Kláštory boli už od stredoveku tradičnými centrami európskej kresťanskej kultúry a vzdelanosti, s bohatými zbierkami kníh, stáročiami opatrovanými v priestoroch kláštorných knižníc. Výnimkou nie je ani impozantná barokovo-secesná knižnica Rádu premonštrátov v Jasove, považovaná za jednu z najväčších a najvzácnejších súkromných historických knižníc na Slovensku.
Nachádza sa na prvom poschodí jasovského kláštora, za severným múrom opátskeho chrámu sv. Jána Krstiteľa, v priestrannej sále s obrovskými oknami, nádhernou freskovou výzdobou a vysokými regálmi s tisíckami zväzkov starobylých kníh.
V priebehu storočí sa jej knižný fond rozrastal, alebo ochudobňoval podľa toho, aký bol osud samotného kláštora, čo príznačne potvrdzuje aj úslovie „habent sua fata libelli“. Priame archívne zmienky týkajúce sa jasovskej knižnice do obdobia 18. Základy prvej premonštrátskej kláštornej knižnice v Jasove boli položené najneskôr v roku 1230, spolu s príchodom prvých nasledovníkov sv. Norberta do údolia rieky Bodvy, z materského kláštora vo Veľkom Varadíne (rum. Oradea).
Pre každodennú činnosť kláštora a rehoľníkov boli knihy nevyhnutnosťou, preto zakladaniu a zveľaďovaniu knižných zbierok venovali náležitú pozornosť. Už v najstarších zachovaných verziách premonštrátskych rádových pravidiel z 12. a 13. storočia sa vo všeobecných pokynoch na založenie nového kláštora uvádza, že v čase príchodu prvých bratov (v minimálnom počte 12 kanonikov) v knižnici nesmú chýbať premonštrátske omšové knihy (misály), žaltár, antifonár, breviár a ďalšie knihy na liturgický spev, ako aj rehoľné predpisy a stanovy v niekoľkých exemplároch.
Charakter tejto prvej kláštornej knižnej zbierky zároveň reflektoval najvýraznejšie črty náboženského života premonštrátov, v ktorom do popredia vystupoval najmä intenzívny liturgický život, úcta k svätcom a ich relikviám, k Panne Márii, k eucharistii a apoštolát.
Neoddeliteľnou súčasťou denného poriadku vo vnútornom živote kláštora boli modlitby, tzv. cirkevné hodinky (horae divinae, officium divinum), ktoré sa tiahli celým dňom, prispôsobeným prírodnému kolobehu východu a západu slnka, a modlili sa v dvoj- až trojhodinových intervaloch, zvyčajne na chóre kostola.
Pri výstavbe prvej kamennej budovy jasovského kláštora a kostola sa pôvodne nepočítalo so zvláštnou miestnosťou pre uchovávanie liturgických kníh. Stačila pre nich skrinka, truhlica či výklenok (nika) v stene v blízkosti oltára alebo presbytéria, či chóru, tzv. armárium (z lat. skriňa, archív, knižnica). Zaobstarávanie kníh, ich úschovu, opravu, výdaj a doplňovanie mal u premonštrátov na starosti knihovník - armarius, ktorého úrad požíval náležitú úctu, nakoľko bol poverený strážením knižnej časti kláštorného bohatstva.
Tá však bola nenávratne zničená počas pustošivého vpádu Mongolov v r. Premonštráti sa do jasovského údolia vrátili už v roku 1243, kedy sa na čele s prepoštom Albertom pustili do obnovy rehoľného života a výstavby novej kláštornej budovy, k čomu im dopomáhala aj mimoriadna priazeň a podpora uhorského panovníka Bela IV. (1235-1270).
Najstaršou zachovanou knižnou pamiatkou, vykazujúcou pôvod v jasovskom skriptóriu je pergamenový kódex, tzv. premonštrátsky breviár (Breviarium Praemonstratense) z konca 14. storočia. Jeho vyhotovenie možno datovať do obdobia po zavedení sviatku Navštívenia Panny Márie v roku 1389, kedy v Jasove úspešne pôsobil prepošt Ján III. (1382-1401). Po roku 1787 sa kódex dostal do Univerzitnej knižnice v Budapešti, kde je pod signatúrou Cod. Lat. 36 uchovávaný dodnes.
