Obrazy či sochy Najsvätejšej Trojice zdobia interiéry rímskokatolíckych kostolov na celom svete. V byzantskej pravoslávnej cirkvi, e contrario, vládne presvedčenie, že maľby Trojjediného Boha inšpirované západným umením nie sú kánonické. Je pravoslávna kritika týchto obrazov oprávnená? V cirkvách, ktoré sa hlásia k východorímskemu liturgickému dedičstvu, existujú dva základné trinitárne ikonografické modely. Prvý vychádza z koncepcie Svätej Trojice, ako ju začiatkom 15. storočia znázornil ruský ikonopisec Andrej Rubľov.
Andrej Rubľov namaľoval slávny obraz Trojice. Toto zobrazenie je pozvaním troch sediacich postáv. Všetky postavy a celá perspektíva akoby smerovala k človeku, čo sa pozerá na ikonu. Je pozvaný k stolu, aby mal účasť na ich rozhovore, na ich poznaní, na ich láske a blaženosti, aby vytváral s nimi Spoločenstvo. Kresťan vstupuje do tohto spoločenstva vo svätom krste, ktorý sa udeľuje v mene Otca, i Syna, i Ducha Svätého. V krste sa človek ponára do tohto oceána kresťanského Boha-Trojice. A tento kresťanský Boh-Trojica takpovediac vťahuje kresťana do tejto trojičnej dynamiky lásky Spoločenstva. Tento Boh-Trojica vstupuje do nášho života cez krst, aby premenil náš život svojim štýlom života. Každá modlitba je vlastne hlbším vstúpením do tohto spoločenstva. Každá sv. omša je vstúpením do tohto tajomstva vnútorného života nášho Boha. Každá sviatosť je takýmto oknom do Božieho života. Vstupujeme tak do samého srdca Božieho života.
Starozákonná Svätá Trojica Teologická koncepcia ruského majstra vychádza z biblického príbehu o pohostinstve Abraháma a Sáry podľa knihy Genesis (Gn 18,1-4), z toho dôvodu sa táto ikona označuje ako Veterotestamentárna (Starozákonná) Svätá Trojica. Ad comparandum, slovenský katolícky preklad príslušného verša z knihy Genesis (Gn 18,2) hovorí o návšteve troch mužov, a nie troch anjelov, ako ich zobrazil Rubľov. S rovnakou formuláciou (tres viri) operuje latinská Vulgáta:„Cumque elevasset oculos, apparuerunt ei tres viri stantes prope eum. Quos cum vidisset, cucurrit in occursum eorum de ostio tabernaculi et adoravit in terram.“ „Keď zdvihol oči, videl neďaleko seba stáť troch mužov. Len čo ich zbadal, utekal im od vchodu svojho stanu v ústrety, poklonil sa až k zemi.“
Štylizácia troch božských Osôb v podobe anjelov pravdepodobne súvisí s kristologickým titulom Anjel Veľkej Rady (Angelus Magni Consilii). Angelomorfnú vizualizáciu Trojice „ruského Fra Angelica“ si pravoslávna cirkev osvojila veľmi rýchlo, snáď ako reakciu na antitrinitárne názory strigoľnických heretikov.
Novozákonná Svätá Trojica Rubľovovej výtvarnej exegéze tajomnej nebeskej návštevy v stane praotca Abraháma však protirečí apokryfný Abrahámov závet (Testamentum Abrahae). V tomto pseudoepigrafickom texte, ktorý patrí do súboru judaistickej apokalyptickej literatúry, je jeden z troch nebeských mužov pod Mamreho dubmi stotožňovaný s archanjelom Michalom. Pokiaľ dáme za pravdu apokryfu, Abrahámovo pohostinstvo nemá teofanický význam.
Východná cirkev preto potrebovala zjavnú, ostenzibilnú a vieroučne lucídnu umeleckú manifestáciu Trojsvätého Boha. Našla ju na latinskom Západe vo výtvarnej aproximácii Svätej Trojice, ktorá sa v pravoslávnom svete nazýva Otcovstvo, po latinsky Paternitas.
