Rímskokatolícka cirkev, ako integrálna súčasť sveta, neustále prehodnocuje svoje poslanie a vzťah k súčasnej spoločnosti. V tomto kontexte sa téma sociálneho hriechu stáva čoraz relevantnejšou. Tento článok sa zameriava na definíciu sociálneho hriechu v rímskokatolíckej cirkvi, pričom zohľadňuje jej historický, teologický a spoločenský kontext.
Pápež František
Výzva na Obrátenie a Zmierenie
Cirkev opakovane zdôrazňuje potrebu obrátenia a zmierenia, pričom vychádza zo slov Ježiša Krista: "Kajajte sa a verte evanjeliu." Dôvodom je hlbšie pochopenie súčasného človeka a sveta, rozlíšenie dobra a zla, ktoré v ňom pôsobia. Druhý vatikánsky koncil v konštitúcii Gaudium et spes zdôrazňuje dôležitosť tohto pohľadu.
Rozdelenia a Ich Korene
Súčasný svet je poznačený mnohými rozdeleniami, prejavujúcimi sa vo vzťahoch medzi jednotlivcami, skupinami a národmi. Od nerovnosti a ideologických bojov, až po diskrimináciu a porušovanie ľudských práv, tieto rozdelenia majú hlboké korene. Cirkev si všíma tieto rozdelenia aj vo svojej vlastnej štruktúre, pričom ich koreň vidí v rane v najhlbšom vnútri človeka.
Napriek rozdeleniam existuje aj silná túžba po zmierení u ľudí dobrej vôle a opravdivých kresťanov. Pre niektorých je to utópia, pre iných cieľ dosiahnuteľný len vážnym úsilím. Zmierenie však musí ísť do rovnakej hĺbky ako rozdelenie.
Úloha Cirkvi v Zmierení
Cirkev, vedená oddanosťou Matky a múdrosťou Učiteľky, sa usiluje rozpoznať znaky rozdelenia, ale aj úsilia o zmierenie. Pápeži neprestávali ohlasovať zmierenie a vyzývať naň celé ľudstvo. Ján Pavol II. postavil tému zmierenia do popredia zvolaním Biskupskej synody a vyhlásením Jubilejného roku.
Synodálny pohľad nezanedbáva ani úkony zmierenia (niektoré z nich si skoro ani nevšímame v každodennom živote), ktoré v rozličnej miere pomáhajú riešiť napäté situácie, prekonávať rozličné konflikty a odstraňovať malé i veľké roztržky a znova obnovovať jednotu. Charizma a súčasne aj originalita Cirkvi ohľadom otázky zmierenia na všetkých úrovniach spočíva v skutočnosti, že sa vždy utieka k onomu "pramennému" zmiereniu.
Pokánie: Vnútorná Premena a Skutky
Pojem pokánia je komplexný. V súvislosti s "metániou" (obrátením) znamená vnútornú premenu srdca pod vplyvom Božieho slova. Pokánie zahŕňa aj zmenu života v súlade s premenou srdca, čo sa prejavuje kajúcimi skutkami. Celý život sa tak stáva pokáním, usmerneným k neustálemu zlepšovaniu.
Synoda hovorila o zmierení celej ľudskej rodiny a o obrátení sŕdc jednotlivcov, zdôrazňúc, že jednota ľudí sa nemôže uskutočniť bez vnútornej premeny každého človeka. Osobné obrátenie je nevyhnutná cesta k svornosti medzi osobami. Cirkev ohlasuje radostnú zvesť zmierenia a poukazuje na koreň rozdelení, vlieva nádej na prekonanie napätí a konfliktov a dosiahnutie bratstva a pokoja.
Podobenstvo o márnotratnom synovi // Biblické príbehy // GRM
Podobenstvo o Márnotratnom Synovi
Podobenstvo o márnotratnom synovi ilustruje Božiu lásku a milosrdenstvo, ktoré ponúka navrátenému synovi dar plného zmierenia. Zároveň poukazuje na sebectvo, ktoré oddeľuje bratov a poukazuje na ťažkosti dosiahnuť zjednotenú a zmierenú rodinu. Márnotratný syn predstavuje tých, ktorí túžia po zmierení a tušia, že je možné len vtedy, ak pramení z prvotného zmierenia s Bohom.