Obsahuje kanonické modlitby, hymny, žalmy a čítania praktizované premonštrátskymi rehoľníkmi počas celého cirkevného roka, ako aj text a obrady rehoľných sľubov. Je dielom anonymného jasovského skriptora, ktorý ho napísal v dvoch stĺpcoch okrasným kaligrafickým písmom, tzv. gothica textualis formata. Iluminátor a miniaturista boli pri výzdobe kódexu silne ovplyvnení českou miniaturistickou školou, čo potvrdzuje viacero maľovaných figurálnych a ornamentálnych iniciál s typicky vybiehajúcimi akantmi, napojených na rameno písmen prstencom.
Iniciály majú zlaté pozadie v dvojitom ráme, písmeno je vyzdobené lupeňmi a vo výplni sú figurálne alebo ornamentálne a rastlinné motívy. Na šiestich figurálnych iniciálach (Obr. 3, 4) sú štylizovane vyobrazené postavy kráľa Dávida (B-eatus), čítajúceho starca (D-ominus), bradatého starec (D-ixi), sv. Jána evanjelistu (D-ixit), výjav Narodenia Krista (P-rimo) a starozákonného proroka (U-ocavit). Kódex významne reprezentuje stupeň vývoja stredovekej knižnej maľby na Slovensku. Zároveň je jednou z mála zachovaných pamiatok z prvého obdobia prosperity jasovského konventu v 13. a 14.
V polovici 15. storočia bol jasovský kláštor a jeho knižnica poškodená opakovanými útokmi bratríkov, ktorí poodnášali cennosti, listiny aj knihy. Nadviazať na niekdajší rozkvet konventu sa už nepodarilo, aj kvôli nepriaznivej politickej a hospodárskej situácii v Uhorsku na prelome 15. a 16. storočia.
V období po bitke pri Moháči a s postupujúcim reformačným hnutím sa situácia zhoršila natoľko, že za posledného premonštrátskeho prepošta Juraja Ollyasa v roku 1552 musel jasovský kláštor opustiť aj jediný rehoľník, ktorý tu ešte prebýval. Budovy a majetky kláštora, vrátane knižnice, sa na takmer 140 rokov dostali pod správu svetských cirkevných hodnostárov, tzv.
Pred tureckým nebezpečenstvom sa v roku 1614 do Jasova uchýlila jágerská kapitula s biskupom a kanonikmi. V pretrvávajúcich ideách humanizmu a renesancie jágerskí biskupi a členovia ich suity dbali aj na rozvoj kultúry a vzdelania, nakoľko vzdelaný klérus bol nevyhnutný pre úspech protireformačných a rekatolizačných snáh. Možno predpokladať, že so sebou do Jasova priniesli aj svoje knižné zbierky.
Potrebu nábožných, mravných a vysoko vzdelaných kňazov, ktorých „iba sama smrť oslobodí od kníh“, zdôraznil v roku 1635 aj jágerský biskup Imrich Lósy (1634-1637), počas diecéznej synody v Jasove. Knihy sa začali vnímať ako jeden z prostriedkov pastorácie, smerujúcej k obráteniu a spáse duší, ktoré boli „pomýlené“ reformačným učením. V priebehu 17.
Po smrti posledného jasovského komendátora, biskupa Juraja Fenešiho (1632 - 1699), v roku 1699 bol jasovský konvent navrátený do rúk premonštrátského rádu v osobe opáta Franza Schöllingena z rakúskeho Perneggu. Spravovanie vzdialených majetkov v Uhorsku sa však čoskoro ukázalo byť príliš náročnou a nerentabilnou záležitosťou, preto ho rakúski premonštráti už v roku 1700 odpredali moravským premonštrátom v Louke pri Znojme, ktorých viedol opát Karel Kratochvíle (1698-1712).
Loucký kláštor bol najväčším a najbohatším premonštrátskym kláštorom v Krajinách českej koruny, s významnou knižnicou, tlačiarňou, umeleckým a intelektuálnym prostredím, ovplyvneným blízkosťou viedenského cisárskeho dvora. Tieto kultúrne vplyvy a kontakty sa správcami a rehoľníkmi prichádzajúcimi z Louky preniesli aj do Jasova, spolu s ich osobnými knižnými zbierkami a darmi z louckej bibliotéky (ex Bibliothecae Lucensi).