Obraz s Bohom Otcom s tvárou Starca, Bohom Synom s víťazným krížom a s Duchom Svätým v podobe holubice je v rumunskej kultúre známy ako Paternitate, slovanský Východ používa termín Отечество alebo Novozákonná Svätá Trojica. Ikona dostala meno podľa Boha Otca (Deus Pater). Väčšina teológov sa však prikláňa k názoru, že ikona Otcovstva zobrazuje tzv. Staršieho dní (Antiquus dierum) podľa videnia proroka Daniela (Dan 7,9):„Aspiciebam, donec throni positi sunt, et Antiquus dierum sedit. Vestimentum eius quasi nix candidum, et capilli capitis eius quasi lana munda; thronus eius flammae ignis, rotae eius ignis accensus.“„Pozeral som sa kým postavili tróny a zasadol Starec dní; jeho rúcho bolo biele ako sneh a vlasy na jeho hlave boli ako čistučká vlna; jeho trón bol plameň ohňa a jeho kolesá blčiaci oheň.“
Aj Danielova vízia παλαιὸς ἡμερῶν však v pravosláví spôsobovala určité problémy. Kto je Starší dní? Je to Nebeský Otec alebo Syn súdiaci svet? Prorok nehovorí o holubici, ako potom môžeme túto pasáž čítať triadologicky? Aj tento výklad má svoje slabiny. Z akého dôvodu potom tejto ikone hovoríme Paternitas, Otcovstvo? V čom má vlastne spočívať τέλος, teologický cieľ obrazu, na ktorom (teoreticky) vidíme dvakrát Pána Ježiša (pred pozemskou inkarnáciou a po nej)? Takáto interpretácia ikony Svätej Trojice vedie do slepej uličky.
Čo hovorí Pedalion?
Neskorobyzantskí teológovia (cítiaci potrebu vymedziť sa proti latinskému Západu za každú cenu) prišli s teóriou, že obrazy Trojjediného Boha známe v katolíckom svete nie sú dogmaticky korektné. Jediný prípustný výtvarný trojičný τόπος je ten Rubľovov. Odvolávali sa pritom na kánon z Nicejského koncilu, ktorý spomínala aj McKeyová - Deus Pater je nezobraziteľný.
Na otázku, či je vôbec možné vizualizovať Boha Otca, však prekvapivo odpovedá najdôležitejšia pravoslávna kánonická príručka - Pedalion (Πηδάλιον). Ako napovedá jej grécky názov, táto kniha je akýmsi kormidlom (πηδάλιον - kormidlo), ktoré dáva lodi Cirkvi správny smer.
Rumunský text najpoužívanejšej cirkevnoprávnej zbierky Východu uzrel svetlo sveta len 44 rokov po normatívnom lipskom vydaní z roku 1800. Z kritickej edície tohto prameňa, ktorú rumunská cirkev pripravila v roku 2007 (Pidalion - Cârma Bisericii Ortodoxe, Ed. Credința Strămoșească, 2007), vyberáme: „Je vhodné poukázať na to, že Bezpočiatočného Otca je žiaduce zobrazovať tak, ako sa zjavil prorokovi Danielovi, teda ako Starca dní“ (s. 325). To znamená, že rumunská redakcia konštantínopolského Pedalionu stotožňuje Starca dní s Bohom Otcom, a nie s Bohom Synom, ako je to obvyklé v gréckej exegetickej tradícii.
Redaktor citovanej antológie byzantského kánonického práva Nikodémos Hagiorita sa ďalej odvoláva na jeden z listov pápeža Gregora II., veľkého ochrancu ikonodulov (pozor na zámenu tejto osobnosti s Gregorom Veľkým). Svedčí to o Nikodémovej dobrej znalosti latinskej pramennej bázy. Athoský mních, oddelený od Ríma, nevidí v citovaní pápežových slov prekážku, pokiaľ ich vyhodnotil ako orthodoxné.
Gregor II. ostro napomína ikonoklastického cisára Leva III., zároveň však súhlasí s názorom, že tvár Ježišovho Otca sa nemá zobrazovať. Obhajca ikon na svätopeterskom stolci tým však nechce povedať, že Boh Otec sa vôbec nesmie maľovať, ako tvrdil cisár. Pápežská admonitio iba zdôrazňuje, že Nebeský Otec nemá byť predmetom nezriadenej imaginácie a fantazírovania umelca.
Z pravoslávneho zdroja (konštantínopolský Pedalion v rumunskej redakcii) sme dokázali, že maľovať Boha Otca je možné za predpokladu, že umelec rešpektuje sensus Ecclesiae. Platí to aj pre Ducha Svätého? Názor, že Tretiu Božskú Osobu nemôžeme znázorňovať v podobe holubice, pochádza od hieropolského biskupa menom Xenaias. Tento monofyzita, známy aj pod menom Filoxénos z Mabbúdu, bol anatematizovaný Konštantínopolským prestolom za popieranie chalcedónskej dogmatiky.
