História Rímskokatolíckej Farnosti v Tisovci

Tisovec, mesto ležiace v severnej časti okresu Rimavská Sobota, v regióne Malohont, sa môže pochváliť bohatou históriou a kultúrnym dedičstvom. Prvá písomná zmienka o osade „Tyzolc“ pochádza z roku 1334, hoci jeho vznik sa datuje do 13. storočia. Mesto, obklopené Muránskou planinou a Stolickými vrchmi, zohralo významnú úlohu v dejinách Slovenska, a to aj vďaka svojim architektonickým pamiatkam.

Medzi významné pamiatky v Tisovci patrí aj Rímskokatolícky kostol Nanebovzatia Panny Márie. Poďme sa pozrieť na jeho históriu a vývoj.

História a Vývoj

Rímskokatolícky kostol Nanebovzatia Panny Márie bol postavený v roku 1845. V rokoch 1902 a 1942 prešiel obnovou. Kostol je svedkom mnohých udalostí a zmien v meste, a jeho prítomnosť prispieva k duchovnému a kultúrnemu životu obyvateľov.

Rímskokatolícky kostol Nanebovzatia Panny Márie v Tisovci

Architektúra a Vzhľad

Kostol je jednoloďová klasicistická stavba s polygonálnym ukončením presbytéria a vežou, ktorá tvorí súčasť jeho hmoty. Fasády kostola sú členené termálnymi oknami so šambránami. Priečeliu dominuje rizalit členený dvoma pármi pilastrov s trojuholníkovým štítom s tympanónom.

Pre lepšiu predstavu si pozrite prehľadnú tabuľku:

Okrem Rímskokatolíckeho kostola Nanebovzatia Panny Márie sa v Tisovci nachádzajú aj ďalšie sakrálne stavby. Evanjelický kostol, postavený v rokoch 1825 - 1832, je jednou z najväčších evanjelických stavieb na Slovensku. Evanjelický kostol v časti Rimavská Píla, z rokov 1947 - 1950, predstavuje modernistickú stavbu s prvkami kubizmu.

Evanjelický kostol v Tisovci

Tisovec sa prvýkrát spomína v roku 1334. Mýtne právo bolo mestu udelené v roku 1675, o tri roky neskôr mu bolo cisárom Leopoldom potvrdené aj právo konať trhy. V roku 1765 v meste vznikol mlyn na výrobu papiera, v roku 1800 bola založená papiereň. Významnou bola výstavba vysokej pece v roku 1783, ktorá sa za polstoročie stala najväčším producentom surového železa v Uhorsku.

V období národného obrodenia bol Tisovec centrom miestnych spolkov, knižnice, nedeľnej školy a pôsobili tu významní národovci. Významnú úlohu v budovaní slovenského národného povedomia zohrala spisovateľka Terézia Vansová, ktorá v meste založila spolok Živena.

Revúca, mesto ležiace v srdci historického územia Gemera, má bohatú históriu. Kráľ Belo IV. dal donačnou listinou štítnickú občinu Bebekovcom v roku 1243. V nej sú vyznačené hranice panstva a medzi mnohými chotárnymi názvami sa spomína aj územie „terra Martini“, ktoré regionálni historici stotožňujú s chotárom Revúcej. Z uvedenej listiny vyplýva, že spomínaný územný celok bol pravdepodobne osobitný a nepatril k susednému Jelšavskému chotáru označenému v listine ako „castrum Ilsva“.

Dlhodobo sa tradovalo, že najstaršou zachovanou písomnou zmienkou o Revúcej je listina z roku 1357, v ktorej by mal byť spor o časť poľa na hranici chotárov medzi Revúcou a susednou obcou Muránskou Dlhou Lúkou. Podľa posledných výskumov tento údaj nemožno pokladať za hodnoverný, lebo originál spomínanej listiny do dnešných dní nie je známy. Hoci je písomne doložené, že už v prvej polovici 14. storočia došlo k osídľovaniu v hornej časti povodia Muráňa, za doteraz najstaršiu zachovanú písomnú zmienku o nej je možné považovať portálny súpis Gemerskej župy z roku 1427.

