Keď sa povie „rímski bohovia“, veľa ľudí si predstaví len „prezlečených gréckych bohov“. No rímska mytológia je oveľa viac ako len latinská verzia tej gréckej. Rím nebol len armádou a cisármi. Bol aj chrámami, obradmi a božstvami, ktoré viedli Rimanov k poriadku, disciplíne a lojalite k štátu.
Áno, mnohí rímski bohovia majú svojich „gréckych dvojníkov“. Zeus sa stal Jupiterom, Afrodita Venušou a Ares Marsom. Gréci vnímali bohov ako bytosti plné emócií, krásy a dramatických príbehov. Ich bohovia boli jedineční, ľudskí a často aj rozporuplní. Rímania však pristupovali k božstvám inak. Dôraz kládli na poriadok, autoritu a zodpovednosť.
Rímski bohovia mali veľmi konkrétne úlohy - často zamerané na ochranu štátu, rodiny a spoločenského poriadku. Rímski bohovia neboli anarchickí ako grécki. Pôsobili ako armáda božstiev, každý mal svoju úlohu, svoje miesto a zodpovednosť.
Rímske náboženstvo stvoril ľud upriamený hlavne na konkrétny, každodenný život, možno aj preto si vytvoril pestrý zástup bohov. Každý z bohov mal presne vymedzenú oblasť svojho vplyvu. Bolo to rodinné a domáce náboženstvo, ktoré sa však čoskoro vyvinulo v náboženstvo politické.
Podľa Cicerónových slov: „Rím prijíma národy do svojho náručia a v tom spočíva sila jeho moci.“ V tomto duchu Rimania zaraďovali do svojho panteónu bohov všetkých národov. Rím bol len proti tým náboženstvám, ktoré mohli rozvrátiť nastolenú politicko-náboženskú rovnováhu.
Hlavní rímski bohovia
Jupiter
Jupiter je najvyšší z rímskych bohov, vládca nebies a ochranca poriadku. Jeho moc symbolizujú blesky, ktoré drží v rukách ako znak spravodlivosti a autority. Stojí nad zákonmi, dohliada na ich dodržiavanie a zároveň chráni samotný rímsky štát.
Juno
Juno je manželkou Jupitera a patrí medzi najmocnejšie bohyne rímskeho panteónu. Je ochrankyňou manželstva, pôrodu a rodiny, ale aj samotného rímskeho štátu. Rímske ženy v nej videli svoju ochrankyňu a sprievodkyňu v najdôležitejších chvíľach života.
Minerva
Minerva je bohyňou múdrosti, remesiel a vojenskej stratégie. Predstavuje rozvahu, múdrosť a schopnosť premyslieť si každý krok ešte pred činom. Často býva zobrazovaná s helmou a sovou, symbolmi bdelosti a poznania.
Mars
Mars je bohom vojny, sily a odvahy, ale aj ochrancom rímskej ríše.
Venuša
Venuša je bohyňou lásky, krásy a plodnosti. Predstavuje príťažlivosť, nežnosť aj tvorivú silu života. Rimania ju uctievali nielen pre jej pôvab, ale aj ako matku svojho národa, pretože podľa legendy bol jej syn Aeneas zakladateľom rodu, z ktorého neskôr vzišiel Rím.
Mercurius
Merkúr je bohom obchodu, reči, cestovania a zisku. V rímskej mytológii je známy ako rýchly posol bohov, ktorý sa pohybuje medzi svetmi s ľahkosťou a dôvtipom. Chráni obchodníkov, cestovateľov aj tých, ktorí sa živia svojím umom a výrečnosťou.
Neptunus
Neptún je boh morí, oceánov a všetkých vôd. Vládne hlbinám so silou a majestátnosťou, ktoré vzbudzujú rešpekt aj obdiv. Okrem mora mu patrili aj kone, symbol rýchlosti a nespútanej energie.
Vulcanus
Vulkán je boh ohňa, kováčstva a všetkého, čo vzniká z rúk remeselníkov. Je patrónom tých, ktorí pracujú s kovom, ohňom a technikou, a symbolom tvorivej sily ukrytej v žiare plameňa. Rímania ho uctievali ako majstra dielní bohov, tvorcu zbraní, nástrojov aj umeleckých predmetov.
Diana
Diana je bohyňou lovu, mesiaca a prírody. Stelesňuje slobodu, čistotu a spojenie človeka s divokosťou sveta. Ako panenská bohyňa je ochrankyňou zvierat, detí a všetkého živého, čo potrebuje ochranu pred silnejšími.
