Rozhrešenie udeľované biskupom a podmienky platnosti sviatosti pokánia

Článok sa zaoberá podmienkami, za ktorých je rozhrešenie udeľované biskupom platné, a kritériami pre platné rozhrešenie.

Kritériá pre platné rozhrešenie

Už v detskom katechizme sú vymenované kritériá pre platné rozhrešenie:

• Spytovanie svedomia - nie je podmienkou zo zákona, ale z nevyhnutnosti. Matériou spovede sú hriechy a aby človek hriechy mohol vyznať, musí vedieť, ktoré spáchal, a pokiaľ si ich priebežne nezapisuje, toto je spôsob, ako sa k nim dopátrať, ako získať matériu.
• Ľútosť (bolesť/smútok nad hriechmi) - Ľudia niekedy nevedia, ako dobre vyjadriť svoj smútok nad hriechom. Skutočný smútok si nevyžaduje potoky sĺz a obliekanie sa do vrecoviny. Ľútosť je úkon rozumu a vôle a citové prejavy ju môžu sprevádzať, ale nie sú nutné. Ak ľudia znejú formálne a stroho, to neznamená, že ich to naozaj nemrzí. Ľútosť stačí nadprirodzená a nedokonalá.
• Úmysel polepšiť sa (nehrešiť znova) - Tu niekedy je ťažké rozlíšiť, či taký úmysel kajúcnik má, ale otázka, či dve, to pomôžu spovedníkovi zistiť. Ak ale ľútosť a úmysel činiť polepšiť sa chýba, rozhrešenie nemôže byť udelené.
• Úmysel vykonať uloženú pokutu - Spovedníci mali by dávať pokutu, ktorá je vykonateľná, pokiaľ možno rýchlo, a tak, aby bolo s istotou jasné, že je vykonaná.

Pokiaľ kajúcnik úmyselne neklame, spovedník má istotu, že rozhrešuje platne a kajúcnik, že ľutuje a chce sa polepšiť, a kajúcnik má istotu, že ľutuje správne a rozhrešenie dostáva.

Odmietnutie rozhrešenia, rovnako ako cirkevné cenzúry, ktoré človek na seba zvoláva svojimi úmyselnými skutkami, je viac liečivé ako represívne. Veríme, že dokáže priviesť ho k skutočnej ľútosti (hoci aj nedokonalej). Spovedník nesmie odmietnuť rozhrešenie príkrym a trestajúcim spôsobom, ale musí veľmi citlivo a starostlivo vysvetliť, že túži a chce rozhrešenie udeliť čo najskôr, ale vec objektívne vyžaduje si správny postoj aj od kajúcnika.

Naši nekatolícki nepriatelia, najmä na Slovensku, radi poukazujú na pokrytectvo katolíkov, ktorí žijú a hrešia ako kadejakí neverci, ba aj horšie, ale potom idú do spovedelnice, kde si za tri Zdravasy kúpia čisté svedomie a právo beztrestne hrešiť ďalej. To, čo František povedal, podčiarkuje toto ich presvedčenie.

Dôležitosť dobrej formácie kňazov

Takáto situácia, síce zriedkavá, ale možná, podčiarkuje potrebu dobrej formácie kňazov v morálnej teológii, dobrej znalosti kánonického práva a schopnosť vysvetliť, prečo je niečo hriešne. Je dosť možné, že (ne)kajúcnik bol o hriešnosti niektorých skutkov zavedený do omylu inými veriacimi, či dokonca kňazmi.

Odmietnutie rozhrešenia je treba (ne)kajúcnikovi dôkladne a slušne vysvetliť. Treba ho poučiť, že týmto mu spovedník neubližuje, ale naopak, chce ho zachrániť. Že neplatné rozhrešenie by mu nijako neprospelo, ba ešte mu priťažilo, a že dvere na spovedelnici sú pre neho vždy otvorené. Že sa nie len môže, ale že by sa mal vrátiť.

Už v detskom katechizme sú vymenované kritériá pre platné rozhrešenie. Matériou spovede sú hriechy a aby človek hriechy mohol vyznať, musí vedieť, ktoré spáchal, a pokiaľ si ich priebežne nezapisuje, toto je spôsob, ako sa k nim dopátrať, ako získať matériu. Ak ale ľútosť a úmysel činiť polepšiť sa chýba, rozhrešenie nemôže byť udelené.

Spovedník nesmie odmietnuť rozhrešenie príkrym a trestajúcim spôsobom, ale musí veľmi citlivo a starostlivo vysvetliť, že túži a chce rozhrešenie udeliť čo najskôr, ale vec objektívne vyžaduje si správny postoj aj od kajúcnika.