Revúca mala 70 usadlostí a v 15. storočí patrila medzi najľudnatejšie osady Gemera. Po tureckom pustošení v Revúcej ubudlo 42 usadlostí. Zostalo 33, z nich 20 železiarskych a 13 roľníckych. V urbáre Muránskeho panstva je Revúca zapísaná ako „oppidum“ (mesto). Je to najstarší zachovaný písomný záznam, v ktorom sa Revúca uvádza ako mesto. Najstaršia zachovaná výsadná listina, v ktorej sa Revúca uvádza ako mesto, je až z roku 1616.

V najstaršom zachovanom zázname o železiarstve v Revúcej sa uvádza, že tu bolo 8 taviacich pecí, z ktorých tri boli zničené tureckým nájazdom a sedem hámrov. Ich počet nás presviedča, že Revúčania sa železiarstvom intenzívne zaoberali najmenej o sto rokov skôr. Kapitánom hradu Muráň sa stal Melchior Maschko, ochranca reformácie, čo bolo k prospechu revúckych evanjelikov. Na hrade Muráň prijali za kazateľa Cypriána Friedta, ktorý sa stal agilným vodcom reformácie. Po dohode s kapitánom hradu Melchiorom Maschkom zostavil v roku 1574 cirkevné zákony - Muránske artikuly. Tak sa v tomto roku dokázali spojiť evanjelické cirkevné zbory z muránskej, štítnickej a ratkovskej oblasti v Muránske bratstvo.

Tento krok sa považuje za zrod Evanjelickej augsburského vyznania cirkvi v Revúcej. Rímskokatolícky kostol sv. Vavrinca diakona bol striedavo v rukách evanjelikov a katolíkov v rokoch 1565 - 1711. Podľa Urbárského súpisu Muránkeho panstva stálo v Revúcej 6 taviacich pecí, z ktorých dve boli opustené a jedna zničená následkom tureckého pustošenia. V činnosti bolo 6 hámrov. V meste v železiarstve podnikali predovšetkým Slováci.

V Revúcej bol v činnosti dvojkameňový mlyn. V Revúcej bolo 59 domov, všetky obývané. Okrem 47 roľníkov tu bolo 13 želiarov bez pozemkov. Poddaní mali 134 kráv, 258 ošípaných a 51 úľov včiel. Ďalej mali 31 koní a 226 volov, čo potvrdzuje rozvoj povozníctva. Richtárom Revúcej bol Benedik Šteller, železiarsky podnikateľ. Je najstarším známym richtárom Revúcej, lebo starší záznam o mene revúckeho richtára nepoznáme. Patrí k najstarším známym revúckym železiarskym podnikateľom, ktorý vlastnil hámor a taviacu pec s dvomi formami.

V Revúcej skončila turecká nadvláda. Do tohto roku musela platiť Turkom daň, ktorú neustále zvyšovali. Zároveň bolo potrebné platiť poplatky zemskému panstvu. Zo 48 rodín z roku 1551 do konca tureckej nadvlády v Revúcej ostalo 13 roľníckych a 20 želiarskych rodín. Revúcu zasiahol mor, na ktorého následky zomrelo 128 osôb, z toho 32 hláv rodín. Zomierali predovšetkým obyvatelia z najslabších sociálnych vrstiev. V meste ostalo 24 opustených domov.

Zachoval sa najstarší známy protokol zo zasadnutia revúckeho mestského výboru (mestskej rady) z roku 1787. Písaný je po latinsky. Po zničujúcich požiaroch v rokoch 1785 a 1806, v snahe chrániť majetok obyvateľov Revúcej pri požiaroch kúpilo mesto v Pešti hasičskú striekačku (sýkalku) za 300 zlatých a za jej dovoz do Revúcej sa zaplatilo 35 zlatých. Predstavitelia Revúcej pod vedením richtára Martina Bartóffyho sa rozhodli, že na námestí postavia mestský dom. Mestský notár Jozef Morávek predložil návrh, podľa ktorého mestský dom mal mať: dve zasadacie miestnosti (jednu letnú a druhú zimnú), archív, miestnosť pre notára, miestnosť pre lekára, miestnosť pre obchodníka, miestnosť pre lekáreň, miestnosť pre krčmára - väčšiu pre pijanov, menšiu pre hostí, ďalej pre krčmára kuchyňu a izbu ako i 4 izby pre hostí. Zároveň tu mali byť 2 depozitáre, 3 pivnice a 1 väznica.

