Páter Robert Balek pochádza z Námestova.
Do Spoločnosti Božieho Slova (SVD) vstúpil v roku 1999.
Po vysviacke v roku 2007 pôsobil dva roky ako kaplán v Nitre.
17. septembra 2009 odletel na misie do Ruska.
Hlavnou charizmou verbistov sú misie a šírenie viery v krajinách, kde evanjelium nie je ohlasované alebo je ohlasované nedostatočne.
V Rusku pôsobia verbisti kvôli nedostatku domácich ruských katolíckych kňazov.
Robert Balek - 7 minút S
Cesta na Sibír a Pôsobenie v Moskve
Každý verbista si pred skončením štúdia určí tri krajiny, kde by chcel plniť svoje poslanie.
„Vybral som si Čínu, Rusko a anglicky hovoriace krajiny, kde som chcel pracovať s médiami a mládežou,“ hovorí 38-ročný Robert Balek.
Generálny predstavený v Ríme mu vybral Rusko.
Po vysviacke sa rok venoval Rómom a farnosti v Nitre, potom rok pôsobil ako kaplán v nemocnici.
Po dvoch rokoch pricestoval 17. septembra 2009 do ruského Irkutska na Sibíri.
Príroda a ľudia pri Bajkale, najhlbšom sladkovodnom jazere na svete, mu učarovali.
„V Irkutsku som prežil nádherný rok v kruhu prekrásnych ľudí a nádhernej prírody.
Kňazi rehole Spoločnosti Božieho Slova ostávajú v krajine, ktorú im vyberú, zvyčajne celý život, ale v rámci nej môžu meniť svoje pôsobenie v rôznych mestách podľa potrieb krajiny.
Páter pôsobí ako kaplán v Kostole sv. Oľgy.
Chrám Sv. Oľgy je jeden z troch katolíckych kostolov v 15- miliónovej Moskve.
Budovu postavili nemeckí zajatci po druhej svetovej vojne v časoch Stalina ako Dom kultúry.
Po páde komunizmu sa z neho stal nočný klub so všetkým, čo k tomu patrí.
Samozrejmosťou bol alkohol, drogy, prostitúcia, znásilnenia, ku koncu aj vraždy.
Aj kvôli tomu nebolo v tej časti mesta bezpečné vychádzať večer na ulicu.
Klub nakoniec skrachoval.
Verbisti ho v roku 2003 kúpili po márnych snahách o vrátenie Kostola Sv. Petra a Pavla v centre Moskvy, ktorý je teraz bizniscentrom.
„Budovu sa snažíme upraviť, aby vyzerala ako chrám.
Medzi Moskovčanmi je niekoľko tisíc katolíkov.
„Najviac je neveriacich, potom je veľká skupina neveriacich pokrstených pravoslávnych, ktorí podobne ako mnohí katolíci v Európe nechodia do kostola.“
Nemalá je skupina aktívnych pravoslávnych veriacich.
„Druhým najsilnejším náboženstvom v Rusku nie je katolícka viera, ale islam.
Keď mali sviatok, nevošli sa dovnútra, lebo v okolitých uliciach a námestí sa ich zišlo približne stotisíc.“
O farnosť sa okrem oravského misionára starajú dvaja Poliaci.
Dvaja kňazi z Vietnamu a Indonézie sa zatiaľ učia jazyk.
V sobotu chodí na neokatechumenátnu omšu večer približne 70 veriacich, v nedeľu ráno 60, večer 25.
„Približne 150 ľudí je na ruské podmienky pekné číslo.
Našich veriacich vedieme k vnútornému dozrievaniu, pretože ešte stále sú duchovne ako deti.
Začíname od nuly.
Podľa Roberta menej veriacich prináša aj výhody.
Niektorí veriaci chodia do kostola cez celú Moskvu.
Trvá im to niekedy aj dve hodiny.
Preto neprichádzajú často a keď prídu, nestihnú povedať všetko, čo by chceli a potrebovali.
Nie je na to čas, alebo sa hanbia.
„Sú to hrdinovia.
Veď ja môžem ísť za nimi.“
Misionár zaviedol experiment.
Veriacich navštevuje v ich domoch a bytoch.
„Povedia, čo majú na duši.
Kňaz z Námestova spolupracuje aj so sestrami Matky Terezy, kde sa stretáva s bezdomovcami.
Potrebujú počuť povzbudenie, pomoc, sú vďační za každý drobný prejav záujmu a jednoduchej ľudskej lásky.
„Nič nepredstierajú, sú sami sebou.
Našiel som v nich nádherné srdcia túžiace po Bohu.
