Oblasť Salaš, Veľký Javorník pri Svätom Jure, ležiaca v srdci Chránenej krajinnej oblasti Malé Karpaty, ponúka jedinečnú kombináciu prírodných krás, bohatej histórie a vinohradníckych tradícií. Je ideálnym miestom pre turistiku, cyklistiku a objavovanie miestnej gastronómie, najmä vín a tradičných špecialít.
Ak aj vy hľadáte turistiku, ktorá je nenáročná a zvládnu ju aj menšie ratolesti, tak čítajte ďalej. Voda je základným prvkom života. Tak isto je to aj v Prírodnej rezervácii Jurské jazero nad mestom Svätý Jur, ktorý je mimochodom najmenším slobodným kráľovským mestom v Malých Karpatoch. V skutočnosti, ide o rašelinisko oligotrofného pôvodu, uvádza aj náučná tabuľa v Prírodnej rezervácii Jurské jazero. Oligotrofný znamená, chudobný na živiny. Napriek nedostatku živín, biodiverzita v okolí PR Jurské jazero prekvitá a je krása túto divočinu pozorovať.
História Svätého Jura a okolia
Svätý Jur je jedným z najstarších miest na Slovensku, ktorého história siaha až do 13. storočia, kedy získalo štatút kráľovského slobodného mesta. Bolo významným centrom vinohradníctva v Malokarpatskej oblasti. Oblasť Veľkého Javorníka a Neštichu bola historicky spojená s lesníctvom, pastierstvom a poľnohospodárstvom, čo naznačuje aj pomenovanie 'Salaš'. Táto lokalita bola vždy neoddeliteľnou súčasťou hospodárskeho a rekreačného života mesta, poskytujúc zdroje a oddych v prírode.
Hrad Biely Kameň
Neďaleko kostola sv. Juraja (toho horného) je parkovisko, na ňom auto, pri aute naši kamaráti. Kráčame hore Svätým Jurom, cesta stúpa popri kostole, ani sa tam priveľmi nezdržiavame, veď tadiaľto sa budeme predsa vracať (to už bude hádam krajšie). Pri kríži (tento je iný ako ostatné, má modernistický nádych) odbočuje značka vľavo, chodník prerezáva strmý svah, poza dvory posledných domov stúpa do lesa. Pod ochranou hustých korún stromov dáždik ustáva, cez túto hradbu sa len tak ľahko neprebije, prestáva máčať naše vlasy, v tenkých prúžkoch stekať po čele, ticho šuchotať na bundách. Len pár krokov, len niekoľko nenápadných znakov (zlomený strom, dažďová kvapka na hrote nosa, zaškriekanie vtáka) a prekročili sme bránu.
Začiatok 13. storočia, krajinou sa práve prehnala ničivá tatárska smršť, kráľ prikazuje svojim vazalom budovať kamenné hrady, lepšie odolávajúce ozbrojeným vpádom. V divokom toku vekov opevnené sídlo odoláva mnohým nájazdom, veľmi často mení vlastníkov. Neúprosný čas (a nové zvyklosti) sa podpisujú aj na ňom, definitívnu ranu mu však uštedruje útok Osmanov. Strom vyschol… (Povráva sa, že hrad dostavali až potom, ako tajomný pútnik zastokol do zeme suchý prút. A tak stojíme pod jeho ruinami, ktoré postupne pohlcuje okolitý les. Pohľad na pyšný hrad týčiaci sa nad strechami svätojurských domov je už dávno zabudnutou minulosťou, dnes sa nad mestom rozkladá len zelený pahorok. Ale i tu sa skupina dobrovoľníkov snaží uchovať pre nasledujúce pokolenia dávne materiálne dedičstvo, zakonzervovať jeho pozostatky. Začíname výstup na horné nádvorie.
Skoro na úplnom konci žltej značky sa nachádza zrúcanina gotického hradu Biely kameň.
Prírodné krásy a rezervácie
Lokalita sa nachádza v Chránenej krajinnej oblasti Malé Karpaty, ktorá je charakteristická rozsiahlymi listnatými lesmi, najmä bukovými a dubovými porastmi. Okolie Veľkého Javorníka ponúka typickú karpatskú krajinu s miernymi kopcami, hlbokými dolinami a bohatou biodiverzitou. Na úpätí kopcov sa rozprestierajú malebné vinohrady, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou miestnej krajiny. Oblasť je domovom rôznych druhov rastlín a živočíchov, vrátane chránených druhov.
