Rímskokatolícke kostoly v Partizánskom: História a architektúra

Mesto Partizánske, jedno z najmladších miest Slovenska, leží v južnej časti Trenčianskeho kraja na sútoku riek Nitra a Nitrica. Obklopené výbežkami Strážovských vrchov a pohoria Tríbeč je vstupnou bránou do hornej Nitry. História a prvé osídlenie mesta sú úzko spojené s bývalou obcou Šimonovany. Prvá písomná zmienka o obci „Symonyi“ pochádza z roku 1260, t.j. z prvej polovice 13. storočia. Samotné mesto Partizánske je pomerne mladé.

Cirkevná správa rímskokatolíckej cirkvi na území dnešného mesta Partizánske bola v minulosti rozdelená medzi tri farské obvody - Šimonovany, Veľké Bielice a Skačany, ktoré spravovali dve biskupstvá. Šimonovany patrili pod správu ostrihomského arcibiskupstva. Novovzniknuté Banskobystrické biskupstvo sa rozprestieralo na území bývalých stolíc Zvolenskej, Turčianskej, čiastočne Tekovskej a Nitrianskej. Pri založení malo biskupstvo šesť dekanátov: Zvolenský, Hornoturčiansky, Dolnoturčiansky, Svätokrížsky, Bojnický a Osliansky a delilo sa na 12 dištriktov v rámci 4 archidiakonátov.

Kostol Nanebovzatia Panny Márie v Šimonovanoch

Kostol Nanebovzatia Panny Márie sa nachádza na centrálnom námestíčku v mestskej časti Šimonovany. Je najstarším rímskokatolíckym kostolom na území mesta Partizánske. Pôvodne neskororománsky jednoloďový kostol bol postavený v polovici 13. storočia, s gotickou prestavbou začiatkom 14. storočia a renesančnými úpravami v 17. storočí. V roku 1717 bola na kostole nadstavaná neskororománska veža.

Veľká prestavba kostola v barokovom slohu sa uskutočnila v roku 1750, sedem rokov po požiari v obci, ktorý ho takmer úplne zničil. Ku kostolu bola pristavaná sakristia a sanktuárium, zaklenula sa svätyňa i loď, kde bola dovtedy dosková podlaha. V roku 1772 bol pristavaný chór a opravená renesančná bočná kaplnka Povýšenia sv. Kríža, ktorá je pravdepodobne najstaršou časťou kostola ešte zo 17. storočia. Klenba kaplnky má bohatú štukovú výzdobu ornamentov s rastlinným motívom. Hlavný oltár pochádza z roku 1722. V jeho strede je obraz Nanebovzatia Panny Márie, nad ním vo výklenku je umiestnená baroková socha Panny Márie, vo vrchole oltára socha Boha - Otca, vedľa nej po stranách sú umiestnené barokové sochy sv. Petra a sv. Pavla s anjelikmi. Na začiatku 20. storočia bol oltár doplnený sochami sv. Jozefa a sv. Jána Krstiteľa. Najstarším oltárom v kostole je bočný oltár Sedembolestnej Panny Mária z roku 1735 od neznámeho tirolského majstra. Oltár bol opravovaný v roku 1960. Centrálnej časti oltára dominuje reliéf Piety - sediacej Panny Márie s mŕtvym Kristom na kolenách. Pod kostolom je krypta s pozostatkami členov miestneho šľachtického rodu Šimoniovcov. Ostatní obyvatelia obce boli pochovávaní na dnes už takmer zaniknutom cintoríne okolo kostola, tzv. príkostolnom cintoríne, ktorého pôvod siaha do 13. storočia.