Xenaias sa pokúšal reinterpretovať prítomnosť Ducha Svätého počas Pánovho krstu v Jordáne očami monofyzitskej teologickej sústavy, a maľby Utešiteľa sub specie columbae jeho koncepciu narúšali. Je veľmi smutné, že niektorí Gréci sa v polemike proti Západu dokážu spojiť aj s monofyzitom, len aby mohli inzultovať ars Occidentalis.
V septembri 2017 bol na webe Ortodoxinfo.ro publikovaný rumunský preklad explikatívneho článku Ikona Svätej Trojice (Icoana Sfânta Treime) z pera aténskeho pravoslávneho protopresbytera, profesora Theodora Zisisa. Autor nás presviedča, že ikona troch Božských Osôb, taká blízka latinskému kresťanstvu, prenikla do byzantskej ikonografie až v 15. storočí, v predchádzajúcom období bola na Východe neznáma. Faktom zostáva, že obrazy Novozákonnej Svätej Trojice sú katolíckym umením par excellence, a predsa nepatria len Západu. V archíve Francúzskej národnej knižnice sa zachoval pozoruhodný grécky rukopis. Dielo so signatúrou „Grec 923 fol 40r“ pochádza z 9. storočia a obsahuje spisy svätého Jána Damascénskeho.
Keď ľudský rozum narazí na niečo, čo je síce pekné a obdivuhodné, ale tak tajomné, že to nedokáže svojou logikou uchopiť, zostáva stáť. Veľké a vznešené tajomstvo je aj tajomstvo Najsvätejšej Trojice. Ľudský mozog sa pred ním alebo skloní a uzná ho, alebo pokrúti hlavou a povie, že to predsa nie je možné. Ale podobné záležitosti sa učia aj žiaci v školách: 1 nekonečno + 1 nekonečno + 1 nekonečno = 1 nekonečno. Tiež je to ťažko pochopiteľné, ale nie nezmyselné. Predstava nekonečna v našom rozume ešte neznamená, že nekonečno neexistuje. Boh, nekonečný Otec, jeho Syn, nekonečný Boh a Duch Svätý, nekonečný Boh, rovná sa jeden nekonečný Boh. Aby sme sa aspoň trocha dostali „do obrazu“, snaží sa Ježiš odkryť toto tajomstvo, a to ani nie tak nášmu rozumu ako našej láske.
Andrej Rubľov ako biblický námet spracoval Abrahámovo pohostinstvo. S manželkou Sárou prijal troch tajomných poslov - anjelov (Gn 18, 1 - 8). Iba jeden z nich prehovoril. Cirkevní otcovia v tejto udalosti vidia Bohozjavenie - teofániu troch Božích osôb. Anjeli majú spodné rúcho modrej farby, čím sa vyjadruje rovnaká božská podstata osôb. Prostredný ma vrchné rúcho bordovej farby, ktorým je zobrazovaný Kristus. Ľavý má priehľadné hnedé rúcho, čo môže vyjadrovať zemitú látku pôvodného stvorenia a zelená u pravého anjela symbolizuje plnosť života a budúcnosti cirkvi. Ich tenké žezlá sú znamením moci, ktorá je človeku oporou na ceste životom: „Tvoj prút a tvoja palica, tie sú mi útechou“ (Ž 23,4). Zľahka naznačenými zlatými krídlami, ktorými sa dotýkajú, vyjadrujú nadzemskú Božiu vládu a prúdenie božej lásky vytekajúcej zo spoločného žriedla.
Rubľov určite poznal Trojicu Theofana Gréka, svojho učiteľa, ale prišiel s niečím novým. Postavy Trojice nie sú zobrazované spredu, ale každý sa svojím vlastným gestom zúčastňuje pohybu, ktorý ich spája a vyjadruje ich život. Geometria ikony ukazuje, že postavy sú situované v dokonalom kruhu. Pohľady a ruky postáv dávajú každému odlišný postoj a do toho rytmu vstupujú aj ich farby. Rubľov poukazuje na rozhovor týchto osôb, čo je ústredná myšlienka ikony - vstupuje do vnútorného života Trojice. Postava Ducha po našej pravej strane a prostredná postava - Syn majú sklonené hlavy, čo predstavuje spoločenstvo a podriadenosť v láske voči postave po našej ľavej strane - Otcovi, ktorý je pólom stálosti. Pohyb Syna, Ducha, ako aj naklonenie stromu a hory smeruje k Princípu bez princípu - tomu, kto svoj pôvod neodôvodňuje od nikoho. Strom je predobrazom kríža - stromu života. Hora predstavuje úsilie duchovného života, miesto obety a stretnutia človeka s Bohom.
