História Rímskokatolíckej Cirkvi v Žilinskej Diecéze

Žilinská diecéza, hlboko zakorenená v histórii Slovenska, prešla mnohými premenami a výzvami. Tento článok sa zameriava na dôležité míľniky a udalosti, ktoré formovali túto diecézu, s osobitným dôrazom na farský kostol v Žiline a jeho historický vývoj.

Farský Kostol v Žiline: Od Románskej Baziliky po Súčasnosť

Podľa archeologických výskumov, žilinský farský kostol stál už v prvej polovici 13. storočia. Prvá písomná zmienka o ňom pochádza z roku 1400, keď bol zasvätený Panne Márii - „Pfarrkirche zum unsern lieben Frau". Pôvodný kostol mal zrejme charakter trojloďovej románskej baziliky.

Okolo roku 1530 dal vtedajší majiteľ Žiliny Burian SVĚTLOVSKÝ z VLČNOVA postaviť vedľa kostola vežu ako pevnostný objekt. Pôvodne mala pomenovanie Nová veža. V polovici 16. storočia ozbrojenci lúpežných rytierov Jána PODMANICKÉHO (+ 1545?) a jeho brata Rafaela PODMANICKÉHO dva razy obsadili a vypálili Žilinu a kostol prebudovali na pevnosť. Vtedajší nitriansky sídelný biskup Zachariáš ROHOŽNÍK-MOŠOVSKÝ (1542-1587) ho posvätil, ale už ako Kostol Najsvätejšej Trojice.

V roku 1678 pri požiari kostol celkom zhorel, ba roztopili sa aj zvony na Novej veži (dnešná Burianova veža). Kaplnku sv. Jána Nepomuckého na západnej strane kostola pristavili v roku 1762. Jej hlavným účelom bolo umiestenie Božieho hrobu. Vtedy dostali aj obe veže - veža farského kostola i Nová veža - rovnaké barokové strechy a na vežu kostola dali kríž.

Vzhľad farského kostola a časti žilinského rínku v prvej polovici 19. storočia bol poznačený obrovským požiarom, ktorý zničil dňa 21. júna 1848 takmer celú Žilinu. Zhorela strecha kostola, obe veže i celé vnútorné zariadenie kostola. Dva malé zvony na hodinovej veži kostola ostali. Kríž z veže farského kostola spadol a cez strechu a klenbu prepadol až do krýpt, kde začali horieť rakvy. Z farského kostola ostala ruina. Pri požiari sa na Novej veži roztopili tri najväčšie zvony. Dielo skazy dokonalo zemetrasenie dňa 15. januára 1858.

Pri tomto požiari zachránili z kostola sochu Panny Márie. Preniesli ju do kostola v Rosine a zakrátko do kostola vo Višňovom, kde ostala natrvalo. Zničený kostol dal zrekonštruovať žilinský dekan-farár Andrej LEMEŠ s výdatnou pomocou nitrianskeho kanonika-lektora Juraja Tvrdého (1780-1865) a žilinského prepošta Štefana TVRDÉHO (1788-1862) i banskobystrického veľprepošta Juraja BUDATÍNSKEHO, a to podľa plánov významného maliara a prírodovedca, profesora banskobystrického gymnázia, Jozefa Božetecha KLEMENSA (1817-1883), ktorý predtým pôsobil v gymnáziu v Žiline.

Obraz na hlavnom oltári predstavuje Najsvätejšiu Trojicu, na bočných oltároch je Nepoškvrnené Počatie a Ukrižovanie a neďaleko vchodu je obraz sv. Ďalší požiar vznikol v roku 1886, ktorý znova poškodil aj čerstvo zrekonštruovaný kostol - zhorela na ňom strecha. Farské zvony sa však podarilo zachrániť. V roku 1888 dostali obe veže - veža farského kostola i Nová veža - nové strechy. Charakter, ktorý má veža v podstate i dnes, dostala pri prestavbe v roku 1890. Podľa najväčšieho zvona na nej, ktorý vážil 2336 kg, dostala vtedy pomenovanie Burianova veža.

