Rímskokatolícka cirkev v Solivare: História a pamiatky

Na území mesta Prešov sa nachádza viacero kostolov, jeden z nich aj v Solivare. Predstavíme si históriu a vývoj Rímskokatolíckej cirkvi v Solivare.

Kostol sv. Štefana Uhorského na Hrádku

Barokizovaný rímskokatolícky Kostol sv. Štefana, uhorského kráľa stojí na mieste drevozemného hradu Castrum Salis, zničeného v polovici 13. storočia. Najdôležitejším dokladom existencie kostola na kopci Hrádok je epitaf šľachtica Juraja Soósa pochádzajúci z roku 1261. Existuje predpoklad, že základy tejto stavby môžu byť ešte o niečo staršie, už z obdobia konca 12. storočia.

V literatúre sa stretávame aj s protichodným názorom, že súčasný kostol pochádza až z obdobia druhej polovice 17. storočia. Tento názor vyvracia existencia už spomínaného epitafu (1261) a menšieho zvona z roku 1635. V 17. storočí bola vykonaná len baroková úprava stavby. Pod kopcom v obci Sowar sa nachádzala aj miestna fara. Ale neexistuje žiaden priamy dôkaz o jej založení a ani konsekrácii farského kostola.

Farským kostolom ostal aj po zlúčení obcí Sowar a Soľ do jednej obce, v ktorej bola fara oficiálne ustanovená v roku 1332. Môžeme ju nájsť aj v registroch pápežského desiatku z tridsiatych rokov 14. storočia, teda v zozname cirkevných daní.

Zaujímavosťou je, že od začiatku 17. storočia mohli kňazi pri bohoslužbách využívať tzv. pontifikálie, teda biskupskú mitru a berlu. „Bolo to vďaka vzniku opátstva v Solivare z podnetu Petra Pázmaňa (1570 - 1637, od roku 1619 ostrihomský arcibiskup a od roku 1629 kardinál), ktorý bol uhorským prímasom. Išlo o opátstvo Péterfyum. Schematizmus Košickej diecézy z roku 1825 na strane 7 uvádza: Abbatia de Soövar (Opátstvo v Solivare)“.

Farským kostolom ostal až do roku 1757, kedy sa novým farským kostolom stal kapacitne väčší Kostol Najsvätejšej Trojice. Príčinou bol zlý technický stav kostola na Hrádku. Došlo k vychýleniu jedného z obvodových múrov a poškodeniu klenby. Príčinou je pravdepodobná nestabilita podložia kopca Hrádok. Nasledovala rozsiahla rekonštrukcia počas ktorej bol strop nahradený tehlovou klenbou, ktorú spevňovali piliere pribudované z vonku. Kostol mala spevniť aj veža pribudovaná v roku 1773. 15. mája 1773 o 18:00 bol na jej vrchol osadený kríž s guľatou hlavicou v ktorej je uložený pamätný spis a mince z tohto obdobia.

V roku 1800 prišiel do Solivaru košický architekt Juraj Kitzling, aby vypracoval projekt na záchranu chrámu. Napriek tomu v 1814 roku v dôsledku krádeže železných spojok, ktoré spevňovali budovu, bolo vydané nariadenie o zákaze používania kostola z bezpečnostných dôvodov. Hlavný architekt z Viedne F. Svoboda vypracoval tzv. Koncentračný protokol na základe ktorého mal byť kostol zbúraný pre svoj nevyhovujúci technický stav. Ponechať sa malo len presbytérium ako miestna pútnická kaplnka. Vďaka častým rekonštrukčným prácam financovaných z darov miestnych veriacich zostal Kostol sv. Štefana, uhorského kráľa zachovaný dodnes. Najväčšie práce boli vykonávané v rokoch 1830, 1879, 1913, 1949 a 1981. Posledné menšie opravy na fasáde a streche boli uskutočnené v roku 2009.

