História Rímskokatolíckej Farnosti Dolné Semerovce

Rímskokatolícka farnosť Dolné Semerovce má bohatú a zaujímavú históriu, ktorá sa prelína s vývojom okolitých obcí a diecéz. V tomto článku sa pozrieme na jej vývoj, významné udalosti a architektonické pamiatky, ktoré k nej patria.

Zmeny v Diecéznej Štruktúre

V roku 2008 (14. februára) boli v rámci reorganizácie slovenských diecéz Hokovce pričlenené k banskobystrickej diecéze. Nasledujúceho roku bola v Hokovciach opäť zriadená farnosť s filiálkami Slatina, Horné Semerovce a Dolné Semerovce.

Zároveň, 15. septembra 2009 prikročil biskupský úrad v Banskej Bystrici k výstavbe novej farskej budovy. Táto bola dokončená v prvý septembrový týždeň roku 2010 a v nedeľu 5. septembra bola vysvätená. Dva dni nato, 7. septembra prevzal úrad nový farár Tibor Benčík.

Kaplnka sv. Anny v Dolných Semerovciach

Vežu postavili niekedy okolo polovice 14. storočia neďaleko kostola, čím vznikol zaujímavý súbor stredovekých objektov. Po roku 1770 veža prestala slúžiť tomuto novému účelu a zmenila sa na objekt so sakrálnym využitím. V spodnom podlaží vznikla kaplnka sv. Anny.

Kaplnka patrí pod miestnu farnosť Rímskokatolíckej cirkvi a je príležitostne využívaná na liturgické účely. Je v pomerne dobrom stave, problémom je vlhnutie stien. Spodné podlažie veže - samotná kaplnka - je zaklenutá hviezdicovou klenbou (podľa niektorých zdrojov z 16. storočia).

Obec sa nachádza cca 20 km západne od Prešova. Kostol stojí v ohradenom ale prístupnom kostolnom areáli pri hlavnej ceste v obci.

Kostol sv. Mikuláša v Bobote

Pod správu farnosti spadá aj Kostol sv. Mikuláša v Bobote. Patrocínium kostola je sv. Mikuláš a vznik sa datuje do tretej tretiny 14. storočia. Kostolík postavili niekedy v priebehu tretej tretiny 14. storočia (po roku 1367) ako jednoloďovú bezvežovú stavbu s kvadratickým presbytériom a severnou sakristiou.

Mohutnú západnú vežu pristavali niekedy v období prvej polovice 15. storočia. V rokoch 1430 - 1440 bol v držaní husitských oddielov. V období reformácie prešiel do rúk protestantom. Tí objekt užívali v rokoch 1560 - 1700. V roku 1743 už bol kostol vďaka grófovi Jozefa Illesházymu farským chrámom.

Zásluhou ďalšieho člena tohto šľachtického rohu, Jána Baptistu, prešiel následne kostol veľkou obnovou. Tá sa dotkla predovšetkým lode, ktorá dostala murovanú klenbu miesto dreveného stropu. Statika lode bola posilnená nárožnými opornými piliermi, jej interiér presvetlili väčšími oknami na južnej i severnej strane. V priebehu 19. a 20. storočia prešiel kostol ďalšími úpravami.

Za kultúrnu pamiatku bol vyhlásený v roku 1963 kostolík a zvyšky ohradného múru, v roku 2014 aj príkostolný cintorín, zatiaľ neskúmaný. V roku 2015 sa realizoval architektonicko-historický výskum, ktorý významným spôsobom zmenil naše poznanie o stavebnom vývoji chrámu.

Až do výskumu v roku 2015 bol považovaný za ranogotickú stavbu z konca 13. storočia. Hoci ide o gotickú stavbu, svätyňa a sakristia sú zaklenuté ešte valenými klenbami typickými pre románske obdobie. V poslednej tretine 14. storočia prešiel kostol ďalšími úpravami.

Kostolík patrí miestnej farnosti Rímskokatolíckej cirkvi a je v pomerne dobrom stave. V rokoch 2015 a 2016 sa tu uskutočnil výskum. Kostolík sa nachádza v obci na miernej vyvýšenine neďaleko hlavnej cesty vedúcej z Trenčianskych Teplíc do Bánoviec nad Bebravou. Stojí v sčasti oplotenom, sčasti ohradenom ale prístupnom areáli.

Kostol sv. Martina v Šintave

História a stavebný vývoj: Barokovo-klasicistický kostol z druhej polovice 18. storočia postavený na mieste staršieho sakrálneho objektu, spomínaného v roku 1559. Koncom 19. storočia sa zrútila klenba a nahradená rovným stropom.

