Rudolf Dilong: Život a dielo slovenského básnika a kňaza

Rudolf Dilong bol významný slovenský básnik, prozaik, dramatik, publicista a kňaz. Patril medzi popredných predstaviteľov slovenskej katolíckej moderny a je autorom viac ako sto básnických zbierok. Jeho život a tvorba boli poznačené láskou k Vali, žene židovského pôvodu, a neskôr aj emigráciou.

Rudolf Dilong

Detstvo a štúdiá

Rudolf Dilong sa narodil 1. augusta 1905 v Trstenej. Jeho detstvo bolo poznačené chudobou, stratou matky a necitlivou výchovou macochy. V Trstenej vychodil ľudovú školu a nižšie gymnázium. V roku 1920 vstúpil do rehole františkánov v Trnave, kde vyštudoval vyššie gymnázium. Filozofické a teologické štúdiá absolvoval v Bratislave a Žiline. V roku 1929 bol vysvätený za kňaza.

Pôsobenie a tvorba do emigrácie

Ako kňaz-františkán pôsobil v Kremnici, Trnave, Prešove, vo Fiľakove, v Malackách, Hlohovci a Skalici. Už ako študent gymnázia uverejňoval svoje básne časopisecky, od roku 1931 aj knižne. Podnety z detstva a mladosti opísal v básnicky štylizovanom a lyrizovanom životopise Zakliata mladosť (1943). Ako básnik i ako redaktor Antológie mladej slovenskej poézie (1933), časopisu Postup (1934 - 1935) a Prameň (1936 - 1937) bol jedným z prvých iniciátorov slovenskej katolíckej moderny.

V rokoch 1939 - 1940 spolu s R. Fábrym a F. V roku 1941 bol R. Dilong ako vojenský kňaz poslaný na východný front (Krym).

Emigrácia

Po skončení vojny, v júli 1945, emigroval do Talianska (Rím), kde pôsobil v antikomunistickom a proslovensky orientovanom vysielači Barcelona. Jeho emigrantská cesta pokračovala v roku 1947 ďalej do Argentíny, od roku 1965 sa natrvalo usadil v Pittsburghu (Pensylvánia, USA). V zahraničí pôsobil Dilong ako františkánsky kňaz v prostredí slovenských a poľských vysťahovalcov, ako aktivista v krajanských kultúrnych spolkoch (Slovenský kultúrny spolok v Buenos Aires, Zahraničná Matica slovenská v Lujáne), ako redaktor slovenských periodík (Mladosť, Slovenské zvesti, Listy sv. Františka), ako básnik a spisovateľ.

Rok 1945, keď Rudolf Dilong odišiel do zahraničia, delí jeho život a člení jeho tvorbu na dve obdobia. Zhodné sú časovým rozsahom (1905 - 1945, 1946 - 1986), rozdielne množstvom literárnej produkcie; doma Dilong vydal dvadsaťpäť diel, v exile viac než trojnásobok. Bol najplodnejším slovenským básnikom 20. storočia; podľa jeho exilových priateľov (napr. Akými cestami sa uberal v zahraničí, čo všetko napísal, aké sú jeho ľudské i umelecké charakteristiky?

Keď v júli 1945 odchádzal Dilong do zahraničia, bola to cesta do neznáma; cez západné hranice v Čechách dostal sa do Nemecka. Ďalšie jeho blúdenie západonemeckým územím a cez Rakúsko do Talianska určovali neraz náhody. Túžil po slobode, no netušil, kde ju nájde, ani ako ho prijme západný svet.

Zo Slovenska Dilong odišiel spoločne s Mikulášom Šprincom, po stretnutí s Karolom Strmeňom a rôznych strastiach táto básnická trojica sa dostala do Ríma a nadobudla konečne - po mesiacoch neistoty a úzkosti - bezpečie i materiálnu pomoc. Šprinc opísal svoj útek zo Slovenska až po odchod do Spojených štátov amerických v knihe K slobodným pobrežiam (1949), Dilong zasa ako utekal zo zničenej Bratislavy až po príchod do Buenos Aires v knihe Cesty vyhnanca (1951). Význam Šprincovej knihy bol dokumentárny (opis celej trasy, lokalít, okolností, udalostí), Dilongovej - psychologický. Obsahovala predovšetkým jeho vzrušené duševné stavy, psychické reakcie na životné situácie doma i v zahraničí, vnútorné otrasy, sváry, trýzne, pobúrenia.