Cítim, že aj oni mňa.“
Príbeh Nikolaja
Príbeh Nikolaja je rovnako originálny ako príbeh každého jedného bezdomovca z Moskvy, ktoré som vám už opísal.
Nikolaja som stretával častejšie v dome Sestier Matky Terezy, ale ako zvyčajne, nebolo veľa času porozprávať sa osobne.
Až na tábore pre bezdomovcov, ktoré pre nich organizovali sestry.
Už od prvého dňa za mnou prichádzal a prosil ma o rozhovor.
Prvou otázkou a v podstate najzásadnejšou bola: „Povedzte mi, páter Robert, prečo sa o mňa Boh tak stará, čo to všetko, čo sa deje v mojom živote na každom kroku, má znamenať?
Veď ja nie som nikto, chápete, nikto.
„Poviem vám len niečo z toho všetkého, čo sa udialo..
Tak napríklad pred nedávnom som šiel na svojom aute po ceste a v jednom momente, keď som potreboval preradiť na prevodovke na ďalšiu rýchlosť, nešlo to.
Ako som sa snažil, tak som sa snažil, nešlo to.
A tak som bol prinútený pozrieť sa na to.
Otočil som hlavu smerom k prevodovke a pokračoval v preraďovaní.
Keď sa mi to za necelú minútku podarilo, spokojne som otočil hlavu späť smerom na cestu celý rád, že sa to predsa len podarilo.
No v momente ako som sa pozrel na cestu pred sebou, zdúpnel som od hrôzy.
Ako to už pri podobných situáciách býva, počas mojej opravy prevodovky druhá ruka za volantom nechcene zaviedla moje auto do protismeru.
A aby toho nebolo ešte málo, spoza rohu obrovskej budovy z ľavej uličky sa v tom istom momente vyrútilo na mňa obrovské auto - nejaký džíp zbohatlíkov, ktorý šiel tak rýchlo, že sa už nestíhal zaradiť do svojho jazdného pruhu a vynieslo ho to do protismeru.
Keby som spokojne šiel vo svojom pruhu, nestihol by som absolútne zareagovať a džíp by sa zarezal hlboko do môjho auta akurát z mojej strany.
Jemu by sa samozrejme nič nestalo, trošku by si poškrábal nárazník vpredu, no ja na svojom autíčku by som určite neprežil, alebo ostal na vozíčku?
Keď to autisko len tak prefrčalo s obrovskou rýchlosťou okolo mňa, zostal som ako zamrznutý...
Ešte šťastie, že v tú chvíľu naozaj nešlo nijaké auto oproti...
Pomaličky som sa presunul do svojho pruhu a hlboko vydýchol.
Nikdy pred tým a ani nikdy potom mi také niečo moja prevodovka neurobila.
Veď som autoopravár.
No povedzte mi, páter Robert, prečo sa o mňa Boh tak stará?
Veď to nemôže byť len taká náhoda...
Príliš seriózna náhoda.“ - opýtal sa ma nakoniec Nikolaj - Koľa.
„Hm... Niekto by povedal: „To si mal poriadne šťastie!
To tak býva, vieš?
Niekedy ho máš a niekedy nie.“ - ale ja si myslím, že ťa asi Boh ešte potrebuje, preto ťa zachránil...“ - odvetil som Nikolajovi.
„No ale prečo ja?
„No keď sa tak pozerám na tvoju rozbitú hlavu, Koľa, Bohu sa akosi nedarí ochrániť ťa v každej situácii.“ - len tak som podotkol ukazujúc na jeho veľkú krvácajúcu ranu na hlave, ktorú mu sestry stále ošetrovali.
„To nie, za to Boh nemôže!
To môj kamarát - dal som mu šoférovať na mojom aute len nedávno a aj som mu hovoril: „Nechoď tak rýchlo, to nie je bezpečné, spomaľ!“ - no nepočúval ma - predbiehal ako blázon v rýchlosti, asi aby ukázal, aký je super šofér.
Hlupák.
No a keď sa podujal na husársky kúsok - tesne pred zákrutou obehnúť veľa áut, nestihol samozrejme zareagovať, keď sa spoza zákruty vyrútil priamo oproti nám tirák - obrovské nákladné auto.
Policajti a záchranári, ktorí nás nakoniec ledva ledva vytiahli z totálne zdemolovaného auta, pozerali na nás ako na zjavenie.
Hapkali neveriac vlastným očiam obzerúc si naše ruky, nohy, hlavu hovoriac: „Nikdy v živote sme také niečo nevideli.
