História Rímskokatolíckej farnosti Lipovec

Lipovce (Lipocz, 1773 Lypocz, Lipowecz, 1786 Lippocz, Lipowce, 1808 Szinye Lipócz, Lipowec, 1863-1913 Szinyelipóc, 1920 Lipovec, 1927 Lipovce) sú sídlom rímskokatolíckej farnosti.

Farský kostol sv. Juraja bol počas poslednej revolúcie Františka Rákociho II. v rukách povstalcov. Do rúk katolíkov bol vrátený v roku 1717 pričinením grófa Žigmunda Siney (Szinyei); jeho rodina mala patronátne právo.

V kostole na bočnom oltári bol obraz Panny Márie, teraz je tam socha P. Márie. Na ďalšom bočnom oltári bola socha sv. Mikuláša (teraz socha Božského Srdca).

Všetci obyvatelia boli Slováci a kňaza mali vo veľkej úcte. Farárom bol 54-ročný Slovák Matej Roško (Rosko), ktorý vyštudoval v Jágri a bol 23 rokov kňazom: rok bol kaplánom v Bardejove a 22 rokov pôsobil na tunajšom mieste; do úradu bol uvedený 26. júla 1728.

Z Lipoviec pochádza aj ThDr. Ján Andraščík (založil spolok, ktorým bojoval proti alkoholizmu; napísal aj knihu „Šenk Palenčeny), ktorý taktiež pôsobil v Bardejove a z tejto rodiny pochádza aj Mons. ThDr. Bartolomej Urbanec, ktorý taktiež pôsobil ako dekan v Bardejove.

Katolícka konfesia sa rozširovala výrazným tempom, pretože tu za Roškovho pôsobenia do roku 1747 konvertovalo k rímskokatolíkom 97 ľudí a okrem toho tu evidovali aj šesť pokrstených židov.

V rokoch 1951-1954 pôsobil vo farnosti ako administrátor o. Andrej Lipka, ktorý dal celý kostol z vonku aj zvnútra zrenovovať a interiér vymaľovať. Fresky interiéru maľoval maliar Gábriš z Košíc. Neskoršie bola prevedená premaľba interiéru na bielo, kde sa ponechali len fresky.

Fresky sv. Jakuba nad severnou sakristiou a sv. Šindliar (Sendler, Sendelér, Singler, Sindlir) všetci ju považovali za matkocirkev, hoci bola filiálkou Lipovskej farnosti.

Kamenný kostol sv. Michala (spomína sa už v roku 1377) mal vo svätyni klenby. V interiéri stáli tri oltáre a ich formu postavili ešte heretici, kvôli vysokému veku sa rozpadli; oltáre boli zasvätené sv. Michalovi, na druhom bola Panna Mária s malým Ježiškom (tzv. Šindliarska Panna Mária, ktorá sa dnes po dlhom čase vrátila do kostola sv. Michala, ktorý bol postavený v 50-tich rokoch oproti starému kostolíku) a na treťom bol sv. Mikuláš.

Vo filiálnej obci Štefanovce (v zoznámme z r.1543) (Istvanwagas, Istvanvágas, Istvan-Vagas, Istvan-Vágas) stál starobylý kostolík Očisťovania Panny Márie na odľahlom mieste. Jeho stav bol nebezpečný, hrozilo zrútenie, preto sa tu nekonali bohoslužby; vo svätyni boli klenby.

V interiéri stál aj bočný oltár Bolestnej Panny Márie a iný bočný oltár sv. Doroty. Sakristia stála z boku.

V murovanej veži viseli dva zvony a tretí visel v drevenom sanktusníku nad kostolnou loďou.

Schematický zoznám kňazov pôsobiacich vo farnosti Lipovce sa nachádza v baptistériu kostola sv. Juraja, ktorý dal zhotoviť o.

