Rímskokatolícky Kostol v Kladzanoch: História a Architektúra

História Kladzian a okolitých oblastí je bohatá a siaha až do staršej doby kamennej (paleolitu). Archeologické nálezy potvrdzujú osídlenie údolia Tople a Ondavy už v stredopaleolitickom období (120 000 - 40 000 pred n. l.). Z konca 3. tisícročia pred n. l. pochádzajú pamiatky o roľnícko-pastierskom obyvateľstve, ktoré svojich zomrelých pochovávalo pod mohutnými mohylami, a to na území okresu od Ďapaloviec po Kladzany. Za nesmierne cenné sa považujú nálezy slovanských sídlisk, ktoré dokazujú kontinuitu osídlenia tohto regiónu v predveľkomoravskom, veľkomoravskom a poveľkomoravskom období.

Vo Vranove, podobne ako aj v ostatných bývalých zemepanských mestečkách, sa zachovalo málo umeleckohistorických pamiatok. Najcennejšou architektonickou pamiatkou je rímskokatolícky kostol Narodenia Panny Márie zo 16. storočia, ktorý predstavuje typ neskorogotickej monumentálnej sakrálnej stavby.

Rímskokatolícky kostol v Kladzanoch

Architektonické prvky a výzdoba

Vysoká masívna veža bola koncom minulého storočia regotizovaná v duchu romantickej pseudogotiky. Pôvodný gotický interiér sa nezachoval. Dnešná jednotná ucelená baroková výzdoba interiéru pochádza z prvej polovice 18. storočia. Umeleckohistoricky cenné barokové oltáre a kazateľnica pochádzajú z dielne košického rezbára Jozefa Hartmanna. Vysoká valená klenba s lunetami dostala v roku 1754 nádhernú freskovú výzdobu, ktorej autorom je významný český maliar Ján Lukáš Kracker.

Kostol opatruje cennú liturgickú súpravu, ktorá pozostáva z barokovo-rokokovej monštrancie, kalicha, cibória, pacifikálu a kalicha.

Dejiny obce a evanjelická cirkev

Dejiny obce sú späté s dejinami evanjelickej cirkvi a.v. Tak si možno vysvetliť, že Kladzany vždy boli a ostali vari jedinou skoro čisto evanjelickou dedinou v šírom okolí. Najprv boli fíliou blízkeho Kučína, kde v rokoch 1626-27 účinkoval známy český exulant Jakub Jakobeus (Lacrimae). Keď aj tu zbor zanikol, Kladzany odolávali a stali sa od roku 1740 fíliou vzdialeného artikulárneho zboru v Pozdišovciach, a to až do roku 1805, keď sa osamostatnili.

K veriacim sa prihovorili hostia: brat generálny dozorca ECAV doc. MUDr. Imrich Lukáč, CSc., brat Ľubomír Matina, bývalý dozorca z CZ Pozdišovce (v roku 1740 sa Kladzany stali fíliou pozdišovského cirkevného zboru a v roku 1805 sa Kladzany osamostatnili), a Dr. Jozef Švarbalík z CZ Vranov nad Topľou, ktorý krátko pripomenul históriu zboru, od ktorého sa v roku 1940 oddelila aj fília CZ Vranov nad Topľou-Vranovské Dlhé.

200. výročie posvätenia kostola

Dňa 18. 12. 2014 uplynulo už 200 rokov, čo ľud Boží prichádza na toto sväté miesto čerpať silu, lásku, vieru, pokoj a nádej do ďalších dní. Nech je tento chrám, s pomocou Božou a rukou našich predkov postavený, za ktorý Bohu ďakujeme, že pretrval dve storočia, miestom, kde ľud Boží bude aj naďalej s radosťou a láskou prichádzať a vzdávať chválu a vďaku Tomu, ktorý bol, je a ktorý príde, nášmu Kráľovi kráľov - Pánovi Ježišovi Kristovi, nášmu Bohu - Otcovi nebeskému a Duchu Svätému!

Stavba chrámu trvala 6 rokov. O výstavbu kostola sa najviac zaslúžil prvý farár kladzianskeho evanjelického a. v. zboru Samuel Fábry (pochovaný v Kladzanoch), ktorý zbieral milodary v Níreďháze a Užhorode a za obetavej pomoci cirkevníkov dokončil výstavbu chrámu, v ktorom sa už v roku 1812 konali prvé služby Božie.

