História Rímskokatolíckej Cirkvi vo Veľkých Kapušanoch a okolí

História Rímskokatolíckej cirkvi vo Veľkých Kapušanoch a okolí je bohatá a úzko spätá s politickými a spoločenskými zmenami v Uhorsku a neskôr na Slovensku. Táto oblasť, známa ako Užská stolica, bola svedkom mnohých náboženských vplyvov a zmien, ktoré formovali jej súčasný charakter.

Náboženské zloženie Slovenska v roku 2021

Rok 1711 sa stal dôležitým medzníkom v dejinách Uhorska (a tým i Slovenska) - podpísaním Satmárskeho mieru sa totiž skončilo posledné, no najväčšie protihabsburské povstanie pod vedením Františka II. Rákociho. Uhorsko bolo definitívne včlenené do habsburskej monarchie, uhorská šľachta si však uchovala svoje výsady - predovšetkým nezdaniteľnosť. Začala sa postupná hospodárska konsolidácia krajiny.

Úteky poddaných a urbárska regulácia

Sťahovanie (zbehávanie, úteky) poddaných za lepšími podmienkami bolo začiatkom 18. storočia veľmi rozšírené. Pohyb obyvateľstva neustal ani v nasledujúcom období - napr. v rokoch 1724 až 1728 utiekli z Čičaroviec mimo hraníc Užskej stolice šiesti poddaní. Zo súpisu, ktorý bol v Užskej stolici zhotovený počas zimných mesiacov na prelome rokov 1735 a 1736, sa dozvedáme, že z Čičaroviec (tie boli súčasťou kapušianskeho okresu) dovtedy utieklo celkovo 30 poddaných a zostalo tu 10 poddaných, resp. „hláv“ poddanských rodín. Na druhej strane sa v dedine usadili poddaní z iných obcí - napr. v roku 1745 to boli piati poddaní zo vzdialenejších oblastí Užskej stolice.

Zložitý proces urbárskej regulácie, ktorý mal na podnet panovníčky Márie Terézie vyústiť do spísania povinností poddaných voči zemepánovi, prebiehal v Užskej župe v rokoch 1771 - 1774. Bližšie informácie o zdroji obživy poddaných, o spôsobe ich života, o zvykoch i o poddanských povinnostiach nám prinášajú odpovede na otázky 9-bodového dotazníka z čias urbárskej regulácie. V roku 1785 panovník Jozef II. zrušil v Uhorsku nevoľníctvo, čím odstránil bezprávne postavenie poddaných a obnovil ich osobné slobody. Všetky základné povinnosti poddaných vymedzoval urbár - ak chcel zemepán niečo navyše, bol povinný s poddanými uzavrieť zmluvu a za prácu im musel riadne zaplatiť. Urbárom sa čičarovskí poddaní museli riadiť až do polovice 19. storočia.

Náboženské pomery od polovice 18. storočia

V 18. storočí sa v Čičarovciach utvorila náboženská štruktúra, ktorá pretrvala aj nasledujúce storočia. V dedine popri sebe žili protestanti (kalvíni a ojedinelí luteráni), rímskokatolíci, veriaci východného obradu a židovskí veriaci.

Čičarovská rímskokatolícka farnosť

V roku 1764 - pod ochranou vojska - obsadili katolíci tunajší kalvínsky kostol. Ale za krátky čas, po odchode vojakov, získali kalvíni chrám späť. Aby však katolíci nezostali bez bohoslužieb, župan a zemepán Gabriel Orosz z Čičaroviec dal postaviť na vlastnom dvore malý drevený kostolík, v ktorom slúžil bohoslužby pavlovský farár. Drevený kostolík časom schátral, preto v roku 1796 začali veriaci budovať nový kostol. Po dokončení bol chrám zasvätený svätému Ladislavovi. V roku 1804, po odčlenení časti Jágerského biskupstva, vznikla nová diecéza so sídlom v meste Satmár (dnes Satu Mare, Rumunsko) - do tohto novozriadeného biskupstva bola následne začlenená i čičarovská farnosť s filiálkami.

