Kniha významného talianskeho historika Roberta de Matteiho Druhý vatikánsky koncil - Doposiaľ nenapísané dejiny prináša ucelený pohľad na udalosť, ktorá zásadným spôsobom ovplyvnila život katolíckej Cirkvi v druhej polovici 20. storočia. Profesor de Mattei sa nezaoberá len priebehom koncilu, ale skúma aj jeho príčiny, dejinné súvislosti, ktoré ho formovali, ideové pozadie jeho hlavných aktérov a jednotlivých názorových frakcií. Kniha vyniká vysokou odbornou erudovanosťou.
Jednotlivé kapitoly sú doplnené o rozsiahly poznámkový aparát, s ktorým sa doposiaľ nemali kde slovenskí čitatelia zoznámiť. Jedná sa v podstate o prvú syntetickú prácu tohto druhu, s takým rozsahom informácií, pojednávajúcu o tejto udalosti a vychádzajúcu na Slovensku. Kniha je doplnená o úvodné slovo trnavského arcibiskupa Mons.
Turbulentná doba a vysoké očakávania, ktoré boli vznášané vzhľadom ku koncilu, zapríčinili často nekritický obdiv a idealizáciu tak jeho predstaviteľov ako aj celkového priebehu a následkov.
Prof. Roberto de Mattei, ktorý bol hosťom konferencie Spolku latinskej omše Dilexi Decorem domus Tuae v júli 2024, venovanej Benediktovi XVI., sa v rozhovore podelil o svoje hlboké pohľady na tradičnú liturgiu. Diskutoval o tom, ako Benedikt XVI.
V týchto dňoch si pripomíname 30. výročie pádu Berlínskeho múru. V týchto dňoch pred tridsiatimi rokmi v srdci Európy padol Berlínsky múr. Berlínsky múr bol postavený v noci medzi 12. a 13. zväzom.
O niekoľko mesiacov neskôr, 25. decembra 1961, pápež Ján XXIII. podpísal apoštolskú konštitúciu Humanae salutis, ktorou oficiálne zvolal Druhý vatikánsky koncil. Ján XXIII. bol zvolený na pápežský trón 28. októbra 1958 po smrti Pia XII. 25. januára 1959 oznámil svoj úmysel zvolať ekumenický koncil, Druhý vatikánsky koncil, 21. koncil katolíckej Cirkvi. Pápežovo rozhodnutie prišlo nečakane.
Pius XI. i Pius XII. uvažovali o možnosti nadviazať na Prvý vatikánsky koncil, ktorý bol v roku 1870 ukončený v Ríme v dôsledku piemontskej invázie do Večného mesta. Obaja pápeži sa však vzdali tejto myšlienky z dôvodov opatrnosti. Ján XXIII. nijaké pochybnosti nemal.
Príprava koncilu trvala zhruba tri roky. V tejto fáze boli biskupi z celého sveta požiadaní, aby zasielali svoje návrhy a názory na pravdy, ktoré treba definovať, a na omyly, ktoré treba odsúdiť. V stanoviskách, ktoré biskupi v predprípravnej fáze koncilu zasielali do Ríma, sa ako najzávažnejší blud, ktorý treba odsúdiť, uvádzal komunizmus.
Až 378 biskupov požadovalo, aby sa koncil zaoberal moderným ateizmom, najmä však komunizmom, a ukázal, ako čeliť tomuto nebezpečenstvu. Napríklad vietnamský arcibiskup z Hué, Ngô-Dinh-Thuc označil komunizmus za „problém problémov“, ktorý je v súčasnosti najzávažnejšou otázkou, s ktorou sa treba zaoberať. „Diskutovať o ostatných problémoch bez toho, aby sa na prvé miesto dostalo riešenie problémov, ktoré so sebou prináša komunizmus, by znamenalo nasledovať príklad teológov Konštantínopolu, ktorí vášnivo diskutovali o pohlaví anjelov, zatiaľ čo vojsko mohamedánov už bolo pod hradbami mesta.