Pôvodne neskororománsky panský kostol, ktorý nechali Šimoniovci postaviť v polovici 13. storočia, bol neskoršie prestavaný. Záznamy o jeho oprave pochádzajú z roku 1716. V roku 1717 bola nadstavaná neskororománska veža. Svedčí o tom nápis na portáli nad hlavnom vchodom: Honori Magnae Matris B. Mariae V. Romano Catholici Haeredes Simoniani Hanc Turrim Fieri Cuvant 1717 - Napočesť veľkej Matky Blahoslavenej Panny Márie rímskokatolícky dedičia Šimoniovcov postavili túto vežu 1717, Ďalšia oprava kostola sa uskutočnila v roku 1750 po požiari v roku 1743, ktorý ho veľmi zničil. Prestaval sa v barokovom slohu. Pristavili sakristiu a sanktuárium V roku 1772 sa pristavil chór a opravila sa renesančná kaplnka povýšenia sv. Kríža. Je pravdepodobne najstaršou časťou kostola. Najstarším oltárom v kostole je bočný oltár Sedembolestnej P. Márie z roku 1735 od neznámeho tirolského majstra, ktorý dal vyhotoviť Gašpar Šimoni. Vo veži kostola boli pôvodne tri zvony. V súčasnosti sú vo veži umiestnené dva zvony. Starší z roku 1923 má 91 kg a je ladený na tón fis. Novší z roku 1940 bol preliaty firmou Fischer v Trnave.

V roku 1764 bola postavená budova fary z tehál, pozostávajúca z troch miestností. V januári 1919 sa stal správcom šimonovianskej fary Laurinec Černý, ktorý sa zaslúžil o výstavbu dnešnej farskej budovy. Prvý farský kostol bol pravdepodobne drevený.

Kostol Nanebovzatia Panny Márie v Šimonovanoch

Kaplnka Sedembolestnej Panny Márie v Šimonovanoch

Kaplnka Sedembolestnej Panny Márie sa nachádza v mestskej časti Šimonovany, na kopci popri ceste vedúcej do obce Malé Kršteňany. Bola postavená v roku 1822. Kaplnka je náhrobným pamätníkom synov miestneho šľachtica Ondreja Šimoniho, Petra a Pavla, ktorí na tomto mieste spáchali samovraždu. Kaplnke dominuje súsošie Piety - Panny Márie so z kríža sňatým Ježišom Kristom v náručí. Na murovanom podstavci je stvárnený erb rodu Šimoniovcov, ktorému dominuje pluh, vinič a dva biele holuby, ktoré symbolizujú mladosť zomrelých bratov. V minulosti, na sviatok Sedembolestnej Panny Márie, sa pri kaplnke konali púte.

Obyvatelia Šimonovian tu konali púte na sviatok patrónky. Bola postavená v roku 1718 a je náhrobným pamätníkom dvoch synov Ondreja Šimoniho, Petra a Pavla, ktorí spáchali na tomto mieste samovraždu.

Kostol Sv. Alžbety Uhorskej vo Veľkých Bieliciach

Rímskokatolícky Kostol sv. Alžbety Uhorskej sa nachádza v areáli cintorína v mestskej časti Veľké Bielice. Jeho výstavba sa začala v roku 1723, pravdepodobne na mieste pôvodných drevených kostolov zo 14. a 17. storočia. Kostol bol z väčšej časti dostavaný v roku 1759 zásluhou barónky Anny Márie Medňanskej. Nosné oblúky mala iba svätyňa, chrámová loď zostala otvorená do roku 1777. V roku 1799 sa uskutočnila prvá rekonštrukcia kostola.

Lodné oblúky, na ktorých sa objavili praskliny, boli rozobrané, múry sa zdvihli o 2,5 stopy a na ne sa položil štukový strop. Rozobraný a znovupostavený bol aj chórus. Nové praskliny na strope a múroch kostola si vyžiadali v roku 1902 jeho celkovú obnovu, v pôvodnom stave zostala iba predstavaná baroková veža. Rozsiahle úpravy zahŕňali okrem iného zvýšenie stien o 2,5 m, prístavbu štyroch veľkých pilierov v interiéri, postavenie desiatich oporných stĺpov na zosilnenie stien zvonka, posilnenie stien zvnútra i zvonka meter vysokým múrom, nové trámy na streche, zvýšenie chóru stojaceho na oceľových koľajniciach, podoprené dvomi oceľovými stĺpmi. V interiéri kostola pribudla po rekonštrukcii nová kazateľnica, bola prerobená svätyňa, organ a bočné oltáre boli opravené. Do kostola bol umiestnený aj nový hlavný oltár, dielo rezbára Jozefa Sziklayho, ktorý bol však v 60-tych rokoch 20. storočia z kostola odstránený.