Pri spätnom pohľade na situáciu z konca vojny všetko sa mu javilo bezútešné, v čiernej retrospektíve. Dojmy spred piatich rokov opisoval s emocionálnym zveličovaním. Napríklad v kapitole Stmilo sa. „Ostal nám nárek, ostali nám slzy. Z tých strán zeme pod Tatrami, kde kvitol pred chvíľou život, ozýval sa bolestný ston rozutekaného a strateného ľudu… Bolo teda po druhej svetovej vojne roku Pána 1945, keď hrdosť slovenská bola zrazená do prachu. Štát pod Tatrami ostal vyplienený, pustý. Už tu nič nežilo. Ani na zemi, ani vo vzduchu, ani na vodách slovenských riek nebolo zbla z toho, čo sme žili, zmizlo všetko ako po vymretí. Na čo sa bolo dívať? Boh bol na nebi, satan na zemi a Slovenska nebolo. Padla Bratislava…”. To ho obzvlášť rozľútostilo a roztrpčilo: „Ulice Bratislavy - strašný pohľad. Z krásy nášho mesta neostalo nič. Potkýnal som sa o trámy, o trosky múrov, o vybitú dlažbu, o rozstrieľaný asfalt, zavadil som do elektrických i telefónnych vedení, potrhaných a rozhádzaných po zemi, a haraburdia z vyrabovaných obchodov a domov boli plné ulice. Nebolo premávky ani ruchu chodcov. Ulice čpeli smradom barbarov, otrhaní, špinaví aziati zaplavili mesto. Na Vajnorskej jeden z nich sa mi postavil do cesty a vovliekol do zrúcaného domu. Musel som vyhrabávať zasypané mŕtvoly. Iný pri Metropolke ma zahnal do pivnice vynášať debny vojenského skladu. Utekať sa mi chcelo, keď som sa stretol s touto soldateskou, ktorá páchla alkoholom, smilstvom a bohorúhačstvom.

V kapitole Trpiaci Jób takmer si zúfal nad svojím osudom. Žialil a žalostil ako človek i ako básnik, akoby najnešťastnejší a najožobráčenejší: „Pýtam sa trpiaceho Jóba: Stratil si viac ako ja? Stratil si synov, dcéry, majetok, zdravie? Ja som stratil vlasť… stratil som všetko. Ostali mi vystreté ruky k nebesiam… Bo! som raz básnikom, spieval som pre vesmír, pre kvety i pre milencov. Hnal som sa za vidinou ako za motýľkom, že som dieťaťom belasých svetov. Dnes sa ma vzdajte. Nechajte zúfalca, ktorý z čírej samopaše si myslel, že ho neporodila zem, ale že ho vychrlili priepasti neba, lebo sa mylne domáhal, aby pôvodom jeho života boli hviezdy. A neboli to hviezdy, bol to len vychýlený pobyt na zemi. Bol to večný nepokoj. Vzdajte sa bludára. Nehovorte, že slovenská zem mala poeta šarvanca, nevráťte sa k jeho minulosti, on nepatrí tam. On patrí k vyhnancom a nenájde svoj pokoj. Slovensko, zbohom!” Nevidel inú možnosť, ako sa dať cestou, ktorá „mala prekliate meno: vyhnanstvo”. Ako na ňu vykročil? „Tri mesiace pekla prešli, keď som pri Dunaji naposledy zakvílil: V slzách na brehu Dunaja a s plačom horúcim, zem moja smutná predrahá, s tebou sa rozlúčim!”

Pri odchode do exilu Dilong si uvedomoval krajné ohrozenie fyzické, ako píše v kapitole Do vyhnanstva, nie aj - metafyzické: „Lebo naša cesta ďalej bude snáď dlhou reťazou neschodných končiarov a priepasti’, púť cez lesy a vody, cez strelný prach, cez utrpenie hladu a smädu, cez horúčky, choroby, nebezpečenstvá, cez podzemia, cez periférie a budú nás sledovať svorky vrahov a lotrov, číhajúcich po našej stope. Na môj život bude môcť siahnuť hocikedy ktorýkoľvek vyvrheľ beztrestne a so spokojným svedomím. Pre emigrantov môjho druhu niet na svete istoty a bezpečia. Vojnovými zločincami nás pomenovali, aby nás mohli ďalej zabíjať len preto, že sme milovali svoju vlasť. Slovensko nesmie byť viac Slovenskom a nás treba pomárniť. Chytať nás budú, odvlákať, sužovať a mordovať.” jeho obava o fyzickú likvidáciu bola oprávnená, pretože povstalecká Národná rada v Banskej Bystrici - podľa hlásenia londýnskeho rozhlasu z konca novembra 1944 - „odporučila rozsudok smrti pre 38 zločincov”, medzi nimi aj pre Dilonga (spolu s ďalšími spisovateľmi, od J. Alexyho, V. Beniaka, j. E. Bora, L. Hanusa až po K. Strmeňa, j. Kútnika Šmálova, M. Šprinca, M. Urbana, A. Žarnova).