Veľkou zaujímavosťou kostola je to, že nie je úplne isté, či mal kostol od svojho vzniku ako patróna výlučne sv. Štefana Uhorského. S názvom Kostol sv. Štefana, uhorského kráľa sa totiž stretávame dokázateľne až od roku 1728 kedy vznikol hlavný barokový oltár, zasvätený tomuto svätcovi. Je možné že spočiatku bol zasvätený viacerým patrónom, keďže kostolu boli priznané odpustky na sv. Štefana Uhorského, sv. Imricha Uhorského a sv.

Kostol sv. Štefana Uhorského je ešte aj dnes najvýraznejšou dominantou Solivaru. Z architektonického hľadiska ale pre mnohých nie je príliš zaujímavý, keďže sa jedná o pomerne jednoduchú a architektonicky skromnú stavbu. Ale napriek tomu má vysokú historickú hodnotu. Niekoľkokrát hrozilo jeho zbúranie. Ale vďaka tomu, že zohrával dôležitú úlohu v živote veriacich Solivaru a Soľnej Bane sa zachoval dodnes.

Poloha a vzhľad Kostola sv. Štefana, uhorského kráľa upúta každého návštevníka už z diaľky. Keďže je situovaný na vyvýšenom mieste, je viditeľný zo širšieho okolia. V noci je dokonca osvetlený niekoľkými reflektormi, čím sa stáva skutočne výraznou dominantou Solivaru. Pôvodný gotický kostol z obdobia druhej polovice 13. storočia bol barokovo prestavaný v období rokov 1691 až 1728. Menšie pozostatky staršej stavby sa zachovali len v obvodovom murive.

Ide o typickú jednoloďovú stavbu, do ktorej sa zmestí približne 600 ľudí. Fasáda je jednoduchá, hladká bez nejakého výraznejšieho zdobenia. Veža, ktorá bola pristavaná až v roku 1773 je zaklenutá typickou barokovou strechou, v ktorej sú umiestnené dva historicky vzácne zvony, pochádzajúce z dielne prešovského zvonolejárskeho majstra Juraja Wierdta. Menší z nich pochádza z roku 1635 a väčší až z roku 1676. Traduje sa, že pre svoju hodnotu a jedinečnosť neboli počas prvej svetovej vojny sňaté a použité na vojnové účely, teda na výrobu diel. Ale v skutočnosti sú len najstaršími zvonmi v širšom okolí mesta a z hľadiska ich ornamentiky a zvuku nie sú príliš zaujímavé.

Budova chrámu je situovaná uprostred starého cintorína, na ktorom je od roku 1804 zakázané pochovávať. Napriek tomu bol tento zákaz v neskoršom období často porušovaný a preto tu môžeme nájsť aj niekoľko novších hrobov, vytvorených až po roku 1804. Zachovalé hroby patria predovšetkým miestnym kňazom a významnejším predstaviteľom obce. Majitelia solivarského panstva Šoóšovci majú svoju kryptu umiestnenú v interiéry kostola. Dnes sa tento cintorín nevyužíva. Na pochovávanie v súčasnosti slúži nový mestský cintorín, nachádzajúci sa len niekoľko desiatok metrov od starého kostola.

Areál v ktorom sa nachádza cintorín a kostol je ohradený približne dvojmetrovým tehlovo-kamenným múrom, ktorý pripomína akúsi hradbu. Jeho časť bola zbúraná v roku 2009 kvôli stavebným úpravám na kostole. Táto časť bola neskôr kvôli vandalom nahradená kovovou mrežou. Do areálu vedie jedna dvojkrídlová brána, ktorá sa ale nezachovala a tak aj tá je nahradená mrežou. Dominantu interiéru tvorí hlavný barokový oltár zeleno-bielej farby. Vznikol v roku 1728 z darov miestnych veriacich. V strede oltára je situovaná plastika sv. Štefana Uhorského, ktorý „ktorý obetuje kráľovskú korunu Panne Márii“.