Obec Hermanovce leží v údolí Hermanovského potoka, ktorý je severným prítokom Svinky v Šarišskej vrchovine vo výške asi 460 m.n.m. Písomná história obce siaha do roku 1320, kedy sa villa Hermani po prvý raz spomína v súvislosti s deľbou majetkov medzi príslušníkmi rodu pánov zo Svinnej.

Farnosť v obci vznikla na základe rozhodnutia jágerského biskupa, Karola Eszterházyho, dňa 11. júla 1772 (3). Farským kostolom sa stal Kostol sv. Alžbety Uhorskej, ktorý v roku 1717 prevzali miestni katolíci z rúk evanjelikov v zúboženom stave, a následne zásluhou miestnych zemepánov, manželov Ladislava Péchyho a Žofie de Usz, v r.

Prvým farárom v novozriadenej hermanovskej farnosti sa stal dôstojný pán Martin Javčák, emeritný farár zo Sabinova a dekan dekanátu Stredný Šariš. Ten začal bezprostredne po vzniku farnosti viesť knihu pokrstených, sobášených aj pochovaných.

Matrika bola vedená dôsledne a zachytáva všetkých katolíkov západného obradu, ktorým boli od roku 1772 v Hermanovciach vyslúžené sviatosti.

Rímskokatolíci museli žiť v Hermanovciach aj pred založením farnosti - inak by zakladanie farnosti nemalo zmysel. Znamená to, že mohli byť duchovne spravovaní kňazom z inej obce? Ak áno, kam chodili Hermanovčania pred rokom 1772 do kostola?

Rímskokatolíci z územia Šariša boli do r. 1804 príslušní k Jágerskej arcidiecéze so sídlom v maďarskom meste Eger. Pre tamojších biskupov boli stolice dnešného severného Slovenska veľmi vzdialeným územím na beztak obrovskej ploche vtedajšej arcidiecézy.

Vďaka tomu sa dozvedáme, že Hermanovce boli v roku 1749 filiálkou farnosti v Jarovniciach: „Farnosť Jarovnice… Vo filiálnej obci Hermanovce stál murovaný benedikovaný kostol sv. Alžbety…“

Najstarší zachovaný zväzok matriky pokrstených, sobášených a pochovaných z Rímskokatolíckeho farského úradu v Jarovniciach začína rokom 1750.

Vďaka hlbšiemu výskumu preto vieme, že obyvatelia Hermanoviec boli ešte pred vznikom farnosti zapisovaní v susedných Jarovniciach. V Štátnom archíve v Prešove sú zachované kompletné matriky pokrstených, sobášených a zomrelých z farnosti Jarovnice z rokov 1750 - 1896.

Schematizmus Košickej arcidiecézy z r. 1943 (4) nás informuje, že farnosť v Jarovniciach prekvitala už okolo roku 1334, kedy sa miestny farár, Ján, spomína ako jeden z kňazov, ktorý svojvoľne neodvádzal pápežský desiatok (9).

Od nasledujúceho roku, 1701, sa podľa schematizmu v obci začala viesť aj farská matrika. Najstaršia katolícka matrika sa podľa Schematizmu ešte v roku 1943 nachádzala na farskom úrade v Jarovniciach. Z tohto dôvodu bolo potrebné osloviť Rímskokatolícky farský úrad v Jarovniciach.

Na farskom úrade sa podarilo nájsť II. zväzok matriky, ktorý obsahoval údaje o pokrstených, zosobášených a pochovaných z r. 1718 - 1750.

V súčasnosti je možné preštudovať záznamy o pokrstených deťoch, zosobášených dospelých a zomrelých, ktorí žili v obci Hermanovce. Posledná správa o existencii najstaršieho zväzku jarovnickej matriky z rokov 1701 - 1717 pochádza z r. 1943. Jej ďalší osud je neznámy, na farskom úrade sa ani po dôkladnom hľadaní nenašla.

V čase Barkóczyho vizitácie existovalo na Šariši štyridsať šesť rímskokatolíckych farností.

