Architektonické prvky kostola
Kostol stojí priamo na pravom brehu Váhu. Z južnej strany sa ku kostolu pripája pomerne pravidelný kvadrát; jeho steny, podľa všetkých znakov, najmä na východnom krídle, môžu skrývať ešte významné neskorogotické zvyšky. Východne orientovaný kostol pozostáva z užšej svätyne a trojlodia. Steny sú z lomového kameňa, kvádre sa použili len pri pilieroch, parapetoch a pri rámoch vstupných otvorov a okien. K južnej strane svätyne s 5/8 záverom sa pripája zvonica na štvorcovom pôdoryse.Priečelie zvonice delia oporné piliere s preliačeným uzáverom a jednoduché soklové, parapetové a kordónové rímsy. Východnú polovicu svätyne osvetľujú štyri okná zaklenuté lomeným oblúkom, umiestnené medzi opornými piliermi. Najcharakteristickejším prvkom kameňosochárskym prvkom je pretínanie úsekov klenieb (okno pri závere je z 19. stor.). Členenie fasády lode sa zhoduje so svätyňou. Na južnej strane medzi parapetovými rímsami členenými piliermi sa nachádzajú 3 okná s lomeným oblúkom, dnes sčasti zamurované, na západnej jedno okno. Na západnej fasáde pod oknom je vstup do lode, ktorý má pôv. len archivoltu, tympanón je z 19. stor. Na rohoch kordónovej rímsy fasády sa objavujú figurálne ozdoby a pod strednou časťou rímsy na jednom kvádri rytý dátum 1490.Stredoveké nástenné maľby - reštaurovanie, Kostol sv Petra z Alkantary, 4/2021
Interiér kostola
Vnútorné zariadenie kostola pozostáva z hlavného barokového oltára zasväteného sv. Petrovi z Alkantary a siedmich bočných bohato zdobených barokových oltárov, kazateľnice so sochami štyroch evanjelistov a ozdobne vyrezávaných lavíc z roku 1721. Uprostred svätyne bola v polovici 18. stor. vybudovaná františkánska krypta, ktorá aj dnes je pietnym miestom kostola. Od lode ju oddeľuje mohutný gotický triumfálny oblúk s primárnou freskovou maľbou bernardínskeho slnka s monogramom IHS. Trojloďový priestor je zaklenutý nádhernou hviezdicovou klenbou, ktorá je podopretá šiestimi osemhrannými stĺpmi. Jej centrálna časť je nositeľkou štyroch stredovekých fresiek františkánskej spirituality. Loď je dlhá 24 m. Štvorhranná veža so slnečnými hodinami stojí na južnej strane svätyne. Pod ňou je priechod do niekdajšieho františkánskeho kláštora, ktorý tvorí s kostolom jeden stavebný celok. Zo severnej strany je k lodi pristavená kaplnka, pod ktorou sa nachádzajú hrobky zemanov z rodu Okoličániovcov.História a Významné udalosti
V súvislosti s výstavbou kláštora je známy jediný písomný prameň. Listina z r. 1477, v novodobom prepise sa však zdá byť autentická, obsahuje výsady františkánskeho rádu: Ite(m) Anno domini 1476 posita su(n)t fundam(en)ta huius claustri lyptovien(sis) ad honore(m) Marie de angelis sive dep(ar)adiso. Presnejšie vysvetlenie okolností založenia a výstavby kláštora, ktorý je na liptovské pomery nápadne veľký, dáva identifikácia erbu, nachádza sa dvakrát v severnej kaplnke. Na základe dochovaného armálesu sa erb dá dať do súvislosti s Matúšom Czeczei Kisom.Czeczei pochádzal z rodiny nízkej šľachty v Abovskej župe a v r. 1482 sa stal liptovským županom. O niekoľko rokov neskôr ho však kráľ Matej vymenoval za župana aj v Oravskej, Turčianskej, Šarišskej, Nitrianskej, Abovskej, Zemplínskej a Užskej župe. Popri úradoch zveľadil Czeczei aj svoj majetok, i keď sa medzi aristokraciu nikdy nedostal. Bol teda typickým familiárius panovníka z nízkej šľachty, na ktorého sa mohol spoľahnúť a vďaka tomu mu darovával čoraz viac hodností. V prípade Czeczeiho mal však Matej aj oveľa konkrétnejšie ciele. Spomínané panstvá neboli jednoducho majetkami, ale boli spojené aj s dedičným županstvom týchto stolíc. Keďže knieža Ján (*1473) mal v tomto čase len 8-10 rokov, teda bol maloletý, sotva mohol tieto úrady sám zastávať. To je historické pozadie, ktoré vysvetľuje okolnosti vzniku kláštora v Okoličnom. Ak je záznam v prepise dokumentu pravdivý, založenie sa dá jednoznačne prisúdiť ešte Matejovi. Ťažko povedať, kedy