), Chorvát, ktorý mal veľkú túžbu pracovať na Balkáne. On dodával členom „Jednoty“ misionársky zápal, z ktorého sa však pre nepriaznivé politické pomery rodili len články v časopise „Jitro“. O tom, že myšlienka pracovať na Balkáne bola braná vážne aj provinciálom Pražskej provincie svedčí fakt, že v roku 1913 neprijali ponúkanú fundáciu vo Videfalve na Slovensku s odôvodnením, že ak by tam chceli pracovať, museli by maďarizovať a okrem toho v Juhoslávii sa pre redemptoristov otváralo nádejnejšie pole pôsobnosti. P. Karel Plešek, ktorý bol provinciálnym konzultorom mal však na túto vec iný názor. V liste P. Hudečkovi napísal, že ak by bol dom v Uhorsku, určite by sa do Kongregácie prihlásilo viac tamojších kňazov. Nakoniec z tejto fundácie nebolo nič a aktivita Pražskej provincie sa obrátila ešte viac na Balkán.
Začiatok prvej svetovej vojny pokazil všetky nádeje českých redemptoristov, ktoré vkladali do misií na Balkáne. Malé iskierky nádeje sa však zaiskrili roku 1916, keď viedenskí redemptoristi dostali ponuku od viedenského kardinála pracovať, až to dovolí čas a pomery na Balkáne alebo v ázijskej časti Turecka. Pretože viedenskí redemptoristi neboli pripravení na takéto dielo, P. Hudeček navrhol, aby toto dielo uskutočnila Pražská provincia. Podľa jeho názoru mohol byť založený kláštor v Záhrebe, ktorý by sa stal miestom, odkiaľ by sa ďalej rozširovali misijné aktivity.
O. Václav Nekula (1884-1918), ktorý veľmi horlil za misie na Balkáne, počas svojho pobytu na fronte ako poľný kurát začal rokovať s arcibiskupom Bauerom o založení kláštora v Juhoslávii. Náhla smrť o. Václava roku 1918 všetko ukončila. Keďže roku 1917 zomrel po ťažkej chorobe aj o. Sorko, myšlienka na balkánske misie sa úplne rozpadla. Jej duch však v členoch Pražskej provincie zostal navždy pevne zakorenený.
Redemptoristi na Slovensku po prvej svetovej vojne
Po prvej svetovej vojne sa politická situácia trocha stabilizovala, ale zmenili sa politické pomery. Na Balkáne bolo len veľmi ťažko pomýšľať na otvorenie nejakej fundácie, lebo nedovoľovala to panujúca politická situácia, ale aj veľká materiálna bieda. Po vzniku Československa územie bývalého horného Uhorska opustili maďarónsky zmýšľajúci rehoľníci zanechávajúc po sebe prázdne, zväčša však schátralé a zanedbané kláštory. Týmto sa pre „nové rehole“, teda i pre redemptoristov otvorilo nové pole pôsobnosti, na ktoré ešte pred prvou svetovou vojnou nemali prístup. Redemptoristi dostali viac ponúk na prevzatie rôznych kláštorov, ale najreálnejšie to vyzeralo s prijatím kláštora vo Sv. Beňadiku a v Stropkove. Vo Sv. Beňadiku boli P. Schroller s P. Polepilom aby zhodnotili situáciu, ale ako sa ukázalo, nakoniec z tejto fundácie nič nebolo. Fundácia v Stropkove však aj naďalej ostávala otvorenou záležitosťou.
Keď ešte roku 1918 navrhol ľvovský arcibiskup-metropolita Andrej Šepticky belgickým redemptoristom pracujúcim medzi gréckokatolíkmi na území Haliče (dnešná Ukrajina), aby požiadali o pomoc Pražskú provinciu redemptoristov. Jeho prosbe vyhoveli a roku 1919 sa do Haliče vypravili o. Dominik Trčka (1886-1959) a o. Stanislav Nekula (1887-1969). Podobne ako belgickí otcovia prijali východný obrad, zostali však aj naďalej členmi Pražskej provincie. Prvá komunita redemptoristov na Slovensku bola založená v jeseni 1921 v Stropkove. Jej členmi boli redemptoristi dvoch obradov. Postupne sa kláštor stával duchovným centrom horného Zemplína. Okrem apoštolských prác charakteristických redemptoristom, misie, duchovné obnovy a exercície, misionári sa angažovali aj na poli unionizmu. Gréckokatolícki redemptoristi sa však od príchodu do Stropkova pokúšali získať vhodné miesto, kde by mohli založiť samostatný kláštor.