V 16. stor. je doložená ako mestečko s trhovým právom. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, drevorubačstvom a tkáčstvom.

Obec Kecerovské Pekľany bola súčasťou panstva Lipovec. Patrila vetve rodu Abovcov, ktorá používala meno Kecerovci. V roku 1427 je doložený ako majiteľ Peter Kecer a v r.1447 Žofia Kecer. Koncom 15. a začiatkom 16. stor. vlastnil časť obce košický mešťan Juraj Gabriel. V polovici 16. stor. sa Kecerovské Pekľany znova dostali do rúk Kecerovcov.

Konkrétne v knihe “Mon. Vat. hist. regni Hungariae. Prvý kňaz: “Item Petrus de Lipot-Lypolcz sacerdos iuratus dixit, suum beneficium non credere valere ultra IIII. marcas, solvit XVIII. grossos et III. denarios parvos”. V preklade: “Peter, kňaz z Kecerovského Lipovca (teraz f. Druhý kňaz: “Item Michael sacerdos de Lokor-Bolyar iuratus dixit, suam decimam non ultra VI. grossos valere per annum, quos solvit”. V preklade: “Michal, kňaz z Boliarova (teraz f. Tretí kňaz: “Item Andreas de Rank solvit X. grossos”. V preklade: “Kňaz Andrej z Rankoviec (teraz filiál. farnosti Kecerovce) zaplatil 10 grošov.

Podľa Balássyho: Szinye-Lipóc, ale podľa Ortvayho Keczer-Lipóc. Že tu ide o Kecerovský Lipovec a nie o Lipovce, ktoré ležia na západ od Jarovníc, odôvodňujeme tým, že v pápežskom registri je výslovne uvedené, že Lipovec je v drienovskom dištrikte (de Sumus). Kostol tejto dediny sa spomína už r. 1299 ako Ecclesia S. Ladislai. R. 1358 čítame v istom dokumente: Stephanus de Lypolch ecclesie sacerdos-kňaz Štefan z Lipovca zaplatil.

Za reformácie fara zanikla a bola obnovená koncom 16. st. v Kecerovských Pekľanoch, kde je kostol tiež sv. Ladislavovi zasvätený. Z toho vyvodzujeme, že na rozsiahlom Lipoveckom území vzniklo časom niekoľko dedín. Tam, kde stál ústredný kostol, sa nazývala osada pôvodne Kostolany. Kecerovský Lipovec mal r. 1427 dovedna 61 port. V tomto portálnom súpise nenájdeme dedinu s názvom Kostolany.

V 13.st. zmienka o vzniku stavieb na území obce ako: Hrad, Kúria a Kostol v časti Kecerovské Kostoľany. R.1282 prvá písomná zmienka o kostole v časti Kecerovský Lipovec a r.1367 prvá písomná zmienka o časti Kecerovské Kostoľany a r.1427 prvá písomná zmienka o časti Kecerovské Pekľany.

1580-1582 Andrej Kecer necháva vystávať v časti Kecerovské Pekľany renesančný opevnený zámok. R.1591 písomná zmienka o zbúraní hradu (predchádzalo tomu napadnutie hradu Jánom Zápoľským r.1543. V polovici 16. stor. sa Kecerovské Pekľany znova dostali do rúk Kecerovcov, ktorí tam koncom 16. stor. preniesli faru z Kecerovských Kostolian. R.1628 výstavba kostola v časti Kecerovské Pekľany. R.1678 prvá písomná zmienka o existencií Severovýchodného renesančného kaštieľa. R.1687 konanie Prešovských Jatiek, na ktorých bol sťatý majiteľ a panovník panstva a hlava rodiny Kecerovcov - Andrej Kecer.

Stavebné pamiatky: v časti Kecerovské Pekľany neskorogotický kaštieľ so vstavanou vežou z r.1500, okolo r.1600 renesančne prestavaný a renesančný kaštieľ z r.1580 - 82, upravovaný v 16. - 19. stor., pôvodne renesančný rímskokatolícky Kostol sv. Ladislava postavený r.1628, na mieste staršieho, pravdepodobne dreveného kostola zo 14.

