Šintava patrí medzi najstaršie známe lokality na Slovensku spomínané v stredovekých kronikách a listinách. Za svoj význam vďačí svojej polohe umožňujúcej prechod cez rieku Váh. Blízkosť Nitry, tohto strediska Veľkomoravskej kultúry, dáva tušiť, že naši predkovia mali možnosť oboznámiť sa s kresťanstvom už veľmi skoro. Stredobodom novej cirkevnej organizácie bol neďaleký Ostrihom, kde sa vytvorila samostatná arcidiecéza pre Karpatskú kotlinu. Keďže centrom politickej správy boli hradné komitáty, je logické, že aj prvé fary vznikli pri hradoch, tzv. parochie - hradné farnosti. Aj Šintava bola hradným sídlom.
Prvá písomná správa o fare je z roku 1234, keď sa spomína kostol zasvätený svätému Martinovi. Nehovorí sa o nej ako o založenej fare, ale ako o existujúcej, preto predpokladáme, že bola už v 12. storočí. V roku 1252 malo ostrihomské arcibiskupstvo archidiakonátov a štyri prepošstvá. Šintava patrila k Nitrianskemu archidiakonátu. V 14. storočí sa upresnili hranice diecéz. Prvé správy o farnostiach sa zachovali zo správ kolektorov - osôb popisujúcich stav cirkevného majetku, pre určenie výšky pápežského desiatku. Podľa prvých popisov bola Šintavská farnosť bohatá a rozsiahla a patrili k nej viaceré obce z okolia. V roku 1281-86 popis urobil kolektor Gerard Mutina, v roku 1317-20 Rufus Sebeni, 1336-42 P. Gothard, 1350-54 Arnold Cancini a 1373-5 Petrus Stephanus.
Zo stredoveku sa nezachovali kompletne ani mená duchovných. Nič nevieme o zakladateľovi kostola. Súčasný kostol je už pravdepodobne v poradí tretí. O prvom kostole tiež nič nevieme, nie sú o ňom zachované žiadne záznamy. Druhý kostol je z roku 1559 a stál na tom istom mieste ako terajší, ale bol menší.
Vizitácia z roku 1559 píše... Pod ochranou vznešeného pána Andreja Báthoryho... fara sv. Martina...Tunajší farár Georgius... všetky sviatosti udržiava a vysluhuje podľa katolíckych zvykov. Vo vizitácii o rok neskôr teda z r. 1560 sa píše... Šintavská fara sv. Martina pod patronátom vznešeného pána Andreja Báthoryho s Georgiom Niger (Čiernym)...
Reformácia a jej vplyv
Koncom 16. storočia a na začiatku 17. stor. zasiahla reformácia takmer celé Slovensko, čo neobišlo ani Šintavu. Thurzovské zemepánstvo a ich prechod na evanjelickú vieru spôsobil, že kostol s farou zaujali protestanti. Panstvo žiadalo aj poddaný ľud, aby prestúpil na túto vieru podľa hesla: „Čie panstvo toho náboženstvo“.
K zmene došlo pravdepodobne v r.1565, keď Andrej Báthory, po tom čo ovdovel, hrad musel opustiť, pretože ho súdnou cestou získala Alžbeta Thurzová, s manželom Júliusom zo Salmu. Kostol aj faru zaujali protestanti. Vystriedali sa tu viacerí kazatelia. Z tohto obdobia je známy protestantský kazateľ Peter Bornemisz, ktorý v Šintave pôsobil od roku 1573 až 1579. Ďalší šintavský kazateľ bol Baltazár Vetero Zoliensis, ktorý sa v r. Zásadný obrat nastal v 30. rokoch 17. storočia, keď ostrihomský kardinál a arcibiskup Peter Pázmaň sídliaci v Trnave, vstúpi do procesu rekatolizácie. Jeho zásluhou konvertovalo veľa vplyvných členov šľachtických rodov, s ktorými prestúpili na katolícku vieru aj poddaní. Nevieme za akých okolností sa tento proces odohral v Šintave.
Obnova a nové nálezy
Obnova fasád Kostola svätého Martina, ktorá prebiehala od júna roku 2013, priniesla nové nálezy, ktoré rozširujú doterajšie poznatky o minulosti architektonickej dominanty obce Šintava. Hoci Šintava patrí medzi najstaršie obce na Slovensku (prvýkrát sa spomína už v roku 1074), jej kostol bol doteraz považovaný za stavbu barokovo-klasicistickú, ktorá nemala hodnoty na to, aby bola zapísaná v ústrednom zozname kultúrnych pamiatok SR. Do zoznamu pamiatok zapísali len hlavný oltár, kazateľnicu, krstiteľnicu a niektoré predmety liturgického riadu. Doteraz sa v odbornej literatúre uvádza, že kostol bol postavený v druhej polovici 18. storočia na mieste staršieho spomínaného v roku 1559.
