Logo jubilea znázorňuje štyri farebne odlíšené postavy symbolizujúce ľudstvo. Jeden objíma druhého, aby sa naznačila solidarita a bratstvo. Prvá z postáv sa drží kríža, ktorý v spodnej časti prechádza do tvaru kotvy. Je to nielen znak viery, o ktorú sa človek opiera, ale aj nádeje, ktorú nikdy nemožno opustiť, pretože ju potrebujeme vždy a najmä v časoch najväčšej núdze. Ostré vlny v modrých odtieňoch v spodnej časti naznačujú, že životná púť sa nepohybuje vždy v pokojných vodách. Osobné nešťastie i svetové udalosti nás intenzívnejšie vyzývajú na nádej. V logu na to poukazuje spodná časť kríža, ktorá sa predlžuje a mení na kotvu ponorenú do vĺn. Kotva je metaforou nádeje, čo korešponduje s tým, ako námorníci používajú záložnú kotvu na núdzové manévre, aby sa loď udržala počas búrok. Logo poukazuje i na to, že cesta pútnika nie je individuálnou záležitosťou, ale vecou spoločenstva. Kríž, ktorý logu dominuje, sa dynamicky skláňa k ľudstvu, akoby mu chcel vyjsť v ústrety.
V liste pápeža Františka z 11. februára 2022 s názvom Pútnici nádeje sa objavili prvé správy o Jubilejnom roku 2025. Okrem iného sa v ňom píše: „Už sa blížime k horizontu prvých dvadsaťpäť rokov 21. storočia a sme povolaní zhostiť sa prípravy, ktorá umožní kresťanskému ľudu osláviť svätý rok v celom jeho duchovnom rozmere.
Pápež František v texte listu poukazuje aj na ďalšie dôvody, prečo sláviť Svätý rok 2025: „V posledných dvoch rokoch nebolo krajiny, ktorú by nebola zasiahla náhla epidémia sprevádzaná nielen drámou umierania v osamelosti, neistotami, provizórnosťou žitia, ale aj zmenou nášho spôsobu života. Ako kresťania sme podstupovali spolu so všetkými bratmi a sestrami rovnaké útrapy a obmedzenia. Naše kostoly ostali zatvorené, podobne aj školy, továrne, úrady, obchody a miesta vyhradené pre voľnočasové aktivity. Všetci sme zakúsili obmedzenie niektorých slobôd a pandémia okrem bolesti v nás občas vyvolávala pochybnosti, strach, dezorientovanosť. Muži a ženy vedy s veľkým nasadením vyvinuli prvý liek, ktorý postupne umožnil návrat ku každodennému životu. Pevne veríme, že epidémiu premôžeme a že svet obnoví svoj rytmus osobných vzťahov a spoločenského života. To však ľahšie dosiahneme, ak prejavíme ozajstnú solidaritu, ak nezabudneme na chudobné národy, ale podelíme sa so všetkými o vedecké objavy a potrebné lieky. Musíme udržiavať pochodeň nádeje, ktorá nám bola daná, a usilovať sa o to, aby každý opätovne nadobudol silu a istotu pozerať do budúcnosti s otvoreným duchom, srdcom naplneným dôverou a s prezieravou mysľou. Najbližší jubilejný rok by mohol výrazne podporiť obnovenie ovzdušia nádeje a dôvery ako znamenie nového znovuzrodenia, ktorého naliehavú potrebu všetci pociťujeme.
História jubilejných rokov
Prvý jubilejný rok vyhlásil pápež Bonifác VIII. v roku 1300 a určil slávenie ďalšieho jubilejného roka o sto rokov. Pápež Klement VI. v roku 1343 vyhlásil skrátenie intervalu jubilejných rokov na každých päťdesiat rokov. Svoje rozhodnutie odôvodňoval pasážou z Knihy Levitikus (Lv 25, 10). Urban VI. so zámerom umožniť väčšiemu počtu veriacich získať odpustky jubilejného roka a posilniť vieru rozhodol v roku 1389 skrátiť toto obdobie na tridsaťtri rokov, pričom sa odvolával na pozemský vek Pána Ježiša. Pápež Mikuláš V. v roku 1449 znovu uzákonil cyklus päťdesiatich rokov. Pápež Pavol II. v roku 1470 stanovil, že slávenie svätého roka bude každých dvadsaťpäť rokov, ako sa slávi doteraz.