Začiatkom 19. storočia k filiálkam farnosti patrili obce Čepeľ, Ižkovce, Malé Kapušany, Veľké Kapušany a Vojany. Po vzniku farnosti so sídlom vo Veľkých Kapušanoch farnosť Čičarovce tvorili filiálky v Beši, Ižkovciach, Krišov, Mokča a Vojany. Začiatkom 60. rokov 19. storočia bola na konci dediny vybudovaná Kaplnka Nepoškvrneného počatia Panny Márie (jej výstavbu zabezpečil čičarovský rímskokatolícky farár Ladislav A. Molnár).

V roku 1914, resp. v roku 1915 čičarovský rímskokatolícky farský úrad spravoval tunajšiu ľudovú školu, Spolok Srdca Ježišovho, Ružencovú spoločnosť a Pokladnicu sv. Antona, miestny gréckokatolícky farský úrad mal v správe ľudovú školu a Ľudový spolok.

Gréckokatolícka farnosť v Čičarovciach

V roku 1751 navštívil uniatské farnosti v Užskej stolici mukačevský biskup Michal Manuel Olšavský. Čičarovce boli v tom čase filiálkou farského úradu so sídlom v Maťovciach (dnes je to časť Maťovských Vojkoviec). Vo farskej obci stál drevený Chrám Zosnutia Presvätej Bohorodičky so šindľovou drevenou strechou, farnosť administrovali jovranskí a haločskí duchovní. Vo filiálnej obci Čičarovce žilo v tom čase 11 uniatských (neskôr gréckokatolíckych) rodín, miestni veriaci však nemali svoj vlastný filiálny chrám.

Po oficiálnom zriadení gréckokatolíckeho biskupstva so sídlom v Mukačeve vzniklo na jeho území viac farností, medzi nimi aj čičarovská. Súpis farností z roku 1792 však už hovorí o tom, že v obci stál drevený farský chrám (post farára tu zastával Gábor Knizay) a 183 tunajších gréckokatolíkov odvádzalo pre potreby čičarovskej fary ročne 62 zlatých a 21 grajciarov. Podľa súpisu z roku 1806 žilo v dedine celkovo 266 gréckokatolíkov (patrili do päťdesiatich rodín). V roku 1825 do rozsiahlej čičarovskej gréckokatolíckej farnosti s dvanástimi filiálkami (do farnosti patrili napríklad obce Pavlovce nad Uhom, Vysoká nad Uhom, Vojany) patrilo celkovo vyše 1 500 veriacich.

Gréckokatolíci pôvodne patrili medzi menej majetných. Ale už na konci 18. storočia sa časti z nich podarilo v sociálnej hierarchii vystúpiť vyššie a zaradiť sa do vrstvy bohatých dedinských gazdov. Schematizmus mukačevského biskupstva z roku 1870 uvádza, že okrem murovanej fary tu stál i murovaný Chrám Ochrany Presvätej Bohorodičky (o jeho výstavbu sa zaslúžila predovšetkým patronátna rodina Oroszovcov) - v čase budovania chrámu patrila čičarovská farnosť do bežovského dekanátu.

Čičarovská reformovaná (kalvínska) farnosť

V prvej tretine 18. storočia do čičarovskej kalvínskej farnosti užského seniorátu patrili veriaci z obcí Vojany, Beša a Ižkovce. Napriek neľahkej situácii sa farnosť udržala aj v ďalších rokoch, o čom svedčia vizitácie zo 60. a 70. rokov uvedeného storočia. Kalvínsky murovaný kostol bol v priebehu 18. a 19. storočia niekoľkokrát opravovaný.

Židovská náboženská obec

V priebehu 18., resp. 19. storočia sa do obce prisťahovali aj obyvatelia židovského vierovyznania, ktorí patrili do veľkokapušianskej židovskej náboženskej obce.