Pôsobenie gréckokatolíckych redemptoristov v Michalovciach
Gréckokatolícki redemptoristi začali pôsobiť v Michalovciach v jeseni 1931. Dňa 7. septembra 1931 totiž vikár mukačevskej eparchie Alexander Stojka (1890-1943) posvätil verejnú kaplnku v kláštore a 17. septembra posvätil kláštor protoihumen redemptoristov na Haliči o. Jozef Schrijvers (1876-1945). Nový kláštor bol chápaný ako misijné centrum, kde by boli formovaní misionári nielen pre územie Východného Slovenska, ale aj pre východnú Ukrajinu a Rusko. Pri kláštore bol postavený chrám Sv. Ducha. Jeho posviacku vykonal 29. septembra 1935 vladyka Alexander Stojka (1890-1943) z Užhorodu, spolu s vladykom Nikolajom Čarneckym CSsR (1884-1959) z Kovľa. O rok neskôr bola dokončená aj zvonica, v ktorej boli umiestnené tri zvony: Sv. Duch, Mária a Jozef.
Chrám Svätého Ducha v Michalovciach
Kláštor počas druhej svetovej vojne
Počas II. svetovej vojny hrozilo gréckokatolíckym redemptoristom vypovedanie z územia Slovenského štátu, pretože väčšina z nich bola českej národnosti. Plán na založenie michalovskej slovenskej gréckokatolíckej eparchie, ktorá by sídlila v kláštore a chráme redemptoristov sa našťastie pre redemptoristov nepodaril, preto po skončení vojny mohli redemptoristi uvažovať o založení samostatnej viceprovincie. Počas vojny michalovský kláštor nepatril pod pražskú provinciu, ale pod bratislavskú viceprovinciu s právami provincie. Tá však nevznikla z vôle redemptoristov a zo skutočných potrieb, ale pod nátlakom úradníkov Slovenského štátu. Tí totiž presadzovali, aby sídlo reholí bolo na území štátu a vyšší predstavení mali byť iba Slováci. Po vojne sa situácia zmenila a bola šanca konečne vytvoriť štruktúry pre gréckokatolícku viceprovinciu. Ta by síce naďalej podliehala pražskej provincii, ale novou štruktúrou by sa posilnili kompetencie miestnych predstavených.
Založenie michalovskej gréckokatolíckej viceprovincie redemptoristov
Keď bola v decembri 1945 založená a v marci 1946 promulgovaná michalovská gréckokatolícka viceprovincia redemptoristov, za jej prvého protoigumena bol menovaný o. Metod Dominik Trčka. Okrem Michaloviec tvorili viceprovinciu aj novozaložené kláštory v Stropkove a v Sabinove. V Michalovciach, kde mal sídlo aj protoihumen o. Metod Dominik Trčka, začal existovať aj samostatný gréckokatolícky juvenát. Nárast členov priniesol zvýšenie počtu misijných prác a rozmach tlačového apoštolátu. Toto všetko však nástupom komunistov bolo postupne obmedzované a nakoniec zlikvidované.
Prenasledovanie redemptoristov komunistickým režimom
Ešte v júli 1948 sa na základe rozhodnutia Povereníctva vnútra uskutočnili prehliadky kláštorov baziliánov v Prešove a Trebišove, sestier služobníc v Prešove a redemptoristov v Michalovciach i Stropkove. Aj keď v tom čase ešte nebol zatknutý nikto z členov viceprovincie, predsa len dané udalosti boli jasným znakom blížiaceho sa prenasledovania. Predstavení jednotlivých reholí a taktiež vladyka Gojdič OSBM sa obracali so sťažnosťami na príslušné úrady, no nič nedocielili. Boli nútení zaujať obranný postoj a snažiť sa brániť aspoň to, čo zostalo.
Počiatok roka 1949 priniesol pre redemptoristov ďalšie dve negatívne udalosti: uväznenie direktora juvenátu o. Štefana Lazora a snahu úradov o poštátnenie michalovského kláštora ako juvenátu. O. Lazor bol nakoniec po trojmesačnej väzbe a súdnom procese uznaný za nevinného a prepustený na slobodu. Horšie to dopadlo z juvenátom redemptoristov. Štátne orgány na úrovni kraja a okresu pripravovali jeho poštátnenie a tak len jeho zrušenie zabránilo likvidácii kláštora. Keď 16. mája 1949 komisia Povereníctva školstva, vied a umenia pod vedením ThDr. Jozefa Straku a Vladimíra Mišíka vykonala v kláštore domovú prehliadku, mohla jedine konštatovať, že v kláštore v školskom roku 1949/1950 nebudú ubytovaní žiaci štátnych škôl. Komisia preto navrhla nepoštátniť kláštor redemptoristov, čo nadriadené štátne orgány akceptovali.