Ceres
Ceres je bohyňou úrody, poľnohospodárstva a plodnosti pôdy. Jej moc spočíva v sile, ktorá prebúdza zem k životu a prináša ľuďom potravu. Rímania ju uctievali ako ochrankyňu roľníkov a záruku hojnosti, bez ktorej by nebolo možné prežiť.
Vesta
Vesta je bohyňou domácnosti, rodinného tepla a posvätného ohňa, ktorý nikdy nemal vyhasnúť. Jej chrám stál v samom srdci Ríma a plameň, ktorý v ňom neustále horel, symbolizoval život a trvalosť rímskeho národa. Ak oheň vyhasol, považovalo sa to za zlé znamenie a varovanie pre celý štát.
Toto je len základný panteón, pretože rímsky svet zahŕňal desiatky ďalších božstiev. Okrem veľkých bohov existovali aj menší, domáci a lokálni duchovia, ktorí sprevádzali ľudí v každodennom živote. Rimania verili, že božská moc prebýva všade - v dome, na poli, v lese aj v prameni vody. Mali svojho boha dverí, ktorým bol Janus, boha úrody, ale aj ducha studne či ohniska.
Rímska mytológia v bežnom živote
Rímska mytológia nebola vzdialená od bežného života. Práve naopak, bola jeho prirodzenou súčasťou. Každá domácnosť, rodina aj vojak mali svojich vlastných bohov. V každom dome horel oheň bohyni Veste a na stole mal svoje miesto kútik venovaný domácim duchom, Lares a Penates. Každé remeslo, profesia aj mestská štvrť mali svojho ochrancu. Obchodníci vzývali Merkúra, roľníci Ceresu a vojaci Marsa.
Bohovia neboli len „tam hore“ - boli v uliciach, v domoch, na poliach i v srdciach ľudí. Rímska ríša zašla ešte ďalej - jej vládcovia sa po smrti, a niekedy dokonca aj zaživa, stávali bohmi. Prvým bol Augustus, ktorého senát vyhlásil za „divus“, teda božského. V mestách sa stavali chrámy cisárskej rodine, konali sa slávnosti a razili sa mince s ich podobizňami.
Cisársky kult tak nebol len náboženským prejavom, ale aj nástrojom politiky. Nie všetci cisári však boli milovaní. Niektorí sa zbožštili sami, ako napríklad Caligula, iní boli po smrti zatratení a vymazaní z dejín. Večný oheň, ktorý kedysi horel v chráme bohyni Veste, sa stal symbolom živej viery.
Svätenie dní, slávnosti, procesie a rituály majú svoje korene v pohanských tradíciách. Stopy rímskych bohov vidíme aj v bežnom živote. Názvy planét ako Mars, Jupiter či Saturn pripomínajú ich staré božstvá, január nesie meno po dvojtvárom Janovi a mnohé princípy právneho systému vyrastajú z rímskeho myslenia.
Lebo nás učia niečo podstatné, že každá spoločnosť potrebuje symboly, poriadok a vieru. Nie slepú vieru, ale vedomie, že sme súčasťou niečoho väčšieho než sme my sami. Rímski bohovia sú ukážkou toho, ako sa dá moc, viera a každodennosť prepojiť do jedného celku, ktorý fungoval celé stáročia.
Dnes, keď svet často pôsobí chaoticky, stojí za to pripomenúť si, že sila môže tkvieť aj v poriadku, úcte a rovnováhe. Možno staré božstvá naozaj nezmizli, možno len čakajú, kedy si na ne opäť spomenieme.
Prenasledovanie kresťanov v Rímskej ríši
S expanziou Ríma sa náboženstvo stalo dôležitým nástrojom politiky. V roku 204 pred n. l. sa v Ríme zjavil jeden z prvých orientálnych kultov všemocnej matky - frýgickej Kybely (Kybélé). Rímska náboženská politika hovorila jednoznačnou rečou - mala za úlohu vytvoriť kozmopolitné prostredie, v ktorom mohli všetci obyvatelia ríše nažívať v mieri a v náboženskej znášanlivosti.
V staroveku bol židovský monoteizmus ojedinelý a vyskytli sa viaceré pokusy zlomiť ho. Židia boli mnohokrát prenasledovaní a očakávanie mesiáša vyvolávalo v ich radoch časté vzbury. Rimania a neskorá antika prijala henoteizmus, štádium náboženského vývoja, v ktorom sa verí v jedného boha, ale nevylučuje sa existencia iných božstiev. Väčšina obyvateľstva ríše však mala voči Židom odmietavý postoj.
