Starobylá Viedenská rímskokatolícka arcidiecéza (latinsky Archidioecesis Viennensis) vznikla vyňatím z Pasovskej diecézy 18. januára 1469. Na arcidiecézu bola povýšená 1. júna 1722.
Má rozlohu približne 9 100 štvorcových kilometrov. Jej súčasťou je 626 farností, v ktorých žije viac ako milión katolíkov. Biskupský stolec sídli v Katedrále sv. Štefana.
Viedenská arcidiecéza je metropolitnou diecézou troch sufragánnych diecéz: Diecézy Eisenstadt, Linz a Sankt Pölten.
Súčasným biskupom je od roku 1995 kardinál Christoph Schönborn. Narodil sa 22. januára 1945.
Po maturite v roku 1963 vstúpil mladý Christoph do Rehole kazateľov (dominikáni). Za kňaza ho vo Viedni vysvätil kardinál Franz König 27. decembra 1970.
V roku 1975 získal doktorát teológie na Institut Catholique de Paris v Paríži.
Na čele Viedenskej arcidiecézy stál v rokoch 1956 - 1985 známy arcibiskup Franz König (1905 - 2004), neskôr kardinál Katolíckej cirkvi, ktorého vymenoval ešte pápež Ján XXIII.
Hlavný diecézny chrám Katedrálu sv. Štefana, ľuďmi nazývanú Dóm svätého Štefana (nem. Stephansdom, celým názvom Domkirche St. Stephan).
Južnú vežu s výškou 136,7 metra Viedenčania volajú „Steffl“. Po roku 1511 sa práce na severnej veži zastavili.
Pri hlavnom oltári v Apoštolskom chóre sa nachádza hrobka cisára Friedricha III. z červeného mramoru. Krásny mramorový barokový hlavný oltár zhotovili bratia Tobias a Johann Pockovci v roku 1641.
Obraz v strede tohto diela zachytáva výjav Kameňovanie sv. Štefana. Na ľavom boku je bohato zdobený vedľajší oltár Wiener Neustädter Altar. Za ním sa nachádza vchod do podzemných katakomb.
Keď cisár Karol VI. V týchto priestoroch do konca 18. storočia našlo miesto posledného odpočinku približne 11-tisíc ľudí.
Z pôvodnej stavby Kostola sv. Štefana z 12. storočia sa nezachovali žiadne pamiatky. Vojvoda Rudolf IV. založil v roku 1359 nový gotický kostol.
Dóm sv. Štefana:
V 16.-17. storočí sa stredná Európa nachádzala v ťažkej hospodárskej a politickej situácii. Bola javiskom neustálych politických a náboženských zápasov, ku ktorým sa pripojili turecké plienenia a výboje. Každá z týchto skutočností by sama dokázala zapríčiniť spoločenský rozvrat, no v tomto čase sa spájali všetky odrazu.
Politický a cirkevný život sa preniesol na Slovensko. Trnava v rokoch 1543-1820 bola sídlom ostrihomského arcibiskupa.
Rozhárané pomery uľahčili prenikaniu nových myšlienkových prúdov v náboženskej oblasti. Prvými nositeľmi myšlienok reformácie sa stali nemeckí študenti zo Slovenska, ktorí študovali na nemeckých univerzitách. Nezodpovedným konaním zemepánov a činnosťou duchovných, ktorí prešli na stranu reformácie, sa nové učenie rozšírilo natoľko, že na začiatku 17. storočia evanjelici mali už prevahu.
V 17. storočí sa vo vzťahu katolíkov a evanjelikov v mnohom pokročilo. Politicko-náboženské vojny si vyžiadali nejednu obeť i na území Slovenska.
Biskup Štefan Podmanický (1512-1530)[2], ktorý vyviazol z moháčskej bitky sa dostal medzi sporné vládne strany Jána Zápoľského a Ferdinanda Habsburského. Korunoval jedného i druhého za uhorského kráľa. Po smrti biskupa Podmanického Nitriansky hrad obsadil cisársky generál Katzianera mnohé cennosti katedrálneho chrámu poodvážal do Viedne, odkiaľ sa už nikdy nevrátili; medzi nimi aj vzácny relikviár nitrianskych patrónov.
Totiž ešte pred blížiacim sa tureckým nebezpečenstvom vydal kráľ Ľudovít II. s povolením pápeža Klementa VII. (1523-1534) nariadenie, že všetky biskupské, kapitulné, rehoľné, farské a iné kostoly Uhorska a pripojených krajín majú odovzdať polovicu príjmov a zlatých a strieborných bohoslužobných predmetov na obranu vlasti.
