V dejinách má nezastupiteľné miesto písmo. Gramatika je veľmi dôležitou súčasťou písomného styku, či už na diplomatickej úrovni, alebo v bežnom živote.
S gramatikou sa stretávame na každom kroku a učíme sa ju celý život. Niektorí ju ovládajú bezchybne, iní s ňou zápasia. Nielen písanie veľkých písmen, mäkkého a tvrdého y, ale aj písanie čiarok prinúti človeka zapojiť všetky potrebné a dostupné zmysly.
Jedným z pálčivých gramatických problémov, ktorý nás straší, je písanie čiarky. Čiarka nemení iba význam vety, ale aj chod dejín.
Arcibiskupov, ktorý možno nevedomky zabil kráľovnú
Azda najznámejším príkladom, ktorý v súčasnosti používajú pedagógovia ako memotechnickú pomôcku, je prípad, ktorý sa odohral v Uhorsku v 13. storočí. Keď sa haličské knieža Ondrej II. stal uhorským kráľom, potreboval peniaze na vojenské výpravy. Išlo o vysoké finančné výdavky. Peniaze získaval od Židov a moslimov. To sa nepáčilo cirkvi ani uhorským magnátom.
Ondrejovi sa podarilo ich nespokojnosť čiastočne utlmiť, keď im daroval majetky. Nestačilo to však. Uhorská šľachta svoj hnev namierila hlavne proti Ondrejovej manželke Gertrúde, ktorá cez svojho manžela presadzovala do krajinských hodností a do cirkevných úradov cudzincov. Preto sa uhorskí magnáti rozhodli kráľovnú zabiť. Kráľovná Gertrúda mala na uhorskom kráľovskom dvore silný vplyv.
S touto udalosťou sa viaže jedna kuriózna skutočnosť. Keď Ondrej odišiel na jednu zo svojich nezmyselných výprav do Haliča, sprisahanci poslali ostrihomskému arcibiskupovi Jánovi list, v ktorom ho informovali o ich zámere.
Veľmi rýchlo dostali aj odpoveď. Bola však v latinčine a bez interpunkčných znamienok: „Regginam occidere nolite timere bonum est si omnes consentiunt ego non contradico“.
Vrahovia si túto odpoveď vysvetlili takto: „Zabiť kráľovnú netreba báť sa Vám, bude dobre, a ak všetci súhlasia, ja nie som proti.“
Kráľovnú zabili 28. septembra 1213. Prepadli jej sprievod, ktorý bol v tom čase na poľovačke. Keď sa Ondrej vrátil z výpravy, s vrahmi manželky urobil rezolútny koniec. Petra dal naraziť na kôl.
O svoj život sa chvíľu bál aj arcibiskup, ktorý sa obhajoval tým, že rozkaz znel ináč: Zabiť kráľovnú netreba, báť sa Vám bude dobré, a ak všetci súhlasia, ja nie, som proti.“ Ostrihomskému arcibiskupovi Jánovi preto nakoniec život zachránila čiarka.
Zabitie kráľovnej Gertrúdy
Predpovedala veštba smrť Alexandra Veľkého?
Poďme ale ešte ďalej do histórie. Určite každý z nás sa stretol s menom Alexander Veľký. Ak sme sa o ňom neučili alebo nečítali, tak mnohí z nás si ho pamätajú z hollywoodskeho trháku Alexander Veľký, hlavnú úlohu dobyvateľa stvárnil Colin Farrell.
Alexander Veľký v čase svojej najväčšej vlády ovládal takmer polovičku vtedy známeho sveta. Zomrel veľmi mladý, mal iba 33 rokov. No za krátky život si dokázal podmaniť Perziu. Ovládol východné pobrežie Stredozemného mora, grécke mestá v Malej Ázii, Egypt, Palestínu a Feníciu.
O Alexandrovi Veľkom kolujú legendy, po svojom koňovi nechal pomenovať mesto. Pred jednou z veľkých výprav v roku 332 pred n. l. navštívil Sibylu vo veštiarni. Jej veštba, ktorú dostal, znela: “Ibis, redibis, non morieris in bello” = pôjdeš, vrátiš sa, nezomrieš vo vojne.
Výsledok? Išiel a - zomrel… Tak čiarku posunuli: “Ibis, redibis non, morieris in bello.” = pôjdeš, nevrátiš sa, zomrieš vo vojne. Či táto interpretácia veštby platí aj na Alexandra je diskutabilné.
Zomrel síce mladý, no nie vo vojne, ale v dôsledku chorôb a ťažkých zranení po bojoch. Spomínanú vetu však veštkyne odriekali každému vojakovi, ktorý sa prišiel opýtať, ako dopadne vo vojne.
Veta je postavená podľa toho, ako sa dá čiarka - buď sa z vojny vráti a nezomrie, alebo vo vojne padne a nevráti sa. Tento výraz sa používa i v súčasnosti pre označenie dokumentov, ktoré sú nejasné, ich výklad nie je zrejmý.
Alexander Veľký
Príbeh s čiarkou - Terisa Folaron
Čiarkou menila osudy vyhnancov
Čiarka úradovala aj v cárskom Rusku v 19. storočí. Manželka Alexandra III. - cárovná Maria Fjodorovna - zachránila život jednému väzňovi. Pred vyhnanstvom na Sibír mu pomohla tak, že premiestnila obyčajnú čiarku v písomnom rozkaze podpísanom cárom Alexandrom.
Ten vydal rozkaz, ktorý znel: "Udeliť milosť nemožné poslať na Sibír." Keď to Mária prečítala a opravila, rozkaz znel takto: "Udeliť milosť, nemožné poslať na Sibír." Väzeň bol prepustený.
Mária bola známa tým, že miernila despotizmus svojho manžela. Charakter Alexandra III. bol veľmi komplikovaný. Bol hrubý a často urážal svojich poddaných. Alexander III. vynikal fyzickou silou, meral skoro dva metre.
Alexander III.
Čiarka pre Jozefa Tisa
Čiarka hrala svoju úlohu aj v procese s Jozefom Tisom. Jozef Tiso bol slovenský prezident v rokoch 1939 až 1945. Po 2. svetovej vojne bol postavený pred trestný tribunál a súdený za vojnové zločiny. Za vinu mu bola kladená deportácia Židov do koncentračných táborov v roku 1942 alebo spolupráca s nacistickým Nemeckom.
Situácia bola komplikovaná. Prezident E. Beneš mohol podpísať akt udelenia milosti na základe žiadosti odsúdeného a obhajoby a následne žiadať jeho potvrdenie zodpovedným členom vlády. Beneš však chcel vidieť Tisa na šibenici.
Na to, aby bývalý prezident dostal milosť, potreboval spolupodpis ministra spravodlivosti Prokopa Drtinu. Beneš si ale vyžiadal stanovisko od vlády, ktoré nebolo potrebné. Vláde ale poslal aj ďalší list s vetou: "Popraviť nemožno omilostiť," bez čiarky, no nepriamo naznačil, kde by mala čiarka byť. Jozefa Tisa popravili 18. apríla 1947 v Bratislave. Poprava Jozefa Tisa nebola po prvýkrát úspešná, obesiť ho museli na dvakrát.
Jozef Tiso počas procesu