Prvé kresťanské spoločenstvá vznikli zo židovských komunít. Ani jedno z pohanských náboženstiev vyznávaných kultúrnymi národmi v staroveku nebolo také chudobné na etické prvky a na duchovný obsah ako rímske. Ale bolo to náboženstvo praktických ľudí.
Keď predstavy zbožštených prírodných síl nadobudli u Latinov ľudskú podobu, ponechali ich pomerne dlho v štádiu abstraktnej personifikácie bez mena a bez pohlavia. Pastieri a roľníci sa obracali na tieto božstvá, chápané ako osoby obdarené nadprirodzenými silami, modlitbami a obetami, aby dosiahli to, čo potrebovali pre každodenný život. Verili, že modlitby by boli zbytočné, keby svojim všemocným bohom nedali to, čo si žiadali aj vo forme obiet.
Potom zasiahol do náboženstva štát. Zaradil bohov do hierarchie, určil formulky na uctievanie a spôsob obradov. V osobe kráľa Numu Pompilia tradícia sústredila dielo anonymných zákonodarcov večného mesta. Náboženstvo zložené z právnych vzťahov, presne určených kompetencií a sfér činnosti bolo predurčené na úlohu politického nástroja. Odlišoval sa v ňom domáci kult a verejný kult.
Kresťanstvo je náboženstvo s dvetisícročnou tradíciou, rozšírené po celom svete. Prvé zmienky o ňom pochádzajú z čias cisára Tiberia. Panovník potom, čo sa dozvedel o novom kulte, resp. o novej židovskej sekte, predložil senátu návrh, aby bol Ježiš prijatý do rímskeho panteónu bohov. Kresťanstvo sa v ríši začalo šíriť v 1. storočí n. l. z Judey do Afriky a Ríma. Na konci 2. storočia sa stalo religio illicita - nedovoleným náboženstvom.
Oficiálnym dôvodom prenasledovania kresťanstva bolo odmietanie kultu rímskych cisárov a zavrhnutie štátneho náboženstva. Pre tieto dôvody Rimania vyčítali kresťanom nelojálnosť k štátu a nepriateľský postoj voči ríši, dokonca voči životu. Tento postoj rímskej spoločnosti bol veľmi prekvapujúci.
Prenasledovanie kresťanského náboženstva je fenomén, ktorý mu dodával zvláštny druh legitimity v očiach vlastných vyznávačov. Časovo sa obdobie prenasledovania vymedzuje od prvého v roku 64 n. l. za cisára Neróna až po posledné v roku 313 n. l. počas vlády cisára Diokleciána, resp. Od Neróna po Decia - 64 až 249 n. Od Decia po Diokleciána - 249 až 313 n.
Tieto dve obdobia sa zásadne líšia spôsobom prenasledovania. V prvom časovom horizonte dochádzalo k prenasledovaniu sporadicky, v časových vlnách, v rôznej intenzite a obmedzovalo sa len na niektoré oblasti, hlavne na tie, kde boli silné kresťanské komunity - v Ríme, v Malej Ázii (Antiochia a Smyrna), na území Galie (Vienna a Lugdunum), v severnej Afrike (Kartágo a Scillium) a v egyptskej Alexandrii. V medziobdobiach pokoja cirkev upevňovala svoju štruktúru a pozície v ríši.
V druhom období sa zmenil charakter aj postupy pri prenasledovaní. Vytratila sa živelnosť a nastúpilo systematické prenasledovanie kléru so zámerom zničiť vybudované cirkevné štruktúry. Decius (249 - 251 n. l.) bol prvý cisár ilýrsko-panónskeho pôvodu. Snažil sa obnoviť tradičné rímske kulty.
C. Šesták v Slávnom svedectve mučeníkov napísal, že Decius hneď v prvom roku svojej vlády vydal proti kresťanom edikt. Text ediktu sa nezachoval, ale Eusebius jeho obsah zaznamenal vo svojich Dejinách. Orosius o tomto prelome v prenasledovaní zanechal správu v Historiarum adversum paganos libri VII.: „Hneď v tom roku, v ktorom vraj zavraždil Philippa, pokračoval a ako siedmy od Neróna vydal hrozné edikty na prenasledovanie a vraždenie kresťanov, mnohých zo svätcov poslal s ich krížom ku korune Kristovej.“
Po prvýkrát prenasledovanie nariadil cisár a zasiahlo celú ríšu, všetky provincie. Storočný zápas, vedený medzi kresťanstvom a rímskou štátnou správou ukončil v prospech kresťanov až Konštantín I. Veľký. Milánsky edikt, ktorý vydal 13. júna 313 n. l., zrovnoprávňoval kresťanstvo s ostatnými náboženskými smermi a dával mu rovnaké existenčné možnosti. Tento stav kresťania chápali ako víťazstvo Ježiša Krista nad svetom démonov.