Na dnešnom Námestí slobody odovzdali do užívania nový mestský dom, v súčasnosti sídlo mestského úradu. Bola to vtedy po rímskokatolíckom a evanjelickom a.v. kostole tretia najväčšia stavba v meste. Mestský dom s manzardovou strechou postavili v klasicistickom slohu, neskôr bol prístavbou upravovaný. Dvojpodlažná budova má dva bočné jednoosové rizality zakončené segmentovou atikou a stredný trojosový rizalit, ktorý má rovnú stupňovitú atiku. Poschodie stredného rizalitu je členené pilastrami a polkruhovo zakončenými oknami so šambránou, nad ktorými je festón. V atike stredného trojosového rizalitu je umiestnený oválny obraz Themidy. Themida, bohyňa zákonného poriadku, bola dcérou boha neba Urana a bohyne zeme Gaie. Niekedy sa nazývala aj druhou Diovou manželkou. Spolu s ním mala šesť dcér. Jedna z nich, Diké, bohyňa spravodlivosti, stála spolu s Themidou vždy pri najvyššom bohovi Diovi, keď zasadol na zlatý trón, aby vykonával sudcovskú funkciu.

Vo dvore mestského domu boli hospodárske stavby. Tu býval mestský gazda, ktorý spravoval majetok mesta - lúky, polia, lesy, ako aj mlyny, jatky, krčmy a podobne. Vo dvore boli sklady dreva, sena, kôlne pre vozy a iné zariadenia. V Revúcej vypukla cholera, ktorá usmrtila 132 obyvateľov. V Revúcej vypukol týfus, ktorý v prvom roku usmrtil 107 a v druhom roku 104 obyvateľov. Revúca sa stala okresným mestom. Revúcky okres mal tridsaťtisíc obyvateľov. Výsady okresného sídla trvali iba 13 rokov. Jelšavčania prejavili veľké úsilie, aby sídlo okresu bolo preložené do Jelšavy, čo sa im aj v roku 1867 podarilo, keby preložili hlavnoslúžnovský úrad do Jelšavy.

Matej Nandrássy navrhol členom mestského výboru (mestskej rady) v Revúcej, aby požiadali o zriadenie poštového úradu. Návrh bol prijatý, ale jeho realizácia sa oddialila až do roku 1873. Bolo otvorené Slovenské evanjelické a. v. gymnázium, známe ako Prvé slovenské gymnázium. Na gymnáziu sa vo všetkých vyučovacích predmetoch vyučovalo a od roku 1868 aj maturovalo v slovenskom jazyku. Počas 12 rokov existencie gymnázia na ňom študovalo 566 študentov takmer zo všetkých kútov Slovenska. Škola bola založená a udržiavaná len zo zbierok a milodarov slovenského ľudu. V Revúcej vznikla Vzájomná pomocnica, prvý finančný ústav svojho druhu v Uhorsku. Na prípravnom zhromaždení založenia spolku sa zišli v Maliakovom dome okrem Samuela Ormisa, Jána Maliaka a Štefana Maliaka revúcki remeselníci.

PhDr. Ivan Branislav Zoch, profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, prvý Slovák, ktorý obhájil doktorskú dizertáciu z fyziky, vystavoval na svetovej výstave v Paríži prístroj na meranie rýchlosti šírenia zvuku v rozličných plynoch. V meste založil z vlastnej iniciatívy meteorologickú stanicu, kde robil pozorovania. Vybavil ju najzákladnejšími prístrojmi na meranie sily a smeru vetra, vodných zrážok a tepla. Meteorologická stanica v Revúcej bola vybudovaná o štyri roky skôr ako Ústredný meteorologický ústav v Pešť-Budíne. V mestskej dvorane mestského domu sa uskutočnilo riadne valné zhromaždenie Vzájomnej pomocnice, z ktorého sa zachovala pozvánka. Majetok spolku za rok 1871 vzrástol o 36 668 zlatých a 78 grajciarov.