Aby sme pochopili určitú kontinuitu v dejinách spásy, je užitočné pripomenúť, že židovský národ výrazom jubileum označoval „sviatok odpustenia“ alebo „rok odpustenia hriechu“. Päťdesiaty rok a aj iné náboženské slávnosti ohlasovali kňazi charakteristickým trúbením na baraňom rohu, nazývanom v hebrejčine jôbbe (baraní roh) alebo yóbel, z ktorého bol odvodený výraz jubileum. V Knihe Levitikus je určenie jubilejného roka definované vyčerpávajúcim a presným spôsobom (Lv 25, 8-34). Podľa starodávneho zvyku, ktorý sa stal zákonom prísne dodržiavaným počas jubilejného roka, každý opätovne získal svoje majetky. V tom roku sa všetky plody pokladali za patriace Bohu a bolo dovolené jesť len to, čo sa urodilo bez práce na poli a viniciach. Bolo totiž zakázané žať a oberať úrodu. Okrem toho všetky domy, pozemky a všetko, čo si ľudia nadobudli od posledného jubilejného roka, museli vrátiť vlastníkovi bez náhrady. Dokonca aj izraelskí otroci znovu získali slobodu. Takže jubilejný rok bol „rokom chudobných, rokom zeme“, ktorá v tomto čase odpočívala. Ale bol to hlavne rok Boha: Boha, v mene ktorého sa vyrovnávali záležitosti hospodárskeho a spoločenského charakteru. Činy, v ktorých sa uznával jediný pravý Boh, Vládca neba a zeme, Otec všetkých, no predovšetkým chudobných.
Oba druhy svätých rokov boli skutočne zamerané na znovuobnovenie sociálnej rovnosti v celom Izraeli. Zem, ktorá tak či tak patrila Jahvemu, sa musela vrátiť jej pôvodnému majiteľovi na základe faktu, že iba jej prvé rozdelenie medzi kmene Izraela bolo naozaj spravodlivé. Dlhy (nielen úroky) boli jednoducho odpustené. Snahou prorokov bolo predísť nespravodlivosti, ktorá sa opäť stávala súčasťou štruktúr. Detailné smernice týkajúce sa jubilejného roka sú zamerané na vyriešenie nerovnosti, ktorá vznikla počas obdobia dvoch kráľovstiev a 70-ročného exilu. Starozákonná Kniha Levitikus je časťou zbierky zákonov, ktorou Izrael sľubuje poslušnosť, aby ukázal, že patrí Jahvemu a je teda jeho svätým ľudom.
Počítaj aj sedem ročných týždňov; sedemkrát sedem rokov, takže čas siedmich ročných týždňov bude činiť štyridsaťdeväť rokov. Päťdesiaty rok zasväťte! Ohláste slobodu pre všetkých obyvateľov krajiny! Má to byť pre nich jubilejný (milostivý) rok. Vtedy každý dostane do vlastníctva svoj majetok a každý sa vráti k svojmu rodu. Päťdesiaty rok je pre vás jubilejným rokom. Vtedy nebudete siať ani žať, čo narastie po žatve, ani nebudete oberať vinič, ktorý ste neorezali. Je to jubilejný rok, pamätný čas pre vás. Len to, čo sa samo urodí, budete jesť priamo z poľa. (Lv 25, 8-13; porov.
Jubileum je spojené s putovaním, ktoré je symbolom 12 putujúcej Cirkvi i prekročenia svojich hraníc. Keď sa hýbeme, v skutočnosti nemeníme len miesto, ale premieňame sami seba. Preto je dôležité pripraviť sa, naplánovať si trasu a poznať cieľ. Púť do Ríma má veľmi starý pôvod najmä v súvislosti so slávením určitých sviatkov, ako boli spomienky na apoštolov a mučeníkov. Mnohí tu prichádzali, aby získali odpustenie hriechov a omilostenie „kľúčmi od raja svätého Petra“. O tomto meste právom platí, že „Rím nie je hocaké mesto, nikdy nebolo a nikdy ani nebude - v dobrom i v zlom zostane jedinečným mestom na svete“, a preto „myslieť na Rím ako na mesto s osobitným povolaním nie je nezvyčajná myšlienka“.