Prírodná rezervácia Jurské jazero
K rašelinisku prichádzame z mesta Svätý Jur, šliapeme približne 4 a pol kilometra. Dostali sme informáciu, že aj keď už je dosť teplo, rašelinisko je plné vody. Práve na jar býva zaplavené vodou, ktorú počas iných období, v rašelinisku nenájdeme. Vybrali sme sa svätojurským náučným chodníkom a modrou značkou, okolo hradiska Neštich. Približne za hodinu a štvrť sa nachádzame na rázcestí Salaš, kde nasledujeme červenú značku. Jurské jazero sa nachádza na červenej značke, medzi vrchom Malý a Veľký Javorník.
Bučinové lesy sa zrazu zmenili na jelše a brezy. Brezy a jelše majú radi vlhké podložie. Zabezpečuje ho rašelinník Sphagnum sp., ktorý sa v PR Jurské jazero prirodzene vyskytuje. Je schopný viazať a udržať vo svojom tele veľké množstvo vody, vďaka špeciálnym bunkám, ktoré sú prázdne, resp. duté - tým pádom schopné nasiaknuť a zadržiavať vodu. Rašelinníky, ktoré sa nachádzajú na spodnom konci (dne jazera) postupne odumierajú.
Keďže je jazero oligotrofné a okolie chudobné na živiny, jelše si vyvinuli systém, ako potrebné živiny na svoje prežitie a rast získať. Na koreňoch jelší žijú tzv. nitrofilné baktérie. Ide o baktérie, ktoré viažu vzdušný dusík do pôdy. PR Jurské jazero je najväčším rašeliniskom v Malých Karpatoch, preto ho nájdete aj v našej knihe Rekordy Malých Karpát. Zadržiavanie vody v krajine je kľúčové a takéto miesta predstavujú hot-spoty biodiverzity. Po príjemných chvíľach strávených v PR Jurské jazero sa vyberáme pomaly späť do Svätého Juru.
Vinohradníctvo a Gastronómia
Malokarpatská vinohradnícka oblasť, ktorej súčasťou je aj Svätý Jur, je preslávená svojimi kvalitnými vínami. Dominujú tu biele odrody ako Veltlínske zelené, Rizling vlašský, Müller Thurgau a Frankovka modrá z červených. Okrem vína je región známy tradičnými špecialitami, ako sú kačacie a husacie hody, podávané s lokšami a kapustou, pagáče, škvarkové placky a rôzne syrové výrobky z miestnych salašov.
Turistické trasy a aktivity
K rašelinisku prichádzame z mesta Svätý Jur, šliapeme približne 4 a pol kilometra. Vybrali sme sa svätojurským náučným chodníkom a modrou značkou, okolo hradiska Neštich. Približne za hodinu a štvrť sa nachádzame na rázcestí Salaš, kde nasledujeme červenú značku. Jurské jazero sa nachádza na červenej značke, medzi vrchom Malý a Veľký Javorník.
Z Bieleho kríža vedie žltá značka späť do Svätého Juru, je to svätojakubská cesta.
Možnosti Bivakovania
Mimo týchto území a súkromných pozemkov je bivakovanie (jednorazové núdzové prenocovanie) tolerované, pokiaľ nedochádza k poškodzovaniu prírody, zakladaniu ohňa alebo rušeniu zvierat.
Zakázané v Chránenej krajinnej oblasti Malé Karpaty a na súkromných pozemkoch bez súhlasu majiteľa. Bivakovanie je mimo chránených území tolerované, ak je ohľaduplné k prírode.
Možné sankcie: Pokuty v zmysle zákona o ochrane prírody a krajiny, ktoré sa môžu pohybovať od desiatok až po stovky eur. V prípade poškodenia majetku alebo vzniku požiaru môžu byť uplatnené aj ďalšie právne postihy.