Hrozilo nebezpečenstvo, že aj relikviár sv. Svorada a Beňadika bude zhabaný na tento účel. No len o niekoľko rokov neskoršie - roku 1530 - sa tak stalo a nový kráľ Ferdinand I. Správa biskupstva prešla postupne do rúk priaznivcov cisára Ferdinanda, medzi ktorými bola aj rodina Turzovcov. Rodinou určený a vyvolený biskup František Turzo (Thurzo) spravoval majetky biskupstva v r. 1540-1556.
Osobnosť Františka Turzu (1515-1574) feudálneho pána na Oravskom hrade, bola veľmi podobná novorodiacej sa uhorskej vysokej šľachte, ako boli Pálffiovci, Esterháziovci, Ilešháziovci, Coborovci a ďalší, ktorí si svoje postavenie získali v protitureckých vojnách za podporu Habsburgovcov, a tiež podporou reformácie, neskôr rekatolizácie.
František Turzo ukončil teologické a humanitné štúdiá v Taliansku. Od roku 1540 bol prefektom Uhorskej dvorskej komory v Bratislave. V roku 1543 sa stal administrátorom Nitrianskeho biskupstva, hoci nebol kňazom. V roku 1556 sa zriekol tejto hodnosti, stal sa evanjelikom a oženil sa s Barborou Kostkovou, dcérou pána Lietavy a Strečna. Po jej skorej smrti sa znova oženil s Katarínou Zrínskou (1561).
Po Turzovi Ferdinand I. zveril Nitru vzdelancovi a horlivému dušpastierovi sedmohradskému biskupovi Pavlovi Bornemissovi (1557-1579). Biskup Bornemissa-Abstemius odstránil mnohé škody zapríčinené predchádzajúcimi udalosťami. Medziiným vydal tlačou a uvádzal do života nariadenia poslednej synody Nitrianskeho biskupstva na konci 15. storočia biskupom Antonom Sánkfalvim. Ustanovenia vydal v podobe pastierskeho listu, v ktorom povzbudzuje kňazov a veriacich k vernosti k Cirkvi, povzbudzuje k štúdiu sv. otcov a rozšíreniu náboženských vedomostí. Videl v tom účinný prostriedok proti rozširujúcemu sa protestantizmu.
Významným biskupom v pohnutých časoch diecézy je spolupracovník a nástupca biskupa Bornemissu Zachariáš Mošóci (Mossóczy; 1582-1587), rodák z Mošoviec (dnes súčasť obce Považany), známy ako básnik, historik a právnik. Spolu s päťkostolským biskupom Mikulášom Telegdym r. 1583 navštívil pápeža Gregora XIII. Zomrel ako 45-ročný v roku 1587. Aj náhrobná tabuľa z r. 1617 svedčí o jeho zásluhách.
Biskup František Forgáč (Forgách; biskupom v Nitre 1596-1607) vyrástol v rodine, ktorá sympatizovala s učením Martina Luthera. Ako biskup našiel diecézu v pomerne zlom personálnom obsadení. Prvou jeho starosťou bolo vychovať pre diecézu dobrých kňazov. V Šali nad Váhom roku 1598 založil u jezuitov základinu pre jedenástich seminaristov. Jezuita P. Carillo na adresu nitrianskych bohoslovcov píše: „Chovanci nitrianskeho pána biskupa dávajú dobrý príklad; je ich dvanásť.
Ako nitriansky biskup prichádzal do kontaktu s rodinou Pázmaňovcov, ktorá patrila ku kalvínskemu vierovyznaniu. Za Bočkajovho povstania (r. 1604-1606) bol nitriansky hrad poškodený. František Forgáč sa stal r. 1607 ostrihomským arcibiskupom a kardinálom. Keď sa protestanti zásluhou palatína Juraja Turzu na žilinskej synode r. 1610 organizačne osamostatnili po tom, čo viedenským mierom r. 1606 dosiahli náboženskú slobodu a rovnoprávnosť s katolíkmi, kardinál Forgáč ako uhorský prímas proti tomu protestoval.
Ján Telegdy (1619-1644) sa výrazne zapísal do dejín Nitrianskeho biskupstva. Zažil azda najžalostnejší stav biskupského sídla v Nitre. Ustavičné vojny za Betlenovcov (1620-1621) zničili hrad a katedrálu. O prestavbe chrámu hovorí aj rektor jezuitov v Trenčíne Ladislav Vid, ktorý tiež spomína relikvie sv. Svorada a sv. Beňadika.