Na oltári sa nachádzajú aj sochy iných svätcov - sv. Lev I., sv. Vojtecha, sv. Alžbety Uhorskej, sv. Ladislava Uhorský, sv. Imricha a sv. Margity Uhorskej. Nájdeme tu aj plastiky významných osobností z dejín cirkvi, a to pápeža sv. Gregora, biskupov sv. Ambróza, sv. Augustína a kňaza sv. Hieronyma. Pri hlavnom oltári sú inštalované dva menšie bočné oltáre z obdobia začiatku 19. storočia, ktoré boli slohovo prispôsobené hlavnému, staršiemu barokovému oltáru. Prvý z nich zobrazuje sv. Imricha a druhý Ukrižovaného z roku 1879, ktorého autorom je maliar P. Bogdanský. V lodi kostola nájdeme aj ďalšie dva menšie neorománske oltáre. Jeden je zasvätený sv. Jiozefovi a druhý sv.

Kazateľnica v rokokovom štýle z obdobia druhej polovice 18. storočia je farebne doladená k oltáru. Je zeleno-biela. Na jej parapete sú vyobrazený štyria evanjelisti. Zaujímavý je neskororenesančný náhrobok z roku 1636. Nachádza sa na severnej stene lode, vedľa kazateľnice. Na náhrobnej doske je vyobrazený erb rodu Šoóšovcov, ktorým istý čas patrilo solivarské panstvo a tzv. Zbojnický hrad. Vek lavíc z dreveného masívu nie je možné presne určiť. Predpokladá sa, že pochádzajú až z obdobia 19. storočia. Chór stojí na murovaných základoch. Orgán zo začiatku 20. storočia je malý a veľmi jednoduchý. Ide o tzv.

Dnes je areál národnej kultúrnej pamiatky Kostola sv. Štefana na Hrádku v dezolátnom stave a teda je mimo prevádzky. Zodpovedný statik po obhliadke vydal nariadenie zakazujúce vykonávať v objekte bohoslužby. Napriek tomu sa každoročne koná na priestranstve pri kostole odpust na sviatok sv. Štefana Uhorského a len v prípade zlého počasia je procesia presunutá do interiéru chrámu. Celkovú rekonštrukciu si vyžaduje nie len exteriér, ale aj interiér stavby a predovšetkým oltáre.

Ešte v roku 2009 areálu chýbala brána a časť múru okolo areálu kostola bola zbúraná kvôli prístupu ťažkých mechanizmov pri statických úpravách. To umožňovalo schádzať sa vandalom na tomto mieste. Tí následne poškodili niekoľko hrobov na cintoríne, popísali múry kostola a „hradieb“. Dokonca v roku 2004 došlo k poškodeniu obrazov v interiéry kostola.

Problémom pri záchrane tejto kultúrnej pamiatky sú aj vlastnícke pomery. Kostol patrí rímskokatolíckej cirkvi a tak financovanie opráv je komplikované. Cirkev žiada na rekonštrukciu financie od Ministerstva kultúry, ktoré im prispelo len menšou sumou. Zvyšok prác bol financovaný z dobrovoľných darov miestnych veriacich. Ešte v roku 1994 boli náklady na statické zabezpečenie kostola odhadnuté približne na 2,5 milióna slovenských korún.

Predstavitelia mesta Prešov navrhli, aby areál bol chránený mestským kamerovým systémom, čo by malo aspoň zabrániť vandalom naďalej poškodzovať túto národnú kultúrnu pamiatku. Pre zlý technický stav je kostol neprístupný nie len pre veriacich ale aj pre turistov.