Zrekonštruovaná stavba predstavuje jednoloďový kostol s polygonálnym uzáverom presbytéria a bohato zdobenou fasádou, inšpirovanou neorománskymi prvkami. V 20. rokoch minulého storočia boli zo zbierok veriacich zakúpené a namontované do veže kostola terajšie štyri zvony (pôvodné zvony boli zrekvirované počas 1. svetovej vojny). Interiér kostola nadobudol dnešnú podobu v 80-tych rokoch, kedy bola vymenená dlažba, pribudlo zariadenie svätyne spolu s veľkým krížom, nový organ a krížová cesta. V roku 1995 sa uskutočnila generálna oprava veže kostola spojená s výmenou medenej gule, do ktorej boli vložené fotodokumentačné materiály o Veľkých Bieliciach.

Kaplnka Panny Márie vo Veľkých Bieliciach

Uprostred mestskej časti Veľké Bielice, pri hlavnej ceste v smere od obce Hradište, sa nachádza Kaplnka Panny Márie z roku 1855. Dali ju postaviť sestry Amália a Júlia Kvašaiové (pozn. Kvašaiovci - niekdajší zemepáni vo Veľkých Bieliciach). Vo vežičke kaplnky je umiestnený malý zvon s reliéfom Sedembolestnej Panny Márie s nápisom: „Z milodarov občania Veľkých Bielic - 1924“. Kaplnka bola v roku 1992 zrenovovaná.

Kostol Nepoškvrneného Srdca Panny Márie v Malých Bieliciach

Rímskokatolícky Kostol Nepoškvrneného Srdca Panny Márie sa nachádza na Kúpeľnej ulici v mestskej časti Malé Bielice. Bol vybudovaný rozšírením pôvodnej stavby kaplnky z roku 1953. Prestavba kaplnky na kostol sa začala na jar v roku 1994 a trvala päť mesiacov. Dominantou oltáru je plastika Nepoškvrneného Srdca Panny Márie, obetnému stolu dominuje výjav Poslednej večere. Čelnú stranu ambony zdobia reliéfy štyroch evanjelistov zo začiatku 21. storočia. V kostolíku sú tri zvony. Hlavný zvon, s hmotnosťou 120 kg, dostal meno po svätom Jozefovi. Druhý zvon, ktorý dostal meno po svätom Petrovi, váži 90 kg.

Kostol Božského Srdca Ježišovho v Partizánskom

Rímskokatolícky Kostol Božského Srdca Ježišovho sa nachádza v južnej časti centrálneho námestia a bol situovaný tak, aby mal na rovinatej krajine dominantné postavenie. Jeho lokalizácia vychádza z regulačného plánu Baťovian, kde uzatváral námestie a zároveň spájal mesto s krajinnými dominantami. Kostol bol budovaný v rokoch 1943 až 1949 vo funkcionalistickom štýle pod vedením významného zlínskeho architekta Vladimíra Karfíka. Projekt kostola pôvodne navrhol do moravského satelitu Baťov (dnešné Otrokovice) už v roku 1937, ale zrealizovaný nebol. Neskôr tento projekt prepracoval a použil pre návrh kostola v Baťovanoch.

Kľúčovým motívom stavby kostola je vertikalita, v priestorovom prejave ide o vrstvenie hranolov, ich vzájomnú proporcionalitu a mieru prevýšenia hlavnej veže. Základný kameň stavby kostola bol posvätený v roku 1943 banskobystrickým biskupom Andrejom Škrábikom. Legálnu vysviacku kostola, naplánovanú v máji 1949, prekazil nový komunistický režim. Kostol bol neoficiálne vysvätený v júni 1949, oficiálne až 2. septembra 1989. Dominantou interiéru je mohutný mramorový kríž so sochou Krista s rozopätými rukami od významného akademického sochára a národného umelca Tibora Bártfaya.