Novú budovu Prvého slovenského gymnázia vysvätil Samuel (Samo) Tomášik, evanjelický kňaz, spisovateľ, publicista, popredný predstaviteľ slovenského emancipačného hnutia v 19. storočí, horlivý cirkevný a národný pracovník pôsobiaci v blízkom Chyžnom. Stavba merala na dĺžku22 siah a bola 7 siah široká (41,70 x 13,20 m). Koncom januára 1873 ju dobudovali tak, že v piatich „svetliciach“ sa mohlo začať učiť a zároveň pokračovali v dokončovaní započatého diela. Zavládla veľká radosť. Zo zbierok slovenskej chudoby vyrastal chrám vzdelávania v prostredí, ktoré čím ďalej, tým menej bolo naklonené slovenskej myšlienke.

V novopostavenej budove sa uskutočnila prvá zábava za prítomnosti slovenských národovcov. Prvý tanec - valčík sa licitoval. Získal ho za 100 zlatých profesor gymnázia Július Botto. Na zatvorenie Prvého slovenského gymnázia v Revúcej poburujúco reagovala slovenská inteligencia. Ján Botto v básni „Im - Vrahom!“, ktorej súčasťou je aj tento dátum, napísal:„Padol oltár obetí. Junač naša zbitá,prápor svätý rozniesli barbarské kopytá;zvíťazili! No hanba na nich sedí zbroji -hradby padli: však pravda, pravda naša stojí!“ Po zavretí Prvého slovenského gymnázia bola na tento deň vyhlásená jeho inventarizácia. Odvolávali sa na to, že majetok je tých, ktorí za gymnázium prinášali najväčšie obete, teda všetkých patrónov. Podžupan Bertalan Szontágh reagoval tak, že poslal hajdúchov a policajtov. Pod ich ochranou sa do mestského domu preniesol archív, protokoly a všetky písomnosti.

S výstavbou mestského hostinca mali Revúčania veľké, najmä finančné problémy. Národné noviny napísali: „...skrze stävenie velikánskeho hostinca, ktorý sa nikdy odplácať nebude, uvalili sa do takej biedy, že onedlho vyndú na mizinu.“ Na námestí dokončili výstavbu mestského hostinca tým, že sa v jeho veľkej dvorane uskutočnil prvý ples. Mestský hostinec bol po kostoloch treťou najväčšou stavbou v meste, keďže bol väčší ako mestský dom postavený v rokoch 1818-1820. Celkový náklad na výstavbu bol veľmi vysoký, hradili ho prevažne z pôžičiek nebankových spoločenstiev. Postavili ho ako neoklasicistickú dvojpodlažnú budovu s obdĺžnikovým pôdorysom. Impozantná veľká dvorana, postavená pre spoločenské a kultúrne vyžitie obyvateľov mesta a okolia, patrila vtedy medzi najväčšie sály v Gemeri-Malohonte. Bola 19,80 metrov dlhá, 12,50 metrov široká a svetelnosť mala 8 metrov.

Priestory tu dostali revúcke spolky - Maďarské kasíno, dobrovoľný hasičský zbor, neskôr aj úrady a ďalšie inštitúcie. Zbúrali nižšiu vežu, zvonicu - strážnu vežu (campanellu) Rímskokatolískeho kostola sv. Vavrinca diakona, jednu zo vzácnych dominánt mesta. Z histórie vieme, že revúcke meštianstvo oboch konfesií sa nad tým pohoršovalo. Pamätníci z radov Revúčanov potom tvrdili, že práce s rozoberaním zvonice stáli viac, ako by bolo potrebné zaplatiť za opravu jej strechy. Začali s výstavbou železničnej trate Plešivec-Revúca-Muráň. Pracovalo na nej vyše 1 000 robotníkov. Prví robotníci boli Taliani, za nimi prišli z južných častí Uhorska Maďari. Tí však zutekali pre namáhavú prácu a zlé podmienky pri výstavbe trate. Úsek dlhý 41 km vybudovali v rekordnom čase - za 6 mesiacov.