Biskup Telegdy súčasne spravoval aj arcibiskupstvo kaločské (ponechal si ho aj po zrieknutí sa Nitry r. 1644; zomrel r. 1647). Roku 1633 zvolal Nitriansku cirkevnú synodu, ktorá mala dôležitý význam pri rekatolizácii. V trnavskom seminári Telegdy založil šesť fundácií pre Nitriansku diecézu. V tomto čase mala diecéza asi 66 farností.
Krátky čas - len niekoľko týždňov - spravoval nitriansky stolec 37-ročný Štefan Bošnák, posledný potomok rodiny Bošnákovej z neďalekých Šurian. Sotva dal biskup Telegdy katedrálu do poriadku, prišli nové nájazdy Turkov, ktorí okupovali Nitru. Bojiskom sa stal opäť hrad a katedrála.
Udalosti sa odohrali za biskupa Juraja Selepčéniho-Pohronca (Szelepcsenyi), rodáka zo Slepčian v Požitaví. Narodil sa roku 1595, v časoch, keď sa Európa zmietala v náboženských nepokojoch, stavovských povstaniach a čelila plieneniu Turkov. Sám bol dieťaťom poddanských rodičov, ktorých zavraždili Turci. Zásluhou kardinála Petra Pázmaňa študoval v Ríme a býval v kolégiu Hungarico-Germanicu. Vo Vatikánskom archíve sa nachádza list Petra Pázmaňa datovaný v Bratislave 14. 8. 1627, kde hovorí, že posiela 9 chlapcov do Ríma „studiorum causa . Charakterizuje ich takto: „Sú počestní a nadaní... Všetci sú z miesta „saluberrimo (veľmi zdravého) a s Božou pomocou od každej nákazy ochránení . V liste sú uvedené aj mená týchto študentov.
Profesor rímskeho kolégia, jezuita Ján de Lugo vo svojom hodnotení z 3. 11. 1643 nazýva Selepčéniho „Georgius Pohroncius Szelepcseny . Hodnotí ho veľmi vynikajúco: „V čase štúdia sa preslávil. V ďalšej časti listu profesor spomína, že nielen vo filozofii, ale aj v teológiibol úspešný: „Aj pred pápežom si dobre počínal. V prastarej viere našich predkov našej viery a náboženstva, kňazskej integrite a iných náboženských cvičeniach si tak počínal, že sa nám javil veľmi drahým a milým, a všetkým seminaristom dával príklady čnosti. Nádejame sa, že bude užitočný pre vlasť.
Počas tureckých vojen po dobytí Nitry spustošili Turci v októbri 1663 až apríli 1664 aj katedrálu. Nemožno v krátkosti vyrátať všetky jeho aktivity. Známa je jeho úprimná snaha zastaviť turecké nebezpečenstvo a oslobodiť kresťanskú Európu od mohamedánskych Turkov. Usiloval sa spojiť kresťanské kniežatá proti spoločnému nepriateľovi. Je nesporne jeho zásluhou, že sa Ján Sobieski zúčastnil rozhodujúcej bitky pri Viedni 12. septembra 1683.
Vernosť Cirkvi a rímskemu stolcu preukázal aj odsúdením galikánskych článkov na Trnavskom sneme r. 1662. V hodnosti nitrianskeho biskupa a od r. 1657 aj kaločského arcibiskupa, neskoršie ostrihomského arcibiskupa a prímasa uhorského (1666) bol svedkom aj smutných udalostí násilia, ktoré priniesla reformácia. Svedčí o tom aj správa o náboženskej situácii z roku 1684, ktorú posiela pápežovi. Vyjadruje žiaľ a bolesť nad ťažkou situáciou vyvolanou náboženskými nepokojmi. Okrem iného píše: „z toho vytryskol náš neuveriteľný bôľ srdca a nevyčísliteľné škody pre Cirkev v Uhorsku .
