Slovanský boh dažďa: Kto to je a aký mal význam v živote starých Slovanov?

Ak hovoríme o pohanoch u nás, myslíme najčastejšie starých Slovanov. Slovania mali svojich bohov, o ktorých však nemáme veľa priamych dôkazov a záznamov. Prvé sú z pera arabských cestovateľov, neskôr kresťanských obchodníkov či duchovných. Za všetky spomeňme napríklad tajomného mnícha Nestora a jeho Povesť vremennych let, kroniku, ktorá vznikla koncom 11. storočia vo vtedajšej Kyjevskej Rusi.

Aj preto sa pri ňom dá ľahko skĺznuť do fantázie či dezinformácie. Isté však je, že slovanskí bohovia mali veľmi blízko k prírodným živlom a ich uctievanie sa odohrávalo na posvätných miestach zväčša pod holým nebom. Každý z bohov mal svoje symboly, veľmi často sa objavoval motív koňa. Ten sa tiež používal na rôzne obrady.

Aj keď presnú podobu (alebo to, ako si starí Slovania svojich bohov predstavovali) vždy nepoznáme, mali často niekoľko hláv alebo tvárí. Tak napríklad Rugievit mal podľa opisu Saxa Grammatika (autor kroniky Gesta Danorum) sedem tvárí, bol opásaný siedmimi mečmi a ôsmy držal v ruke. Meno Triglava už v sebe nesie počet hláv, Porentius mal štyri tváre a piatu si držal na hrudi a štyri hlavy mal vraj aj Svantovít. Presný dôvod nie je známy, predpokladá sa, že to mohlo byť vplyvom keltských a indoeurópskych náboženských predstáv.

Okrem bohov sa to v slovanskej mytológii doslova „hemží“ rôznymi stvoreniami spojenými s prírodou. Niektoré pomáhali, iné škodili a veľa z nich poznáme aj dnes. Mnoho odkazov na nich totiž prežilo v ľudovej slovesnosti, kam sa „ukryli“ aj mnohé obrady.

Odborníci sa zhodujú, že veľká časť Slovanov poznala štvoricu bohov, ktorými boli Svarog, Svarožic-Dažbog, Perún a Veles. Ďalší sa líšia podľa jednotlivých oblastí - niektorí sa spomínajú len u východných, iní zas u západných Slovanov.

Páčil sa vám článok? Akých bohov uctievali starí Slovania ešte pred nástupom kresťanstva? Možno máš pocit, že ich mytológia nebola nejako extra zaujímavá, nie je to však pravda. Ide o mimoriadne bohatý a komplexný súbor najrôznejších božstiev a magických bytostí. Všetci Slovania používajú slovo "bog (prip. boh)". To podľa jazykovedcov pochádza z iránskeho "baga" a je spriaznené so staroindickým "bhaga" = rozdeľovateľ bohatstva, darca dobra. Pôvodný obsah "rozdeľovateľ bohatstva" sa skrýva v slovách bohatý, zbožie, úbohý, nebohý a pod.

V tomto článku sa pozrieme na niektoré z najvýznamnejších slovanských božstiev, vrátane boha dažďa, a preskúmame ich úlohy a význam v živote starých Slovanov.

Perún: Boh Hromu, Blesku a Dažďa

Perún je pravdepodobne jedným z najznámejších staroslovanských bohov. Podľa všetkého patril k hlavným bohom starých Slovanov (hoci niektoré iné zdroje uvádzajú ako najvyššieho boha Svaroga). Je spájaný s hromami a bleskami. Blesk je považovaný za letiacu ohnivú sekeru.

Jeho meno je odvodené od koreňa "per-" (biť, udierať, tĺcť) so zosilujúcou koncovkou "-un", čiže doslova "ten čo bije". V Bulharsku sa dodnes vraví "daždat pere" a naše "prší" bude mať tiež súvislosť s Perunom. Úcta k bohovi hromovládcovi je príznačná nielen pre Slovanov, ale aj pre väčšinu Indoeurópanov. O rozšírení perunovho kultu svedčí litovský a pruský Perkunas a lotyšský Perkons, čo je pozostatok z jednoty týchto Baltských národov so Slovanmi.