Cez Európu sa od začiatku kresťanstva tiahla hustá sieť dôležitých pútnických ciest, po ktorých putovali kresťania z východu na západ a zo severu na juh: do Ríma k hrobom apoštolov Petra a Pavla alebo do Palestíny k miestam života a smrti Ježiša či 1c najkrajnejšiemu miestu Európy (Finis terrae) do Santiaga de Compostela k hrobu apoštola svätého Jakuba Staršieho alebo k hrobu svätého Martina do Tours.
Pútnik - výraz označuje toho, kto je „mimo mesta,( (per e ager - ten, kto je na poli). Pútnik je teda cudzincom a uvedomuje si stav pravého veriaceho, ktorý je v stave večného vyhnanca na tejto zemi a túži dosiahnuť večný cieľ. Typickým znakom pútnika je klobúk, plášť a palica, tiež odznaky pripnuté na klobúku či kabáte (z predchádzajúcich pútí alebo pred spiatočnou cestou). Slúžili pútnikovi ako odporúčací list, chránili ho pred poplatkami a umožňovali mu prijímať pohostinstvo. Na kabáte alebo okolo krku mávali pútnici prevesený kríž. Ten, kto sa vracal z púte do Svätej zeme, vracal sa s palmou, aby dokázal, že navštívil hrob Ježiša Krista.
Svätá brána
S jubilejným rokom je neodmysliteľne spojený pojem svätá brána, ktorá sa otvorí obvykle v predvečer Vianoc pred nadchádzajúcim jubilejným rokom a oficiálne sa tak začína svätý rok. Po uplynutí jubilea sa zamuruje. Pôvodne existovala len jedna brána v Bazilike svätého Jána Lateránskeho, ktorá je katedrálou rímskeho biskupa. Svätá brána stojí vpravo od hlavnej brány každej zo štyroch rímskych bazilík: svätého Petra, svätého Pavla za hradbami, svätého Jána v Lateráne a Santa Maria Maggiore a tiež v Bazilike Santa Maria di Collemagio v LʼAquila mimo Ríma. Svätá brána symbolizuje prechod z hriechu do milosti. Ježiš povedal: „Ja som brána“ (Jn 10, 7), aby naznačil, že nikto nemôže prísť k Otcovi, iba ak cez neho. Kladivo zo vzácneho materiálu symbolizuje silu modlitby a pokánia - nástrojov, ktoré otvárajú bránu spravodlivosti.
Svätá brána v Bazilike svätého Jána Lateránskeho
Od roku 1500 do roku 1975 boli sväté dvere štyroch rímskych bazilík z vonkajšej strany uzavreté múrom, nie dverami. Prechod Svätou bránou vykonával pápež Alexander VI. (1500) so sviecou v ruke, pričom od nasledujúceho svätého roku začal Klement VII. (1525) používať procesiový kríž, ktorý sa zachoval dodnes. Hoci text a kontext žalmu umožňuje rozličné interpretácie, za najvýznamnejšiu je potrebné považovať kristologickú interpretáciu. Zakladá sa na texte Jánovho evanjelia, kde Ježiš hovoriac o dobrom pastierovi vyhlasuje: „Ja som brána k ovciam“ (Jn 10, 7). Obrad zatvárania svätej brány, na ktorý sa používa murárska lyžica a strieborné vedro, má tiež svoje čaro. Pápež alebo kardinál položí prvé tri tehly, pozlátené alebo postriebrené, s reliéfnym pápežským erbom, s vápnom a tiež umiestni do brány schránku, v ktorej sú zvyčajne umiestnené pamätné medaily a mince vydané počas jubilea. Na tehlách z posledných jubileí je v strede reliéfne vyobrazený erb Reverenda Fabbrica di San Pietro (Inštitúcia technického zabezpečenia Baziliky svätého Petra) s prekríženými kľúčmi, tiarou a iniciálami R. F. S. P.