Nad Otcom je situovaná antická stavba s portálom. „V dome môjho Otca je mnoho príbytkov“ (Jn 14, 2 - 3), učí Evanjelium. Syn dvoma prstami, znak jeho nezmiešanej božskej a ľudskej prirodzenosti, ukazuje na kalich, svoju obetu na kríži a odpovedá Otcovi, ktorý vidí biedu človeka: „Tu som, pošli ma“ (Iz 6,8). Cesta do Otcovho domu je sám Syn, odchádza, aby zasa prišiel (Jn 14,4). Všetko je na ikone pokojné. Otec „počúva“ Slovo, a odovzdáva posolstvo osobe naproti - Duchu. Syn žiada Otca, aby poslal na svet Ducha Pravdy (Jn 14, 17), aby sa srdce učeníkov nestrachovalo a nechvelo a Otec mu dáva rukou pohyb. Pružné obrysy postavy tretej Božskej osoby symbolizujú úplnú, bezpodmienečnú otvorenosť oživujúceho Ducha, ktorý je všadeprítomný a všetko naplňuje. Perspektíva stola obráteného k divákovi je potvrdená vektorom všetkých troch Osôb smerujúcich k priesečníku, skutočnému centru Ikony: človeku, ktorý stojí pred ňou. Už počas pozemského putovania môžeme stáť pred tvárou Trojosobného Boha, hoci teraz poznávame akoby v zrkadle, ale potom z tváre do tváre. Z tohto dôvodu je v dynamickej pozícii osoba Svätého Ducha, práve sa chystá zostúpiť z trónu.
Rubľov, „odchovaný“ na trojičnej spiritualite sv. Sergeja, mal dobre premeditované slová Krista: „Lebo ak neodídem, Tešiteľ k vám nepríde. Ale keď odídem, pošlem ho k vám“ (Jn 16, 7). V Duchu, skrze Syna, je človek uvedený k Otcovi, do trojičného života, do vnútorného života, do večného dialógu Trojice. Tajomstvo pohybu Trojice je v zostupnom pohybe - Boh vstupuje do nášho sveta a vzostupnom - kedy je človek a stvorenie priťahovaný do vnútorného Božieho života. Práve tento druhý pohyb inšpiruje Rubľovovu ikonu. Preto jeden z najpopulárnejších svätcov Ruska - sv. Serafín Sarovský vystihuje podstatu kresťanstva, že celý náš život je úsilím o získanie Svätého Ducha. Iba on je osobným činiteľom v procese zbožstvenia človeka na základe bohoľudskej reality (porov. 1Jn 3,2), ktorý spôsobuje premenu človeka z temnoty, prázdnoty, tlaku sveta, strachu, zmätku a nepokoja.
Mystérium Božieho života vyjadruje Rubľov aj svetlom, ktoré nemá viditeľný zdroj, ako v prípade bleskov novgorodských ikon. Jeho svetlo je mäkké a diskrétne, je znamením milosti Božieho kráľovstva. Svetelný stred ikony predstavuje stôl, na ktorom vidíme kalich, zdôraznený voľným priestorom a gestami rúk. To je eucharistický význam ikony. Dnes, na dejinnej púti našej civilizácie, sme došli do štádia rozvratu vnútorného duchovného života človeka, zredukovaného na holé indivíduum a do bodu rozpadu vzťahov. To vyúsťuje do atomizácie osamelého jedinca v masovej spoločnosti.
Posolstvo Rubľova, ktorý dobre poznal náukové spory svojej doby, je naliehavé. Človek je predovšetkým osobou, a nie individualitou. Preto potrebujeme obnoviť vzťahy v smere horizontálnom k ľudským osobám a vertikálnom k Božím osobám. Najsvätejšia Trojica je prvoobrazom spoločenstva Osôb (sv. Gregor Nysský) a toto predpokladajú ruskí religiózni filozofi - prvoobraz každého sociálneho spoločenstva. Rubľov napriek ťažkej dobe, v ktorej žil, ostal verný svojej vnútornej vízii, uprednostňoval radosť a svetlo pred hrozivými scénami gréckych fresiek. Radosť, pokoj a dobrota vyžarujúca z prenikavých tvárí jeho diel aj dnes svedčia, že nie sme sami vydaní napospas nášmu biednemu položeniu.