Slovania ho vyzývali pred bojom, aby nimi pretekala blesková ohromná sila. Aj vďaka tejto viere sa tento poľnohospodársky národ dokázal ubrániť proti lúpežníckym dobyvateľom. Cirkev sa snažila potlačiť Perunov kult tým, že jeho funkcie preniesla na proroka Eliáša a tak vznikol "Ilja gromovnik". Okrem hromu a blesku zosielal dážď, sneh a krupobitie, čo boli pravdepodobne Perunove poveternostné činnosti.

Perún je stelesnením pohyblivej, mužskej podstaty, ktorá je v Oriente známa ako jang. Predstavuje silu vykonávajúcu zmenu. Vyzývaný bol napr. aj pri želaní zmeny počasia (pri potrebe dažďa v období sucha). Vyzývanie sa často konalo pri duboch (už vtedy naši predkovia vedeli o blahodarnom pôsobení dubového porastu na človeka - dnes psychotronici hovoria o kladnom pôsobení na auru). Sila najtvrdšieho stromu hrala určite tiež dôležitú úlohu pri zasvätení Perunovi. Tomuto rastlinnému reprezentantovi sa prinášali obete ako napr. Perun bol ochrancom hospodárov, ale aj strážcom plodov.

Podľa našej mytológie to bol práve on, ktorý trestal tých, čo znevažovali plody (hlavne obilie a chlieb - v ľudovej slovesnosti sa dozvedáme o premenení znevažovačov na skalu: akési znehybnenie, strata možnosti zmeny). Ďalej je známe vyzývanie Perúna ako nositeľa pohlavnej moci - slobodné dievky si uviazali šatku na Perúnovo drevo (drevo zo stromu, do ktorého udrel blesk) a žiadali o muža. Perunovi bol zasvätený štvrtok, ktorý sa nazýval perendan prípadne v polabskoslovanskej oblasti Peründan.

Socha boha Peruna v Kyjeve

Dažďové rituály a Perperuna

Keď letné sucho sužovalo pôdu a studne južných Slovanov, obrátili sa na vyššie sily. Privolávali dážď, a to pozoruhodným rituálom. Jeho stredobodom bolo obvykle mladé, 5- až 12-ročné dievča. Rituál vyžadoval úplnú nevinnosť. Dievča ešte nesmelo byť schopné splodiť dieťa a jej matka už nesmela byť schopná splodiť dieťa (musela mať za sebou menopauzu).

Túto vyvolenú pannu obliekli do spleti vetvičiek, pod ktorými bola úplne nahá alebo mala oblečené len staré, roztrhané šaty. Na hlave niesla vence z trávy a v ruke niekedy kyticu kvetov. Kráčala dedinou a v sprievode ďalších detí pred každým domom spievala a vzývala Perúna alebo neskôr aby pokropil a zúrodnil Zem. A kým deti tancovali v kruhu, staré ženy liali na „vyvolenú pannu“ vodu. Následne sa jedlo a predovšetkým pilo na počesť Perúna.

Perún totiž nebol len Bohom búrky, hromu a blesku, ale taktiež bohom dažďa a plodnosti. A sv. Eliáš, taktiež spájaný s búrkou a dažďom, po vytlačení pôvodnej slovanskej viery kresťanstvom prebral prvky Perúnovho kultu. Uvedený rituál miestami pretrval do 20. storočia. Praktizoval sa nielen u slovanských národov Balkánu, ale taktiež v Rumunsku a severnom Grécku, kam sa podľa názoru niektorých bádateľov rozšíril práve od Slovanov.

Roman Jakobson, jeden z najvýznamnejších jazykovedcov 20. storočia, upozorňuje, že rituál ako aj mladé dievča v jeho stredobode nesú „zdvojené meno Perúna“. Zdvojením slovného koreňa v mene Perún vznikla Perperuna (per-perun-a): podľa Jakobsona pôvodné označenie, od ktorého sú odvodené rôzne miestne variácie prporuľa, perperuda, peruniga a iné.

Vznikol výraz Perperuna ako meno pre konkrétny rituál a jeho hlavnú postavu? Podľa rusko-amerického jazykovedca nie. Roman Jakobson zastáva názor, že máme dočinenia s tradíciou, ktorej korene siahajú do praveku. Rituál Perperuna podľa neho zachoval vzácny relikt dávnej, prevažne zabudnutej mytologickej postavy, „konkubíny“ boha Perúna.