Kristus, Zmieriteľ a Osloboditeľ
Zmierenie je Božím darom a iniciatívou, ktorá sa konkretizuje v tajomstve Krista Vykupiteľa, Zmieriteľa a Osloboditeľa od hriechu. Kristus vníma a prežíva drámu odlúčenia človeka od Boha a uskutočňuje naše zmierenie. Tajomstvo Golgoty pripomína "vertikálny" rozmer rozdelenia a zmierenia, týkajúci sa vzťahu človeka k Bohu.
Služba Zmierenia
Boh zveril Kristovým apoštolom účasť na svojom diele zmierenia. Celému spoločenstvu veriacich, celej štruktúre Cirkvi je zverené slovo zmierenia.
Cirkev ako Zmierená a Zmierujúca
Cirkev musí byť zmierenou Cirkvou, aby mohla zmierovať druhých. Musí pokračovať v hľadaní jednoty medzi kresťanmi a podporovať "dialóg spásy" aj v oblastiach, kde ľudia nemajú podiel na jej viere.
Hriech ako Príčina Rozdelenia
Boh zostáva verný svojmu plánu, aj keď človek zneužíva slobodu a odmieta poslušnosť Bohu. Hriech je príčinou rozdelenia medzi človekom a Bohom, ako aj medzi ľuďmi navzájom.
Rímskokatolícka Teológia: Základy a Princípy
Rímskokatolícka teológia je systém doktrín, ktorý vyvinula a zastáva Rímskokatolícka cirkev. Zakladá sa na vzájomnej závislosti prírody a milosti a vzájomnom prepojení Krista a cirkvi. Príroda dokáže prijímať a prenášať milosť a milosť sa odovzdáva pomocou prírody.
Vtelenie a Úloha Cirkvi
Vtelenie Božieho Syna ako Ježiša Krista sprostredkovalo milosť prírode. Rímskokatolícka cirkev, ako predĺženie a pokračovanie Krista, milosť prírode sprostredkúva naďalej. Cirkev koná ako ďalšia Kristova osoba a pôsobí ako prostredník medzi prírodou a milosťou.
Rozdiely Medzi Katolíckou a Protestantskou Teológiou
Rímskokatolícka teológia sa líši od protestantskej teológie, ktorá spochybňuje vzájomnú závislosť prírody a milosti a vzájomné prepojenie Krista a cirkvi.
Božie Zjavenie a Tradícia
Podľa rímskeho katolicizmu sa autoritatívne zjavenie od Boha skladá z Písma a Tradície. Tradícia je učenie, ktoré Ježiš odovzdal ústne svojim učeníkom, ktorí ho potom ústne odovzdali svojim následníkom, biskupom. Interpretácia Božieho zjavenia je zodpovednosťou cirkevnej hierarchie.
Mariológia: Úcta k Panne Márii
Rímsky katolicizmus uplatňuje nepoškvrnené počatie Márie, jej večné panenstvo a výnimočnú úlohu v cirkvi. Cirkev ju neuctieva, ale si ju uctieva ako Orodovnicu, Ochrankyňu, Pomocnicu a Prostrednicu.
Cirkev a Sviatosti: Prostriedky Milosti
Rímskokatolícka cirkev tvrdí, že je jedinou Kristovou cirkvou. Pápež je nasledovníkom Petra a Vikárom Krista. Cirkev udeľuje milosť cez sedem sviatostí: krst, birmovanie, eucharistia, zmierenie, pomazanie chorých, posvätenie kňazstva a manželstvo.
Záchrana: Milosť a Skutky
Rímskokatolícka cirkev prenáša Božiu priazeň pre spásu cez sviatosti. Milosť napĺňa ich príjemcov a premieňa ich charakter, aby si mohli konaním zaslúžiť večný život. V procese záchrany dotyčný spolupracuje s Božou milosťou, aby konal dobré skutky a zaslúžil si večný život.