Rizika: Pokuty od orgánov ochrany prírody alebo miestnej samosprávy. Rušenie divokej zveri a poškodzovanie ekosystému. Riziko vzniku lesného požiaru, najmä v suchých obdobiach. Znečisťovanie životného prostredia odpadkami.
Dom a Dedina Stredného Podunajska vo Včasnom Stredoveku
Dom ako súčasť stavebnej kultúry je významným prameňom poznania spoločnosti od praveku podnes. Nebol iba konštrukciou, stavbou, ktorá poskytovala človeku a jeho rodine prístrešie a ochranu pred klimatickým a iným negatívnym vplyvom prírodného prostredia. Spočiatku pri výbere typu obydlia zohrávali hlavnú úlohu prírodné faktory, praktické potreby a možnosti komunity. Neskôr, keď sa konkrétny typ stavby a jeho interiér stali súčasťou spoločenských tradícií, tieto faktory ustúpili. Domy, ich vzhľad, veľkosť, situovanie ohniska, vchodu, atď.
K poznaniu obydlia u Slovanov v ranom stredoveku písomné pramene prispievajú iba skromne. Napríklad byzantský historik Prokopios v 6. storočí píše iba o „bielych chyžiach, navzájom od seba rozptýlených“ a legenda sv. Demetra sa zmieňuje o akýchsi „vypletaných kolibách“ solúnskych Slovanov. Mauríkios na prelome 6. a 7. storočia uvádza, že Slovania „bývajú v lesoch, okolo vôd a robia si mnohé východy zo svojich príbytkov“.
Staré, ale zväčša neslovanské korene majú i názvy koliba, chalupa, chata, chyža, burdej, mladšie sú asi kuča a salaš. V tejto situácii preukázala svoje možnosti archeológia. Počas niekoľkých desaťročí postupne nazhromaždila na širokom teritóriu stredovýchodnej Európy osídlenom v 6. - 10. Hlavným typov obydlia Slovanov boli viac či menej do zeme zahĺbené domy - zemnice.
Východne od Karpát sa objavujú v rôznych modifikáciách v predslovanských kultúrach v poriečí Prutu, Dnestra a stredného Dnepra, teda na územiach označovaných za pravlasť Slovanov. Tu sa Slovania prvýkrát objavujú s typickou včasnoslovanskou kultúrou počnúc 4. - 5. storočím. Odtiaľto sa rozšírila táto forma domu spolu s migrujúcimi etnikami. V 6. - 10. storočí je na širokom, Slovanmi osídlenom priestore, známych niekoľko typov zemníc. Najviac boli rozšírené zemnice nazývané kvadratické, podľa štvorcovitého pôdorysu, resp. Mali pomerne jednotné plošné i hĺbkové rozmery.
Typickým vybavením zemnice boli kamenné pece. Bývali vybudované priamo na podlahe a obvykle mali pravouhlý, zriedkavejšie podkovovitý pôdorys. Spodná časť a ústie pece boli postavené z veľkých, často plochých kameňov a horná časť z menších kameňov. Kamene boli uložené bez akéhokoľvek spojovacieho materiálu, hoci zriedkavo býva medzi nimi hlina či črepy. Hlavnou funkciou kamennej pece, najmä v zime, bolo vyhrievanie obydlia. V teplejších obdobiach roka sa takmer nepoužívala.
Počas migrácie koncom 5. a v 6. storočí Slovania putovali dvoma hlavnými prúdmi - severným ponad Karpaty a juhovýchodným, podunajským. Pritom došlo k niektorým inováciám slovanskej stavebnej kultúry. Najmä v severnom prúde sa vykryštalizovali nové typy dlhých, obdĺžnikovitých a oválne misovito zahĺbených zemníc, ktoré si osvojili i niektoré vnútrokarpatské regióny, najmä východné Slovensko.
Na vznik a technológiu výstavby nadzemných domov mali vplyv popri tradíciách a spoločensko-ekonomickom rozvoji aj vlhké pôdne prostredie a na severozápade i nedostatok dreva a relatívne priaznivejšie podnebie. Vlhká, podmáčaná pôda a vysoká hladina spodnej vody prinútili obyvateľov takýchto regiónov stavať nadzemné príbytky, niekedy dokonca na zemných násypoch či drevených podvaloch.