V kapitole Do vyhnanstva iba naznačil isté svoje „metafyzické” ťažkosti, keď v beznádeji takmer strácal vieru a obracal sa k Bohu s výčitkami: „Načo si nám kázal trpieť, keď to nevieme? Načo si nám dal slovenskú krv, keď si nám vzal Slovensko! A jednako budeme pozerať za tebou. Teda dúfať so zúfalstvom.” V kapitole Boj s démonmi odhalil, že chvíľami toto zúfalstvo bolo bezodné, priepastné: „Hmatám v tme, všetko je mŕtve, prázdnota bez dní a nocí, nevidím, niet smeru, niet tváre, niet rúk. Trpieť? Za čo? Za viny? Potom načo je odpustenie, keď peklo trvá? Načo je ľútosť, keď priepasť medzi nebesami a úbohou troskou ľudskou sa nezatvorila! Kde ujsť, keď niet priestoru, kde by sa život môj nezamihotal vo svojej temnote a hrôze! Potom prišlo pokušenie diabla. Slováčik, šepkal mi zlý duch, zapri svoju hlúpu rodovú pýchu, pod so mnou. Ja som kalná voda, ja som chaos, keď budeš so mnou, uchytíš sa. Svet je dnes anarchia, mimo toho rámca neobstojíš. Odopri poslúchať všetky vyššie bytosti, pomsti sa za hanu, za to, že si prach, nič viac. Zúfalcovi to mohlo dostačiť, aby uveril otcovi lži. Naozaj nebol nič viac ako prach. Mohol veriť, že je stratený, lebo strateným naozaj bol.”

Dilong odolal pokušeniu, nedal sa - ako bytosť augustínovsky nepokojná -obrať o svoje posledné metafyzické istoty. Hľadal bezpečné spočinutie v Bohu: „Spamätal som sa a volal som: Ježišu Kriste, som synom nikoho; keď sa mi neozveš, zmámi ma samota. Beda mi samému, na strome je had… Ty si vedel trpieť, ja neviem; Ty si vedel zahnať diabla, keď sa ozval do tvojho štyridsaťdňového mlčania na púšti, daj mi silu, aby som ho i ja zahnal… Takto som úpel, prosil dlhé hodiny pri samých bránach neba. Boli zavreté… Vidíš, Pane, úskočnosť a zákerné obchvaty diabla? Mecem sa ako smeť po kútoch, vláči ma po prachu zeme táto prekliata beštia pekla, vediac, že bedára najľahšie dostane do bohorúhačstva. Vie, že keby som stratil všetku česť, nepotreboval by som nič. Skazený človek, keď nemá nič, nechce mať ani Boha.”

Dilong sa nedal zlákať, zviesť ani zlomiť; opretý o svoj najhlbší „bytostný stred”, prekonal vnútornú krízu. V kapitolách Na svätej pôde a V rímskych bazilikách odclonil, ako cez modlitby, meditácie, obdiv svätosti naplnilo sa jeho búrlivé vnútro upokojujúcou blaženosťou. „Svätá pôda Ríma dýchala mi na dušu úľavou,” priznal tento mních i „rebelant zároveň. Poklonil sa sv. Jánovi, sv. Petrovi, sv. Pavlovi, najhlbšie sv. Antonkovi, zrejme miláčikovi svojho srdca: „Blížil som sa k nemu, hovoril som s ním, nie ústami, ale srdcom, celým utýraným srdcom som ho prosil, aby sa ma ujal, som v strašnej biede.” V bazilike sv. Antonka, kde „skúmal cesty svojho života”, zadumal sa nad jednou z najzákladnejších otázok vlastnej ľudskej i básnickej existencie: „Nebol som kováčom svojich osudov a pýtam sa: Prečo žijem? Veď som mal niekoľko ráz zomrieť… Bol som nemluvňa, otec môj rozprával, nasmrť som ochorel, lekár hodil rukou: nedožije rána. Prečo som sa musel z cesty vrátiť, neviem. Neskôr som voly pásol, z vysokého štítu som padol a anjel strážca ma odniesol, nezabil som sa. V hlbokej vode topil som sa dva razy a vyšiel som z nej. V druhej svetovej vojne na fronte v Rusku gule ani granáty ma netrafili. Prečo som nezomrel? Prečo ma z tej cesty vždy zavrátil Boh? A dnes predo dvermi svojej staroby sa pýtam: Vykonal som to, prečo zachoval Boh môj život na zemi? Mám za sebou výstrednosti, hriechy, tuláctvá, a čo z toho dám Bohu?… Vy, ktorí túto knihu v rukách máte, nepochopíte, ako som kvílil v čase tohto poznania. Nepochopíte, ako kŕčovite som zalomil rukami, lebo ste nikdy neviseli jednou rukou nad priepasťou pekla a druhou pri habite Svätca.”