Obvinenia voči kresťanom
Podnety, ktoré viedli rímsky štát a obyvateľov ríše k prejavom nenávisti voči kresťanom, sú podrobne zdokumentované. Hoci kresťanstvo bolo mladé náboženstvo - prvé zmienky o ňom pochádzajú z 1. storočia n. l. -, už v 2. storočí sa objavili mnohé kresťanské spisy, diela a obrany. Rozvoj kresťanskej literatúry dokazuje pôsobnosť náboženstva vo vyšších a vzdelaných vrstvách spoločnosti.
Najčastejšie obvinenia kresťanov, ktoré uvádza Tertulianus (v diele Obrana), spočívali v tom, že sú nepriatelia bohov, zákonov a mravov, že sa tajne dopúšťajú hanebných skutkov, sú krvismilníci, vrahovia a zločinci, že zabíjajú a jedia deti a po škaredej hostine počas psej tmy usporadúvajú orgie, že nectia bohov a neobetujú panovníkom.
Tým sa dopúšťajú previnenia voči cisárom a urážky majestátu, uctievajú osla - ich Boh má osliu hlavu a obraňujú uctievanie kríža. Medzi prenasledovateľov kresťanov patril aj šialený cisár Nero (maľba J. W.
Minuncius Felix (v diele Octavius) uvádza podobné žaloby. Píše o obvinení z krvismilstva, ktoré vzniklo z nesprávneho chápania oslovenia brat a sestra medzi kresťanmi. Spomína fakt, že pohania považujú za posvätný predmet kresťanov hlavu osla. Toto obvinenie mohlo vzniknúť v nadväznosti na židovskú vieru. Na vysvetlenie uvádza, že túto myšlienku uviedol historik Tacitus, pretože keď Židia putovali cez púšť, divé osly im ukázali prameň vody, a preto ich mali v úcte.
Ďalšie obvinenie je až obscénne a vyznieva viac ako nepodložene: „Iní o nich hovoria, že uctievajú genitálie svojho predstaveného tak, akoby uctievali tvorivú silu svojho Otca, neviem, či je to pravda, ale istotne to súhlasí s ich tajnými nočnými obradmi!“ Minuncius spomína aj Ježiša Krista. Hovorí, že predmetom ich obradu je človek potrestaný najvyšším trestom na skazonosné drevo kríža, t. j. ide o trest, ktorý sa vymeriaval podvodníkom, vrahom a zlodejom. Opisuje vstupné obrady, ktoré pripomínajú zasväcovanie pri obradoch východných kultov. Nováčikov vraj zasväcujú tak, že ukryjú dieťa do špaldy a nový člen ihlicou prepicháva skryté nemluvňa.
Rimania sa hrozili obvinenia, ktoré sa od čias Neróna ozývalo v protikresťanských kruhoch. Strach z požiaru posilňovali tí, ktorí kresťanov považovali za podpaľačov Ríma. V závere Minuncius ešte spomína získavanie nových vyznávačov.
Na prelome 2. a 3. storočia n. l. bolo kresťanstvo menšinové náboženstvo. Rozširovalo sa z miest a svojou podstatou neohrozovalo bežného rímskeho občana. Stalo sa náboženstvom malých, utláčaných a bezprávnych, čo v tomto období zahŕňalo otrokov, ženy, obyvateľov bez výsadného postavenia. Otroci však neboli nabádaní k neposlušnosti voči pohanským pánom. Práve naopak, kresťania im priniesli cestu mierneho znášania svojho údelu.
Kresťania mali jednotlivé obce, ktoré však nemuseli byť vzájomne prepojené. Na čele obcí stáli presbyteri - starší -, ktorí sa držali písiem - Starého zákona - ten kresťania prevzali od Židov - a evanjelií, ktoré napísali apoštoli a ich nasledovníci. Každá obec si vytvárala učenie podľa svojej vedúcej osobnosti. To, čo niekde bolo správne, inde mohlo byť herézou. Pre tento spôsob vedenia zažívala cirkev v 4. a 5.