Farský kostol Najsvätejšej Trojice

Koncom 13. storočia dostali solivarskí obyvatelia oprávnenie začať so stavbou kostola na pravom brehu rieky Torysa. Proti tomuto tvrdeniu sa však postavili niektorí historici. V každom prípade v roku 1413 dal Juraj Soós de Soóvar postaviť kostol, z ktorého časť stojí dodnes. Z tohto kostola ostala do dnešného dňa len loď, ktorá má všetky znaky pôvodnej gotickej stavby. Klenba je postavená na štyroch kamenných pilieroch.

Nepokojné revolučné roky a mor v 16. storočí neobišli ani solivarský kostol. Po dosadení farára dostala otázka farského kostola iné rozmery (doteraz bol farským kostol Sv. Štefana Uhorského na Hrádku). Keď sa r. 1751 farár Ján Kelner spolu s kaplánom presťahovali do novej farskej budovy postavenej na rozmedzí Solivaru a Soľnej bane, bolo potrebné vyriešiť aj otázku nového farského kostola, nakoľko vo farnosti okrem Soósovskeho kostola nebol vhodnejší. Dôvody pre jeho rekonštrukciu vrchnosť uznala a poukázala na jeho opravu 1200 forintov. Zvyšok nákladov uhradil gróf Anton Grassalchovich. Takto bol vybudovaný dnešný farský kostol Najsvätejšej Trojice. Reštaurovaný bol v roku 1900. Bol rozšírený na východnej strane o sanktuárium a na západnej strane o vestibul. Pribudovaná bola sakristia a nové vstupné dvere.

Je to trojloďová stavba, pričom bočné lode sú od strednej lode oddelené štyrmi piliermi. Nad oblúkom v hlavnej lodi je nástenná maľba Najsvätejšej Trojice s Pannou Máriou. V optickom strede sanktuária je umiestnený hlavný oltár, ktorý však už nie je pôvodný. V bočných lodiach boli tiež umiestnené oltáre zakúpené p. farárom F. Fabianom v šesťdesiatych rokoch. V presbytériu bola vzácna rokoková kazateľnica z polovice 18. storočia nezvyčajných tvarov. Vonkajšia architektúra kostola je charakterizovaná opornými piliermi v priestore lode a presbytéria. Veža bola spočiatku drevená až neskôr nová bola koncom 18. storočia barokizovaná. Vo veži boli dva zvony posvätené jágerským biskupom K. Esztherházym cca r. 1775. Ani jeden už v súčasnosti vo veži nie je. Momentálne bijú vo veži tri zvony, z nich len dva sú napojené na elektrický pohon. Veľký zvon vo veži má nápis: Joseph vir Mariae, de qua natus este Christus. Posledné väčšie zmeny sa týkali interiéru kostola - hlavne sanktuária. Boli prispôsobené liturgickým predpisom II. 11. 3.

Solivar a UNESCO

Táto národná kultúrna pamiatka v okrajovej časti Prešova patrí medzi najvýznamnejšie technické pamiatky na Slovensku. Je to unikátny komplex technických objektov na čerpanie a varenie soli zo soľanky, pochádzajúci zo 17. storočia. K objektom na ťažbu kamennej soli a čerpanie soľanky v Solivare patrí najmä šachta Leopold, četerne (rezervoáre soľanky), huta, varňa ,sklad soli (komory), kováčske dielne a klopačka (turňa). Areál panvového solivaru ako unikátny komplex technicko-technologických a iných objektov nemá v oblasti technických pamiatok podobného druhu na území Slovenska konkurenta. Momentálne patrí pod správu Slovenského technického múzea v Košiciach, mesto Prešov má však veľké plány s jej obnovou a využívaním pre turistický ruch (soľné kúpele).