Protestantizmus a Ospravedlnenie
Protestantská teológia odmieta katolícku teológiu, že ospravedlnenie je nielen odpustením hriechov, ale aj posvätením a obnovením vnútorného človeka.
Bežné smrteľné hriechy
Ak sme dostali milosť byť pokrstení, potom sme získali to, čo sa nazýva „milosť posväcujúca“. Jediný spôsob, ako môže katolík stratiť milosť posväcujúcu, je spáchať smrteľný hriech. Každý katolík na planéte je buď v milosti posväcujúcej, alebo v smrteľnom hriechu. V tejto veci neexistuje žiadna šedá zóna. Je to extrémne čiernobiele - buď v posväcujúcej milosti, alebo v smrteľnom hriechu. Tí, ktorí zomrú v posväcujúcej milosti, idú do Neba alebo do Neba cez Očistec. Tí, ktorí zomrú v smrteľnom hriechu, idú do Pekla. Existuje mnoho hriechov ako vražda alebo zneužívanie detí, o ktorých väčšina katolíkov vie, že sú smrteľnými hriechmi. Ale väčšine moderných katolíkov v ich spovediach chýbajú niektoré hlavné smrteľné hriechy.
Jacob van Swanenburg, Posledný súd a sedem smrteľných hriechov
Desať smrteľných hriechov
- Antikoncepcia, umelé oplodnenie a potrat
- Masturbácia a/alebo sledovanie pornografie pred manželstvom alebo v manželstve
- Necudnosť v obliekaní, vrátane nosenia legín a krátkych šortiek
- Smilstvo alebo náruživé skutky už pred svadbou
- Čokoľvek neprirodzené v manželstve
- Homosexuálne skutky
- Chronické zlyhanie pri katechizácii vašich detí
- Veľké poškodenie povesti a dobrého mena
- Zmeškanie alebo vynechanie nedeľnej svätej omše bez dobrého dôvodu a/alebo zbytočná práca v nedeľu
- Odopierate svojim pracovníkom spravodlivú mzdu
Odpustky
Tento prehľad katolíckej náuky o odpustkoch chce poslúžiť kresťanom na Slovensku. „Cirkev vo svojom učení, živote a kulte zachováva a všetkým pokoleniam odovzdáva všetko, čím sama je, a všetko, čo verí“ (Dei verbum 8). Dôležitým medzníkom odpustkovej náuky je pokoncilová apoštolská konštitúcia pápeža Pavla VI. Základom pre pochopenie katolíckej náuky o odpustkoch je fakt hriechu a jeho následkov, teda aj reality ako vina, trest, pokánie, odpustenie, náprava, spoločenstvo svätých a očistec. Vzťah viny, odpustenia a nápravy si predstavme cez príbeh rodiny na návšteve inej rodiny. Deti šantia a napriek upozorneniu rozbijú deti hostí vzácnu vázu. Pri upratovaní črepín domáci prejavia odpustenie, ale návšteva sa zaviaže priniesť podobnú nádobu alebo zaplatiť novú. Rozlišujeme ťažký a všedný hriech. Ťažký hriech je vykonaný v závažnej, veľkej veci a je vykonaný celkom vedome a celkom dobrovoľne. Ťažký hriech je urážkou Boha, je odvrátením sa od Boha, a tak i od večného života, privodí aj stratu neba, čo nazývame „večný trest“. Hriech má aj iné následky na bežný život, ktoré sú časovo obmedzené, a preto im hovoríme „tresty časné“. Ak by nebolo hriechu, na zemi by bol stále raj.