V tomto prípade však Roman Jakobson upozorňuje, že ak sa oprieme o historickú jazykovedu, ktorá skúma zákonitosti vývoja slov v rôznych jazykoch, a o porovnávaciu mytológiu indoeurópskych národov, získame početné indície, ktoré ukazujú na pôvod Perperuny hlboko v indoeurópskom praveku.

Pôvod rituálu: Baltoslovanský alebo balkánsky?

Podľa niektorých balkánskych a rumunských bádateľov nie je pôvodne slovanský. Slovania ho vraj len prebrali od predslovanského obyvateľstva Balkánu, konkrétne od Trákov. Títo bádatelia upozorňujú, že staroveké nápisy dokladajú kult Perkosa či Perkona, zrejme tráckeho božstva, ktoré - ako možno súdiť podľa etymológie názvu - zodpovedalo Perúnovi.

Veľmi podobný rituál na privolanie dažďa, ako u balkánskych Slovanov, poznáme aj u Baltov. Balti na indoeurópskom rodostrome predstavujú najbližšiu, „sesterskú“ vetvu Slovanov, a podľa väčšiny historických jazykovedcov s nimi zdieľajú stáročia spoločnej - baltoslovanskej minulosti.

Napríklad z Litvy je z roku 1610 doložený nasledovný obrad na počesť Perkunasa, ktorý je baltskou obdobou Perúna: „Keď je veľké sucho na zemi, a nie je žiaden dážď, na horách a vo veľmi hustých lesoch začnú robiť hrmot a prinášať mu červenú jalovicu, čierneho capa, čierneho kohúta ako obeť, posvätiac týmto obradom, schádzajú sa veľmi hojne zo susedstva, hodujúc a pijúc tam, vzývajú Perkuna, teda boha hrmotu, predovšetkým nalievajúc nádoby pivom a trikrát ich nosiac okolo ohňa, ktorý tam zapálili, a potom nádoby vylievajú do ohňa a modlia sa k Perkunovi, aby dal dážď a vlahu.“

Spojitosť s Baltmi podporuje ďalšia skutočnosť. Okrem označenia perperuna (a jeho variácií) je u balkánskych Slovanov doložené aj alternatívne označenie Dodola (alebo Dudula, Dodoa). Dodola podľa Romana Jakobsona predstavuje slovo rovnakého pôvodu ako litovský výraz dundulis, „rachot, hromobytie“ (dundeti - „hrmieť“), ktoré sa používalo ako alternatíva (substitučné synonymum) za tabuizované priame pomenovanie boha hromu Perkunasa. „Je ťažké vysvetliť korešpondencie medzi týmito dvomi - juhoslovanskými a litovskými - pármi sakrálnych synoným bez toho, aby sme apelovali na ich pôvod z baltoslovanských čias,“ píše rusko-americký jazykovedec.

V prospech baltoslovanského a nie balkánskeho pôvodu hovoria aj indície, ktoré naznačujú, že rituál a božstvo blízke Perperune poznali aj východní Slovania. Jednou z takýchto indícií je z 12. a 14. storočia doložené nižšie božstvo Pereplut. Rituály na jeho počesť podľa Romana Jakobsona silne evokujú juhoslovanský a baltský rituál: obrady súviseli s vodným živlom, na počesť božstva sa dvíhali a vylievali čaše a tancovali sa v kruhu obradné tance. „V prvom komponente mena Pereplut možno poľahky rozpoznať zdvojený koreň per- s pleofonickým [typ hláskovej zmeny v slov. jazykoch, pozn. aut.] tvarom per- > pere-,“ píše Jakobson.

Zaklínadlá odriekané v rituáli perperuna podľa neho vykazujú „značnú podobnosť s rigvédskymi rituálnymi modlitbami k Pardžanjovi, žiadajúcimi o dážď pre úrodu.“ Boh hromu Pardžanja patrí medzi menej známych védskych bohov. Hlavným bohom hromu bol totiž vo védskej tradícii Indra. No práve Pardžanja vykazuje meno aj početné charakteristiky zodpovedajúce indoeurópskym bohom hromu - je asociovaný s dažďom, zobrazuje sa ako benevolentný býk a bleskami udiera do démonov a zlých ľudí. Antropológ James George Frazer dokonca krátko opisuje rituál pripomínajúci balkánsku perperunu v indickom meste Puné, kde sa v čase sucha miestni chlapci oblečú jedného z nich do vetiev a nazvú ho „Kráľ dažďa“. Potom kráčajú od domu k domu, kde ich olievajú vodou a dávajú im jedlo, ktoré neskôr zjedia.