Uveril, že nešlo o náhody, v pozadí pôsobili prozreteľnostné zásahy či zámery. V kapitole Na oceáne zamyslel sa, obklopený búrlivými vlnami, „nad morom svojho života” a opäť si pripomenul prítomnosť prozreteľnostnej ruky: „Pane, vieš, že som bol deckom vzbury, deckom vzdoru, deckom neposlušným. Vzpieral som sa všetkému na svete a nič mi nebolo nedotknuteľné. Bol som ako obluda, ako bludár, strach šiel zo mňa, fantómom som bol, hotovým fantómom. A ja viem, Pane, ako si ma vtedy pevne držal a kričal si na mňa: Mne neujdeš! More sa vôkol búrilo a Ty, Pane, si mal vystretú ruku a velil si vetrom. Vtedy, čo nastalo chvíľami ticho, načrtal sa na obzoroch môj spustlý tieň, tieň stroskotanca, mávajúceho ešte rukou vo vetre. Ako som sa dostal na hladinu z toľkého dna mora! Pane, v ktorých hĺbkach si ma videl! Na ktorých povrchoch som mátal! Povedz, Pane, z ktorých priepastí si ma ťahal! Nebolo nikoho na svete, odpudil som od seba ľudí, napokon aj divá zver ma obchádzala, len Tvoja ruka rozhrňovala mračná a Tvoj Duch sa vznášal nad vodami.” Dilong si mohol byť istý, že Božia náruč bola pre neho stále otvorená.

Ešte predtým v kapitole Opustený Kristus si ujasnil, že ho nemôžu považovať - za dezertéra: „I prichodí mi odpovedať mnohým, čo mi dali otázku: Prečo si utiekol? Prečo som si nestal na Slovensku do radov mučeníkov? Pravda, ako ľahko sa to ľuďom povie. Ako ľahko by chceli prekrižovať plány Božie, ktoré má Boh s človekom. Ak naozaj riadi Boh kroky naše, čo bezvýhradne nám treba veriť, potom ani mne neostávalo iné, iba ísť ta, kde ma milosť Božia tiahla. Ale prípad nás, vyhnancov, nespadá do rámca dezercií, ktoré sú totožné s útekom od zásad, od disciplíny, od cti. Čas ešte ukáže, kto utiekol a kto tam v duši svojej ostal.” On utekal za slobodou, lež so Slovenskom v srdci. S domovinou vnútorne zostal doživotne spätý a stesky za ňou sprevádzali ho na všetkých cestách Európou i Amerikou. Že sa nemohol a nesmel vrátiť domov, do opustenej vlasti, pociťoval ako „vyhnanie z raja”.

Čo sa odzrkadlilo v jeho zbierkach z druhej polovice štyridsiatych rokov? Aký mali ráz? Moja krv, zakľučujúca Dilongovu tvorbu z prvej polovice štyridsiatych rokov, znela trúchlivými, kajúcnymi tónmi. Naopak, jeho prvé povojnové zbierky sú satiricko-kritické, pretože inšpirované politickými udalosťami (zánik samostatného štátu) a politickými emóciami (návrat čechoslovakizmu, nástup komunistov). Zbierky z tohto krátkeho časového úseku - Súdení (Bratislava 1946), Daváj, daváj! (Stockholm 1946), Kumssty… (Austrália 1946) Vlasť volá (Buenos Aires 1948), Balady (Buenos Aires 1948), Listy z emigrácie (Buenos Aires 1949), Diaľky a pieseň (Buenos Aires 1949) - sú prejavom mimoriadnej básnickej aktivity. Exilový kritik Ján E. V satirických zbierkach Dilong bol pohotový a trefný, ale aj radikálny a tendenčný.