Učiteľský úrad katolíckej Cirkvi sa opakovane vyjadroval proti komunizmu a vždy ho jednoznačne odsudzoval. Postavenie Berlínskeho múru bolo jasným vyjadrením totalitného charakteru komunizmu. Totalitarizmus nespočíval v tom, že nedovoľoval vchádzať, ale že nedovoľovať vyjsť. Existujú totiž múry, ktoré chránia, a múry, ktoré utláčajú. Dnes múry, ktoré treba budovať proti islamskej invázii do Európy, sú múrmi, ktoré chránia. Múry, ktoré postavil komunizmus v srdci Európy, boli múrmi, ktoré potláčali slobodu občanov východnej Európy.
V roku 1962 kubánska raketová kríza potvrdila expanzionistické ciele a agresivitu komunistického imperializmu. Boli to však šesťdesiate roky a na obzore sa objavili tri hviezdy: okrem Jána XXIII. - hlavy katolíckej Cirkvi, predseda Najvyššieho sovietu Nikita Chruščov a prezident Spojených štátov amerických John Fitzgerald Kennedy. Vo svete zavládol nový duch optimizmu. A v tomto období začala v Cirkvi panovať nová atmosféra uvoľnenia a zrodila sa Ostpolitik, vatikánska politika otvorenia sa komunistickým krajinám Východu.
Prívrženci Ostpolitiky popierali, že by komunizmus bol „vo svojej podstate protináboženský“, ako uvádza encyklika Pia XI. Divini Redemptoris o bezbožníckom komunizme (č. 22) a boli presvedčení, že komunizmus je možné oddeliť od ateizmu a že môže sám od seba prerásť v politický systém „s ľudskou tvárou“. Títo katolíci mali bezhraničnú dôveru v moderný svet, ktorý sa zrodil vďaka Francúzskej revolúcii a boli presvedčení, že komunizmus je tým najzrelším vyjadrením modernosti.
Boli presvedčení, že namiesto odsúdenia komunizmu je potrebné s ním viesť dialóg, aby sme ho zmenili a vďaka tomu k lepšiemu zmenili aj Cirkev. Keď 11. októbra 1962 Ján XXIII. otvoril koncil, vo svojom inauguračnom príhovore potvrdil, že Druhý vatikánsky koncil bude na rozdiel od predchádzajúcich koncilov koncilom pastoračným, pričom bude rozlišovať medzi pravdami viery a spôsobom, akým tieto pravdy treba ohlasovať.
Prekvapujúci je pastoračný charakter, pretože vo všetkých predchádzajúcich dvadsiatich všeobecných konciloch dogmatická forma nevylučovala pastoračný charakter. Ani Tridentskému koncilu, ani Prvému vatikánskemu koncilu nechýbal pastoračný rozmer. Na Druhom vatikánskom koncile však bola „pastoračnosť“ povýšená na princíp a bol potvrdený jej primát nad dogmou.
13. zasadnutia došlo k nečakanému zvratu. preskúmať schémy vypracované Prípravnou komisiou. odporúčajú ako najvhodnejších pre prácu v komisiách. francúzskom seminári sv. Kláry. Kardinál Tisserant, predseda zasadania, nakoniec súhlasil s odročením a biskupské konferencie vyzval, aby predložili zoznamy svojich nominantov do komisií. Úloha biskupských konferencií, s ktorou koncilový poriadok nepočítal, bola takto oficiálne uznaná.
Organizovaných biskupských konferencií však bolo málo: boli to predovšetkým biskupské konferencie Latinskej Ameriky a strednej Európy. Biskupské konferencie boli riadené ani nie tak biskupmi, ktorí boli ich súčasťou, ako skôr odborníkmi, teológmi, z ktorých mnohí boli odsúdení Piom XII. a teraz sa pripravovali, že zohrajú rozhodujúcu úlohu na koncile. A keďže spomedzi biskupských konferencií bola najorganizovanejšia nemecká, nemeckí teológovia na ňom zohrali rozhodujúcu úlohu.
Medzi nemeckými teológmi sa vynímal najmä jeden: páter Karl Rahner zo Spoločnosti Ježišovej, ktorého vplyv na koncil bol kľúčový. Foto: prof. to, aby koncil mlčal o komunizme. zasadania koncilu brazílski biskupi Mons. jasným a slávnostným spôsobom vyjadril ku komunizmu. Z 243 prijatých odpovedí bolo 218 kladných. 29. žiadali, aby ju predložil pápežovi.