Zdá sa teda, že môžeme mať dočinenia s rituálom, ktorého korene siahajú až do praindoeurópskych čias.

Zabudnutá indoeurópska bohyňa?

Imaginatívna umelecká predstava Perperuny

Existoval len pradávny baltoslovanský rituál spájaný s bohom búrky a dažďa, alebo máme dôkazy o uctievaní Perperuny ako božstva a družky Perúna?

V baltskej tradícii sa dažďový rituál nespája so ženskou postavou nesúcou obdobné meno, aké má baltský boh hromu. Takúto božskú bytosť však podľa Jakobsona u Baltov skutočne poznáme. Volá sa Perkúnija a typicky predstavuje matku Perúna. Niekedy však vystupuje ako jeho manželka či družka.

Ďalší čriepok do skladačky ponúka podľa Romana Jakobsona germánska tradícia. S predpokladaným párom Perún-Perperuna a Perkunas-Perkúnija totiž etymologicky korešponduje pár Fjörgynn-Fjörgyn.

Mužské božstvo Fjörgynn z jazykovedného hľadiska takmer úplne zodpovedá Baltskému Perkunasovi (vychádza z tvaru *Perkwún(i)yos). Žiaľ, z tradícií, ktoré sa zachovali, o ňom vieme len toľko, že bol otcom bohyne Frigg (manželka Ódina). Germanistami sa však považuje za archaický relikt zatlačený do úzadia: vzhľadom na etymológiu jeho mena sa predpokladá, že pôvodne predstavoval boha hromu. Čo sa týka bohyne Fjörgyn (vychádza z tvaru *Perkwuni), tá v nordických tradíciách vystupuje ako matka boha hromu Thora.

Nenápadný relikt nachádzame dokonca v starovekom Grécku, kde ako boh hromu vystupoval Zeus. Presnejšie, Zeus predstavoval zložitú zmes indoeurópskych a blízkovýchodných mytologických prvkov, okrem iného sa v ňom spája praindoeurópsky boh dennej oblohy (*Djeus), od ktorého Zeus odvodzuje svoje meno, a praindoeurópsky boh hromu (*Perkwunos), ktorého meno sa zachovalo v označení Diovej zbrane/blesku (Keraunos). V starogréckej tradícii sa zachoval taktiež ženský náprotivok tohto výrazu, a to Kerauniá. Sofokles aj Eurípides Kerauniu spomínajú ako jedno z mien pre milenku Dia Semelé.

Keraunos a Kerauniá teda etymologicky aj asociáciou s „hromovládcom“ zodpovedajú párom Perún-Perperuna, Perkunas-Perkúnija a Fjörgynn-Fjörgyn.

V neposlednom rade, existujú náznaky, že relikt ženskej družky Perúna sa u Slovanov zachoval nielen v podobe označenia hlavnej protagonistky dažďového rituálu, ale taktiež v podobe Bohyne. Alternatívne označenie rituálu znie dodola, pričom jeho bulharskými variantmi sú didjulja, didjul, djudjul, „čo by sme mali porovnať v poľskou Dzidzielou“ píše Roman Jakobson. Dzidziela je jedno z mien Devany, Bohyne denného svetla a lesa, a čo je dôležité, zároveň dcéry Perúna.

Zatlačená do úzadia bohyňou zeme?

Uvedené príklady bohýň asociovaných s Božstvom hromu a nesúcich obdobné meno ako on pochádzajú z viacerých indoeurópskych tradícií. To znamená, že možno odkazujú do praindoeurópskych čias (zhruba 2500 - 4500 pred n. l.), teda na partnerku praindoeurópskeho hromovládcu *Perkwunosa. Zároveň sú však uvedené relikty tak zlomkovité, vytlačené na okraj či transformované neskoršími tradíciami, že predpokladaná bohyňa (analogické ženské meno by znelo *Perkwunia) musela stratiť svoju pozíciu hlboko v indoeurópskom praveku.