V Súdených vysmieva sa tým, čo rúcali vlastný štát a zrádzali národné tradície. Napríklad obmenou známej Vajanského básne Ja som pyšný, že som Slovák: „Ja sa hanbím, že som Slovák, / moje plemä zradné, / pokorený slovenský rod, / otcovrah tam vládne; / jeden brat môj stál na stráži, / druhý brat ho kole / a krv naša rozliala sa / na slovenské pole.// Ja sa hanbím, že som Slovák, / kliatba na tie hrady, / kde mi bratia jarmo kujú, / reťaze a klady; / voľnosť moju zabíjajú, / slobodu mi kradnú, / otrok budem ponížený / až po tú zem chladnú” (Slovenská hanba). V zbierke Daváj, daváj! (vydanej pod pseudonymom Ďuro Kyjak) všemožne skarikoval prezidenta Eduarda Beneša, ako neprajníka Slovákov, za-predanca Moskvy, záludného politika ovládajúceho z pozadia i komunistov (napr.

Spoluprácou autorskej trojice R. Dilong, K. Strmeň, J. Okáľ vznikla zbierka Kumssty aneb we werssích wypsání jak se statky a hrdla uchráni azs do sweta skonaní czlli twuj pruwodce stále werný na den wssedny i nedelny jakosz i na Pane swátky pro dítky, otce i matky kroz werssowníka wyteczného Syna Piusa Hoňczku nazwaného kazatele slowa Bozsího za temnoty nassistické trápeného. Drukowáno w Austrálii literami wdowy Diogenesa Leta Pane MDCCCC-XXXXVI. (v skutočnosti vyšla v Ríme; iba titul a názvy dvadsiatich básní sú češtené - napr. Kumšt dobre žití,… dobre se zenit/, … dítky své školiti, … pápežence nenávideti, .neprítele se zbav/ti, … katolíky páliti, … augsburské chváliti, … literárni slávy nabití, … národ do/iti, … povstanírobiti, … hrdlá rezatí, … katolíka dobre zabití, … saudy robiti, … v mlze se stratiti). Texty básní sú slovenské, meno fingovaného autora je obmenou mena protestantského básnika Daniela Sinapia Horčičku (1640 -1688). Celá zbierka bola tendenčné zameraná proti domácim evanjelikom, pretože vyvolali augustové povstanie a spôsobili zánik samostatného štátu.

Dilong medziiným zosmiešnil povojnové „biľagovanie”, ktorým bolo možné kohokoľvek sa „zbaviť”: „Zo stáročí to dýcha na nás všade, / hútali o tom mnohé vtipné čelá, / v krčme i v chráme, v chatrči i v hrade, / ako sa treba zbaviť nepriateľa - / i kníh sa o tom popísalo veľa, / ale môj fígeľ prevyšuje i Kanta -/ ó, svete, čuj ma, ajhľa rada skvelá: / vyhlás ho proste za kolaboranta” (Kumšt neprítele se zbavitl). Biľag „kolabo-rantstva” stal sa osudný aj pre Dilonga, dokonca i v Argentíne, kde hľadal nádejné útočište. Literárny význam zbierky je však v tom, že všetky básne sú napísané formou tzv. villonovskej balady (tri osemveršové strofy so záverečným štvorveršovým „poslaním”), známej z Villonovho Veľkého testamentu (1461 - 1462); napísané brilantnou technikou aj s použitím posmešno-ironického postoja i podania tohto francúzskeho stredovekého baladika. V slovenčine vyšiel Veľký testament až v roku 1949 (v preklade J. Felixa a J. Smreka), no útvar villonovskej balady použili slove... sa 1. 8. a gymnázium.

Literárne dielo

Literárne dielo Rudolfa Dilonga je rozsiahle a štýlovo rozmanité. Aj keď R. Dilong písal prózu (napr. Literárnohistoricky sa ustálilo členenie Dilongovej tvorby na domácu a exilovú. Delenie jeho tvorby podľa žánru a štýlu poetiky sa však nekryje s predchádzajúcim dichotomickým členením. R. Dilong skúšal vo svojej básnickej tvorbe využiť rozmanité impulzy moderných a avantgardných smerov. Experimentoval s básnickým výrazom a jazykom, preto je jednoznačné zaradenie R. Dilonga k niektorému z moderných a avantgardných smerov problematické. Pri percepcii jeho tvorby je potrebné počítať s mnohými kontroverziami a protirečeniami, ktoré sa v jeho živote a tvorbe nachádzajú. Výrečným príkladom je jeho príslušnosť k Postupu, k Spolku mladých slovenských spisovateľov, k Spolku slovenských spisovateľov, ku katolíckej moderne, k avantgarde, ku ktorým sa hlásil a zároveň na ne rezignoval, vystúpil z nich alebo sa od nich dištancoval. Jeho tvorba, podobne ako jeho dynamická osobnosť, podliehali zmene a vývinu.