sa spojila Korvínova osobnosť so stavbou. Údaje o predstavách dedičstva Matejovho syna máme zväčša od 80 r. 15. stor. Od 2. pol. výstavby musíme už nepochybne počítať s rolou kniežaťa, práce vtedy jednoznačne prebiehali pod jeho menom a s využitím príjmov jeho tunajších majetkov. Kráľ sa teda svoje donácie spojené so zámerom dedičstva a založením liptovského kniežacieho titulu pokúšal podporiť aj reprezentatívnymi prostriedkami na Liptove. Vybavovanie praktických úloh spojených so stavbou vykonával Czeczei. Zo svojej oddanosti dal postaviť kaplnku na severnej strane lode, pravdepodobne na funerálne ciele. Žiaľ, nemáme vedomosti o totožnosti ďalšej dôležitej osobnosti na stavbe. Značka na spomenutom štíte konzoly sa určite dá spojiť so stavbyvedúcim.Priestorové usporiadanie kostola v Okoličnom sa v niektorých ohľadoch pokladá za ojedinelé. Pri kostoloch žobravých rádov na území historického Uhorska sa nachádzajú len štyri prípady trojlodia. Vysvetlením pre odklon od temer povinného jednoloďového riešenia môže byť panovnícka donácia (i v prípade budínskeho klariského kláštora), ale aj výrazné zahraničné štýlové spojitosti (ako sa predpokladá pri levočskom minoritskom kláštore - kat. 1. 3. 13). Na druhú možnosť v Okoličnom poukazuje niekoľko riešení. Väčšina architektonických článkov kostola sa v 80. r. 15. stor. pokladala v uhorskom staviteľstve za úplné novinky: Oporné piliere s preliačeným ukončením, oblúkovito vytvorené okenné parapety, články bez nosíkov, výrazné pretínania na rohoch konzol a parapetov. Kláštor sa jednoznačne pripája k tým stavbám z 80. r. (napríklad prepoštstvo P. Márie v Székesfehérvári, benediktínsky kláštor v Pannonhalme, paulínsky kláštor v Nagyvázsony, katedrála v Záhrebe), pri ktorých bol objednávateľom kráľ, alebo niekoľko barónov. Juhonemecký pôvod týchto stavieb sa dá vykázať predovšetkým v Švábsku. Vzhľadom k nemu však má práve Okoličné oproti ostatným pamiatkam aj najväčšie rozdiely. Azda najvýraznejšou formovou charakteristikou kostola je pri kameňosochárskych článkoch a klenbách používaný Bogenstückwerk, ktorý je najskoršou paralelou Augsburgu, rozšíreného v okruhu Burkharda Engelberga, v 1. pol. 80. r. sa však ani tam s takýmto riešením nestretneme. Predpokladáme, že práve Okoličné sprostredkovalo tieto formy kameňosochárstva smerom na východ (farský kostol v Liptovskom Ondreji, Kežmarku - kat. 1. 3. 25, Sabinove - kat. 1. 3. 32, Barci). Klenba svätyne, podobná z 80. r. je ešte v Záhrebe, sa v konečnom dôsledku dá odvodiť od klenby chóru landshutského Kostola sv. Martina. Pochádza z východného Bavorska a rozširuje sa najskôr na susednom rakúskom území, ale v pol. stor.Okoličniansky kláštor patriaci k strážnemu dištriktu Blatného Potoka a od r. 1537 Séčéňu, opustili františkáni r. 1571. Opätovne sa sem vrátili r. 1697 vďaka podpore nitrianskeho biskupa Ladislava Mattyasovského. Na základe nápisov na komplexe stavieb došlo k renovácii v r. 1744 a počas panovania Františka I. na zač. 19. stor. po povodni na Váhu. V r. 1903−1904 bol kostol vynovený z peňazí zozbieraných rádom pod vedením O. Sztehla. Kostol dostal novšiu výmaľbu so značne zjednodušenými tvarmi počas rešt. v r.| Rok | Udalosť |
|---|---|
| 1476 | Položené základy kláštora |
| 1571 | Františkáni opúšťajú kláštor |
| 1697 | Františkáni sa vracajú vďaka podpore biskupa Mattyasovského |
| 1744 | Renovácia komplexu stavieb |
| 1903-1904 | Vynovenie kostola |
Spolok sv. Vojtecha
14. september 1870 - prvé valné zhromaždenie Spolku sv. Vojtecha. Spolok sv. Vojtecha od roku 1870 vydal viac ako 33 miliónov kusov kníh a vyše 200 miliónov čísiel novín a časopisov. Spolok mal tlačiareň, kniháreň, bolo zriadené Múzeum Františka Richarda Osvalda. Niekoľko misií SSV do USA po prvej svetovej vojne i neskôr upevnilo Spolok aj finančne a získalo mu v Amerike. Americkí Slováci - členovia Spolku sv. Vojtecha.* 1878 - odstúpenie prvého správcu (riaditeľa) Juraja Slottu a funkciu správcu dočasne prevzal František Richard Osvald.* 1879 - zomrel zakladateľ, literát a pedagóg, národovec a buditeľ PhDr. František Richard Osvald.* 1951- SSV bolo odňaté vydavateľské právo, nastalo poštátnenie kníhtlačiarne a knihárne, odobratie Múzea Františka Richarda Osvalda.* december 1989 -začala sa obnova Spolku sv. Vojtecha.V týchto nežičlivých časoch boli oporami Spolku sv. Vojtecha.Páter Matej Linčovský
