Medzi obľúbené príbehy patrí aj Prorok Rak. Keď je šťastie unavené, sadne si aj na hlupáka. A tak sa zhodou náhod stal z obyčajného nevzdelaného sedliaka Raka prorok - veštec. Ale nemyslite si, že bol zrazu len tak obdarený darom prorokovať. To mu len pri jeho vymýšľaní naozaj šťastie prialo.
Ide o humorný príbeh zo zbierok Pavla Dobšinského pre staršie deti.
Dobšinského nádherné slovenské rozprávky prerozprával Igor Válek a bohato ilustroval Marián Čapka. Kniha obsahuje 14 rozprávkových príbehov, ako sú Dvaja potmehúdi, O hlúpej žene, Prorok Rak, Ďuro Truľo, Čert slúži, Drevená krava a ďalšie.
Námetom pre Dobšinského rozprávky boli zozbierané podklady z ľudovej tvorby a slovesnosti, ktoré sa častokrát dedili a rozprávali z pokolenia na pokolenie, a ktoré zrkadlili túžby a pocity jednoduchých ľudí.
Obsah rozprávky Prorok Rak
V jednej dedine žil šelma sedliak, ktorý nemal už nič vo svojom gazdovstve, iba jednu kravu. Pri hlúpej žene, bolo sa mu minulo všetko, čo keby mal. Peňazí nebolo, nuž sa rozhodol, že i poslednú kravičku predá! Ráno hnal kravu na trh.
Doma si žena pomyslela, načože jej bude stará sukňa, keď jej muž z jarmoku donesie novú. Zobliekla teda starú haraburdu a hodila do pece. Ale sedliak peniaze, ktoré bol utŕžil za kravu, prepil, iba čo kúpil kalendár. A tak hlúpej žene bolo len čušať tam pod pecou, lebo takto nemohla ľuďom na oči.
Šelma sedliak bol už teraz hrdý, keď mal kalendár. Po dedine dal vyhlásiť, že on je už teraz prorok a že veru všetko uhádne, čo sa komu stratilo. A tú zázračnú knihu - kalendár, v ktorej boli samé znamienka, čary, haky-baky, obrátil pred seba hore nohami, lebo literky nepoznal.
Raz, kde tak hľadel do kalendára, ako by všetku múdrosť lyžicou bol pochlípal, vpálil mu sused do izby. Po dedine dal vyhlásiť, že uhádne všetko, čo komu kde skapalo, aby k nemu chodili ako k prorokovi. Najprv dal vyhlásiť po dedine, že on všetko uhádne, čo komu kde skapalo. Aby len išli k nemu ako k dákemu prorokovi.
Tú zázračnú knihu, teda kalendár, obrátil pred sebou hore nohami a dolu hlavou, lebo písmená nepoznal; ale pozeral do nej, akoby vedel všetky knihy a všetku múdrosť lyžicou vypil.
Dlho mu nik neprichádzal. Ale raz, keď tak sedel za stolom, vpálil mu sused do izby. „Susedko,“ začal. „Nič, susedko, ty hrubý! Či takto sa chodí k prorokovi? Vyjdi von, pekne zaklop a ak ti poviem: Slobodno!, prídeš a klobúk zložíš.
„Pán prorok, skapali mi dva voly, či by ste nevedeli, kto mi ich vzal? „Vidíš, kujon, mal si sa hneď takto prikloniť, aj bez učenia. Teraz ale prines dvadsať rýnskych a kilu hrachu! Uradovaný sused, akoby už voly mal doma, hneď doniesol peniaze aj kilu hrachu.
„Poď sem,“ vraví prorok, „a pozri, ak máš oči! Tento tu s týmto krivým kolenom,“ - ukazoval v kalendári na znak, „odviazal ti ich v noci. Ako hrom sa rozšírilo po dedine, že tak a tak, skapané voly sa nájdu a že s tým krivým kolenom to zle dopadne.
A nebol to nik iný ako krivý Kubo z dolného konca. „Doma. Čo chceš, krivá duša?“ povedal prorok. „Ach, veď duša ako duša, tá dosť vzdychala, ale telu sa chcelo kradnúť. Všetko bolo v poriadku: peniaze i hrach boli hneď u proroka, voly do rána na mieste.
A takto pomaly nachodili sa pokapané veci i tomu, i tamtomu a majetok i komora u proroka sa napĺňali. A ju to predsa škrelo, trebárs zjedla aj hus aj prasiatko, ešte potom aj všeličo požula za tým kochom, čo takto k prorokovi doputovalo.
Raz tu panej v kaštieli skapal zlatý svadobný prsteň; a len ho nebolo a nebolo, ani nikto, kto by o tom vedel a najmenšieho náznaku dal. Chýry sa rozšírili, že pani ponúka aj sto rýnskych tomu, kto by jej prsteň našiel, a ako toho na kolese budú lámať, kto ho vzal.
Za chýrmi prišiel raz aj sluha od pánov k nášmu prorokovi a vpálil do izby s tým, či vie, čo panej skapalo, aby to vyhľadal, keď je taký prorok. „Čo tvojej panej skapalo,“ povedal prorok, „viem lepšie ako ty. Vyhnal aj tohto von. Pani poslala hintov a prorok, s otvoreným kalendárom pred sebou, hrdo sa viezol do kaštieľa.