Ľútosť ako základný predpoklad

Bez ľútosti nad hriechom niet odpustenia. Preto Tridentský koncil hovorí (Sess. XIV, c. 4): „Ľútosť, ktorá má prvé miesto medzi úkonmi kajúcnika, je smútok srdca a odpor k spáchanému hriechu, spolu s odhodlaním už viac nehrešiť.“ Koncil (tamtiež) ďalej rozlišuje dokonalú (contritio) a nedokonalú ľútosť (attritio), ktorá vyplýva z odporu ku všetkej ohavnosti hriechu, alebo zo strachu z pekla a trestu.

Vo sviatosti pokánia postačuje na dosiahnutie odpustenia hriechu nedokonalá ľútosť. Tridentský koncil ďalej učí (tamtiež): „Aj keď sa niekedy stáva, že ľútosť je dokonalá a že rovno zmieruje človeka s Bohom, ešte pred tým, ako človek prijal túto sviatosť, zmierenie sa nemá pripisovať iba samotnej ľútosti bez túžby po sviatosti, lebo túto túžbu ľútosť vždy obsahuje.“

Splnomocnenie kňaza a disponibilita kajúcnika

Problém ohľadom rozhrešenia môže nastať na strane kňaza alebo kajúcnika. Zo strany kňaza je potrebné, aby mal potrebné splnomocnenie (spovednú fakultu) udelené kompetentnou cirkevnou autoritou. Na druhej strane je dôležitý postoj a disponibilita kajúcnika.

Ak by bol penitent pod vplyvom alkoholu, drog alebo iných omamných látok, lepšie je svätú spoveď ani nezačať. Konštitutívny prvok pri svätej spovedi je vyznanie hriechov (matéria), ľútosť nad spáchanými hriechmi, predsavzatie chrániť sa hriechu a udelené pokánie. Ak u penitenta absentuje matéria, kňaz de facto nemá čo rozhrešiť. Ľútosť je medzi úkonmi kajúcnika na prvom mieste. Ak by chýbala spolu s predsavzatím nehrešiť, akoby chýbala časť spovede a kňaz by nemal udeliť rozhrešenie.

Služba kňaza v sviatosti pokánia

Keď kňaz vysluhuje sviatosť pokánia, vykonáva službu dobrého pastiera, ktorý hľadá stratenú ovcu; službu milosrdného Samaritána, ktorý ošetruje rany; otca, ktorý čaká márnotratného syna a pri jeho návrate ho víta. Spovedník nie je pán, ale služobník Božieho odpustenia. Aj ako vysluhovateľ sviatosti tiež chodí na spoveď - prijíma túto sviatosť, a keď ju vysluhuje, veľmi dobre vie, že sa má zjednotiť s Kristovým úmyslom a jeho láskou.

Kódex kánonického práva hovorí, že tomu, kto v spovedi vyznáva, že falošne obvinil nevinného spovedníka pred cirkevnou vrchnosťou zo zločinu navádzania na hriech proti šiestemu prikázaniu, sa nesmie udeliť rozhrešenie, kým právoplatne neodvolá falošné obvinenie a nevyhlási, že je pripravený ochotne napraviť prípadné škody (kán. 987, § 1).

Vývoj sviatosti zmierenia v dejinách Cirkvi

Hoci už rané kresťanské časy hovoria o istej forme sviatosti zmierenia, nevyzerala od začiatku tak, ako ju poznáme dnes, ale rôznym spôsobom sa vyvíjala a mala inú formu. Počas prvých storočí forma tejto sviatosti celkom závisela od usmernení miestneho biskupa.

V určitých obdobiach kresťania vyznávali svoje hriechy pred verejným zhromaždením - dnes poznáme súkromnú spoveď. V časoch prvotnej Cirkvi sa mohol pokrstený vyspovedať len raz za život - dnes je to záležitosť vnímania a citlivosti každého kajúcnika (aj keď je štandardne odporúčaná aspoň pravidelná mesačná spoveď).

Zmena však nenastala len vo forme sviatosti, ale aj v jej vnímaní. Zatiaľ čo v staroveku sa kládol veľký dôraz na zadosťučinenie, v stredoveku sa primárne zdôrazňovalo vyznanie hriechov a v novoveku je to najmä ľútosť. Približne takú formu, akú poznáme dnes, nadobúda sviatosť zmierenia v siedmom storočí.

tags: #rozhresenie #len #biskup