Kostol Božského Srdca Ježišovho

V osi Námestia SNP je situovaný rímskokatolícky Kostol Božského Srdca Ježišovho, postavený v roku 1949 pod vedením zlínskeho architekta Vladimíra Karfíka. V interiéri kostola, ktorý bol v roku 1995 vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku, vyniká mohutný mramorový kríž so sochou Krista s rozopätými rukami od akademického sochára Tibora Bártfaya. Služobné počiatky rímskokatolíckej cirkvi sa po vzniku Baťovian spájali s menami administrátora Emila Ondríka a farára Jána Kuchára, ktorí dochádzali vyučovať náboženstvo do Baťovej školy práce. Až 1. júla 1941 bol za exponovaného správcu do Baťovian v šimonovianskej farnosti pridelený Belo Šuman-Hreblay, bývalý riaditeľ katolíckej tlačovej kancelárie v Bratislave, ktorý dostal úlohu starať sa o duševné potreby rímskokatolíckych veriacich osady Baťovany. V tom istom roku sa duchovná správa v Baťovanoch vyňala s jurisdikcie šimonovianskeho farára bez toho, aby bolo treba farnosť formálne rozdeliť. Baťovany boli novovzniknutou osadou a utvorením samostatnej duchovnej správy v nej sa pôvodná farnosť a ani počet duší v nej nezmenšili. Baťoviansky farár mal viesť samostatné matriky s označením „domicilicia Baťovany“.

Firma Baťa podporovala stavbu kostolov v Baťovanoch. Pôvodne mali byť postavené dva provizórne kostoly - rímskokatolícky a evanjelický a.v. Náklady na obidva predstavovali sumu 85.000,- Ks. Obidva kostoly mali byť vyhotovené z materiálu zbúranej nocľahárne pri továrni. Stavba bola dokončená 15. mája 1944 a o štyri dni neskôr dostala povolenie na užívanie. Z pôvodných plánov sa uskutočnila len stavba provizórneho dreveného kostolíka, ktoré realizovalo stavebné oddelenie firmy Baťa. Na žiadosť rehoľných sestier Kongregácie dcér Božského Vykupiteľa, ktoré pôsobili v šimonovianskej nemocnici od roku 1943, bola v ich dome v roku 1946 zriadená poloverejná kaplnka. Bol v nej umiestnený oltárny kameň s relikviami. Sv. omše boli iba vo všedné dni, viedol ich dekan zo Šimonovian Ján Kuchárik. Ešte v roku 1946 si sestry pre svoju kaplnku zadovážili krížovú cestu. Stavbu kostola v Baťovanoch-Šimonovanoch začal farár Ján Hulla. Baťovany boli v tom čase expozitúrou šimonovianskej farnosti. Pôvodne mal byť kostol zasvätený sv. Tomášovi apoštolovi a mal tak pripomínať slávneho zakladateľa mesta Tomáša Baťu. Firma Baťa uč. spol. darovala v roku 1942 na jeho stavbu 500 tisíc Ks a prisľúbila aj príspevky za zamestnancov v sume 450 tisíc korún ročne. Pozemok pod kostolom, ktorý vlastnila firma, prenajala cirkevnej obci za symbolickú jednu korunu. Celkovo mal a byť zastavaná plocha 508 m2 s kapacitou okolo 1500 ľudí.