Ide o jednoloďový priestor s oválnym uzáverom presbytéria a vežou vstavanou do západnej fasády. Veža členená nárožnými pilastrami je zakončená dvojstupňovou zvonovitou prilbou, ktorá dosadá na terčíkovú podstrešnú rímsu. Hlavný oltár je barokovo-klasicistický so stĺpovou architektúrou a volútovým štítom, v strede sa nachádza starší obraz sv. Martina biskupa z rokov 1677 - 1680. Klasicistická kazateľnica pochádza z druhej polovice 18. storočia. Lavice sú rokokové z roku 1760.

Blízkosť Nitry, strediska veľkomoravskej kultúry, dáva tušiť, že Šintavčania mali možnosť oboznámiť sa s kresťanstvom už veľmi skoro. Stredobodom novej cirkevnej organizácie bol neďaleký Ostrihom, kde sa vytvorila samostatná arcidiecéza pre Karpatskú kotlinu. Keďže centrom politickej správy boli hradné komitáty, je logické, že aj prvé fary vznikli pri hradoch, tzv. parochie - hradné farnosti. Aj Šintava bola hradným sídlom. Cirkevné vizitácie spomínajú túto faru ako parochiu antiqua, čiže stará farnosť.

Prvá písomná správa o fare je z roku 1234, keď sa spomína kostol zasvätený sv. Martinovi. Nehovorí sa o nej ako fare založenej, ale ako o existujúcej, preto je možné predpokladať, že bola už v 12. storočí. V roku 1252 malo ostrihomské arcibiskupstvo niekoľko archidiakonátov a štyri prepošstvá. Šintava patrila k Nitrianskemu archidiakonáte. V 14. storočí sa upresnili hranice diecéz. Šintava pripadla bratislavskému prepošstvu.

Prvé správy o farnostiach sa zachovali zo správ kolektorov - osôb popisujúcich stav cirkevného majetku, pre určenie výšky pápežského desiatku. Podľa prvých popisov bola Šintavská farnosť bohatá a rozsiahla a patrili k nej viaceré obce z okolia. Zo stredoveku sa nezachovali kompletne ani mená duchovných. Najstaršie známe meno šintavského farára Benedikta je doložené v roku 1332. Nič nie je známe ani o zakladateľovi kostola.

Súčasný kostol je už pravdepodobne v poradí tretí. O prvom kostole tiež nie sú hodnoverné informácie, nie sú o ňom zachované žiadne záznamy. Druhý kostol bol z roku 1559 a stál na tom istom mieste ako terajší, ale bol menší. Vizitácia z roku 1559 píše „... Pod ochranou vznešeného pána Andreja Báthoryho... fara sv. Martina... Tunajší farár Georgius... všetky sviatosti udržiava a vysluhuje podľa katolíckych zvykov.“ Vo vizitácii o rok neskôr teda v roku 1560 sa píše „... Šintavská fara sv. Martina pod patronátom vznešeného pána Andreja Báthoryho s Georgiom Niger (Čiernym)...

Koncom 16. storočia a na začiatku 17. storočia zasiahla reformácia takmer celé Slovensko, čo neobišlo ani Šintavu. Thurzovci a ich prechod na evanjelickú vieru spôsobili, že kostol s farou zaujali protestanti. Panstvo žiadalo aj poddaný ľud, aby prestúpil na túto vieru podľa hesla: „Čie panstvo, toho náboženstvo“. K zmene došlo pravdepodobne v roku 1565, keď Andrej Báthory, po tom čo ovdovel, hrad musel opustiť, pretože ho súdnou cestou získala Alžbeta Thurzová, s manželom Júliusom zo Salmu. Kostol aj faru zaujali protestanti. Vystriedali sa tu viacerí kazatelia. Z tohto obdobia je známy protestantský kazateľ Peter Bornemisz, ktorý v Šintave pôsobil v rokoch 1573 - 1579. Ďalší šintavský kazateľ bol Baltazár Vetero Zoliensis, ktorý sa v roku 1610 zúčastnil Žilinskej synody.

Zásadný obrat nastal v 30. rokoch 17. storočia, keď ostrihomský kardinál a arcibiskup Peter Pázmaň sídliaci v Trnave, vstúpi do procesu rekatolizácie. Jeho zásluhou konvertovalo veľa vplyvných členov šľachtických rodov, s ktorými prestúpili na katolícku vieru aj poddaní. Nie je známe za akých okolností sa tento proces odohral v Šintave. Isté je, že keď šintavský majetok získali Esterházyovci, prebehla rekatolizácia obce a kostol bol vrátený katolíkom.