23. januára 1934 zomrel Páter Matej Linčovský. V Okoličnom býval 36 rokov, tu si strávil mužský vek na ostrove Pathmos, to môže prekonať len heroická a skostnatelá poslušnosť, ktorá priamo hraničí keď nie s vyhnanstvom, tak istotne s mučeníctvom. Neisté počasie, časté búrky, zúrivé rozvodnenie tak potokov, divý a dravý Váh, ktorý veľa škody narobil kláštoru: takmer celú záhradu okyptil, to sú tiež strasti plné ťažkostí. A k tomu ešte býval v prostredí iného vierovyznania, ktorým je rehoľník vždy tŕňom a červeným súknom v očiach. To sú všetko také momenty, ktoré ohrozujú bezpečnosť osoby a dokazujú len to, že v Okoličnom bývať toľké roky neznamenalo med lízať. Boli časy, že hladoval a len obetavosť domvedúcich ženských osôb poskytla mu väčší krajíček chleba tým, že napnuly svoje sily dotyčné osoby: usilovne pracovali, šili ako krajčírky šaty aj pre svetské osoby a tým zachránili aj nestora od podvýživy. Po vojne ešte viac sa zhoršili aj existenčné podmienky tunajšieho kláštora. Vis major naoktojovala do kláštora vojsko, ktoré nič nešetrilo v kláštore, ale ruinovalo a demolovalo, čo mohlo, ešte aj obrazy popálilo, čo boli po ambitoch vyvesené. Drakonická moc vtedajšieho úradu zasekventovala ešte aj iziebny nábytok nestora, takže kláštor nevládal platiť obrovské dane, ktoré mu finančná správa vyrubila. V boji o život a smrť domáhal sa nestor o congonu (fúra dreva), ktorú po dlhom dopisovaní aj obsiahol, ale trvalo to 6 rokov, kým si ju vymohol. Tieto akrobatické zápasy zasiahli nestora ako viac centové kríže.A vzdor tomu macosškému stavu, nebohý náš nestor za tých 36 rokov, čo tu býval takmer prekonal seba. Tak napr. umelecké vymaľovanie a reštaurovanie gotického kostola v roku 1903-1904, nový organ, nové zvony, zavedenie svetla do kostola a do kláštora, nová strecha eternitom pokrytá, nové zariadenia hospodárskeho dvora, to sú všetko neodceniteľné zásluhy pátra Linčovského, mohol by povedať, že apotheosty nebohého nestora, väčšie a vyššie, než sú tunajšie Vysoké Tatry. Žil opravdu Bohu a domu a každý grajciarik pečlive stískal a venoval ho na česť Božiu a dobro konventu. Horlivosť Pána za dom Boží ho strávila. Ako svieca na oltári, kým iným svietil, on sám sa pritom strávil. Už tú okolnosť, že v Okoličnom, v tom najchudobnejšom kláštore toľké časy zakotvil bez každej sťažnosti, zahrabaný do luteránskeho labyrintu, už to je gvardiorna veľkosť v živote nestora. Kým iný členovia behom času, sotva, že sa tu zohriali, hneď aj odleteli. Páter Linčovský vytrval až do úmoru. Keď tak blahodárne svoje lustrum už dokonal, slabosti ho upútali k posteli, vtedy úpenlivo prosil pátra provinciála Olsovského o uvoľnenie úradu a o vymenovanie svojho nástupcu. A vysokodôstojný provinciál vyhovel jeho túžbe a poslal do Okoličného pátra Cherubína Kapičáka, ktorý sa dostavil do Okoličného 28. Novembra 1933. Páter Matej Linčovský usnul v Pánovi 30. Januára 1934, slávnostný pohreb mu pripravil nový predstavený, akého málokedy ľud na Liptove videl. Pohreb odbavil osv. Pán Hlinka, prelát a ružomberský farár za veľkej účasti ľudu a kňazov. V kázni vyzdvihol zásluhy nebohého nestora a zásluhy celého rádu v Liptove. Dokončil reč tým, že sepulchrum nebohého nestora je síce slávne, ale on mu praje, aby také bolo i jeho vzkriesenie. Predstavený kláštora v Okoličnom dal ho pochovať pri kostole, aby v tieni toho spočíval, za ktorého Pána tohto Božiehho domu horlil, trpel, strácal a kde tu i hladoval.
tags: #rimskokatolicka #farnost #okolicne