Prvá svetová vojna poznačila aj žilinské kostoly. V roku 1924 dostala táto veža šesť nových zvonov. Pri tejto príležitosti bola dňa 15. augusta v Žiline veľká slávnosť - Andrej HLINKA (1864-1938) posvätil zvony, ktoré ešte v ten deň vytiahli na vežu. Farský kostol dostal nový organ, ktorý vyhotovila firma Bratia Rieger v Krnove, v roku 1936 V roku 1941 obstaral farský úrad pre fasádu kostola mramorovú sochu sv. Anny, ktorej autorom bol akademický sochár Fraňo ŠTEFUNKO (* 1903) z Turčianskeho Svätého Martina. V rokoch 1941 a 1942 uskutočnili stavebnú úpravu Burianovej veže.

Burianova veža v Žiline

Zriadenie Žilinskej Diecézy a Reorganizácia Cirkvi na Slovensku

Dekrétom Svätý otec rozhodol dňa 14. 2. 2008 o reorganizácii cirkevných diecéz latinského obradu na Slovensku. Pribudli dve nové diecézy Žilinská a Bratislavská. Žilinská diecéza vznikla odčlenením deviatich dekanátov z nitrianskej a banskobystrickej diecézy. Sídelným mestom biskupa sa stala Žilina a jej prvým biskupom bol vymenovaný J. E. Mons. Tomáš Galis.

Bratislavskej metropolitnej arcidiecéze je podriadená arcidiecéza Trnavská a diecézy Banskobystrická, Nitrianska a Žilinská. Svätá stolica schválila za biskupský chrám Kostol Najsvätejšej trojice. Pápež Benedikt XVI. poveril osobného vyslanca a legáta J. Em. Kard. Jozefa Tomka, aby tieto skutočnosti oznámil najvyššiemu predstaviteľovi Slovenskej republiky, biskupom a celej cirkvi na Slovensku. Patrónom žilinskej diecézy sa stal sv.

Výročie Posvätenia Katedrálneho Chrámu

Dekrét o slávení výročia posvätenia katedrálneho chrámu 17. 02. ktorú 14. februára 2017 celebroval generálny vikár Marek Hriadel. Žilinský biskup Tomáš Galis v ten deň navštívil Fakultnú nemocnicu s poliklinikou v Žiline, aby uprostred pacientov a zdravotníckeho personálu ďakoval za 9 rokov činnosti diecézy a 25 rokov prítomnosti nemocničnej kaplnky.

Otec biskup nadväzoval na slová Svätého Otca Františka, ktoré adresoval vo svojom posolstve chorým: „Vyslovujem svoje uznanie všetkým tým, ktorí - v rôznych úlohách a vo všetkých zdravotníckych štruktúrach po celom svete - odborne, zodpovedne a obetavo prispievajú k zmierneniu vášho utrpenia, vášmu vyliečeniu a každodennému pocitu zdravia.

Chcel by som vás všetkých - chorých, trpiacich, lekárov, zdravotnícky personál, príbuzných, dobrovoľníkov - povzbudiť, aby ste uvažovali o Márii Uzdravení chorých, ktorá je zárukou nežnej Božej lásky ku každej ľudskej bytosti a vzorom odovzdania sa do jeho vôle. Kiež vo viere, živenej Božím slovom a sviatosťami, vždy nájdete silu milovať Boha a bratov, a to aj pri prežívaní choroby."

Spomienka na Vznik Diecézy a Patrónov Sv. Cyrila a Metoda

Spoločná celodiecézna rekolekcia kňazov predstavovala pomyselný vrchol spomienky na vznik diecézy a patrónov sv. Cyrila Metoda. Vo Farskom kostole Sedembolestnej Panny Márie v Žiline na sídlisku Vlčince sa 16. februára počas bohoslužby prihovoril biblista František Trstenský z Katolíckej univerzity v Ružomberku a vyzval prítomných, aby sa počas prípravy na okrúhle desiate výročie nezameriavali len na spomienky z minulosti, ale nezabúdali uprieť pohľad do budúcnosti a spoločne hľadali cesty života miestnej cirkvi pod ochranou svojich svätých patrónov Cyrila a Metoda.

Žilinskú diecézu zriadil Svätý Otec Benedikt XVI. 14. februára 2008. Pred piatimi rokmi, totiž, keď sa Svätý Otec na sviatok svätých Cyrila a Metoda rozhodol zriadiť Žilinskú diecézu, sa začala písať jej história, ktorá dnes slávi svoje malé výročie. A toto rozhodnutie sa pre všetkých stalo skutočnou výzvou.

Od toho momentu totiž bolo potrebné začínať akoby na zelenej lúke, bolo potrebné vytvoriť fungujúce štruktúry, ale najmä vybudovať diecézne spoločenstvo. V tomto zmysle sa tu za tých päť rokov urobilo naozaj veľa. Treba doceniť, že štruktúry sa už vybudovať podarilo.