Nikdy, čo už toľko rokov pracujeme, sme z tak zdemolovaného auta nevytiahli živých ľudí, nieto ešte v takom vynikajúcom stave ako práve vás - pár škrabancov.
Vás muselo ochraňovať celé nebo a tisíce anjelov, veď to auto je totálne rozdrvené ako konzerva.
Nechápeme... Ako je to možné?“
No povedzte mi, páter Robert“-dodal Koľa, „ako je to možné?
Prečo?
No prečo sa o mňa Boh tak stará?“
Tak to som bol v miernom šoku aj ja...
Toľko starostlivosti?
To sa tak často nevidí...
„No a pred pár dňami, no vysvetlite mi to páter, ako je to možné - idem po ulici a hľadám autoopravovňu, kde by mohli s naším autom ešte niečo urobiť... Samozrejme, nič by sa nepodarilo s takým zdemolovaným autom urobiť - proste beznádejné.
No človek je už raz taký - nádej zomiera posledná.
A tak idem ulicou a pýtam sa: „Kde je tu najbližšia autoopravovňa?“
A tak mi vysvetlili: „No pôjdete ešte 100 m a potom odbočíte doprava a tam po pár metroch nájdete na ľavej strane autoopravovňu.“
A tak som šiel 100 m, páter Robert, no ale chápete?
V plnom vedomí vediac, že mi treba odbočiť doprava, ja odbočujem doľava - nechápajúc a neuvedomujúc si to, no chápete?
Ja nechápem, veď som nemal vypité, nič - triezvy!
No a po pár metroch, keď by už mala byť tá autoopravovňa, nikde nič - no samozrejme, keď som zle odbočil.
Čudujúc sa stretol som jedného človiečika a pýtam sa ho na autoopravovňu a on mi na to: „Hm, tu žiadnu autoopravovňu nenájdete.
A čo sa vlastne stalo?“
A tak som mu rozpovedal celú históriu s našou haváriou a s tým, ako teraz hľadám niekoho, kto by mi opravil to auto.
Keď som dokončil, ten človek rozžiarený zvýskol od radosti a víťazoslávne povedal: „Vás mi poslalo samotné nebo.
Akurát idem zo zasadania našej firmy, ktorá sa zaoberá kúpou a predajom áut a aby získali nejakú prémiu, musia niekomu proste darovať auto a musí to byť niekto z ulice, nikto z príbuzných.
Veľmi to horí a ja mám iba niekoľko minút, inak bude veľmi zle, no v tejto časti mesta sa veľa ľudí neponeviera.
Tak behám ako splašený v beznádeji a zrazu vy.
Rýchlo rýchlo.
Ani som sa nestihol spamätať a už som stál oproti ich vedúcim firmy a podpisoval dokumenty na auto, ktoré mi len tak darovali.
Chápete otec Robert?
Oni mi ho úplne seriózne darovali.
A tak som sa o pár minút ocitol na ceste s novým, hoci ojazdeným ale vynikajúcim autom, o ktorom som mohol len snívať.
No chápete?
Ja nie.
Ako tomu mám rozumieť, otec Robert, no vysvetlite mi to prosím...
Tak veľkodušne?
Tak rýchlo a trefne - presne to, čo potrebujem?
A to nie je všetko.
Takých vecí sa mi stáva v živote veľa a stále sa aj diali od môjho detstva a ja som vždy za tým videl Boha, len som nechápal, prečo sa skláňa ku mne - takému hriešnemu a nevďačnému, toľko hlúpostí a hriechov som narobil vo svojom živote, toľko krát som ho sklamal.
A stále sa stará...
A ja?
“Nuž, Koľa, tak v tomto som prekvapený aj ja...“ - dodal som, „ani o mňa sa toľko nestaral ako o teba.
A čo si hovoril o tých ďalších príbehoch z tvojho života?“ - dychtivo som sa spýtal túžiac spoznať, ako sa ešte Boh stará o svojich maličkých...
„Nooo, bolo ich veľa, to by sme tu dlho sedeli.
Ale poviem vám príbeh z nedávnej minulosti.
Samozrejme, ako to už býva v živote na ulici - v jeden krásny deň som stratil svoje dokumenty - a medzi nimi pas.
Ako sa to často stáva, práve vo chvíli, keď som pas o niekoľko dní veľmi súrne potreboval.
Bez neho to jednoducho nešlo a mohol som stratiť veľmi veľa, keby som ho nepriniesol so sebou.
A tak som sa ho rozhodol hľadať, presne na tom mieste, kde som predpokladal, že som ho mohol stratiť - na autobusovej stanici.