Na ďalšom mieste zas uvádza dôvod svojho smútku a nádej na zlepšenie: „Zaznamenávame niektoré udalosti jednotlivo - na základe svedectiev. Bárs by boli schopné vyvolať vo Vašej Blaženosti, ako našom otcovi, cit všeobecnej útrpnosti, ako aj pohnúť, aby opravdivo záslužne sa poskytli liečivé účinky. V závere úvodu píše: „Zavrhli pôvodný kult Pána a jeho Najsvätejšej Matky. Následne uvádza jednotlivé mená zavraždených kňazov v počte devätnásť aj s krátkym pohľadom na ich pôsobenie a spôsob smrti, ktoré arcibiskup pokladá „za mučeníctvo . V správe môžeme sledovať taktiež osudy ďalších, ktorí trpeli za svoju vernosť. Arcibiskup vyjadruje túto skutočnosť slovami: „V slzách nemôžem zabudnúť na tých, ktorých trápili... Najblaženejší Otče, tak ma dojali toľké veľké zlá, ba ešte viac...
Keď v roku 1685 ukončil svoj pomerne dlhý pozemský život (zomrel 92-ročný) v Letoviciach na Morave 9. Hrad opätovne obnovil biskup Leopold Kolonič (Kollonich). Za zásluhy a zbožný život bol menovaný za biskupa ešte ako nekňaz r. 1666. Bol vysvätený za kňaza a biskupa, ale v hodnosti nitrianskeho biskupa bol iba 3 roky, do r. 1669. Stal sa kaločským arcibiskupom a neskôr prímasom, arcibiskupom ostrihomským.
Významným biskupom na Nitrianskom biskupskom stolci bol aj bol Tomáš Pálffi (Pálffy; 1669-1679). Pred jeho menovaním do Nitry (predtým bol biskupom v Jágri) ho charakterizujú ako človeka, ktorý „všetko robil zo zbožnosti, lásky a rozvážnosť, a takto slúžil príkladom aj heretikom. Tiež tu nachádzame svedectvo: „Bol vždy horlivý v obrane práv Cirkvi. Väčšinu svojich príjmov dával horlivo na obranu práv proti heretikom. V horlivej rekatolizačnej práci pokračoval aj v Nitrianskej diecéze. Dobudoval a opevnil Nitriansky hrad.
Nitrianski biskupi chápali, že duchovnú obnovu diecézy môžu uskutočniť len s horlivými a vzdelanými kňazmi. Preto pozornosť kandidátom kňazstva venoval aj biskup Ján Gubašóci, ktorý bol biskupom v Nitre v rokoch 1679-1686 (predtým biskupom vo Vacove). Svoj dom v Modre dal trnavským jezuitom, aby z tohto majetku vydržiavali jedného nitrianskeho klerika. Gálošský majetok venoval Pázmáneu vo Viedni, aby sa z neho hradili náklady na štúdium nitrianskych bohoslovcov. Fundácia činila 21 000 zlatých, čo postačovalo na výchovu dvanástich nitrianskych teológov. Súčasníci o ňom hovoria pozitívne aj v iných oblastiach pre dobro Cirkvi: „vždy dával príklad svätého života, zbožnosti, lásky, múdrosti vo svojom konaní... ; tiež: „niet jemu podobného, ktorý by mohol lepšie spravovať našu diecézu.
Chýr svätého života mal aj biskup Jakub Haško (Hašško; 1690-1691), horlivý dušpastier[28]. Ťažká choroba, ktorú trpezlivo znášal, ukončila jeho život r. 1691.
O biskupovi Blažejovi Jaklinovi (1691-1695), ktorý obnovil spustošený zoborský kláštor a uviedol tam rehoľu kamaldulov, možno z pera jeho súčasníkov čítať: „veľmi vhodný pre Nitriansku diecézu, má veľké porozumenie a horlivosť... veľmi zbožný, láskavý, rozvážny, dáva dobrý príklad, všetkým je to známe.
Biskup Ladislav Maťašovský (Matyaššovský; 1696-1705) biskupstvo spravoval za kuruckých vojen. Nitra bola vtedy postihnutá mnohými požiarmi. Biskup Maťašovský všestranne pomáhal mestu a odkázal celý svoj majetok na dobročinné ciele. 4. novembra 1704 založil základinu pre ôsmich klerikov, aby v katedrále asistovali pri bohoslužbách a okrem toho sa cvičili a vzdelávali „v syntaxe, prozódií a rétorike a najnadanejší aby boli posielaní na trnavskú a viedenskú univerzitu. V štvrtom bode testamentu píše takto: „Hoci moja Nitrianska diecéza zo základín mojich predchodcov Jána Telegdyho a Jána Gubašóciho je dušpastier mi dostatočne obsadená, napriek tomu katedrála trpí okrem kanonikov a dvoch kaplánov pri bohoslužbách nedostatkom. Z mladšieho kléru nemožno vyčleniť nikoho pre asistenciu pri bohoslužbách za akolytov a turiferov. Aby sa odstránil tento nedostatok, venujem na výstavbu seminára 19 150 zlatých.