Matriky a história farnosti Hermanovce

Obec Hermanovce leží v údolí Hermanovského potoka, ktorý je severným prítokom Svinky v Šarišskej vrchovine vo výške asi 460 m.n.m. Písomná história obce siaha do roku 1320, kedy sa villa Hermani po prvý raz spomína v súvislosti s deľbou majetkov medzi príslušníkmi rodu pánov zo Svinnej. V stredoveku sa Hermanovce delili na dve časti, ktoré oddeľoval Hermanovský potok, každá časť mala vlastných zemepánov a pravdepodobne aj vlastného richtára. Do jednej obce sa pôvodné dediny zjednotili až vtedy, keď sa v 18. stor. Podľa posledného sčítania obyvateľstva z roku 2021 žije v obci 1658 obyvateľov. Dominantné postavenie z pohľadu vierovyznania má v obci Rímskokatolícka cirkev.

V súčasnosti sídli Rímskokatolícky farský úrad priamo v Hermanovciach, a tak miestni obyvatelia nemusia za vysluhovaním sviatostí dochádzať príliš ďaleko. Farnosť v obci vznikla na základe rozhodnutia jágerského biskupa, Karola Eszterházyho, dňa 11. júla 1772 (3). Farským kostolom sa stal Kostol sv. Alžbety Uhorskej, ktorý v roku 1717 prevzali miestni katolíci z rúk evanjelikov v zúboženom stave, a následne zásluhou miestnych zemepánov, manželov Ladislava Péchyho a Žofie de Usz, v r. Úryvok z titulnej stránky Hermanovskej matriky z r.

Prvým farárom v novozriadenej hermanovskej farnosti sa stal dôstojný pán Martin Javčák, emeritný farár zo Sabinova a dekan dekanátu Stredný Šariš. Ten začal bezprostredne po vzniku farnosti viesť knihu pokrstených, sobášených aj pochovaných. Počas 50. a 60. rokov 20. stor. I. kniha: pokrstení, sobášení, pochovaní z r. II. kniha: pokrstení z r. 1852 - 1871, sobášení z r. 1852 - 1896, pochovaní z r. III. kniha: pokrstení z r. IV. kniha: pochovaní z r. Matrika bola vedená dôsledne a zachytáva všetkých katolíkov západného obradu, ktorým boli od roku 1772 v Hermanovciach vyslúžené sviatosti.

Otázkou však zostáva: „Je možné nájsť zápisy o vysluhovaní sviatostí Hermanovčanom pred rokom 1772?“ Najjednoduchšou sa javí nasledujúca odpoveď: „Nie, nie je to možné. Farnosť vznikla v roku 1772, to znamená, že matrika sa tam pred rokom 1772 nemohla viesť. J. Text o starobylých matrikách zo Šariša by na tomto mieste mohol jednoduchou odpoveďou skončiť. Ako by však nejeden genealóg súhlasil, jednoduché odpovede bývajú zriedkakedy uspokojivé. Rímskokatolíci museli žiť v Hermanovciach aj pred založením farnosti - inak by zakladanie farnosti nemalo zmysel. Znamená to, že mohli byť duchovne spravovaní kňazom z inej obce? Ak áno, kam chodili Hermanovčania pred rokom 1772 do kostola?

V 19. stor. si uhorské (arci) diecézy viedli tzv. schematizmy, v ktorých sa uvádzajú sídla jednotlivých farských úradov spolu s prislúchajúcimi filiálnymi obcami. V 18. stor. sa však podobné schematizmy nepublikovali, resp. nezachovali. Rímskokatolíci z územia Šariša boli do r. 1804 príslušní k Jágerskej arcidiecéze so sídlom v maďarskom meste Eger. Pre tamojších biskupov boli stolice dnešného severného Slovenska veľmi vzdialeným územím na beztak obrovskej ploche vtedajšej arcidiecézy. Napriek tomu sa dvaja z miestnych arcibiskupov podujali vykonať kanonickú vizitáciu na území Šariša. Prvým z nich bol v r.