Koncom 19. K novším dokumentom, ktorý dokladá pôvodné situovanie a orientáciu šintavského kostola, patrí plán z čias napoleonských vojen. Na pláne z roku 1809 je kostol situovaný na dnešnom mieste, ale oproti dnešnému stavu bola svätyňa na východnej strane kostola a veža na západnej. To znamená, že zo strany, kde je dnešný hlavný vstup do kostola, stála svätyňa s hlavným oltárom a tam, kde je dnes hlavný oltár stála veža.
Počas stavebných prác sa už na severnej fasáde kostola (od pošty) pod omietkou sokla začali objavovať opracované a neopracované kamene a stredoveké tehly. Práce na fasádach pokračovali pomerne rýchlo a tak sa podrobnejšie podarilo zdokumentovať len južnú fasádu kostola. Na južnej fasáde (od fary) sa objavili miesta, kde sa nachádzali štyri stredoveké okná. Okno č. 1 sa nachádzalo na mieste dnešného 1. okna od sakristie, preto sa zachoval z neho len záklenok. Ďalšie tri okná sa zachovali zamurované v pôvodnom rozsahu. Okno č. 2 je oproti oknu č. 3 o niečo menšie (má vyššie položený parapet), pretože rešpektovalo hlavný vstup do kostola, ktorý sa nachádzal pod ním. Menšie okno č. 4 (medzi dnešným 2. a 3. oknom) bolo oknom svätyne, ktorá bola nižšia, ako je loď.
Zhrnutie zistení
Predbežne možno zistené poznatky zhrnúť nasledovne: Na mieste súčasného kostola stál starší románsky kostol, na výstavbu ktorého použili opracovaný a neopracovaný kameň. Tento kostol svojimi rozmermi narastajúcemu sa počtu obyvateľov Šintavy už nevyhovoval, preto ho zbúrali a postavili si nový väčší. Pri výstavbe využili kamenný materiál zo zbúraného kostola. Stalo sa tak niekedy okolo roku 1300, kedy doznieval románsky stavebný sloh a budovali sa už aj gotické stavby. Ešte v stredoveku nadstavali bývalú svätyňu do výšky lode (na dnešnú výšku) a na východnej strane postavili novú svätyňu. Niekedy v období medzi druhou polovicou 18. storočia až začiatkom 19. storočia kostol radikálne prestavali. Zbúrali vežu, svätyňu, sakristiu a časť lode na západnej a čiastočne na východnej strane. Na západe postavili novú svätyňu so sakristiou a na východe novú do fasády vstavanú vežu. Vybúrali nové okná a staré popraskané stredoveké fasády lode kostola vyrovnali a natiahli nové omietky. Kryptu v interiéri kostola zasypali a položili novú dlažbu.
Svätý Martin a hody v Šintave
Keďže šintavský kostol je zasvätený sv. Martinovi, každý rok o tomto čase sa v susednej obci Šintava slávia „hody“. Nakoľko to však súčasná situácia nepovoľuje a stále platia prísne protipandemické opatrenia, na svätej omši sa v Šintave môže zúčastniť iba 6 osôb. Obecný poslanec Ján Kavoň, kapelník DH Šintavanka Peter Šoňa a jej člen Matúš Markusek sa preto postarali o to, aby sa napriek všetkému mohli veriaci na hodovej omši zúčastniť aspoň virtuálne. Slávnostná svätá omša sa tak bude vysielať online.
Obecná dychovka (toho času DH Šintavanka) je od nepamäti tradičnou súčasťou slávnostnej hodovej svätej omše. A hoci teraz nebude môcť veriacich sprevádzať priamo počas omše, jej členovia sa rozhodli vopred nahrať štyri piesne, ktoré sú jej súčasťou. Na nahrávanie prizvali aj Dominika Kišona, ktorý v šintavskom kostole spieva. Pre veriacich, ktorí sa budú chcieť omše zúčastniť online, uvádzame aj čísla týchto piesní: začínať sa bude hymnou k sv. Martinovi - pieseň č. 450, nasledovať budú piesne č. 256, 523 a 524. Okrem toho bude pán farár Ján Fordinál rozdávať po omši medzi 12.00 hod. a 13.00 hod. Poďakovanie za sprostredkovanie slávnostnej svätej omše patrí trom vyššie spomenutým pánom.
Sv. Martin sa narodil v meste Szombathely na území dnešného Maďarska okolo roku 316 v pohanskej rodine. Jeho otec mal vysokú hodnosť vo vojsku. V 15 rokoch mal byť pokrstený, ale cisár Konštantín vtedy vydal rozkaz, aby sa do vojska zapojili všetci schopní synovia starých a vyslúžených vojakov. Martin bol zaradený do jazdeckého pluku, ktorý odchádzal do Amiens v severnej Galii (Francúzsko).
V meste Amiens sa odohral aj známy príbeh, keď stretol pri svojej ceste na koni žobráka, ktorý sa triasol zimou. Martin všetko rozdal, nemal pri sebe nič, a tak mu dal polovicu svojho plášťa. Vtedy v noci sa mu zjavil Pán Ježiš odiaty polovicou plášťa, ktorý Martin daroval žobrákovi. Je zobrazovaný ako rímsky jazdec na koni alebo ako biskup a jeho atribúty sú vojenský plášť, žobrák a hus.