Keď sa pôvodný zámer - do Vianoc kostol postaviť - nevydaril a stavba nepokračovala podľa plánu, firma umožnila prepracovanie pôvodných plánov kostola Ing. Vladimírovi Karfíkovi, významnému slovenskému architektovi, ktorý v rokoch 1930 - 1946 pracoval ako vedúci architekt u firmy Baťa. Firma Baťa odmietla byť stavebníkom kostola. Stala sa ním cirkevná obec. Stavebné oddelenie však uskutočňovalo nad stavbou dozor. Základný kameň bol slávnostne posvätený 8. júla 1943 za účasti vtedajšieho prezidenta republiky Dr. Jozefa Tisa a bisupa Dr. Andreja Škrábika z Banskej Bystrice, ktorý vo svojej kázni vzdal hold „geniálnemu duchu Tomáša Baťu“. Zlá hospodárska situácia po vojne skomplikovala dostavbu kostola. Farár Ján Hulla stavbu kostola nedokončil, lebo v septembri 1945 sa stal kaplánom v Kláštore pod Znievom. V roku 1946 firma Baťa oznámila cirkevnej obci , že kvôli rozsiahlemu dvojročnému budovateľskému plánu nemohla do plánu zahrnúť dostavbu kostola. Železo a stavebný materiál boli iba na prídel. Rím.kat. cirkevná obec v Baťovanoch sa preto rozhodla predávať v septembri 1947 v Mariánke 5-korunové tehličky na podporu stavby kostola.

Dňa 22. mája 1949 boli vysvätené kostolné zvony, ktoré sa mali používať iba pri bohoslužbách. Slávnostný program posviacky nového kostola organizátori pripravili na 25. - 26. mája 1949. Pontifikálnu omši mal viesť biskup Andrej Škrábik. Okrem dramatickej družiny závodného klubu plánovali aj vystúpenie miestneho speváckeho zboru, orchestra a viacerých koncertných umelcov, sprevádzaných novým Riegrovým organom. Kvôli veľkým prekážkam svetskej moci a zásahu ľudových milícií nebol kostol legálne konzekrovaný. Plagáty pozývajúce na slávnosť boli postŕhané a medzi ľuďmi sa rozširovali letáky vyzývajúce k neúčasti na vysviacke. Z poverenia banskobystrického biskupa ho napokon 25. júna 1949 vysvätil miestny farár Matej Zaťko za prítomnosti rehoľných sestier a miništrantov. Oficiálne bol kostol vysvätený 2. septembra 1989 biskupom Jozefom Ferancom. Slávnostne bolo dodatočne vydaným dekrétom z 1. júla 1999 potvrdené toto vysvätenie až pri príležitosti osláv 50. výročia kostola.

Od roku 1943 sa stavala aj fara, ktorá však nikdy neslúžila svojmu účelu, lebo to komunistická moc nedovolila. Zdala sa im príliš veľká pre sídlo rímskokatolíckej cirkvi. Duchovní správcovia bývali najskôr v miestnom hoteli, kde bolo dočasne aj sídlo fary a do roku 1973 v nájomných bytoch. Zriadenie fary v Baťovanoch požadovalo Banskobystrické biskupstvo už v roku 1948. Spor o pôvodnú farskú budovu pokračoval. V roku 1954 ju ONV v Partizánskom bez náhrady vyvlastnil. Najskôr v nej umiestnili III. materskú školu a v roku 1968 ľudovú školu umenia. V tom istom roku bol farskému úradu hospodárskou zmluvou pridelený rodinný dom na Moyzesovej ulici, ktorý mal slúžiť ako fara. Farský úrad túto ponuku neprijal, lebo dom bol typickou obytnou budovou príliš vzdialenou od kostola. Až na jar roku 1969 bol udelený štátny súhlas na postavenie novej farskej budovy, ktorá je situovaná juhovýchodným smerom od kostola na nábrežie rieky Nitry. Faru postavili veriaci z vlastných prostriedkov a za prispenia darov zo zahraničia, bez štátnej podpory.

Kostol bol v roku 1996 vyhlásený za kultúrnu pamiatku.

Ďalšie sakrálne pamiatky

V roku 1999 sa začala výstavba kostola a pastoračného centra Sv. Tomáša na sídlisku Čípok, ktoré boli 15. 2. 2001 vysvätené. Stavba je stavaná v duchu architektúry 20. storočia.

V mestskej časti Šimonovany sa nachá-dza vzácna goticko-renesančná stavba Vodný hrad, ktorej vznik siaha až do 13. storočia. Objekt Vodného hradu bol zrekonštruovaný v roku 1998.

tags: #rimskokatolicky #kostol #partizanske