Dovoľte mi, aby som sa Vám aj v mene Svätého Otca poďakoval za to, že ste sa podujali na tú neľahkú úlohu budovania novej diecéznej reality. Ďakujem Vám za Váš apoštolský zápal a za odhodlanie, s akým doteraz vykonávate úrad pastiera a hlavy tejto diecézy. Ďakujem za ducha otvorenosti a spolupráce, ktorého ste stále prejavovali či už pri materiálnom, ale najmä pri duchovnom budovaní vašej miestnej cirkvi, snažiac sa predovšetkým o vytváranie jednoty medzi svojimi najbližšími spolupracovníkmi, kňazmi, aby tvorili autentické diecézne kňazstvo.

Ďakujem aj vám, milí bratia kňazi, rehoľníci, rehoľné sestry i všetci veriaci laici, ktorí ste účinne spolupracovali s vašim otcom biskupom pri budovaní tejto diecézy. A vám, drahí bratia a sestry v Kristovi, želám, aby ste vytrvali na ceste, ktorú ste pred piatimi rokmi začali.

Kostol sv. Štefana kráľa v Žiline

Svätí Cyril a Metod: Patróni Diecézy

Sv. Cyril a Metod patria k jedným z najvýznamnejších osobností v dejinách slovenského národa. S ich misionárskou činnosťou na Veľkej Morave sa spája skutočný rast Slovienov v kresťanskej viere a k ich odkazu sa dnes hlásia všetci Slováci bez rozdielu náboženskej či politickej príslušnosti. Na začiatku cesty jedných z najvýznamnejších osobností európskej kultúry bol Solún.

Toto mesto (po grécky Thessaloniké) leží v terajšom severnom Grécku, vtedajšej Byzantskej ríši. Tam sa otcovi Levovi, významnému a zámožnému hodnostárovi a bohabojnému mužovi, a jeho manželke Márii, narodilo sedem detí, z ktorých dve sa stali misionármi slovanského sveta. Metod sa narodil v roku 815 a študoval právo a jazyky. Po vyštudovaní právnickej školy spravoval desať rokov byzantskú župu, v ktorej väčšinu obyvateľov tvorili Slovania.

Levov najmladší syn Konštantín, narodený roku 827, bol tiež veľmi nadaný a venoval sa filozofii, literatúre a kresťanskému učeniu. Ako sedemročný mal zaujímavý sen. Snívalo sa mu, že stratég mesta zhromaždil pred ním všetky ženy mesta a povedal mu, aby si vybral jednu z nich za ženu. Konštantín, oslnený žiarou a krásou jedinej ženy, si vybral Sofiu - Múdrosť. Tento symbolický sen ho predurčil na štúdium filozofie a vied a Konštantín pokračoval v štúdiu v cisárskej škole v Carihrade, v škole, kde v tom čase študoval tiež budúci cisár Michal III. Jeho priatelia ho nazývali Konštantín - Filozof práve kvôli jeho vášni k Múdrosti, ktorá bola jeho poslaním a cestou.

Konštantín však odmietal ostatné svetské radosti, nechcel sa oženiť a v snahe nájsť zmysel života utiahol sa do kláštora na hore Olymp, kde sa zdržoval aj jeho brat Metod, ktorý sa zriekol vysokého postavenia a tiež hľadal duchovný život. Neskôr, asi roku 860, ich obidvoch Cisár Michal III. vyslal ako členov posolstva, vyučovať vieru medzi príslušníkmi kmeňa Chazarov, ktorí sídlili medzi Čiernym a Kaspickým morom. Vďaka Konštantínovmu jasnému vyučovaniu filozofie a Metodovým znalostiam jazykov sa dalo pokrstiť dvesto Chazarov. Kagan, vodca Chazarov ich chcel štedro obdarovať, lenže Konštantín dary odmietol a namiesto toho si vypýtal dvesto gréckych otrokov, ktorých prepustil na slobodu.