Začiatok Dilongovej básnickej tvorby je charakteristický ruralistickou tematikou a tradicionalistickou poetikou, od ktorej sa postupne oslobodzoval (zbierky Budúci ľudia,1932; Slávne na holiach,1932; Dýchajte, lazy!,1933). Vo svojej ďalšej tvorbe skúšal Dilong využiť rozmanité básnické formy, vzdialil sa od tradičných tém (Hviezdy a smútok, 1934) a priblížil sa k avantgardnej poetike poetizmu (Helena nosí ľaliu, 1935) a surrealizmu (Mladý svadobník, 1936; Mesto s ružou, 1939; Konvália, 1941; Somnambul, 1941). Avantgardné impulzy prijal Rudolf Dilong vo výrazovej rovine, od ich ontológie a noetiky (freudizmus, marxizmus) sa dištancoval. Svoju avantgardnú poéziu zdôvodňoval ranými inšpiráciami Henriho Bretona (prvý Manifeste du surréalisme z roku 1924) a tvorbou A. Rimbauda. Vo svojich avantgardných básnických zbierkach sa pokúsil spojiť uvoľnenú básnickú formu (pásmo, litánia), metódu slobodného asociatívneho písania, výrazný senzualizmus (zdôraznená eufonickosť a farebnosť) s kresťanskými a františkánskymi spirituálnymi impulzmi, ktoré sa najviac prejavili v obraznosti a v žánri.

Zbierku Honolulu, pieseň labute (1939) vydal ako rozlúčku s poéziou, znova sa vzdialil od avantgardnej poetiky a priklonil sa k disciplinovanejšiemu veršu (Nevolaj, nevolaj, 1941). R. Dilong sa v nasledujúcich rokoch nevyhýbal ani národným a spoločenským témam (Gardisti, na stráž!,1939; Vojna, 1941); niektoré básne sú naplnené agitačným pátosom, mnohé vypovedajú o vojne presvedčivým osobným spôsobom. V emigrácii písal satirické verše Daváj, daváj (1946), ale pokračoval aj v experimentovaní s básnickou formou (jednoslabičné a jednoslovné verše v básnickej zbierke Švih, 1973, Ruža lásky, 1979). Postupne sa viac priklonil k žánrom poetizovanej cestopisnej prózy (Cesty vyhnanca, 1951), k meditácii a literarizovanej modlitbe (Slovo Božie, 1955; Kde človek kladie semiačko, 1975), k aforizmu (Stlmené slovíčko, 1974), k lyrickej próze (Ponúkam chlieb so soľou, 1971; Pokora vína, 1973; Pred tebou váza, 1975; Milovať do konca, 1981).

Tvorba R. Dilonga z obdobia emigrácie svedčí o jeho trvalej nostalgii za vlasťou a zároveň o ukotvení v náboženských témach.

Ocenenia a uznania

Za svoju umeleckú činnosť dostal viacero ocenení a uznaní. Za zbierku Mladý svadobník z r. 1936 dostal prestížnu cenu Tomáša Baťu, za zbierku Ja, svätý František z r. 1938 národnú cenu gen. Milana R.Štefánika, v emigrácii ho Slovensko-americké kultúrne stredisko v r. 1971 poctilo cenou Múza Tatier. Slovenský ústav Cleveland - Rím mu v r. 1975 udelil Bene Merenti Laurea (vavrín za zásluhy), Ústredie slovenských katolíckych intelektuálov mu prepožičalo putovnú zlatú cyrilometodskú medailu (1980) a Svetový kongres Slovákov ho vyznamenal záslužným diplomom (1982).

Úmrtie

Zomrel v kláštore Sv. rodiny v Pittsburghu, pochovaný je na cintoríne pri františkánskom kláštore Sedembolestnej Panny Márie vo Valparaiso (Indiana, USA).

Rudolf Dilong zomrel 7. apríla 1986 v Pittsburghu.

tags: #rudolf #dilong #ja #svaty #frantisek