Kresťania sa schádzali potajme, aby čítali písma, chválili Boha a jedli telo Kristovo. To dalo základ pre obvinenia z protištátnej činnosti, z pojedania detí a zo zanedbávania povinností. Keďže kresťania odmietali modloslužobníctvo, mali zakázané klaňať sa rímskym bohom a uctievať cisársky kult. Kresťanské meno - nomen christianum - často stačilo na obvinenie a umučenie kresťana. Obvinenia sa v jednotlivých častiach ríše výrazne nelíšili.
V tomto období vynikol rozdiel v chápaní smrti medzi pohanmi a kresťanmi. Zatiaľ čo pohania verili, že smrť je prirodzený záver života, aj keď duša žije po smrti v podsvetí, pre kresťanov znamenala vstup do nového, lepšieho života, kde sú si všetci rovní, a smrť bola chápaná ako trest za dedičný hriech. S myšlienkou posmrtného života im v 3. a 4. storočí n. l.
Práve myšlienka rovnosti a posmrtnej spravodlivosti bola zásadným faktorom, ktorý kresťanstvu zabezpečil dostatok stúpencov. Rimania považovali kresťanov za bláznov - ich praktické myslenie, história a filozofia ich života im nedovoľovala chápať a prijať ich myšlienky. Ľudí, ktorí zomierali za vyslovenie Christianus/Christiana sum! (Som kresťan, kresťanka!), považovali za tvrdohlavcov.
Keďže kresťania konali tak, ako mysleli, nedarilo sa rímskej správe zlomiť ich. Jednotlivé prípady smrti zabezpečovali stále nových vyznávačov. Tertullianov legendárny výrok: „Čím viac nás kosíte, tým viac nás je. Niektorí kresťania, ba i teológovia hovoria v súvislosti s takmer neuveriteľne úspešnou históriou prvotného kresťanstva o víťazstve Boha.
Príťažlivosť cirkvi vystupňovali štyri vlastnosti, vďaka ktorým zvíťazila na rímskom trhu svetových názorov: s pozoruhodnou prispôsobivosťou sa otvorila svojmu okoliu, pričom neopustila úzku cestu medzi vernosťou vlastnej viere a preberaním ľudovo-náboženských prvkov od iných populárnych kultov. Tým bola uspokojená túžba priaznivcov orientálnych kultov po spáse aj potreba askézy u radikálnych veriacich a neskôr u rímskych stredných vrstiev. Skutočnosť, že sa cirkev od kresťanského Boha neodchýlila, súvisí s jej opravdivosťou.
Za svoje presvedčenie veriaci mnoho trpeli. Pri pohľade na ukrižovaného sa vytrácal strach zo smrti. S vedomím vykúpenia znášali kresťania utrpenie, ktoré im bolo uložené. Najkrutejšie prenasledovania nielen prestáli, ale spätne si ich vysvetľovali ako pomoc pri rozširovaní kresťanskej viery.
Kresťanský Boh nie je žiadnou mystickou postavou, nevyčerpáva sa bezčasovou pravdou a nezaprisaháva sa obetami ako tradičný rímsky kult či tajnými rituálmi ako východné mystériá. Dištancovanie sa a sebavedomý vzťah k rímskej štátnej moci viedol nakoniec - paradoxne - k zväzku cisára a kresťanstva, ktoré našlo vo forme štátnej cirkvi svoju najviditeľnejšiu podobu.
Rímski bohovia a znamenia zverokruhu
Zaujímavosťou je, že s rímskymi bohmi súvisia aj jednotlivé znamenia zverokruhu:
- Baran: Nad Baranom stojí Mars, rímsky boh vojny. Títo jedinci preto bývajú veľmi odvážni, energickí a vyznačujú sa túžbou po moci a úspechu. Mars bol v rímskej mytológii považovaný za najdôležitejšieho boha vojakov a bol uctievaný ako symbol sily a hrdinstva.
- Býk: Nad Býkmi drží ochrannú ruku Venuša, ktorá je rímskou bohyňou krásy a zmyselnosti. Títo jedinci jej vďačia za svoju krásu a lásku k umeniu a dobrému životu. Podľa povesti sa zrodila venuša z morskej peny a bola matkou Aenea, bájneho zakladateľa rímskeho národa.
- Blíženci: Patrónom Blížencov je Merkúr, rímsky boh obchodu. Vďaka tomuto vplyvu bývajú Blíženci všestranní a majú dar reči. Merkúr sa vyznačuje okrídleným klobúkoma topánkou, čo symbolizuje jeho rýchlosť a schopnosť cestovať. Kult boha Merkúra dosiahol vrcholu za vlády cisára Augusta.