V tomto chráme pôsobili okrem Samuela Fábryho aj ďalší dvaja cirkevní, kultúrni a národní dejatelia - kňazi bratia Adam a Ján Hlovíkovci. Najdlhšie pôsobiacim kňazom bol brat farár Gustáv Kmoško (52 rokov), ktorý je tiež pochovaný na miestnom cintoríne. Za neho sa vykonala generálna oprava chrámu v rokoch 1976 - 1978.

Počiatky reformácie a evanjelickej cirkvi

Aj v Šariši aj na Spiši sa reformácia presadzovala najmä v bohatých obchodných mestách. Evanjelici miest Horného Uhorska (Bardejov, Prešov, Sabinov, Košice, Kežmarok a Levoča) sa vyznačujú v mnohých oblastiach jedinečným historickým vývojom.

Dôležitú úlohu v tomto smere zohral rektor bardejovskej školy Leonard Stöckel, ktorý v roku 1540 zostavil cirkevné pravidlá pod názvom Articuli congesti ad instaurationem ecclessiarum in comitatu Saarosiensi anno 1540, známe ako Šarišské články. Boli určené evanjelikom v Bardejove, Prešove a Sabinove. Obsahujú 20 princípov, podľa ktorých bolo možné identifikovať Lutherových prívržencov.

Pokračujúce diskusie viedli k zorganizovaniu historicky prvej evanjelickej synody na území Šariša a Spiša. Konala sa v roku 1546 v Prešove za účasti zástupcov Košíc, Prešova, Bardejova, Levoče a Sabinova. Zúčastnili sa na nej mestskí farári, rektori škôl a kazatelia vidieckych cirkevných zborov zo Šariša a Spiša. Táto tzv. Prešovská synoda prijala 6 kánonov, ktorými položila základy formovania evanjelickej cirkvi v tomto regióne.

Po prvom organizačnom usporiadaní evanjelických a. v. cirkevných zborov, ku ktorému pre dnešné západné a stredné Slovensko došlo v roku 1610 na synode v Žiline, nasledoval obdobný proces na synode v Spišskom Podhradí v roku 1614, kde boli usporiadané cirkevné zbory (dobovým slovníkom „evanjelické cirkvi“) aj na území terajšieho východného Slovenska.

Na území dnešného východného Slovenska boli Spišskopodhradskou synodou zriadené dve superintendencie: Superintendencia slobodných kráľovských miest ako priamy pokračovateľ Seniorátu slobodných kráľovských miest a Spišsko-šarišská superintendencia, do ktorej patrili cirkevné zbory na Spiši, v Šariši a pravdepodobne aj v Zemplíne (superintendent Štefan Xylander). Šarišský seniorát ako organizačný celok evanjelických cirkevných zborov v Šarišskej stolici vznikol už v roku 1609.

Protestantská šľachta dnešného východného Slovenska, a najmä slobodné kráľovské mestá Pentapolitany, boli opornými piliermi uhorského protestantizmu. Spomedzi šľachtických rodov vynikal v obrane evanjelickej viery najmä rod kežmarských Tököliovcov.

Možno aj preto boli protireformačné zásahy Habsburgovcov na východe krajiny zvlášť silné. V Šarišskej stolici v priebehu rokov 1672 − 1722 bolo evanjelikom odňatých 91 kostolov. Teror cisárskeho vojska, represie a násilná katolizácia vyvolali vlnu nespokojnosti v celom Uhorsku, ktorá vyvrcholila roku 1678 v mohutnom protihabsburskom povstaní Imricha Tököliho, ktorý našiel najväčšiu podporu práve na východnom Slovensku.

Po vykonštruovaných obvineniach a po brutálnom mučení v prešovskej väznici bolo v roku 1687 popravených a rozštvrtených 24 popredných prešovských evanjelických predstaviteľov. Udalosť vošla do histórie ako tzv. Caraffove krvavé jatky.

Po skončení posledného povstania Františka II. Rákociho (1711) nastalo relatívne pokojnejšie 18. storočie. Ani toto storočie však z hľadiska náboženskej slobody evanjelikom nežičilo a dochádzalo k častým snahám o ich likvidáciu.

Otázka slobodných kráľovských miest bola vyriešená v roku 1743, keď došlo k dohode známej ako Dobšinská koalícia. Podľa nej boli zlúčené pôvodne mestská a tzv. župná superintendencia a vytvorený jednotný Potiský dištrikt. Superintendencia šiestich slobodných kráľovských miest bola zmenená na seniorát. To znamená, že mestské zbory Bardejova, Prešova, Košíc, Sabinova, Levoče a Kežmarku tvorili aj naďalej samostatnú časť v Potiskom dištrikte.