Prvá písomná zmienka o Vrútkach pochádza z roku 1255. Rovnako aj niekedy v polovici 13. storočia stál vo Vrútkach drevený gotický kostol. Tento kostol stál na mieste dnešného Vrútockého rímskokatolíckeho kostola. Jeho svätyňa bola tam, kde je dnes veža a veža tam, kde sa nachádza presbytérium kostola.

Dňa 14. februára 2008 Svätý Otec Benedikt XVI. zriadil Žilinskú diecézu a za prvého žilinského diecézneho biskupa vymenoval Mons. doc. ThDr. Tomáša Galisa, PhD.Farnosť Vrútky spolu s farnosťami Martin - mesto, Martin - Sever, Sučany a Turany boli odčlenené od Banskobystrickej diecézy a vytvorili Martinský dekanát, ktorý sa stal súčasťou novozriadenej Žilinskej diecézy.

Do farnosti Vrútky patria 3 filiálky: Martin - Priekopa, Lipovec a Turčianske Kľačany. Na území farnosti Vrútky žije približne 19 900 obyvateľov. Z toho katolíkov je 8 700, evanjelikov augs. vyznania 3 600, ostatní obyvatelia (7 600) sú zaradení do skupiny „bez vyznania“ alebo patria do menších skupín iných náboženských spoločenstiev.

Erb Rímskokatolíckej Cirkvi, Farnosti Vrútky opísaný v tejto listine a farebne vyobrazený v jej strede je zapísaný v Heraldickom registri Slovenskej republiky pod signatúrou W - 174/2010. Tento erb, či už vo farebnej, čiernobielej, či inej podobe Farnosť Vrútky môže podľa heraldických zvyklostí používať na svojom majetku hnuteľnom aj nehnuteľnom, najmä na osobných listoch, pečiatkach, ex librisoch a pri všetkých iných vhodných príležitostiach.

Vrútocký kostol bol zasvätený sv. Jánovi Krstiteľovi. Jubileum vysviacky sa podľa tradície svätilo na prvú nedeľu po sviatku Všetkých svätých. Stredná loď bola z tuhého materiálu, 23 metrov dlhá a 7,5 metra vysoká. Vo svätyni bola drevená klenba, na dvoch miestach boli do kostola dvere. Kostol mal hlavný prenosný oltár, organ, tri posvätené zvony.

Pri svojom príchode do Turca ešte nebol prívržencom nového učenia, až s väčšinou evanjelických veriacich sa neskôr pripojil ku Lutherovmu učeniu. Vrútocký kostol a fara boli s menším prestávkami od roku 1599 až po rok 1709 v držbe evanjelickej cirkvi augsburského vyznania. Na začiatku 17. storočia bola situácia katolíkov v Turci ťažká. Prím hrali protestanti. V roku 1613 bolo v Turci 14 000 protestantov a naproti tomu len 2891 katolíkov. V roku 1673 sa ale situácia zvrátila v prospech katolíkov, keď získali naspäť skoro všetky kostoly. Medzi nimi aj ten vrútocký.

V roku 1710 prevzal vrútockú faru katolícky kňaz, ktorého meno žiaľ nepoznáme. Už v roku 1713 je ale vrútocká fara opäť neobsadená. Vtedy ju spravuje sučiansky farár Pavel Filovič. Po roku 1713 sa slúženie omší viac a viac obmedzovalo. Až v roku 1731 sa vo Vrútkach slúži omša len každú tretiu nedeľu. Podľa knihy cirkevných návštev z 12. augusta 1754 vieme, že vo Vrútkach sa konala omša len raz mesačne. Tento stav trval do roku 1761, kedy sa Vrútky stali filiálkou Sučianskej farnosti.

