Rímskokatolícka farnosť Jankovce: História a vývoj

Obec Jankovce, ukrytá v malebnom prostredí, je ako stará zabudnutá gulôčka, ktorá si zaslúži preleštenie - aspoň v našich srdciach. Nikdy nebola veľká rozlohou, ale na čo sa dnes zabúda, je hospodársky a kultúrny význam Jankoviec v minulých storočiach pre svoje okolie. Cieľom týchto stránok je voľným štýlom priblížiť známe alebo predpokladané segmenty histórie Jankoviec.

Kostol sv. Martina v Okrúhlom.

Prvé zmienky a vývoj názvu obce

Jankovce sú v uvedenej listine pod názvom Jankófalva, čo je možné preložiť ako Jankova dedina. Podľa záznamov je obec doložená z roku 1317 ako Jankoch, neskôr ako Jankowcse, Jankócz (1773), Jankowcze, Jankócz (1786), Jankowce, Jankócz (1808); Jankoc (1863 -1902), Jánosvölgye (1907 - 1913). Od roku 1920 je obec uvádzaná ako Jankovce.

F. Uličný v diele: Dejiny osídlenia zemplínskej župy zase uvádza: Medzi bratmi Jurajom a Antonom Drugethovcami vznikli rozpory o vlastníctve ich dedičných majetkov humenského pánstva, čo sa prejavilo aj pustošením dedín. Kráľ Ferdinand I. nariadil vyšetriť skutkový stav a pri tej príležitosti v roku 1543 vznikol prvý doklad o dedine Jankovce, tiež jestvujúcej na onom pánstve. Názov dediny korení v slovenskom mene Janek či Janko a v písomnostiach sa vyskytuje v maďarizovaných tvaroch.

Nositeľ takého mena mohol byť zeman, vlastník majetku a zakladateľ sídliska v 13.-14. storočí, prípadne šoltýs ako zakladateľ sídliska s poddanými podľa zákupného nemeckého práva v 14. - 15. storočí. Druhá možnosť sa javí pravdepodobnejšia. Patrila panstvu Humenné, v 18. storočí Almássyovcom, v 19. storočí.

Cirkevný život v Jankovciach

V Jankovciach postavili v 15. storočí kostol, o ktorom sú doklady od polovice 16. storočia. Katolícky farári v ňom pôsobili do druhej polovice 16. storočia, od konca 16. a v 17. storočí tam vysluhovali bohoslužby evanjelickí a.v. kazatelia, v 18. storočí opäť katolícki kňazi. Nový kostol tam postavili v rokoch 1769 až 1770 a trvá doteraz.

Fara v čase svojho znovuzaloženia v r. 1735 slúžila pre širšie okolie a to obce Lukačovce, Košarovce, Girovce, Ďapalovce, Nižnú a Vyšnú Sitnicu, Pakostov, Petrovce, Hrubov a Černinu. Rovnako miestna škola slúžila aj pre deti z ďalších obcí v okolí.

V knihe: „Sté výročie košického biskupstva“sa hovorí vlastne píše, že „v r. 1735 bola vystavená rím. kat. fara Jánom Okoličánim, podžupanom zemplínskej župy, vtedajším zemepánom, spolu za pomoci jankovských veriacich.

Nástupcovia Luthera rozšírili sa po celom vtedajšom Uhorsku. I v tunajšom kraji -jankovskej farnosti zapustili korene a to tak hlboko, že veľká väčšina prestúpila k evanjelikom a len niekoľko veriacich ostalo verných rím. kat. cirkvi. Evanjelikov späť priviesť k ich pôvodnému náboženstvu teda k rím. kat. cirkvi bol ťažký úkol. S veľkou oddanosťou ho vzal na seba tunajší rím. kat. farár Ján Slančík, ktorý sem prišiel r. 1736 a po 4 /:štyroch:/ rokoch svojho účinkovania odišiel -bol preloženýdo Diosgy?r-u s tým vedomím, že polovicu o odpadlíkov priviedol späť k rím. kat. cirkvi. Za ním bol ustanovený Šroba Mikuláš, ktorý zotrval na tunajšej fare dlhší čas, po ňom prišiel Saloky Andrej. Pôvodná farská budova bola z dreva. Roku 1749 zhorela, teda po 14 rokoch po výstavbe. Po požiari miestny farár Šroba Mikuláš preložil svoje sídlo z Jankoviec do Nižnej Sitnice. Príčina nie je známa. Menovaný býval tam za dva roky u sedliaka. V r. 1751 bola v Jankovciach fara opäť vystavaná, zo surovej tehly. Miesto doterajšieho dreveného kostola v Jankovciach bol v r.

V tejže knihe sa uvádza počiatok kresťanstva. Spomína sa, že v r. 867 zaviedli kresťanskú vieru Sv.