Medzi nimi bolo napr. bazilejské vydanie výťahu zo 44 kníh dejín Pompeia Troga od rímskeho historika Justína, v úprave nemeckého humanistu Johanna Sicharda (1499-1552) z roku 1530. Jasovský kanonik Gerard Anton Wida v roku 1723 získal benátske vydanie Polyanthey z r. 1507 - populárneho encyklopedického diela od Domenica Naniho Mirabelliho. V roku 1738 premonštrát Ladislav Ignác Haag daroval z knižnice v Louke jasovskému kláštoru postinkunábulu z r. 1510 - knihu nedeľných kázní na obdobie zimných cirkevných sviatkov, od nemeckého teológa a filozofa Gabriela Biela. Po r. 1745 sa vďaka louckému kanonikovi Štefanovi do Jasova dostala ďalšia tlač z r. 1510, pôvodne patriaca do súboru kníh, ktorými v roku 1578 loucký opát a bibliofil Sebastián Freytag z Čepirohov (1533-1585) zariaďoval novozaloženú knižnicu kláštora v Louke.
S príchodom energického a talentovaného louckého administrátora a prepošta Ondreja Antona Sauberera (1700-1779) v r. 1745, nastáva „zlatý vek“ v dejinách jasovského kláštora. Vďaka konsolidácii hospodárskych pomerov sa mohol Sauberer pustiť do veľkolepého stavebného projektu, v ktorom nechal pôvodnú budovu kláštora zbúrať a nanovo postaviť ako monumentálny neskorobarokový kláštorný komplex. V duchu tendencií barokového rakúskeho kláštorného staviteľstva bola v severnom predĺžení osi kostola postavená reprezentačná knižničná sála s dĺžkou 19 metrov, výškou a šírkou 9 metrov.
Impozantný priestor bol v roku 1776 korunovaný umeleckou freskovou výzdobou z rúk významného barokového maliara Johanna Lucasa Krackera (1719- 1779), v ktorej okrem tradičného motívu barokových knižničných sál - alegorickej oslavy vied a vzdelanosti, venoval pozornosť aj apoteóze osobnosti a osvietenosti prvého jasovského opáta Ondreja Sauberera, ako mecéna vedy a umenia a jeho tvorivosti a veľkorysosti v iniciatíve výstavby nového kláštora.
Jednou z priorít prepošta Sauberera bolo stále zvyšovanie počtu rehoľníkov v jasovskej komunite. V novembri 1770 sa popri slávnostnom otvorení konventu otvoril Teologický inštitút v Jasovskom kláštore a do noviciátu sa prihlásilo osem novicov. O rok neskôr zložili novici 30.11.1771 večné sľuby a o pár dni nato boli vysvätení za kňazov. Medzi nimi bol vysvätený aj Jozef Mallyó (1744-1818), ktorý v rokoch 1772-1780 vykonával funkciu premonštrátskeho knihovníka, historika, archivára a právnika.
Pod vplyvom osvietenstva mal Sauberer veľmi ústretový postoj v otázke pôsobenia premonštrátov z Jasova na stredných a vyšších školách, pri výchove a vzdelávaní uhorskej mládeže. V roku 1773, po zrušení rehole jezuitov, prišli traja premonštráti vyučovať na čiastočne poštátnenú univerzitu v Košiciach (Alma universitas episcopalis) - logiku a metafyziku vyučoval Norbert Šalamon, etiku a prirodzené právo Augustín Stantzel a Michal Taschler. Prepojenie jasovských premonštrátov s intelektuálnym prostredím Košickej univerzity (Universitas Cassoviensis) v rokoch 1773-1787 mala reflektovať pravdepodobne aj freska Alegórie štyroch fakúlt (teológia, právo, medicína, filozofia) na klenbe jasovskej knižnice.