Medzitým v slovanskej krajine vládli rozbroje a boje o nadvládu. Už v 8. storočí sa slovanské kmene začali spájať do väčších celkov. Ich prvé historicky dosvedčené sídlo na Slovensku bola Nitrava (Nitra), kde vládol knieža Pribina. Ten dal roku 828 vystavať a vysvätiť prvý kresťanský kostol na slovenskom území. Avšak Mojmír, knieža Staromoravského kniežatstva, vyhnal Pribinu okolo roku 833 z Nitry a sám zasadol na trón. Pribina ušiel za Dunaj a neďaleko Blatenského jazera (Balaton v dnešnom Maďarsku) vystaval nové hradisko Blatnohrad. Mojmír pripojil Nitrianske kniežatstvo k moravskému a vytvoril nový štát -Veľkú Moravu.

Lenže Slovania neboli spokojní s Mojmírovou politickou orientáciou na Frankov. Preto roku 846, po rozpade Franskej ríše vo Verdune, potom, čo franskí kňazi vysielali čoraz viac správ o nespokojnosti Slovanov, východofranský kráľ Ľudovít Nemec napadol Veľkú Moravu a na miesto Mojmíra ustanovil Rastislava, Mojmírovho synovca. Lenže Rastislav chcel upevniť svoju vládu a zradil Ľudovíta Nemca. Odolal jeho protiútokom a v snahe vymaniť sa spod nemeckej nadvlády podporovanej bavorskými misionármi napadlo ho upevniť domácu cirkevnú politiku.

Rastislav teda požiadal pápeža Mikuláša I. o učiteľov, ktorí by ovládali slovanský jazyk, vyučovali by domácich kňazov a upevnili pravú kresťanskú vieru na Veľkej Morave. Kresťanská viera na Veľkej Morave bola vtedy totiž slabá, často nepravá a doplňovaná pohanskými zvykmi. Nemal však úspech, pretože pápež ho odmietol. Rastislav teda, uplatňujúc starú poučku "ak nás neprijmú na Západe, obrátime sa na Východ", vypravil druhé posolstvo byzantskému cisárovi Michalovi III. s tou istou prosbou. Keď cisár Michal prijal posolstvo, bol si istý, že jediní kandidáti na túto misiu sú solúnski bratia Konštantín a Metod, a poprosil ich, aby sa na túto cestu vydali. Oni, pamätajúc na slová sv.

Konštantín i Metod veľmi dobre vedeli, s akými ťažkosťami sa stretávali franskí kňazi, keď chceli vyučovať vieru v latinčine. Spolu sa rozhodli, že vytvoria písmo pre Slovanov, aby títo mohli lepšie spoznávať kresťanskú vieru. Konštantín zostavil z malých písmen gréckej abecedy nové písmo - hlaholiku (od slova glagol - hláska). Hlaholická abeceda mala 43 písmen, väčšinu gréckych, ale časť aj hebrejských, lebo niektoré slovienske zvuky sa nedali vyjadriť gréckymi písmenami. Spolu s Metodom preložil ešte pred cestou väčšinu kníh Svätého Písma. V pamätnom roku 863 Konštantína a Metoda na Veľkej Morave slávnostne privítal knieža Rastislav a predstavil im prvých žiakov.

Konštantín s Metodom nezaháľali. Spolu preložili všetky knihy Biblie (okrem knihy Makabejcov), breviár, liturgické predpisy, spevníky, žaltáre aj Súdny zákonník pre svetských ľudí, a napísali knihy o staroslovienskej gramatike. Konštantín taktiež napísal slávny Proglas, veršovaný predslov k Svätému Písmu. Svojich pomocníkov naučili cirkevný poriadok, raňajšie a večerné služby a slávenie svätej omše. Spolu s nimi potom vyučovali ľud o pravom kresťanskom učení, učili ich písať, čítať a šírili aj zákonodarstvo a poriadok v spoločenskom živote. Snažili sa tiež, s pomocou Rastislava, zorganizovať osobitnú cirkevnú hierarchiu s vlastnou provinciou, ktorá by ľahšie odolávala nemeckým nátlakom.

Po štyroch rokoch (v roku 867) sa Konštantín s Metodom vybrali na ďalekú cestu. Keďže Konštantín nebol biskup a Metod ani kňaz, museli putovať do Ríma vysvätiť nových žiakov za kňazov, aby mohli lepšie spravovať ľud, vysluhovať sviatosti a slúžiť omše. Takisto mali v úmysle požiadať pápeža, aby schválil starosloviensku reč ako liturgický jazyk. Cestou do Ríma pobudli istý čas na Blatnohrade u Pribinovho syna, panónskeho kniežaťa Koceľa (Panónia - oblasť okolo terajšieho juhozápadného Slovenska a severného Maďarska). Solúnski bratia urobili na Koceľa veľmi dobrý dojem a ten im hneď pridal päťdesiat učeníkov, aby sa tiež u nich vyučili. Chcel im pridať aj zlato a iné šperky, ale Konštantín odmietol a miesto toho si vypýtal deväťsto zajatcov, ktorých hneď prepustil.