Signatári výzvy žiadali Svätého otca, aby nariadil vypracovanie a štúdium schémy koncilovej konštitúcie, ktorá: „1. Veľmi jasne vyloží katolícku sociálnu náuku a odsúdi omyly marxizmu, socializmu a komunizmu z filozofického, sociologického a ekonomického hľadiska; 2. Vyvráti omyly a rozptýli mentalitu, ktorá mysle katolíkov pripravuje na prijatie socializmu a komunizmu a vzbudzuje náklonnosť voči týmto ideológiám“.
Štátny sekretariát zaslal túto petíciu komisii poverenej redakciou schémy o Cirkvi v súčasnom svete, ktorá ju však vôbec nevzala do úvahy. Počas tretieho zasadnutia bol jedným z najvýznamnejších predstaviteľov konzervatívneho krídla Mons. Luigi Carli, ktorý 23. októbra 1964 podal písomné vyhlásenie, v ktorom uviedol: „Mlčanie schémy o jave, ktorý, žiaľ, existuje v dnešnej dobe, je udivujúce; (…) tento jav, myslím tým marxizmus, je skutočne zvrátený, lebo ‚sa protiví a povyšuje nad všetko, čo sa nazýva Bohom, alebo čo sa uctieva, takže sa posadí v Božom chráme a bude sa vydávať za Boha.‘ (2 Sol 2, 4); (…) Jeho doktrína a prax ohľadom Boha, človeka, sveta a eschatológie sú radikálne protikladné, ba mimoriadne nepriateľské voči kresťanskému učeniu a kresťanskej praxi.
(…) Preto žiadam, aby sa koncil explicitnea kompetentne venoval aj tejto extrémnej heréze našej doby, aby si budúce generácie nemuseli myslieť, že Druhý vatikánsky koncil sa konal v našej dobe, kedy celý katolícky svet žil v mieri a pokoji. Nech sa Cirkev neuspokojí s tým, že bude len trpieť, vzdychať a utekať, ale aby podľa príkladu ženy zo Zjavenia apoštola Jána (Zjv 12, 2n) bez strachu kričala pred červeným drakom, vydávala slávnostné a kolegiálne svedectvo pravde. Nech sa nezdráha preukázať ekumenickú službu a útechu nielen svojim biskupom, kňazom a laikom, ale aj oddeleným kresťanským bratom a všetkým ľuďom vyznávajúcim náboženstvo, ktorí v dôsledku marxizmu znášajú hlad, väzenie, vyhnanstvo, prenasledovanie či smrť. Napokon nech zaznie materské napomenutie katolíkom, osobitne robotníkom a intelektuálom, ktorí sú pod zámienkou hospodárskeho pokroku alebo pseudovedy zavádzaní týmto morovým učením a ktorých by mlčanie koncilu len utvrdilo v ich omyle.“[1].Pridali sa k nemu ďalšie hlasy ako napríklad hlas jezuitu Mons. tajne vysvätený a utiekol na Západ.
Mons. Hnilica vyjadril názor, že to, čo sa v schéme hovorí o ateizme, je tak málo, že „povedať iba to, je to isté, ako nepovedať nič“. Dodal, že značná časť Cirkvi trpí „pod útlakom militantného ateizmu, ale toto nie je možné nijako vydedukovať zo schémy, ktorá predsa chce hovoriť o Cirkvi v dnešnom svete!“ „Dejiny nás právom obvinia zo zbabelosti alebo zo slepoty pre toto mlčanie,“ pokračoval rečník a pripomenul, že nehovorí abstraktne, lebo bol v pracovnom sústreďovacom tábore so 700 kňazmi a rehoľníkmi. „Hovorím zo svojich priamych skúseností a zo skúseností kňazov a rehoľníkov, ktorých som spoznal vo väzení a s ktorými som znášal ťarchu a nebezpečenstvá Cirkvi.“
Významný kardinál Talian Antonio Bacci v aule vyhlásil: „Zakaždým, keď sa zišiel ekumenický koncil, vždy riešil veľké problémy, ktoré znepokojovali danú dobu a odsúdil vtedajšie bludy. Myslím si, že mlčať o tomto bode by bola neodpustiteľná chyba, ba dokonca kolektívny hriech. (…) Je to veľká teoretická a praktická heréza našich čias; a ak sa ňou koncil nebude zaoberať, môže vyzerať ako neúspešný koncil!