Knižnica s približne 1600 zväzkami kníh bola sústredená v miestnostiach na prízemí prelatúry kláštora a slúžila prioritne študijno-vedeckým a pedagogickým potrebám jasovských premonštrátov, pri vyučovaní a výchove ďalších klerikov, pastorácii a administratívno-právnej činnosti hodnoverného miesta. Členovia konventu mali možnosť venovať sa aj vedeckým disciplínam ako teológia, filozofia, právo, história. Premonštráti nezaostávali ani v oblasti literárnej činnosti, najmä čo sa týka písania, alebo prepisovania kázní, oslavných básní, či prejavov pri významných slávnostiach a výročiach, akým bolo aj 50-ročné jubileum primícií samotného Sauberera v roku 1776.
Z príležitosti povýšenia jasovského kláštora na samostatné opátstvo v novembri 1774, venoval neskorší strahovský opát Bohuslav Herwig (1723-1799) reedíciu svojho apologetického diela novému jasovskému opátovi a dvornému radcovi Saubererovi. V záležitosti knižných darov nezaháľal ani samotný Sauberer, ktorý pre kláštornú knižnicu zaobstaral 6-zväzkové dielo z r. 1770, o kresťanskej etike a morálnej teológii od talianskeho dominikána Giovanniho Vincenza Patuzziho (1700-1769). Kniha bola knihovníkom J. Mallyom zaradená aj do katalógu kníh, ako na to poukazuje rukopisný záznam na prednej predsádke a patitule knihy.
Aj keď sa katalóg dodnes nezachoval, ostalo nám známe aspoň pomenovanie jasovskej kláštornej knižnice ako “Bibliotheca Jaszoviensis Canonicorum Regularium Sacri Canonici & Exempti Ordinis Praemonstratensis.“
V roku 1787 cisár Jozef II. (1780-1790) zrušil väčšinu reholí na území Habsburskej ríše, medzi nimi aj jasovský konvent. Hnuteľný majetok kláštora bol vydražený, výsada hodnoverného miesta zrušená, archív a najväčšie cennosti boli premiestnene do Budína. Podobný osud postihol aj knižný fond, z ktorého časť odovzdali Univerzitnej knižnici v Budíne a zvyšok preniesli do diecéznej knižnice v Jágri.
Po obnove premonštrátskeho rádu cisárom Františkom I. v roku 1802, sa z niekdajšej 26-člennej rehoľnej komunity do spustnutého a poškodeného kláštora vrátilo 15 osôb. K novovytvorenej jasovskej prepozitúre boli pričlenené konventy v Lelese a vo Veľkom Varadíne (rum. Oradea). Cisár však obnovu rádu podmienil spravovaním hodnoverných miest v Jasove a Lelese, dvanástich farností a cirkevných gymnázií v Rožňave, vo Veľkom Varadíne, Levoči a Košiciach, kde premonštráti mali zabezpečovať výchovu a vzdelávanie uhorskej mládeže.
V zložitých finančných a materiálnych podmienkach začala prepozitúra v Jasove svoju obnovenú existenciu. Ešte v priebehu roka bolo do noviciátu prijatých 32 záujemcov o život v ráde, z ktorých väčšina v krátkom čase zložila rehoľné sľuby a odišla pôsobiť na učiteľský post v niektorej z premonštrátskych rezidencií, v duchu cisárskych ustanovení Ratio educationis z roku 1806.
S potrebou vyštudovaných rehoľníkov-pedagógov sa pre premonštrátov stalo nutnosťou absolvovať teologické, pedagogické a univerzitné štúdiá (napr. v Budapešti, vo Viedni, v Innsbrucku), mnohokrát zavŕšené doktorátom z rôznych vedných odborov. Výchova rehoľných učiteľov a vedecko-výskumná činnosť v službách katolíckej Cirkvi sa v nasledujúcom období stali hlavnými úlohami jasovského kláštora. Jasovskí rehoľníci sa v priebehu 19.
Novovymenovanému jasovskému prepoštovi Ondrejovi Zasiovi (1741-1816), ako niekdajšiemu profesorovi biblickej teológie a rektorovi univerzity v Budíne, záležalo aj na kultúrnom povznesení obnovenej prepozitúry. S jeho podporou mohol niekdajší knihovník Jozef Mallyó usporadúvať navrátené archívy a nanovo budovať k...
Budovanie kláštornej knižnice po r.