Ladislav Adam Erdödi (1706-1736) prevzal biskupstvo vo veľmi zúboženom stave. Jeho osobné vlastnosti ho predurčovali k zodpovednej biskupskej službe: bol „zbožný a dobrých mravov... mnoho urobil pre Cirkev v Uhorsku proti heretikom.... Je schopný dobre viesť Nitrianske biskupstvo vzhľadom na jeho prednosti - vzdelanie, intelegenciu, rozvážnosť, znalosť rečí: latinsky, taliansky, nemecky, maďarsky a slovensky, z ktorých posledná je užitočná v Uhorsku, predovšetkým v Nitrianskom biskupstve. Možno povedať, že je druhým tvorcom terajšej katedrály.
Kamaldulský mních v tom čase v kláštore v Majku Ladislav Radošáni, rodák z Nitry, r. 1738 navštívil Nitru. Bol aj v katedrále, o ktorej 22. decembra 1740 o.i. na chválu biskupa Erdödiho píše: „Katedrála s titulom sv. Emeráma, biskupa, má starú štruktúru, ktorá opravou získala novú podobu. Nepotrebuje opravu. Je prekrásna, opravená mnohými nákladmi, a v Uhorsku niet krajšieho kostola ako ona.
K najvýznamnejšiemu dielu biskupa Erdödiho v diecéze patrí realizácia Nitrianskeho seminára. Na tento cieľ daroval 2030 zlatých a dal zakúpiť v Hornom meste tz. almašiovský dom, kde 9. novembra 1715 otvoril tak veľmi potrebný seminár. Zasvätený bol sv. Ladislavovi Uhorskému.
Po desaťmesačnom uprázdnení biskupského stolca po smrti Ernesta Jána Harracha (1738-1739), ktorý však do Nitry nikdy neprišiel (pôsobil v diplomatických službách Uhorskej koruny pri Svätej stolici, kde zastával aj vysoký úrad v súdnom tribunáli; biskupom sa stal 33-ročný, o dva roky zomrel v Ríme na mor)[37] nastúpil na Nitriansky biskupský stolec svätiaci biskup doriský Imrich Esterházi (1740-1763).
Biskup Imrich Esterházi bol známy už v tom čase ako človek „zbožný, rozvážny,... vzdelaný, príkladný, ktorý konal mnohé charitatívne skutky, ...dobrý obranca biskupských práv a kléru.
V meste Nitre pre mor počet obyvateľov podľa vyjadrenia farára klesol na päť tisíc [39] Správa uložená v Vatikánskom tajnom archíve uvádza v tom čase v biskupskom meste kolégium piaristov, františkánsky kláštor, jeden hospital (nemocnica, útulok).
Na úsilie svojich predchodcov nadväzoval starostlivý biskup Ján Gustíni (Gusztínyi; 1764-1777). Ako biskup bol posledným županom Nitrianskej župy. [42] Vr. Jeho stavebná iniciatíva sa prejavila aj v tom, že sa zaslúžil o stavbu kláštora pre kongergáciu nazarénov pri chráme Panny Márie na Kalvárii v Nitre, (pozdvihol púte k Matke Božej nitrianskej); dal postaviť veže piaristického kostola, opraviť vežu františkánskeho kostola a pod.
Biskup Gustíni bol aj literárne činný. V roku 1759 napísal obsiahle dielo o Sviatosti oltárnej, ktorú preložil do slovenčiny bernolákovec, františkán P. Územie v okolí mesta Nitry, kde bolo sídlo biskupa, tvorilo iba malú časť diecézy. Jej väčšia časť sa rozprestierala v severnej časti, ako to môžeme vidieť s určitými zmenami aj dnes.
Vznikla paradoxná situácia, že biskup na území svojej diecézy prechádzal po území susedného biskupstva. Aj keď tu boli pokusy o úpravu hraníc diecéz (napr. za ostrihomského kardinála Petra Pazmáňa, okolo r. 1625), záležitosť sa vyriešila aspoň čiastočne v roku 1776. Vtedy pápež Pius VI. Jeho starostlivosť o biskupstvo sa prejavila v rôznych podobách. Zostavil pravidlá pre svojich kňazov, v ktorých nariaďuje, aby sa kandidáti kňazstva vychovávali v ozajstnom cirkevnom duchu....
tags: #rimskokatolicka #dieceza #vieden