8. októbra 1965 biskup Pericle Felici, sekretár koncilu, oznámil, že otcovia môžu až do nasledujúceho dňa písomne predkladať pripomienky k schéme. Coetus Internationalis Patrum, ktorý reprezentoval konzervatívnych otcov, pripravil petíciu podpísanú 454 prelátmi z 86 krajín, v ktorej žiadali, aby „(…) za § 19 Schémy Cirkev v súčasnom svete, ktorá sa zaoberá problémom ateizmu, bol pridaný nový paragraf, ktorý by sa výslovne zaoberal problémom komunizmu.“ Ak má Druhý vatikánsky koncil charakter výlučne pastoračný, hovorilo sa v petícii, „aký iný problém je väčšmi pastoračný než toto: zabrániť, aby sa veriaci kvôli komunizmu stávali ateistami?“. Ak by sa koncil k takémuto vážnemu problému nevyjadril, jeho mlčanie by si veriaci vo svojich hlavách vysvetľovali ako „tiché odvolanie všetkého, čo povedali a napísali poslední pápeži proti komunizmu.“
Petícia bola doručená v pondelok 11. októbra do rúk mons. Achillaeho Glorieuxa, sekretára zmiešanej komisie zodpovednej za prípravu a revidovanie schémy o Cirkvi v modernom svete. Mons. Glorieux ju však nedal komisiám, ktoré pracovali na schéme pod zámienkou, že ich nechce vyrušovať pri práci. 13. novembra bol do auly doručený nový text, ktorý vôbec nebral do úvahy požiadavku 454 koncilových otcov. Petícia 454 biskupov sa záhadne stratila.
Pavol VI. vtedy cez zástupcu štátneho sekretára arcibiskupa Dell’Acquu dal zvolať stretnutie za zatvorenými dverami do svojej pracovne na treťom poschodí Apoštolského paláca na vyriešenie problému. Pred začiatkom schôdze odovzdal kardinál Tisserant pápežovi list, v ktorom okrem iného stálo: „Anatémy nikdy nikoho neobrátili a hoci boli užitočné v čase Tridentského koncilu, kedy kniežatá mohli nútiť svojich poddaných, aby konvertovali na protestantizmus, dnes už sú neúčinné, lebo každý človek si je vedomý svojej nezávislosti. Ako som už Vašej Svätosti povedal, koncilové odsúdenie komunizmu by väčšina ľudí považovala za politický ťah, čo by nesmierne poškodilo autoritu koncilu i samotnej Cirkvi.“
Všetci prítomní súhlasili so stanoviskom Tisseranta a samotného Pavla VI., podľa ktorého nie je vhodné, aby koncil výslovne odsúdil komunizmus. Dnes vieme, že v auguste 1962 vo francúzskom meste Metz bola podpísaná tajná dohoda medzi kardinálom Tisserantom, zástupcom Vatikánu a novým pravoslávnym arcibiskupom Jaroslavom Nikodimom, ktorý, ako sa ukázalo po otvorení moskovských archívov, bol agentom KGB. Na základe tejto dohody sa cirkevné orgány zaviazali, že na koncile nebudú hovoriť o komunizme. Bola to podmienka, ktorú požadoval Kremeľ na to, aby dovolil pozorovateľom Moskovského patriarchátu zúčastniť sa na Druhom vatikánskom koncile. Vo Vatikánskom tajnom archíve som našiel rukou Pavla VI. napísanú poznámku potvrdzujúcu existenciu tejto dohody.
Ďalšie dôležité dokumenty zverejnil George Weigel v druhom diele svojej impozantnej biografie Jána Pavla II. Weigel čerpal informácie z archívov KGB, poľskej Sluzby Bezpieczenstewa (SB) a Stasi východného Nemecka, podľa ktorých komunistické vlády a tajné služby východných krajín naozaj prenikali do Vatikánu, aby presadzovali svoje záujmy a infiltrovali sa do najvyšších špičiek katolíckej hierarchie.