Od roku 1761 sa Vrútočania snažili o ustanovenie vlastného farára, avšak bezvýsledne. Ďalšie informácie o dejinách vrútockej farnosti čerpáme z vizitačných listín. Hovorí sa tu o zlom stave vrútockej farnosti a kostola. Vrútocká šľachta je v tomto čase nekatolícka. Budova fary je drevená, v dobrom stave. Keďže vo Vrútkach chýba mecén farnosti, kostol a priľahlé budovy čoraz viac chátrali. V roku 1817 sa na starom kostole zrútila časť strechy pod váhou snehu. Strecha vydržala len nad svätyňou. O kostol sa Vrútočania čoraz menej zaujímali. Až roku 1867, keď sa stal sučianskym farárom Jozef Palovič, sa začalo konať aj vo veci vrútockého kostola.

Vrútocká farnosť bola opätovne osamostatnená v roku 1899, keď sa odtrhla od materských Sučian. Veriaci podali žiadosť vtedajšiemu banskobystrickému biskupovi Dr. Karolovi Rimelymu v prvej polovici roku 1899. Po zvážení, že materská farnosť sa nachádza ďaleko, počet veriacich rapídne stúpa a Vrútky sa stali najväčším sídlom v Turci, Dr. Rimely poslal veriacich za Petrom Ráth Ruttkayom, generálnym riaditeľom Košicko-bohumínskej železnice. Peter Ráth Ruttkay, čo by potenciálny patrón farnosti, prisľúbil pomoc a už nič nestálo v ceste erigovaniu farnosti v máji 1899. Prvým Vrútockým farárom sa stal Zoltán Halko.

V obnovenej farnosti postavili novú budovu fary na terajšej ulici Sv. Cyrila a Metoda. V roku 1905 bol postavený nový murovaný kostol Sv. Jána Krstiteľa, keďže dovtedajší kostol už nevyhovoval požiadavkám doby. Architektom kostola bol Jozef Pfinn, stavbu zrealizoval Stanislav Zachar. Hlavným sponzorom farnosti bol Peter Ráth Ruttkay. V čase stavby kostola bol dočasne postavený malý drevený kostolík. Novopostavený kostol bol požehnaný 1. októbra 1905 biskupom Alexandrom Radnaiom.

Kostol svätého Jána Krstiteľa vo Vrútkach slávnostným spôsobom posvätil (konsekroval) a do oltára vložil relikvie blahoslavenej sestry Zdenky Schelingovej, panny a mučenice 4. septembra 2011 X Mons. Tomáš Galis, žilinský biskup. Postupom času sa menila budova fary, keďže v roku 1973 bola asanovaná pôvodná budova na ulici Sv. Cyrila a Metoda, nová fara bola na dnešnej Kalocsayovej ulici. Od roku 1987 vďaka pánovi farárovi Jánovi Ďuricovi, je budova fary na dnešnom mieste, na (Mlynskej ulici) Námestí S.

Z Vrútockej farnosti vyšlo tiež niekoľko kňazov - rodákov, z nich je asi najznámejším súčasný žilinský diecézny biskup Mons. Pán je moje svetlo a moja spása, koho sa mám báť? 4. LIPOVEC. Túto tradíciu zaviedol nebohý Milan Žila, rímskokatolícky kňaz, farár vo Vrútkach. Erb obce znázorňujúci anjela s korunou na hlave a mečom v ruke bol podkladom pre ustanovenie tradície a neskorého jesenného termínu. Z atribútov anjela z erbu je známe aj bez písomného doloženia, že vyobrazeným anjelom je archanjel Michal, ktorého sviatok rímskokatolícka cirkev svätí 29. septembra. Nakoľko od smrti zakladateľa tradície uplynulo už päť rokov, pri slávení svätej omše bude mu venovaná pietna spomienka.

Erb Žilinskej diecézy

Zoznam farárov Vrútockej farnosti

tags: #rimskokatolicka #farnost #lipovec