Režisér Andrej Tarkovskij vytvoril v roku 1966 životopisný film Andrej Rubľov. Dostalo sa mu ocenenie na Medzinárodnom filmovom festivale v Cannes, zatiaľ čo v Sovietskom zväze ležal dvadsať rokov v trezore. Dlhý, čiernobiely, pre dnešného diváka „odchovaného“ akčnými scénami miestami vlečúci film, sa končí úchvatnou asi deväť minútovou sekvenciou. Záberom na spálenisko sa mení na farebný a počas sugestívneho spevu chóru kamera robí detailné snímky na slávne ikony Rubľova. Tie kulminujú na ikone sv. O jeho živote nemáme veľa spoľahlivých zdrojov, ale jeho dielo je nepochybne znamenité.
„Umenie tohto pokorného mnícha predstavuje jeden z duchovných vrcholov ľudstva“, uvádza svetová autorita v oblasti ikon, nemecký teológ a historik umenia Egon Sendler a pokračuje: „Bohatá byzantská kultúra sa tu dokonalým spôsobom spojila so slovanským géniom, aby sa zrodilo jedinečné dielo, ktorého geometrickú kompozíciu preniká rytmus pohybov a farieb. Tvorbu Andreja Rubľova a jeho školy je potrebné vidieť na pozadí búrlivých udalostí drancovania a poroby ruského ľudu a napokon aj víťazstva nad tatárskou Zlatou hordou. Keď sa v roku 1380 podarilo spojeným silám ruských kniežat pod vedením Dmitrija Donského v bitke na Kulikovom poli po prvýkrát zvíťaziť nad Tatármi, Andrej Rubľov bol mladým mníchom v kláštore, ktorý založil sv. Sergej Radonežský.
Tento kláštorný komplex s názvom Trojicko-Sergijevská lavra, neďaleko Moskvy, je najvýznamnejším duchovným centrom Ruska - zdroj inšpirácie pre mnohých literátov, filozofov i učencov. V roku 1409, keď Rubľov dostal poverenie vyzdobiť steny chrámu Zvestovania vo Vladimíre, dozvedel sa o zničení svojho kláštora. Mnísi, varovaní videním predstaveného kláštora Nikona, nástupcu sv. Sergeja, stihli utiecť a neskôr sa vrátili, aby ho obnovili najprv do podoby drevenej. V tej dobe už ikonografické diela Andreja Rubľova mali povesť v širokom okolí Moskvy, rovnako ako aj chýr o jeho svätom živote. Mnísi od roku 1422 chrám prestavali z kameňa. Nemožno určiť, či ikonu namaľoval okolo roku 1411 počas drevenej obnovy chrámu alebo v roku 1423 ako súčasť veľkého ikonostasu počas výzdoby kamenného chrámu. Igumen Nikon trval na dokončení výzdoby chrámu pred svojou smrťou v roku 1427, ktorú dokonca predpovedal.
Na význam ikony sv. Trojice poukazuje aj fakt, že taký muž akým bol Ivan IV. Hrozný ju obdaroval veľkolepým rámom z rýdzeho zlata, ktorý neskoršie ešte zväčšil Boris Godunov. V roku 1904 sa v Trojicko-Sergijevskom kláštore začína dôkladná obnova aj Ikony sv. Trojice, ktorá bola zbavená nešetrných zásahov, stmavnutej fermeže a očistená. Preniknutie starého maliarstva v celej jeho prapôvodnej kráse do širokého spoločenského povedomia na začiatku prvej svetovej vojny bolo vysoko ocenené filozofom, kniežaťom Jevgenijom Trubeckým: „Odhalenie ikony uprostred tohto utrpenia prišlo v pravom čase. Aby sme nezmalomyseľneli a bojovali do konca, musíme mať pred sebou tento prápor, na ktorom s farbou nebies splýva jasná tvár preslávenej svätej Rusi.“
Na konci 20. rokov minulého storočia bola v Moskve usporiadaná veľká výstava najpozoruhodnejších a najstarších ikon, medzi ktorými dominovala popri Vladimírskej Bohorodičke práve Rubľovova Starozákonná Trojica, pochopiteľne obe v kópiách. Potom nasledoval v rokoch 1929 - 1932 „triumfálny pochod“ ruských ikon v metropolách Západu a USA. Verejnosť sa mohla oboznámiť s týmto originálnym vkladom ruského ducha.
Kresťanský Boh je Svätá Trojica, ktorá zjavuje svoje tajomstvo v Ježišovi Kristovi a jeho svätých. Kontemplácia Svätej Trojice je najvyšším stupňom duchovného poznania.