Kresťanská náuka považovala vždy hriech za prestúpenie Božieho zákona, urážku Boha a pohrdnutie Božou láskou a priateľstvom. Mystička, lekárka a opátka svätá Hildegarda z Bingenu pred 900 rokmi vyhlásila, že keď človek zhreší, trpí tým celý vesmír. Svätý Tomáš Akvinský vysvetľuje, že ak je hriech neusporiadaným úkonom, potom je zrejmé, že ktokoľvek hreší, koná v protiklade k určitému poriadku. Učenie, že hriechy majú za následok tresty, je Bohom zjavené, pochádzajúce z Božej svätosti a spravodlivosti (napríklad Gn 5, 16 - 19 a Lk 19, 41 - 45). Odpustenie hriechu môže udeliť iba Boh. Zjavenie hlása, že Boh rád odpúšťa a že chce obrátenie hriešnika. A človek odpustenie Božie môže a má prijať. „Vzdávame vďaky Bohu za tento dar“ (porov. Odpustenie hriechov a večného trestu sa koná sviatostným úkonom na základe Ježišovho poverenia: „Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané“(Jn 21, 23). Okrem toho existujú mimosviatostné formy pokánia na odpustenie hriechov, ako napr.
Svätý František zápasil o sprístupnenie odpustkov, teda o ich oslobodenie od záťaže milodarov. Ježiš nalieha: „Robte pokánie, lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo“ (Mt 4, 17). Práve pokáním sa hriešnik obracia a navracia sa k Otcovi, od ktorého sa vzdialil hriechom (porov. KKC 1423). Pokánie nie je iba úkonom, ale procesom. Pozostáva z posúdenia hriechu a nepriaznivého stavu, nasleduje ľútosť, vyznanie a náprava následkov hriechov. Odpustenie a spravodlivosť sa však prijíma zhora. Milosť pokánia prináša obnovu priateľstva s Bohom a obnovu osobného a spoločenského dobra, ktoré hriech zničil alebo poškodil, a sprevádza ho i náprava následkov hriechu. Obrátenie, ktoré pochádza z vrúcnej lásky k Bohu, môže aj úplne očistiť hriešnika, takže už nezostane nijaký trest (porov. KKC 1472). Avšak po odpustení viny zvyčajne ostávajú tresty alebo pozostatky hriechu, ktoré treba odpykať (porov.
Ak aj kajúcnik hriechy úprimne ľutuje a Boh mu odpúšťa vinu, určité následky hriechu ostávajú. Tieto tresty treba odpykať buď na tejto zemi bolesťami, súženiami a nešťastiami tohto života, predovšetkým však smrťou, alebo po smrti očistnými trestami (Nm 20, 12; Nm 27, 13 - 14; 2 Sam 12, 13 - 14). Ak k očisteniu za života nedošlo, deficit ostáva i po smrti. Blahodarnosť daru odpustenia spočíva „nielen v odpustení hriechov, ale aj v posvätení a obnove vnútorného človeka“ (porov. ID 3). Odpustenie časných trestov za hriechy, ktoré už boli zničené čo do viny, sa vlastným menom nazýva „odpustok“ (lat. indulgentia; ID 8). Odpustky môžu byť čiastočné alebo úplné podľa toho, či od časného trestu oslobodzujú čiastočne alebo úplne.
„I keď sú odpustky zadarmo dané, sú udeľované tak živým, ako aj zomrelým za určitých podmienok. „Odpustky nemožno získať bez úprimného obrátenia zvaného metanoia a bez zjednotenia s Bohom, k čomu pristupuje vykonanie predpísaných úkonov. Náuka o odpustkoch má dvetisíc pokojných rokov, ale prax pozná i napätia i dramatické zneužívania. V prvých storočiach Cirkvi boli odpustky zviazané so sviatostným odpustením hriechov, pričom prax bola omnoho prísnejšia. Pokánie bolo súkromné, ale i verejné, najmä ak boli hriechy veľké a verejné (odpadnutie od viery k pohanskej modloslužbe, vražda, verejná nemravnosť, cudzoložstvo). Pokánie sa vyžadovalo ešte pred rozhrešením. Udeľovalo sa iba raz a v niektorých prípadoch iba na smrteľnej posteli.