Kanonickú vizitáciu šarišských farností z roku 1749 spracoval v prehľadnej publikácii prof. Peter Zubko (7). V publikácii sú abecedne zoradené všetky rímskokatolícke farnosti, ktoré v roku 1749 na území Šariša existovali, spolu so zoznamom jednotlivých filiálok, ktoré k farnosti prislúchali. Vďaka tomu sa dozvedáme, že Hermanovce boli v roku 1749 filiálkou farnosti v Jarovniciach: „Farnosť Jarovnice… Vo filiálnej obci Hermanovce stál murovaný benedikovaný kostol sv. Alžbety…“ (5, str. Najstarší zachovaný zväzok matriky pokrstených, sobášených a pochovaných z Rímskokatolíckeho farského úradu v Jarovniciach začína rokom 1750 (8). Už samotný titulný zápis potvrdzuje závery kanonickej vizitácie, v titulnom texte totiž čítame: „Matrika cirkví v Jarovniciach, Hermanovciach, Daleticiach a Močidľanoch, v ktorej sú zaznamenaní pokrstení, zomrelí, tí, ktorí uzatvorili manželstvo od roku 1750 od 20.

Vďaka hlbšiemu výskumu preto vieme, že obyvatelia Hermanoviec boli ešte pred vznikom farnosti zapisovaní v susedných Jarovniciach. V Štátnom archíve v Prešove sú zachované kompletné matriky pokrstených, sobášených a zomrelých z farnosti Jarovnice z rokov 1750 - 1896. Opäť však nasleduje otázka: Viedla sa v Jarovniciach evidencia krstov, sobášov alebo pohrebov aj pred rokom 1750?

Schematizmus Košickej arcidiecézy z r. 1943 (4) nás informuje, že farnosť v Jarovniciach prekvitala už okolo roku 1334, kedy sa miestny farár, Ján, spomína ako jeden z kňazov, ktorý svojvoľne neodvádzal pápežský desiatok (9). Po tom, čo sa v Uhorsku rozšírili reformačné myšlienky, prišiel evanjelický kazateľ aj do Jarovníc. Pôsobil tu s prestávkami od 90. rokov 16. stor. Od nasledujúceho roku, 1701, sa podľa schematizmu v obci začala viesť aj farská matrika. Najstaršia katolícka matrika sa podľa Schematizmu ešte v roku 1943 nachádzala na farskom úrade v Jarovniciach. Z tohto dôvodu bolo potrebné osloviť Rímskokatolícky farský úrad v Jarovniciach.

Na farskom úrade sa podarilo nájsť II. zväzok matriky, ktorý obsahoval údaje o pokrstených, zosobášených a pochovaných z r. 1718 - 1750. Titulný zápis v II. V súčasnosti je možné preštudovať záznamy o pokrstených deťoch, zosobášených dospelých a zomrelých, ktorí žili v obci Hermanovce. Posledná správa o existencii najstaršieho zväzku jarovnickej matriky z rokov 1701 - 1717 pochádza z r. 1943. Jej ďalší osud je neznámy, na farskom úrade sa ani po dôkladnom hľadaní nenašla.

Isté je jedno, pred rokom 1700 bol kostol a fara v Jarovniciach v rukách evanjelikov, preto staršia katolícka matrika zo 17. stor. s určitosťou neexistovala. V turbulentnom 17. stor., ktoré poznačili stavovské povstania a boj za náboženskú slobodu, sa na šarišských farách často striedali katolícki a evanjelickí kňazi. Bolo by zaujímavé zistiť, či sa už pred nástupom reformácie viedli v Jarovniciach akékoľvek matričné knihy, resp. či s evidenciou vyslúžených sviatostí mohli začať miestni evanjelici. Nateraz odpovedať nevieme. Jednou možnosťou je, že nám chýba potrebný historický prameň, ktorý by dokázal na túto otázku odpovedať. Druhou možnosťou je, že sme sa v tejto chvíli uspokojili s jednoduchou odpoveďou.

V čase Barkóczyho vizitácie existovalo na Šariši štyridsať šesť rímskokatolíckych farností.

tags: #rimskokatolicka #cirkev #solivar