Na oficiálne pozvanie Mikuláša I., ktorý sa dopočul o ich misii, putovali ďalej do Ríma. Kým tam však došli, Mikuláš I. umrel a na jeho miesto bol zvolený pápež Hadrián II., ktorý ich prijal veľmi úctivo. Bratia však museli čeliť opozícii so strany tzv.trojjazyčníkov, ktorí boli proti tomu, aby sa slovienčina stala štvrtým oficiálnym liturgickým jazykom (Tri dovtedy oficiálne jazyky boli gréčtina, latinčina a hebrejčina). "Teraz však, bratia, čo by som vám osožil, keby som prišiel k vám a hovoril jazykmi, a nie slovami zjavenia alebo vedomosti, proroctva alebo náuky? Veď aj bezdušné a bezhlasné nástroje, čo vydávajú zvuky, či už sú to píšťaly a či citary, keby nevydávali rozdielne zvuky, ako by sa vedelo, čo sa píska a čo sa hudie? A keby poľná trúba vydávala bezhlasný zvuk, kto by sa strojil do boja? Tak aj vy, ak jazykom nevydávate zrozumiteľné slová, ktože bude vedieť, čo hovoríte? Do vetra budete hovoriť. Veď je toľko rozličných rečí na svete a ani jedna nie je bez hlasu. Ak nepoznám silu a význam hlasu, budem cudzincom tomu, čo hovorí, a ten, čo hovorí, bude cudzincom mne." (Podľa legendy Klimenta Bulharského, žiaka sv.Cyrila a Metoda - porov.

Vďaka svojim diplomatickým vlohám a presvedčivosti dosiahol Konštantín po čom túžil: Roku 867 pápež Hadrián II. schválil ich postup aj ich bohoslužobné knihy a roku 868 vydal bulu Gloria in excelsis Deo, v ktorej slávnostne ustanovil slovienčinu za štvrtý oficiálny liturgický jazyk. Pápež dal počas slávnostnej liturgie vysvätiť pomocníkov Konštantína a Metoda za kňazov a taktiež ustanovil pre Veľkú Moravu osobitnú hierarchiu tým, že obnovil starodávne sriemske arcibickupstvo a podriadil ho priamo Svätej Stolici. Nevie sa to s istotou, ale je možné, že prvým aricibiskupom bol Konštantín. Ak aj bol, zriekol sa tohto úradu lebo cítil, že čoskoro zomrie.

Vyčerpaný po dlhej a náročnej ceste, Konštantín upadol do choroby a vidiac, že sa jeho život chýli ku koncu, rozhodol sa vstúpiť do kláštora, kde chcel stráviť svoje posledné dni. Prijal rehoľné meno Cyril a so slovami "odteraz nie som ja sluhom and cisárovi, ani nikomu inému na zemi, ale iba Bohu všemohúcemu", strávil v Rímskom kláštore päťdesiat dní než ho znova položila na lôžko choroba, tentoraz poslednýkrát. Obávajúc sa, že to, pre čo celé roky bojoval, vyjde nazmar, dal si zavolať brata a povedal mu: "Hľa, brat, boli sme obaja záprahom, čo ťahal jednu brázdu, ja na ornici padám, svoj deň som skončil.

Metod mu sľúbil, že bude pokračovať v misii a sv. Cyril sa 14. februára 869 pobral k Bohu. Bol pochovaný v Bazilike sv. Klementa. V tom čase dostal pápež list od kniežaťa Koceľa, v ktorom ho prosil, aby mu znova poslal Metoda. Pápež Hadrián ochotne súhlasil, lebo ako sám napísal v odpovedi na Koceľov list, "viera bez činov je mŕtva". Pápež teda vysvätil Metoda za arcibiskupa Panónsko-Moravskej oblasti. Toto sa však nepáčilo nemeckým biskupom, ktorí v Metodovom svätení videli ohrozenie svojej moci. Preto Metoda, vracajúceho sa na Veľkú Moravu, zatkli a väznili po tri roky v bavorskom väzení.