Hľadal som niekoľko dní, no bezvýsledne.
V posledný deň pred tým, ako som ho už potreboval predložiť na úrade, som šiel opäť na to miesto.
Hľadal som v zúfalstve, no nič som nenašiel, ešte aj padla na to miesto veľká hustá hmla, takže som na zem poriadne nevidel.
V zúfalstve, som sa už iba tak ponevieral hore dolu a tak som odišiel dosť ďaleko od toho miesta, kde som predpokladal, že som svoj pas stratil.
Ako som stál už s hlavou vo svojich rukách a ešte pár minút po modlitbe doznievali slová modlitby v mojom srdci, z hmly sa zrazu vynoril akýsi muž, ktorého som nikdy predtým, ani nikdy potom nevidel.
Držal niečo v ruke, podšiel ku mne a spýtal sa: Ty si Nikolaj?“
A ja som sa zmohol iba na: „Hm...“, akože „Ano“.
A on:„Vy hľadáte svoj pas, však?“
A ja znova iba: „Hm“.
A on: „Tak tu je váš pas, nech sa páči?“
A ja znova: „Hm“ - samozrejme som ho vzal do rúk, aby som sa presvedčil, či je to naozaj môj pas.
Bol to skutočne môj pas.
Tak to som bol v šoku.
No keď som dvihol zrak od svojho znovunájdeného pasu, toho muža, som už nevidel.
Stál som dlho v šoku, v premýšľaní...
Pomoc deťom a alkoholikom
Sestrám pomáha aj pri práci s postihnutými deťmi a deťmi z chudobných a rozvrátených rodín.
Niektoré z nich chodia do centra Dona Bosca, kde sa o ne starajú saleziáni.
V lete bol s nimi v tábore spolu so sestrami.
„Raz za týždeň ich navštívim, pomôžem s domácimi úlohami, porozprávam sa s nimi.
Sú to krásne, nevinné duše, ale úplne stratené.
Rodičia sú im alkoholizmom a nemorálnym životom veľmi zlým príkladom.“
V chráme našli útočisko aj abstinujúci alkoholici a narkomani.
„Mnohí boj so závislosťou prehrávajú a zomierajú.
Takých je veľmi veľa.
Tí, čo skutočne našli Boha, sa držia doteraz.
Pri rozhovoroch s nimi počúvam nádherné svedectvá o tom, ako ich Boh zachraňoval a hádam im Boh cezo mňa povie niečo užitočné do duše.“
Ďalšou skupinou, ktorej verbisti v tomto chráme poskytli ochranné krídla, je mládež.
Stretávajú sa každú sobotu.
Pre mladých a ostatných veriacich mávajú každú tretiu sobotu v mesiaci duchovnú obnovu.
Financovanie misií
Veľa Rusov si myslí, že katolíkov podporuje tamojšia vláda.
„Nie je to pravda.
Nikto nám nedáva plat a už vôbec nie ruská vláda.
Mnohí si myslia, že sme vatikánski špióni, ktorých dotujú obrovskými peniazmi.
Jeden Rus mi povedal, že si to tu môžeme vyložiť diamantmi práve kvôli peniazom z Vatikánu.
Som tu štyri roky a Vatikán neposlal ani rubeľ.
Žijeme z darov ľudí.“
Darcami sú väčšinou chudobní, ktorí sa podelia aj o to málo, čo majú v dôvere v Boha.
Nie je toho veľa, ale dávajú to zo srdca.
„Z darov našich veriacich by sme nevyžili.
Pomáhajú nám dobrí ľudia zo Slovenska a Poľska.
Zo zahraničných nadácií peniaze na opravu kostolov už nedostávame, lebo v Rusku sú náklady v porovnaní s Afrikou obrovské hlavne kvôli zime a drahým stavebným materiálom.
V Afrike za tie isté peniaze postavia omnoho viac.“
Postoj k vojne na Ukrajine
Oravský kňaz sa vo svojej misii stretáva nielen s Rusmi, ale aj s Ukrajincami.
Situácia v Rusku a špeciálne v Moskve je pokojná, akoby sa na západe nič nedialo.
No z vojny na Ukrajine je zmätený.
„Mám informácie z oboch strán.
| Pomoc | Účet | Poznámka |
|---|---|---|
| Finančná | 0805947007/5600 | "Sv. Oľga Moskva" |
Kto by im chcel pomôcť, peniaze môže poslať na slovenský účet rehole Spoločnosti Božieho Slova, určený pre Rusko: 0805947007/5600.
V komentári treba napísať: "Sv. Oľga Moskva", aby peniaze prišli do Moskvy.