Rigorózna prax sa pozvoľna uvoľňovala a koncom prvého milénia verejné pokánie nahrádzalo tzv. taxatívne pokánie - určité kajúce skutky za určité hriechy. Na odčinenie najzávažnejších hriechov sa ustálili kajúce púte, prirodzene ťažké, spojené s obetami, nebezpečenstvom a nákladným cestovaním. Radikálna penitenciálna disciplína prvotnej Cirkvi platila ešte aj cez stredovek. Vychádzala z presvedčenia, že po krste nemožno jednoducho udeliť rozhrešenie, ale podobne ako pri príprave na krst musí najprv nastať nová existenciálna zmena života, spojená s napravením viny, teda s pokáním. Zakorenil sa zvyk púte do Ríma, Santiaga a najmä do Jeruzalema. Fenomén pútí spojených s almužnami ako úkonmi odpustenia hriechov a trestov sa veľmi rozmohol. V pojme almužna začal reálne prevažovať fenomén poplatok.
Svätý František (1181 - 1226) zápasil o sprístupnenie odpustkov, teda o ich oslobodenie od záťaže milodarov. Životopisy svätca opisujú jeho mystický rozhovor s Kristom, ktorý ho žiadal „opraviť dom“. Dvadsaťpäťročný František kostolík zreparoval, netušiac, že tak sa pripravuje na obnovu Cirkvi. A tu, na tejto „čiastočke sveta“, prijal povolanie zasvätiť sa Bohu v chudobe. Tu zaznievalo volanie obrátiť sa mnohým hriešnikom všetkých čias. František v júli roku 1216 navštívil pápeža Honória III. v blízkej Perugii a predniesol mu žiadosť udeliť úplné odpustky všetkým, čo navštívia Porciunkulu, vyznajú sa a budú konať pokánie. Novinka znamenala zmenu praxe. Kardináli pochopiteľne namietali obavou o neisté ekonomické vydržiavanie Svätej zeme. Pápež však odpustky predsa udelil, no iba na jediný deň roka - 2. august.
Druhý vatikánsky koncil sa o odpustkoch nezmienil, domnievame sa, že pápež Pavol VI. v závere koncilu už pracoval na potrebnej reforme náuky. Učinil tak Apoštolskou konštitúciou Indulgentiarum doctrina (1967). Po Druhom vatikánskom koncile Cirkev vykonala niekoľko zmien v disciplíne odpustkov a vydala nové normy. Kvôli povzneseniu dôstojnosti odpustkov a zvýšeniu úcty a disponovanosti veriaceho sa znížil počet úplných odpustkov a zrušilo sa staré určovanie dní a rokov. V čase svätého Františka bola zaužívaná konvenčná almužna ako odpustkový skutok problémom, ktorý on nevyriešil všeobecne, iba čiastočne. Finančný efekt almužien sa stával stále dôležitejším, v skutočnosti sa však zneužíval, čo bolo príčinou mnohých pohoršení.
Pavol VI. hovorí: „,Kvôli nevhodným a nadbytočným udeľovávaniam odpustkov‘ bývala znehodnocovaná moc kľúčov a oslabované kajúce zadosťučinenie, kvôli ,nedovoleným ziskom‘ bývala tiež pošpinená sama odpustková prax. Dejiny zaznamenali dramatické úskalia v udeľovaní odpustkov. Súčasný katolícky exegéta Juraj Feník hľadá syntézu takto: „Keď Pavol formuluje tézu o ospravedlnení (Gal 2, 16; Rim 1, 16 - 17), kladie maximálny a exkluzívny dôraz na potrebu viery (v kontraste k skutkom, ktoré požadoval židovský zákon), aby žil v správnom vzťahu s Bohom, ním prijatý a spasený. Na tejto úrovni je pre Pavla dôležitá jedine a jedine viera (v spásne konanie Boha v osobe Ježiša Krista). Pavol teda myslí na život človeka v správnom vzťahu s Bohom na dvoch úrovniach. Prvá úroveň - človek potrebuje nevyhnutne vieru, a Pavol by dodal, že jedine vieru. Ospravodlivenie a odpustky majú spoločný biblický a teologický základ. Pre kresťana - katolíka je získavanie odpustkov nepovinné a celkom dobrovoľné.
tags: #rimskokatolicka #cirkev #socialny #hriech