Medzitým sa na Veľkej Morave po zrade svojho strýka Rastislava dostal k moci Svätopluk. Rastislava oslepili a o pár rokov zomrel vo franskom väzení. V roku 873, na zákrok nového pápeža Jána VIII., Metoda prepustili z väzenia a on mohol pokračovať v začatej misii. Vrátil sa na Veľkú Moravu a tam vyše desať rokov spravoval, obnovoval a zveľaďoval začatú misiu. Hlásal evanjelium aj v susedným krajinách Čechom a Poliakom a doplnil preklady cirkevných kníh. Jeho spolupráca so Svätoplukom sa však zhoršovala a v roku 880 sa musel brániť proti Svätoplukovým obvnineniam v Ríme.

Bol obžalovaný z bludárstva, ale dokonale sa obhájil a bol potvrdený ako arcibiskup. Avšak na Svätoplukovu žiadosť, pápež ustanovil nové biskupstvo v Nitre a za biskupa menoval kňaza Wichinga, Svätoplukovho prívrženca. Toto malo neskôr bohužiaľ veľmi zlé následky. Keď Metod videl, že sa blíži jeho koniec, zvolal si svojich žiakov a ustanovil kňaza Gorazda za svojho nástupcu. Hneď po Metodovej smrti dosiahol Wiching podvodom u pápeža Štefana V. zákaz slovienskej bohoslužby a odvolanie Gorazda. Pod vplyvom Wichinga dal Svätopluk vyhnať Gorazda a jeho spoločníkov z Veľkej Moravy. Tí pokračovali v šírení evanjelia v Bulharsku, Macedónii, Česku a Poľsku.

Misia sv. Cyrila a Metoda patrí k najvýznamnejším v ranokresťanskej Európe. Ich vplyv na celú strednú a východnú Európu je viditeľný dodnes a ich liturgia sa používa v takmer nezmenenej forme v mnohých krajinách tejto oblasti. Hlaholika bola ich žiakmi upravená na cyriliku a možno ju vidieť ešte dnes v Bulharsku, Srbsku, Rusku i v ďalších krajinách.

Svätí Cyril a Metod

Kostol sv. Štefana, uhorského kráľa

Kostol sv. Štefana, uhorského kráľa, umiestnený na mierne vyvýšenom teréne, je zrejme vôbec najstaršou a najhodnotnejšou architektonickou pamiatkou na území mesta Žilina. Podľa povesti dal tento kostol postaviť prvý uhorský kráľ sv. ŠTEFAN I. Vznik kostola kladú mnohí autori do rokov 1200 až 1250, ale podľa niektorých skutočností nemožno vylúčiť, že vznikol aj skôr.

Okolo roku 1300 vznikli v apside tohto kostola nástenné fresky, ktoré zobrazujú apoštolov a Krista. V klenbe kostola vznikli fresky v druhej polovici 15. Pravdepodobne v 16. storočí postavili pri kostole aj otvorenú kaplnku, ktorá tu stojí dodnes. V roku 1762 uskutočnili jezuiti rozsiahlu prestavbu tohto kostola. Zrušili pôvodnú plochú povalu a nahradili ju klenbou. Tá zakryla staré románske okná, a preto vytvorili nové. Do kostola dali nové zariadenie.

Slovenský jezuita, univerzitný profesor Samuel TIMON (1675-1736), spomenul v roku 1772 tento kostol vo svojej geografickej práci o uhorských mestách a mestečkách. V počiatkoch 19. storočia kostol slúžil ako vojenský sklad. Vtedy podľahli skaze aj lavice. Nové lavice sem dali v roku 1830.

V roku 1949 tu akad. mal. Mojmír VLKOLÁČEK (* 1917) objavil vzácne nástenné maľby na chóre, v apside a na východnej stene lode. V tom čase sa o týchto maľbách nevedelo, lebo boli prekryté niekoľkými vrstvami vápenných náterov. Najnovší výskum a reštaurovanie malieb sa uskutočnilo v rokoch 2008 a 2009. Podstatnou zmenou podobizne interiéru kostola je aj postava Krista, ktorá sa nachádza v mandorle na strope klenby chóru a je treťou výtvarnou vrstvou stredovekej výzdoby.

Prehľad Biskupov Žilinskej Diecézy

V nasledujúcej tabuľke je uvedený prehľad biskupov, ktorí pôsobili v Žilinskej diecéze:

tags: #rimskokatolicka #cirkev #zilinska #dieceza