Po železničnej trati Plešivec- Revúca- Muráň prešiel prvý skúšobný vlak. Do užívania odovzdali novovybudovanú železničnú trať Plešivec-Revúca-Muráň. Ozdobený vlak, ťahaný dvomi lokomotívami, priviezol hostí, medzi ktorými boli zástupcovia ministerstva, predstavitelia Gemersko-malohontskej župy a ďalšia honorácia s manželkami. Na revúckej stanici ich privítal mešťanosta Karol Pavol Štefančok. V mestskom hostinci bol slávnostný obed a večer divadelné predstavenie Lumpacius a podarený trojlístok, ktoré videlo 600 divákov. Potom bola tanečná zábava, na ktorej hrala cigánska kapela.

Po vzniku československého štátu v roku 1918 sa Maďari nevedeli zmieriť so stratou slovenského územia a v polovici mája 1919 začali prenikať na Slovensko ozbrojené boľševické maďarské skupiny. Vtrhli aj do Muránskej doliny, postupne napadli jej obce. 8.6.1919 sa dostali do Revúčky. „Zakopali sa na miestnom cintoríne v počte asi 24, ktorí stále hodovali, pili, ani sa nezbadali, že v pondelok po Sv. Trojici približovali sa naši statní obráncovia 4. a 7. Trenčiansky regiment od Muránskej Zdychavy. Bolševici ušli korytom potoka Zdychavky do Revúcej, kde sa vyvinul boj...“ Bolševické maďarské skupiny vtrhli do Revúcej, kde došlo k prestrelkám. Tu padol legionár Antonín Doležel. Pochovaný je v mestskom cintoríne. Na ultimatívny zákrok diplomatov Dohody v Paríži prinútili Maďarov stiahnuť svoje vojská z nášho štátu za demarkačnú čiaru, ktorá bola ustanovená medzi Maďarskom a slovenskou časťou Československej republiky. Posledné vojenské maďarské boľševické jednotky opustili Slovensko začiatkom júla 1919.

Vojna okrem utrpenia a obetí na ľudských životoch priniesla veľkú biedu. Niekoľkonásobne vzrástli ceny. Pre porovnanie ceny v meste narástli takto: 100 kg zemiakov z 5.- na 150.- Kč, 1 kg múky z 0.30 na 15.- Kč, krava zo 150.- na 3000.- Kč, kôň zo 120.- na 8000.- Kč a podobne. Obecnému zastupiteľstvu JUDr. Milan Botto navrhol, aby obec Revúca prijala pôvodný názov Veľká Revúca. Odôvodňoval to predovšetkým tým, že na Slovensku je viac obcí s označením Revúca, čo často zapríčiňuje oneskorené doručovanie poštových zásielok, lebo „poštové zásielky pochodia po všetkých Revúcách na Slovensku, kým dostanú sa na pravé miesto, lenže často s 1-2 mesačným opozdenim.“ Obecné zastupiteľstvo návrh prijalo a rozhodlo, že bude prostredníctvom župného úradu žiadať o zmenu názvu Ministerstvo s plnou mocou pre správu Slovenka. Názov Veľká Revúca sa potom používala až do roku 31.7.1930. Obec Veľká Revúca zmenila svoj názov na Revúca. Starostlivosť o zveľaďovanie ovocných sadov vysádzaním ovocných stromov sa v Revúcej zvýšila. Podľa štatisticky poznáme počet niektorých ovocných stromov v roku 1930 a v roku 1936: čerešne 317 - 921 stromov, višne 17 - 50, jablone 44...

tags: #rimskokatolicka #farnost #v #tisovci