Vypýtal si osobitnú izbu, sedem dní času a samé vyberané jedlá a vína dosýta, kým by vyčítal, kde je ten prsteň. Pani súhlasila, keďže bola doma a pán práve na celý týždeň odišiel z domu. Milého proroka chovali ako páva, pil na to ako dúha, a už čo snoval, to snoval za tých sedem dní.
Ale jeho žena doma za pecou trpela hladom a zimou. Núdza zobúdza, zobudila aj ju. Kým čo hotového našla, vykutala v dome - a potom, hoc len v košelici, vyšla z domu a hybaj priamo do kaštieľa za mužom.
A ten mládenec, ktorý chodil za prorokom a už mu chcel voľačo na protiveň urobiť, pustil ju k nemu. A milý prorok, čo mal s ňou robiť? Chlácholil ju, aby už teraz bola ticho, že tu dobre naje, ani jedlá nepočítaj, toľko dajú na stôl.
„A poďme,“ hovorí, „už sme pri prvom!“ Práve počul prvého mládenca s večerou na schodoch. Mládenec to zaslyšal a iba ho striaslo; lebo on bol prvý z tých, čo prsteň ukradli a ani na iné nepomyslel, len že prorok na neho vraví.
„Ženička moja, už sme pri druhom!“ Aj tohto mládenca striaslo od strachu. „Ach, čo tajiť, keď nás tak poznáte; veru sme to my traja, čo sme prsteň ukryli. Ale čo už, keď tak ľahko zošmykol sa do vačku?! Len vás prosíme, navlečte to, prorok, aby ste nás neprezradili; veď vám, hádam, ani nechceme zadarmo. Ešte aj u nás sa nájde nejakých tých sto rýnskych.
„No, veď som si hneď na vás myslel,“ zaprorokoval milý prorok - a vážne, po starokňazovsky. „Ale jasne sa mi to ukázalo len teraz, keď ste tú poslednú večeru na stôl nosili. A že vás aj ľutujem, preto som vás upomenul a privolal vám to takto naozaj do duše! Lebo zajtra by vám bolo jaj a beda! A bude vám ešte, ak neurobíte, ako vám rozkážem.
Peniaze doneste hneď a na ráno dajte prsteň zožrať tomu najväčšiemu moriakovi na dvore. Peniaze boli hneď tu. Tamtým ešte šuplo, čo to, ako to bude na ráno, ale náš prorok spal pokojne. Ráno skoro by sa všetko rozpadlo na tom, že pani nechcela dať najkrajšieho moriaka zabiť, že kde by sa tam vzal jej prsteň.
Nuž už len ľutovala toho moriaka. A zlatý prsteň, hľa, tam bol v zobole! Hneď odčítala prorokovi sto rýnskych - a už len aby sa poberal, kým pán nenájde. Pani prikázala jej dať svoje najčervenšie šaty.
Nuž prorok sa hrdo viezol s hrdou ženou na bránu kaštieľa. Tam ich však už stretol pán a zastavil ich, čo to, ako to, že taká osoba sa vezie v najkrajších paniných šatách. Tajiť nebolo ako; všetko vyšlo pekne najavo.
„No, keď ste taký prorok, vyskúšam vás aj ja!“ povedal pán. Dal pripraviť veľkú hostinu. Moriak bol už zarezaný a dvanásti páni sa prihlásili za hostí práve dnes. Na stôl priniesli dvanásť jedál na otvorených miskách, len trináste jedlo bolo prikryté.
Bolo to jedlo, ktoré pán priniesol a ešte tento rok nebolo na stole, len dnes po prvý raz. Prorok mal uhádnuť na prvý raz, čo to je - a veru nevedel. „No, hádaj, ale rýchlo!“ nahneval sa pán. „Ej, Raku, Raku, s tebou je zle!“ lebo ho volali Rakom.
Odkryl misu a tu na mise - veľký morský rak, uvarený na červeno. Všetci len oči otvorili, už neviem, či len na toho červeného raka, alebo aj na prorockú múdrosť. Ale vraj každý z tých pánov dal prorokovi na odmenu sto rýnskych a so všetkým ho pekne zaviezli domov, aby múdrosť nechodila pešo. Mal už zase s čím gazdovať.
Len so ženou mal ešte neraz hádky a spory, trebárs mala už tú novú sukňu, a veru nie úzku. Požičal jej vždy trochu zo svojho rozumu; nuž potom už len lepšie žili spolu. Len vraj, ako jej to požičiaval? Dobrý prorok a chlap na svete to vedel.
Televízna inscenácia rozprávky P.Dobšinského rozpráva príbeh prefíkanca, ktorý pomocou svojej šikovnosti i pomocou náhody zbohatne. Rozprávka o prefíkanom mužovi menom Rak, ktorý sa začne vydávať za proroka. Dlho sa mu darí, až kým ho požiadajú, aby objasnil krádež prsteňa, ak sa mu to nepodarí bude potrestaný. Vypátra zlodejov, ktorí ho prosia, aby ich neprezradil. Až keď mu dobre zaplatia, poradí im, aby prsteň dali zožrať moriakovi.
Prorok Rak (LP 1976)
Postavy
- Rozprávač: Ján Kroner
- Prorok Rak: Ivan Vojtek
- Žena: Gabriela Dzuríková
- Pani: Petra Kolevská
- Pán: Ivan Šándor
- Sused: Ján Kramár
- Kubo: Karol Čálik
- Sluha: Ján Mistrík