Počet veriacich v Čičarovciach podľa jednotlivých náboženstiev:

Hospodárske a sociálne pomery od roku 1848

Tzv. marcovými zákonmi z roku 1848 uhorský snem zrušil poddanstvo a nastolil základné občianske slobody. Zrušenie poddanstva ostalo v platnosti i po definitívnom víťazstve cisárskych jednotiek a po porážke revolúcie v lete 1849. Urbárski roľníci sa zmenili na roľníkov, hospodáriacich na vlastnej pôde, pričom užívali i niektoré spoločné pozemky (napr. pasienky). Osobná závislosť bývalých želiarov, podželiarov a ďalších nemajetných ľudí sa zmenila na závislosť ekonomickú - živili sa námezdnou prácou na veľkostatkoch alebo službou u miestnych zemanov či bohatších gazdov. Z tejto sociálnej skupiny sa vytvorila vrstva deputátnikov, poľnohospodárskych robotníkov a nádenníkov.Aj po zmene pomerov zostali najväčšími vlastníkmi v Čičarovciach členovia zemianskych rodín Orosz, Buday, Altay a grófska rodina Barkóczy.

Po hospodárskej kríze v roku 1873 začala aj v najvýchodnejšej časti Slovenska „vysťahovalecká horúčka“. V 70. rokoch 19. storočia - v dôsledku viacnásobnej neúrody zemiakov a malej možnosti zárobku - vysťahovalectvo začalo nadobúdať čoraz väčšie rozmery. Mnohí Čičarovčania tiež hľadali šťastie za „veľkou mlákou“ - v Amerike. V roku 1910 sa najviac tunajších obyvateľov živilo poľnohospodárstvom a len niekoľkí remeslom či obchodom. V roku 1910 stálo v dedine 242 budov. Zo 1203 tunajších obyvateľov vedelo plynule čítať a písať 797 dedinčanov. Z celkového počtu Čičarovčanov sa k slovenskej národnosti hlásili traja obyvatelia, k maďarskej 1 193 dedinčanov, k nemeckej štyria ľudia, k rusínskej dvaja a jeden obyvateľ sa prihlásil k inej národnosti.

Školské pomery

Žiaci - katolíci navštevovali svoje vlastné cirkevné ľudové školy, podobné to bolo aj v prípade žiakov reformovaného vierovyznania. V jednotlivých školách sa žiaci učili písať, čítať, počítať, osvojovali si tiež základy náboženstva. Vyučovacím jazykom bola maďarčina, náboženstvo sa učilo podľa jednotlivých vierovyznaní. Po zavedení povinnej školskej dochádzky v Uhorsku v roku 1868 každú z uvedených škôl navštevovalo niekoľko desiatok žiakov. Napriek povinnej školskej dochádzke deti z dediny dochádzali do školy poväčšine len počas troch - štyroch zimných mesiacov, zvyšné týždne v roku museli pomáhať rodičom pri poľnohospodárskych prácach.

Prvá svetová vojna

V lete roku 1914 začala prvá svetová vojna. Po jej vypuknutí vyhlásili mobilizáciu i v Rakúsko-Uhorsku. Cez územie dnešného Slovenska viedli dôležité zásobovacie trasy. Po železnici prechádzali transporty s vojakmi, ranení boli odsúvaní do tyla. Čičarovce s okolím sa do pásma bojov nikdy nedostal, preto bolo v úradných hláseniach konštatované, že vojnové udalosti obec nijako nezasiahli.

Celkovo však situácia v Rakúsko-Uhorsku bola počas vojny veľmi zlá - zásobovanie potravinami viazlo, ceny rástli rýchlym tempom. Z obchodov pomaly zmizlo všetko - múka, masť, cukor, textil, obuv i petrolej. Veľká časť mužov bola mimo domova, množstvo pôdy nemal kto obrábať. Bremeno prác na gazdovstve tak museli niesť ženy a deti.

V bojoch na východných a južných bojiskách viacerí občania padli, iní sa dostali do zajatia. V poslednom roku vojny vyvrcholila kríza a v celej krajiny sa prejavili dôsledky rozpadu hospodárstva. Odchod mužov na front, vojnové dodávky a rekvirácie spôsobovali biedu vyčerpaného obyvateľstva, ktoré neraz stálo na pokraji hladu. V máji 1915 vypukla v Užskej stolici cholera a niekoľko prípadov ochorenia bolo zaznamenaných aj v okolí Čičaroviec.

Etnická mapa Rakúsko-Uhorska

tags: #rimskokatolicka #cirkev #velke #kapusany