Školstvo a vzdelávanie

Asi do roku 1888 vyučovalo sa v organistovom byte. O veľkosti učebne nemožno hovoriť. V kanonickej vizitácii sa spomína, že organistov dom má1 izbu, kuchyňu a komoru. V čase, keďžiaci v tomto dome boli vyučovaní, mal on 1 izbu a 1 kuchyňu, pravdepodobne komora bola prerobená na učebňu, ktorá musela byť veľmi malá. Lavíc nebolo a lepší žiaci sedeli údajne na takzvanom „kútku na šporáku“.

V roku 1888 bola postavená zvlášť škola z dreva a roku 1909 bola na tom istom mieste, t.j. na organistovom dvore, bola vymurovaná nová z kameňa, ktorá ešte i v r. 1947 stojí v opustenom stave, lebo sa v nej neučí. Pozn.: Uvedená škola stojí dodnes.

Dľa pamäti občanov vyučoval tu v rokoch 1870 Petruš po ňom Demik, v rokoch 1884 Grofčík, za ním Bíz. Pred svetovou vojnou Róbert Matuščák, cez svetovú vojnu aždo roku 1920 Bindás. Tento vlastne bol účastný vo vojne ako dôstojník a preto vo vojnových rokoch vyučovali občas tu prítomní rím .kat. farári. Roku 1920 bol zvolený na tunajšiu školu za učiteľa organistu Štefan Korčinský, ktorý tu pôsobil do roku 1937.

Menovaný v mimoškolskom čase sa s obľubou zaoberal školkou a pestovaním stromčekov ovocných. Rok pred svojím odchodom vysadil /:jankovský:/ po oboch stranách jankovského potôčka od kostola ažk Oľke ovocné stromčeky. Z nich sa zachovali, nesvedomitosťou niektorých, len dva stromčeky. Skaza jeho oduševnenej práce bola zvŕšená strašnými mrazmi v r. 1939/40. Za pôsobenia Štefana Korčinského vzrástol počet žiakov až na neúmerný pre jedného učiteľa. Tunajšia škola bola jednotriednou aždo r. 1931/32. V šk .r. 1929/30 učil menovaný110 žiakov, v r. 1930/31 130, a v r.

Jankovce počas druhej svetovej vojny

Roky 1941/42, 1942/43, 1943/44 boli pretkávané vojnovými udalosťami. V r. 1941 koncom júna začalo Nemecko vojnu proti Rusku. Vojna zo začiatku nevplývala na vyučovanie, keďže učiteľJ. Bombara bol stále doma. Ažv r. 1944 keďfront sa blížil ku Karpatom z poľskej strany, bolo nariadené ukončiťvyučovanie už 15. mája 1944 v celom humenskom okrese. V susedných okresoch v medzilaboreckom a stropkovskom vyučovanie sa skončilo 30. V tom istom mesiaci bola vyhlásená dobrovoľnáevakuácia. Mužovia museli ostať na svojich miestach a ženy s deťmi mohli sa sťahovať na západ.

V noci z 19.na 20. augusta 1944 boli lesy na Ďapalovcami osvetlené raketami asi za 30 minút bez prestania. V tomto čase boli spúšťaní padákmi partizáni do tohto kraja. Už 20.augusta večer bolo počuťstreľbu z automatov. Do obce Jankovce vstúpili prvý raz partizáni dňa 20.augusta 1944 práve v poludnie. Pôvodom boli všetci z SSSR, z východného i západného Ruska ba i spoza Uralu. Dňa 29.VIII.1994 povstalo vojsko slovenské proti Nemcom a so zbraňou odobrali sa k partizánom.

Keďže boli v tyle nepriateľa, je samozrejme, že zásobovať ich muselo tunajšie okolie. Nemci vysielali častejšie hliadky ako do neďalekých Turcoviec, pri čom boli niekoľkí Nemci zastrelení. Hliadky nemecké často navštevovali Ohradzany a raz i Lukačovce, pričom 1 nemecký vojak na koni bol partizánom zastrelený na mieste. Už do mája 1944 preletovalo ponad tunajšiu obec každý večer veľké množstvo lietadiel. Ľudia boli zvyklí na tento hukot, ale pri tom dodržiavali zatemnenie. Dňa 14. sept. večer však boli veľmi rozrušení.

Asi okolo 21. hodine sa blížilo lietadlo veľkým hukotom, ľudia si nestačili upovedomiť nebezpečie, keďodrazu zazneli strašné výbuchy, ktoré otriasli celou dedinou. Lietadlo z neznámych príčin zhodilo 2 bomby do lesa na „Pavličke“, 2 bomby na „Studňu“ a 1 bombu na „Chrasc“. Bomby boli zápalné. Vďaka Bohu, že padli mimo obce, tak sme boli zachránení od strašnej skazy. Obec neutrpela žiadnu škodu, iba v niektorých domoch na vyšnom konci vypadli okenné tabule. Črep z bomby padlej na „Chrasc“ bol nájdenývo veľkosti 40 cm x 50 cm na miestnom cintoríne. Mnohí ľudia týmto poľakaní, nocovali od toho dňa len v pivniciach, ktoré by ich beztak neboli zachránili.