V Ríme počas koncilu a v období po koncile sa napríklad Maďarské kolégium stalo filiálkou tajných služieb Budapešti. Všetci rektori kolégia v rokoch 1965 až 1987, píše Weigel, museli byť vyškolenými a schopnými agentmi, ktorí mali skúsenosti s dezinformačnými operáciami a boli zbehlí v inštalovaní špionážnych zariadení. Poľská tajná služba SB sa podľa Weigela dokonca usilovala prekrucovať diskusiu koncilu o špecifických témach katolíckej teológie ako je úloha Márie v dejinách spásy.
Riaditeľ IV. odboru, plukovník Stanislaw Morawski, spolupracoval s desiatkou spolupracovníkov, odborníkov v oblasti mariológie, pri príprave memoranda pre biskupov koncilu, v ktorom bola kritizovaná „maximalistická“ koncepcia o Preblahoslavenej Panne Márii navrhovaná kardinálom Wyszynským a ďalšími biskupmi.
Pastorálna konštitúcia Gaudium et Spes bola šestnástym a posledným dokumentom oficiálne vyhláseným Druhým vatikánskym koncilom. Mala úplne nanovo definovať vzťahy medzi Cirkvou a svetom. Cirkev požadovala, aby veriaci sledovali „znamenia čias“ a interpretovali ich vo svetle evanjelia (č. 4, 11), v „dialógu so svetom“ (n. 43). V Gaudium et spes však chýbalo akékoľvek odsúdenie komunizmu.
Toto je jeden aspekt, ktorý som chcel objasniť vo svojej knihe Druhý vatikánsky koncil. Doposiaľ nenapísané dejiny. zrekonštruovať to, čo sa udialo v Ríme počas troch rokov od 11. 8. XXIII., potom Pavla VI. dejinách Cirkvi.
Druhý vatikánsky koncil všetko zničil
Debata o hermeneutike kontinuity alebo diskontinuity môže byť zaujímavá pre teológov, ale pre historika je sterilná. Nás nezaujíma správny teologický výklad dokumentov Druhého vatikánskeho koncilu, ale to, čo koncil znamenal v dejinách, aký bol jeho charakter a aké boli jeho dôsledky. Historik aj teológ hľadajú pravdu, ktorá je tá istá, ale prichádzajú k nej rôznymi cestami, bez strachu.
Cirkev sa vo svojej ľudskej časti môže dopúšťať omylov a tieto omyly, tieto utrpenia, môžu byť spôsobené jej deťmi a dokonca aj jej služobníkmi. To však nič neuberá na veľkosti a neochvejnosti Mystického Kristovho Tela. Svätosť, neodňateľný znak Cirkvi, však neznamená bezhriešnosť jej pastierov, dokonca ani tých najvyšších, a to nielen pokiaľ ide o ich osobný život, ale aj o najvyššiu službu, ktorá je im zverená: výkon vlády.
Katolícky historik preto môže slobodne rekonštruovať udalosti a vynášať súdy nad krokmi cirkevných autorít za predpokladu, že mu vždy ide o hľadanie pravdy a že ho pobáda láska k Cirkvi, nie snaha očierňovať ju. Ak historické fakty predstavujú teologické problémy, historik ich nemôže ignorovať a musí ich vyniesť na svetlo, avšak vždycky v súlade s náukou Cirkvi. Rovnakým spôsobom aj na teologickej úrovni majú všetci pokrstení právo upozorňovať na problémy a klásť otázky legitímnym cirkevným autoritám, hoci nikto nemôže nahradiť magistérium Cirkvi a definitívnym spôsobom riešiť kontroverzné body.
Ak má kultúra priateľská k homosexuálom svoj implicitný predpoklad v novej morálke zavedenej pastorálnou konštitúciou Gaudium et spes, ktorá je posledným dokumentom II. vatikánskeho koncilu, zlyhanie pri odsúdení homosexuality má svoje predpoklady v diskurze 11. októbra 1962, kedy Ján XXIII. Od tohto okamihu sa najvyššie autority Cirkvi vzdali výslovného odsúdenia zla a obmedzili sa na vyjadrenia o dobre, ktoré sú často nejasné. Odvtedy neboli definované žiadne pravdy a neboli odsúdené žiadne chyby. Zlo bolo často zakrývané alebo ignorované.