Dôležitým ustanovením Dobšinskej koalície bolo rozdelenie cirkevných zborov podľa bohoslužobného jazyka. V tomto zmysle mal byť superintendent volený striedavo z farárov nemeckých a slovenských zborov. Seniorát šiestich slobodných kráľovských miest bol zložený z cirkevných zborov (dobová terminológia používala pojem „cirkev“ pre každý cirkevný zbor zvlášť) nemeckých, slovenských a jedného maďarského.

Tolerančný patent a jeho dôsledky

Nástupom vlády cisára Jozefa II. (1780 - 1790), a najmä vydaním jeho Tolerančného patentu (1781) sa pre uhorských evanjelikov skončilo obdobie rôznych foriem prenasledovania, ktorým boli vystavení počas dvoch storočí. Na území Šarišského seniorátu bol patent vyhlásený v januári 1782. Evanjelici zo seniorátu sa zišli 7. februára 1782 v Giraltovciach, kde sa konali ďakovné služby Božie.

Patent umožňoval evanjelikom postaviť vlastný kostol, faru, školu a príbytok pre učiteľa. Podmienkou bolo minimálne 100 protestantských rodín, schopnosť financovať kňaza i školu z vlastných zdrojov, kostol postaviť bez veže, bez zvonov a s vchodom mimo hlavnej ulice. Mnohé úrady robili evanjelikom prekážky pri vykupovaní pozemkov, príp. pri získavaní povolení na stavbu kostolov, fár a škôl.

Napriek týmto prekážkam sa v priebehu niekoľkých rokov opätovne prihlásilo do cirkvi množstvo evanjelikov. Rozbehla sa výstavba cirkevných budov všetkých druhov. Po vydaní patentu pribudlo v Uhorsku 1015 nových protestantských cirkevných zborov, nehovoriac už o množstve novopostavených „tolerančných“ kostolov a škôl.

Nové kostoly boli postavené aj na území Šarišsko-zemplínskeho seniorátu.

Je zrejmé, že aj napriek upadajúcej pozícii Nemcov v rámci Uhorska si v tomto evanjelickom senioráte zachovávali dominantnú pozíciu. Počas celého sledovaného obdobia viedlo seniorát 10 seniorov, pričom všetci boli farármi nemeckých cirkevných zborov, a to i napriek tomu, že slovenské cirkevné zbory boli v niektorých mestách početnejšie (Prešov, Sabinov, Bardejov). Nemecká dominancia, resp. privilégiá zostali v evanjelických kruhoch a v tomto senioráte zachované až do počiatku 20.

Tabuľka: Prehľad seniorov Šarišsko-zemplínskeho seniorátu v 19. storočí

Evanjelická cirkev v Česko-Slovenskej republike

Rozpad Rakúsko-Uhorska a vznik samostatnej Česko-slovenskej republiky v roku 1918 znamenali zásadnú spoločenskú zmenu, ktorá sa nemohla neprejaviť v živote Evanjelickej cirkvi a. v. Necelé tri roky trvali diskusie o administratívnom usporiadaní ECAV. Nové zriadenie cirkvi vyriešila synoda v roku 1921 prijatím novej cirkevnej ústavy. Nová ústava umožňovala voľby cirkevných predstaviteľov na všetkých stupňoch cirkevnej samosprávy.

Kreovanie nového modelu správy ECAV sa uskutočnilo v podmienkach vznikania štátnych štruktúr novej republiky a pri plnom rešpektovaní autority nového štátneho aparátu. Veľkým problémom však aj naďalej zostávali národnostné trenice, ktoré poznačili život v cirkvi v ostatnom storočí. Zatiaľ čo pre slovenských evanjelikov znamenal vznik ČSR koniec národnostného útlaku a obdobie národnej samostatnosti a plnohodnotného rozvoja vo všetkých oblastiach cirkevného života, nemeckí a maďarskí evanjelici nedokázali akceptovať novú politickú realitu. Ich postoj k novej republike sa prejavoval aj v cirkevnej politike, kde presadzovali snahu o zachovanie bývalej celouhorskej evanjelickej cirkvi.