Obnova fasád Kostola sv. Martina, ktorá prebiehala od júna 2013, priniesla nové nálezy, ktoré rozširujú doterajšie poznatky o minulosti architektonickej dominanty obce Šintava. Hoci Šintava patrí medzi najstaršie obce na Slovensku (prvýkrát sa spomína už v roku 1074), jej kostol bol doteraz považovaný za stavbu barokovo-klasicistickú, ktorá nemala hodnoty na to, aby bola zapísaná v ústrednom zozname kultúrnych pamiatok Slovenskej republiky.

Do zoznamu pamiatok zapísali len hlavný oltár, kazateľnicu, krstiteľnicu a niektoré predmety liturgického riadu. Najnovšie objavy posúvajú datovanie šintavského kostola o takmer päť storočí skôr. Doteraz sa v odbornej literatúre uvádza, že kostol bol postavený v druhej polovici 18. storočia na mieste staršieho spomínaného v roku 1559. Koncom 19. storočia sa zrútila klenba, ktorú nahradili rovným stropom.

K novším dokumentom, ktorý dokladá pôvodné situovanie a orientáciu šintavského kostola, patrí plán z čias napoleonských vojen. Na pláne z roku 1809 je kostol situovaný na dnešnom mieste, ale oproti dnešnému stavu bola svätyňa na východnej strane kostola a veža na západnej. To znamená, že zo strany, kde je dnešný hlavný vstup do kostola, stála svätyňa s hlavným oltárom a tam, kde je dnes hlavný oltár stála veža.

Plán, ktorý bol prvýkrát uverejnený v roku 2002 v knihe Sereď - dejiny mesta, nám dokladá stredovekú orientáciu šintavského kostola postaveného v smere východ - západ. Počas stavebných prác sa už na severnej fasáde kostola (od pošty) pod omietkou sokla začali objavovať opracované a neopracované kamene a stredoveké tehly. Práce na fasádach pokračovali pomerne rýchlo a tak sa podrobnejšie podarilo zdokumentovať len južnú fasádu kostola.

Na južnej fasáde (od fary) sa objavili miesta, kde sa nachádzali štyri stredoveké okná. Okno č. 1 sa nachádzalo na mieste dnešného 1. okna od sakristie, preto sa zachoval z neho len záklenok. Ďalšie tri okná sa zachovali zamurované v pôvodnom rozsahu. Okno č. 2 je oproti oknu č. 3 o niečo menšie (má vyššie položený parapet), pretože rešpektovalo hlavný vstup do kostola, ktorý sa nachádzal pod ním. Menšie okno č. 4 (medzi dnešným 2. a 3. oknom) bolo oknom svätyne, ktorá bola nižšia, ako je loď. To dokladá aj omietnuté nárožie pôvodnej lode kostola označené číslom 5.

Predbežne možno zistené poznatky zhrnúť nasledovne: Na mieste súčasného kostola stál starší románsky kostol, na výstavbu ktorého použili opracovaný a neopracovaný kameň. Tento kostol svojimi rozmermi narastajúcemu sa počtu obyvateľov Šintavy už nevyhovoval, preto ho zbúrali a postavili si nový väčší. Pri výstavbe využili kamenný materiál zo zbúraného kostola. Stalo sa tak niekedy okolo roku 1300, kedy doznieval románsky stavebný sloh a budovali sa už aj gotické stavby.

Ešte v stredoveku nadstavali bývalú svätyňu do výšky lode (na dnešnú výšku) a na východnej strane postavili novú svätyňu. Neskôr na západnej strane pristavali vežu. Niekedy v období medzi druhou polovicou 18. storočia až začiatkom 19. storočia kostol radikálne prestavali. Zbúrali vežu, svätyňu, sakristiu a časť lode na západnej a čiastočne na východnej strane. Na západe postavili novú svätyňu so sakristiou a na východe novú do fasády vstavanú vežu. Vybúrali nové okná a staré popraskané stredoveké fasády lode kostola vyrovnali a natiahli nové omietky. Kryptu v interiéri kostola zasypali a položili novú dlažbu. Terén bývalého cintorína, ktorý sa nachádzal okolo kostola, splanírovali.

Stav kostola je dobrý. Slúži svojmu účelu.

tags: #rimskokatolicka #farnost #dolne #semerovce