Kristologický význam otvorenej brány nás privádza k vyznaniu viery v jedinečnosť Krista a jeho vykupiteľského diela. Odriekanie vyznania viery patrí k podstatným aktom slávenia svätého roka, ktoré nasleduje potom, ako „pútnik prejde svätú bránu, vstúpi do Baziliky svätého Petra a keď sa priblíži k oltáru vyznania - tam, kde je Petrov hrob“. Vyznanie viery, ktoré sa spája v Ježišovom mesiášskom poslaní a pomenovaní „Kristus“, ukazuje, že práve rímske spoločenstvo kresťanov, ktoré sformulovalo toto vyznanie viery, ešte poznalo obsahový význam slova Kristus. Tak ho vyznal aj apoštol Peter, pravoverný Žid očakávajúci záchranu svojho národa.
Jubileum je znamením zmierenia, pretože predstavuje „milostivý čas“ (porov. 2 Kor 6, 2) pre obrátenie človeka. Človek stavia do centra svojho života Boha, smeruje k nemu a uznáva jeho prvenstvo. Aj výzva. na obnovenie sociálnej spravodlivosti a úcty k zemi vychádza v Biblii z teologickej požiadavky - ak je Boh stvoriteľom vesmíru, treba mu dať prednosť pred každou inou skutočnosťou, aj pred osobnými záujmami. Ako pripomenul pápež František v bule o vyhlásení mimoriadneho Svätého roka 2015: „Milosrdenstvo neprotirečí spravodlivosti, ale vyjadruje spôsob Božieho zaobchádzania s hriešnikom, ktorému ponúka poslednú možnosť, aby sa spamätal, obrátil a uveril. (...) Táto Božia spravodlivosť je milosrdenstvom, udeleným všetkým ako milosť prameniaca zo smrti a zmŕtvychvstania Ježiša Krista. Kristov kríž je teda Božím súdom nad nami všetkými i nad celým svetom, pretože skrze neho nám Boh ponúka uistenie o svojej láske a novom živote“ (Misericordiae vultus, 21).
Ide konkrétne o prežívanie sviatosti zmierenia, o využitie tohto času na znovuobjavenie hodnoty spovede a na osobné prijatie slova Božieho odpustenia. Existuje mnoho spôsobov a dôvodov, prečo sa máme modliť. Základom je však vždy túžba byť otvorený Božej prítomnosti a láske, ktorú ponúka. Kresťanské spoločenstvo sa cíti byť povolané a vie, že sa môže obrátiť k Otcovi len preto, že prijalo Synovho Ducha. Sám Ježiš zveril svojim učeníkom modlitbu Otče náš, ktorej sa venuje aj Katechizmus Katolíckej cirkvi (porov. KKC 2759- 2865). Chvíle modlitby počas cesty ukazujú, že pútnik má Božie cesty „vo svojom srdci“ (Ž 83, 6). K takémuto druhu občerstvenia slúžia aj rôzne zastávky a zastavenia, často situované v blízkosti budov, svätýň či iných miest mimoriadne bohatých z duchovného pohľadu, kde si človek uvedomí, že pred ním a popri ňom tam prechádzajú iní pútnici a že tadiaľto vedú cesty k svätosti.
Liturgia je verejnou modlitbou Cirkvi. Podľa Druhého vatikánskeho koncilu je „vrcholom, ku ktorému smeruje činnosť Cirkvi, a zároveň prameňom, z ktorého prúdi všetka jej sila“ (Sacrosanctum concilium, 10). Jej centrom je eucharistické slávenie, pri ktorom sa prijíma Kristovo telo a krv. Existujú rôzne vyznania viery, ktoré poukazujú na bohatosť skúsenosti stretnutia s Ježišom Kristom. Tradične si však osobitné uznanie získali dve: krstné vyznanie viery rímskej cirkvi a Nicejsko-carihradské vyznanie viery, pôvodne vypracované v roku 325 na Nicejskom koncile v dnešnom Turecku a potom zdokonalené na Carihradskom koncile v roku 381.
„Lebo ak svojimi ústami vyznávaš: Ježiš je Pán a vo svojom srdci uveríš, že Boh ho vzkriesil z mŕtvych, budeš spasený. Lebo srdcom veríme na spravodlivosť a ústami vyznávame na spásu“ (Rim 10, 9-10). Tento text svätého Pavla zdôrazňuje, že ohlasovanie tajomstva viery si vyžaduje hlboké obrátenie nielen vo svojich slovách, ale predovšetkým v pohľade na Boha, na seba samého a na svet.