V ďalších rokoch dokonca nemeckí a maďarskí evanjelici presadzovali uprednostnenie národnostného princípu členenia cirkvi pred historicky osvedčeným územným členením. So vznikom novej, demokratickej republiky prišli nielen nové možnosti, ale aj nové výzvy, ktorým museli evanjelici čeliť. Sloboda a demokracia so sebou prinášali nielen nové možnosti cirkevnej práce, ale aj sekulárne myšlienky či snahy o odluku cirkvi od štátu. Nelichotivá finančná situácia sa prejavila najmä v oblasti evanjelického školstva, ktoré cirkev nedokázala financovať bez štátnej podpory. Čoraz častejšie dochádzalo k dobrovoľnému zoštátňovaniu evanjelických škôl.

Demokratické pomery znamenali náboženskú slobodu nielen pre evanjelikov. Vznikali nové kontakty. Obnovili sa intenzívne styky s nemeckými teologickými fakultami a podpornými spolkami, ktoré boli počas 1. svetovej vojny prerušené. Dôležitou súčasťou života cirkvi v medzivojnovej republike bol rozmach spolkovej činnosti. Spolky umožňovali rozvoj sociálnej interakcie a sebauplatnenia členov cirkvi v rôznych oblastiach. Svoje stavovské záujmy takto presadzovali evanjelickí farári, učitelia, katechéti.

Rozvoj vnútromisijných spolkov reprezentovali evanjelické ženské spolky, ktoré včlenili do svojej činnosti aj šírenie diakonie a svojpomocnú sociálnu činnosť mali v náplni evanjelické jednoty (Slovenská evanjelická jednota). Azda najväčší rozmach zaznamenalo združovanie evanjelickej mládeže. Demokratizácia občianskeho...

Myšlienka šírenia kresťanstva v tomto regióne sa už niekoľko storočí spája s pretrvávajúcou cyrilometodskou tradíciou, ktorú po prvýkrát zaznamenal takmer pred dvesto rokmi historik Anton Sirmai (Szirmay). Podľa toho celú Tovarniansku dolinu, t.j. aj Žalobín a Malú Domašu, obývali pred príchodom starých Maďarov Slovania - Slováci (Slavi).

Rímskokatolícki veriaci z Malej Domaše v súčasnosti patria do farnosti v Žalobíne ako jej fília, spolu aj s Jasenovcami. Filiálny kostol v Malej Domaši je v súčasnosti zasvätený Nanebovzatiu Panny Márie. Z archívnych prameňov sa dozvedáme, že do roku 1749 bola Malá Domaša súčasťou rímskokatolíckej farnosti v Dobrej nad Ondavou, ktorá tvorila súčasť vranovsko - stropkovského dištriktu jágerského biskupstva. V obci už v dávnejšej minulosti kostol stál. Predpokladá sa, že ho postavili už v 15. - 16. storočí. Dokázateľne však tu stál murovaný kostol v l7.

V roku 1773 sa vo farnosti Ondavské Matiašovce uskutočnila kanonická vizitácia, z ktorej sa dozvedáme, že v jej fílii - Malej Domaši sa nachádzal rímskokatolícky kostol zasvätený Navštíveniu Panny Márie v dobrom stave. Bol postavený v roku 1724 (dal ho postaviť miestny zemepán Žigmund Pete a kostol vysvätil dekan Juraj Frater) a v priľahlej drevenej zvonici visel jeden zvon (váhy 200 kg). Košický biskup Konštantín Schuster povolil na základe žiadosti miestnych veriacich zmeniť pôvodné zasvätenie a preložiť sviatok patrónky kostola na deň Nanebovzatia Panny Márie. Pri tejto príležitosti veriaci zakúpili aj príslušný oltárny obraz. V roku 1782 pribudol do kostola druhý, väčší zvon. V roku 1897 praskol prvý zvon a namiesto neho zakúpili veriaci nový. V roku 1864 bol kostol stavebne upravovaný.

V roku 1788 vznikla samostatná farnosť v Žalobíne, do ktorej patrili už iba fílie Malá Domaša a Jasenovce. Prvým kňazom v tejto farnosti sa stal františkán - páter Ján Nepomuk Ihnát, ktorý sa významne zaslúžil o rozvoj žalobínskej farnosti a jej fílií. Mal veľkú zásluhu na obnove zemetrasením zničeného kostola v Malej Domaši. Zemetrasenie postihlo celú tun...

tags: #rimskokatolicky #kostol #kladzany