Predzvesťou likvidácie gréckokatolíckych redemptoristov zo strany komunistov boli domové prehliadky a prenasledovanie členov kláštora. Najväčšou pohromou však bola informácia o rušení michalovskej viceprovincie redemptoristov. 26. apríla 1949 sa protoihumen o. Trčka stretol v Prahe s provinciálom P. Františkom Suchomelom, kde sa spoločne snažili nájsť východisko z krízovej situácie. Po rozhovore o. Trčka cestoval do Bratislavy za ThDr. Jozefom Strakom, aby získal ďalšie informácie. Vo štvrtok 28. apríla sa vrátil do Prahy za P. Suchomelom, ktorý si do svojho zápisníka poznamenal: „Dopoledne rozmluva s Pl.R.P. Protoihumenem Dom. Trčkou, který se vrátil z Bratislavy a přinesl mi velmi nepříznivé zprávy o osudu mich. viceprovincie. Vyžádal jsem si ihned slyšení u J. Exc. nejd. Msgr. Dr. Verolino, sekretáře pražske nunciatury a vyžádal jsem si od něho z důvodu nalehavosti všechny pravomoci k prozatimnímu uspořádání věcí na vých. Slovensku. (…)“. Hneď večer odcestovali spoločne rýchlikom do Michaloviec, kde sa 30. apríla 1949 za účasti bratislavského viceprovinciála P. Jozefa Chochulu a takmer všetkých členov michalovskej viceprovincie rokovalo o ďalšom postupe.
Existenciu michalovskej gréckokatolíckej viceprovincie redemptoristov sa snažila zachrániť aj Apoštolská internunciatúra v Prahe, ktorá bola o celej záležitosti podrobne informovaná. V nóte z 20. mája 1949 adresovanej Ministerstvu zahraničných vecí protestovala proti likvidácii kláštorov baziliánov a baziliánok v Prešove, uväzneniu rehoľníkov a zrušeniu viceprovincie redemptoristov. Jej intervencia však zostala nevypočutá.
Protoigumen o. Trčkovi sa síce presťahoval do kláštora v Sabinove, ale nepodarila sa kamufláž, že bratislavská a michalovská viceprovincia sa skutočne spojili v jednu - rímskokatolícku viceprovinciu. Štátna moc mala vďaka udavačom a špiónom veľmi dobre zmapovanú situáciu či už okolo gréckokatolíckej cirkvi a jej predstaviteľov, či aj okolo rehoľných spoločenstiev.
Prehľad dôležitých udalostí v histórii redemptoristov v Michalovciach:
| Rok | Udalosť |
|---|---|
| 1732 | Založenie Kongregácie Najsvätejšieho Vykupiteľa sv. Alfonzom Maria de Liguori |
| 1921 | Založenie prvej komunity redemptoristov na Slovensku v Stropkove |
| 1931 | Začiatok pôsobenia gréckokatolíckych redemptoristov v Michalovciach |
| 1935 | Posviacka Chrámu Sv. Ducha |
Pôsobenie redemptoristov v Michalovciach, hoci poznačené aj obdobím prenasledovania, zanechalo hlbokú stopu v duchovnom živote mesta a okolia.
Rímskokatolícka farnosť v Michalovciach Dnes
Rímskokatolícka farnosť v Michalovciach je dôležitou súčasťou náboženského života v meste. Ponúka širokú škálu aktivít a bohoslužieb pre svojich veriacich. V tomto článku nájdete užitočné informácie o farnosti, histórii miestneho kostola a aktuálnych udalostiach.
Bohoslužby a Aktivity
Farnosť ponúka pravidelné sväté omše a rôzne pobožnosti. Tu je prehľad bohoslužieb:
- Pondelok - sv. omša spravidla nebýva
- Utorok - sobota: 17.30 hod, v Advente sú v utorok - piatok aj rorátne sv. omše o 06.00 hod.
- Štvrtok: len pred prvým piatkom v mesiaci - Svätá hodina - adorácia Sviatosti Oltárnej od 23.00 do polnoci.
- Sobota: len prvá sobota v mesiaci - Fatimská sobota - posv. ruženec o 16.30, nasleduje rozjímanie, požehnanie so Sviatosťou Oltárnou a sv. omša o 17:30 hod.
- Prikázané sviatky, ak pripadnú na deň pracovného pokoja: 8.00 hod., 9.30 hod.
- Prikázané sviatky v pracovný deň: 17.30 hod. Prípadné zmeny nájdete v "nedeľných oznamoch".
Okrem svätých omší sa konajú aj iné aktivity, ako napríklad:
- Fatimské večeradlo
- Centering Prayer - modlitba súhlasu
- Duchovná obnova ružencového bratstva
Úmysly Svätých Omší
Môžete ich nahlásiť v sakristii po každej svätej omši. Úmysly zapisujeme najviac mesiac dopredu (napr. v januári sa zapisuje na január a február).
tags: #rimskokatolicka #cirkev #michalovce