Jubilejný odpustok je konkrétnym prejavom Božieho milosrdenstva, ktoré presahuje hranice ľudskej spravodlivosti a premieňa ich. Tento poklad milosti vstúpil do ľudských dejín v Ježišovi a vo svätých. Pri pohľade na tieto príklady a žitím v spoločenstve s nimi sa posilňuje nádej na odpustenie a na vlastnú cestu svätosti až sa stáva istotou. V praxi sa táto skúsenosť milosrdenstva konkrétne deje cez určité duchovné úkony, ktoré určuje pápež. Počas riadneho Jubilejného roka 2025 odpustky majú „mimoriadny význam“, pretože Božie milosrdenstvo „berie na seba podobu odpustkov, ktoré Otec prostredníctvom Kristovej nevesty ponúka hriešnikovi, ktorému už bolo odpustené a oslobodzuje ho od každej stopy následkov hriechu“.
Počas Jubilea 2025 budú veriaci môcť získať odpustky za splnenia určitých podmienok. Apoštolská penitenciária 13. mája 2024 zverejnila normy pre udeľovanie odpustkov.
Podmienky pre získanie odpustkov
- odpustky môže získať veriaci pre seba alebo pre zomrelých
- veriaci má byť v stave posväcujúcej milosti (sviatostná spoveď môže byť vykonaná aj zopár dní pred vykonaním predpísaného skutku a nemusí sa opakovať)
- sväté prijímanie (je potrebné pre každé odpustky, je vhodné pristúpiť v ten istý deň, v ktorý sa plnia predpísané úkony)
- dispozícia vylučujúca aj všedný hriech a akúkoľvek pripútanosť k hriechu
- modlitba na úmysel Svätého Otca
- vykonanie stanoveného skutku
- úplné odpustky je možné získať aj dvakrát za deň, ak veriaci v ten istý deň druhý raz legitímne pristúpi k Svätému Prijímaniu, tie sa však vzťahujú len na zosnulých (Normy o udeľovaní odpustkov, III).
Skutok potrebný pre získanie odpustkov počas jubilejného roka 2025
- Vykonať nábožnú púť na ktorékoľvek jubilejné posvätné miesto a tam sa zúčastniť svätej omše alebo slávenia Božieho Slova, Liturgie hodín, Krížovej cesty, mariánskeho ruženca, hymnu Akatist alebo obradu zmierenia, ktorý sa končí s individuálnym vyznaním a rozhrešením.
- Zbožnou návštevou jubilejného miesta - individuálne alebo v skupine a tam primeraný čas zotrvať v eucharistickej adorácii a rozjímaní, ktoré sa zakončí modlitbou Otče náš, Vyznaním viery a invokáciou k Panne Márii.
- Skutkom milosrdenstva a pokánia:
- účasťou na ľudových misiách, duchovných cvičeniach, formačných stretnutiach,
- dlhším časom návštevy tých, čo sú v núdzi alebo v ťažkostiach (chorých, uväznených, osamelých starých ľudí, zdravotne znevýhodnených),
- zdržať sa aspoň jeden deň márnivej zábavy (skutočnej či virtuálnej) a zbytočného konzumu (napr.
v Ríme hlavné baziliky: Bazilika sv. Petra vo Vatikáne, Najsvätejšieho Spasiteľa v Lateráne, Panny Márie Väčšej, sv. Katedrála sv. Alžbety - KošiceKonkatedrála sv. Mikuláša - PrešovBazilika sv. Egídia - BardejovBazilika Narodenia Panny Márie - Vranov nad Topľou Diecézna svätyňa sv. Vojtecha - GaboltovDiecézna svätyňa Ružencovej Panny Márie - Obišovce Diecézna svätyňa sv. Jakuba - Veľký ŠarišDiecézna svätyňa Najsvätejšieho Tela Pána - StropkovDiecézna svätyňa Božieho milosrdenstva - KošiceKostol sv. Kostol Sedembolestnej Panny Márie - Vysoká nad Uhom.
Obec Kapušany a Rímskokatolícka farnosť sv. Martina v Kapušanoch pozývajú na slávnosť sv. Cyrila a Metoda. Uskutoční sa v stredu 4. júla 2018 v Kapušanoch. Spojená bude s posviackou ich sôch. Program sa začne o 17:30 h požehnaním sôch pred budovou Základnej školy v Kapušanoch.