Na vine bola zrejme bohyňa zeme. V germánskej tradícii to bola práve bohyňa zeme Jörð, kto sa rozmohol na úkor Fjörgyn v asociácii s Thorom. Ba čo viac, Fjörgyn sa s ňou často stotožňovala.

Podobne v starogréckej tradícii sa Kerauniá, napriek menu charakteristickému pre Božstvo búrky a hromu, stotožňuje so Semelé, ktorá etymologicky zodpovedá indoeurópskym Bohyniam Zeme, ako bola baltská Žemyna, chetitská Daganzipa a grécke Demeter a Gaia/Ge.

Prečo k tomu došlo? V odbornej literatúre sa mi nepodarilo nájsť odpoveď. Zaujímavú myšlienku však vyslovil Jan Korda, autor výborného blogu Karug venovaného indoeurópskej mytológii. Keď som s ním konzultoval tento článok, upozornil, že Hromovládcovu družku a Bohyňu Zeme nemožno zameniť z hľadiska funkcie: „Predpokládám že Hromovládcova družka je „malá“ a „kultovní“ Bohyně, Božstvo vhodné pro rituály zajišťující déšť, ale s malým významem mimo tuto oblast. Zem je potom „velká“ Bohyňa, která má nielen kultovnú funkciu, ale vystupuje aj v mýtoch a zmienky o nej tak mali většiu šancu sa nám zachovat do dnešních dní.“

Tieto dve Bohyne boli podľa neho zamieňané preto, že sa im často prisudzoval rovnaký partner. “Povedal by som, že Zem zatienila Hromovládcovu družku v prípadoch, kedy Hromovládca prevzal úlohu nebeského Božstva (prípadne ako v Grecku nebeské Božstvo prevzalo úlohu Hromovládcu), ale neprevzala jej funkciu - funkciu ženského Božstva vzývaného v dažďových rituáloch.“

Ďalší slovanskí bohovia

Okrem vyššie spomenutých bohov existovala celá rada ďalších, ktorí mali svoje špecifické úlohy a významy. Medzi nich patria:

• Stribog: Boh vetra a vzduchu.
• Chors: Pravdepodobne mesačné božstvo.
• Simargl: Boh neznámej funkcie, pravdepodobne sprostredkovateľ medzi bohmi neba a zeme.
• Mokoš: Bohyňa zeme, plodnosti a ženských prác.
• Morena: Bohyňa smrti a zimy.
• Radogost: Boh uctievaný u západných Slovanov, pôvodne Svarožic.
• Svantovit: Mocné božstvo západných Slovanov, združoval vlastnosti boha vojnového aj hospodárskeho.
• Triglav: Boh s tromi hlavami, uctievaný v Pobaltí.
• Rod: Boh spájaný so zrodom a rodom.
• Živa: Bohyňa života a životnej sily.

Nasledujúca tabuľka sumarizuje niektoré z najvýznamnejších slovanských bohov a ich atribúty:

Je dôležité si uvedomiť, že informácie o slovanských bohoch sú často fragmentárne a neúplné. Mnohé z našich poznatkov pochádzajú z neskorších zdrojov, ktoré mohli byť ovplyvnené kresťanským pohľadom na svet. Tradičné náboženstvá sa zameriavajú skôr na uctievanie predkov, duchov a prírodných síl. Tieto náboženstvá sa líšia podľa kútov Afriky. Napríklad v juhozápadnej Nigérii bolo náboženstvo Youruba, v južnej Afrike Zulu a v juhovýchodnej Afrike Igbo. Ich chápanie náboženstiev by sme mohli porovnávať aj s našimi Slovanmi. Aj Afričania veria, že viera sa dotýka každého aspektu ich života. Je to súčasť ich kultúry, umenia, obliekania a spôsob života. Významnou súčasťou je uznávanie predkov (amadlozi alebo abaphansi). Zosnulí stále zohrávajú významnú úlohu v živote žijúcich, pričom môžu svojim potomkom radiť, udeliť šťastie alebo česť. Ak sa predkovia neuznávajú patričným spôsobom, môže človeka postihnúť nešťastie v podobe rôznych chorôb. Samotné termíny, ktoré sa používajú na označenie predkov majú svoj význam. Amadlozi pochádza zo slova dloza - dávať pozor a abaphansi - phansi znamená dole.

Mapa rozloženia afrických náboženstiev

tags: #rusky #boh #dazda