Nútená evakuácia - I. Asi koncom septembra prišiel do obce spis, aby všetci občania núte...

Starobylé matriky zo Šariša

V 19. stor. si uhorské (arci) diecézy viedli tzv. schematizmy, v ktorých sa uvádzajú sídla jednotlivých farských úradov spolu s prislúchajúcimi filiálnymi obcami. V 18. stor. sa však podobné schematizmy nepublikovali, resp. nezachovali. Rímskokatolíci z územia Šariša boli do r. 1804 príslušní k Jágerskej arcidiecéze so sídlom v maďarskom meste Eger. Pre tamojších biskupov boli stolice dnešného severného Slovenska veľmi vzdialeným územím na beztak obrovskej ploche vtedajšej arcidiecézy. Napriek tomu sa dvaja z miestnych arcibiskupov podujali vykonať kanonickú vizitáciu na území Šariša.

Bazilika v Egeri.

Kanonickú vizitáciu šarišských farností z roku 1749 spracoval v prehľadnej publikácii prof. Peter Zubko. V publikácii sú abecedne zoradené všetky rímskokatolícke farnosti, ktoré v roku 1749 na území Šariša existovali, spolu so zoznamom jednotlivých filiálok, ktoré k farnosti prislúchali. Vďaka tomu sa dozvedáme, že Hermanovce boli v roku 1749 filiálkou farnosti v Jarovniciach: „Farnosť Jarovnice… Vo filiálnej obci Hermanovce stál murovaný benedikovaný kostol sv. Alžbety…“

Najstarší zachovaný zväzok matriky pokrstených, sobášených a pochovaných z Rímskokatolíckeho farského úradu v Jarovniciach začína rokom 1750. Už samotný titulný zápis potvrdzuje závery kanonickej vizitácie, v titulnom texte totiž čítame: „Matrika cirkví v Jarovniciach, Hermanovciach, Daleticiach a Močidľanoch, v ktorej sú zaznamenaní pokrstení, zomrelí, tí, ktorí uzatvorili manželstvo od roku 1750 od 20.

Vďaka hlbšiemu výskumu preto vieme, že obyvatelia Hermanoviec boli ešte pred vznikom farnosti zapisovaní v susedných Jarovniciach. V Štátnom archíve v Prešove sú zachované kompletné matriky pokrstených, sobášených a zomrelých z farnosti Jarovnice z rokov 1750 - 1896.

Schematizmus Košickej arcidiecézy z r. 1943 nás informuje, že farnosť v Jarovniciach prekvitala už okolo roku 1334, kedy sa miestny farár, Ján, spomína ako jeden z kňazov, ktorý svojvoľne neodvádzal pápežský desiatok. Po tom, čo sa v Uhorsku rozšírili reformačné myšlienky, prišiel evanjelický kazateľ aj do Jarovníc. Pôsobil tu s prestávkami od 90. rokov 16. stor. Od nasledujúceho roku, 1701, sa podľa schematizmu v obci začala viesť aj farská matrika.

Na farskom úrade sa podarilo nájsť II. zväzok matriky, ktorý obsahoval údaje o pokrstených, zosobášených a pochovaných z r. 1718 - 1750. V súčasnosti je možné preštudovať záznamy o pokrstených deťoch, zosobášených dospelých a zomrelých, ktorí žili v obci Hermanovce.

Posledná správa o existencii najstaršieho zväzku jarovnickej matriky z rokov 1701 - 1717 pochádza z r. 1943. Jej ďalší osud je neznámy, na farskom úrade sa ani po dôkladnom hľadaní nenašla. Isté je jedno, pred rokom 1700 bol kostol a fara v Jarovniciach v rukách evanjelikov, preto staršia katolícka matrika zo 17. stor. s určitosťou neexistovala. V turbulentnom 17. stor., ktoré poznačili stavovské povstania a boj za náboženskú slobodu, sa na šarišských farách často striedali katolícki a evanjelickí kňazi.

V čase Barkóczyho vizitácie existovalo na Šariši štyridsať šesť rímskokatolíckych farností.

Nižšie priložená tabuľka zachytáva zoznam všetkých rímskokatolíckych farností z územia Šariša, ktoré boli odovzdané do Štátneho archívu v Prešove. Vedľa každej farnosti figuruje údaj o tom, v ktorom okrese sa nachádza. Zoznam ďalej uvádza porovnanie rok, odkedy sa podľa schematizmu viedli vo farnosti matriky, a taktiež rok, od ktorého sú najstaršie matriky v Štátnom archíve uložené. Ďalej nasleduje zoznam „chýbajúcich matrík,“ ako aj údaj o tom, či existuje šanca, že sa chýbajúca matrika môže nachádzať na farskom úrade.

Prehľad rímskokatolíckych farností v Šariši a ich matriky

tags: #rimskokatolicka #farnost #jankovce