Cirkev si pripomína smrť ženy, ktorej Syn porazil smrť, vstal z mŕtvych a prisľúbil nám konečné zmŕtvychvstanie a víťazstvo nesmrteľného života. Cirkev sa pohružovala a prenikala do tejto smrti. Cirkev si celé stáročia všímala smrť ženy, ktorá bola matkou Ježiša, ktorá dala život nášmu Spasiteľovi a Pánovi, ktorá sa mu úplne - až po svoje státie pod krížom - odovzdala.
„K tvojmu nesmrteľnému zosnutiu sme sa zhromaždili,“ spieva cirkev pri tomto sviatku v prvej piesni a vyjadruje už v počiatočných slovách podstatu tejto radosti. „Nesmrteľné zosnutie“. Čo znamená toto protirečivé, na prvý pohľad absurdné slovné spojenie? Pri sviatku zosnutia sa otvára celkové radostné tajomstvo tejto smrti a stáva sa našou radosťou...
Keď totiž smrť znamená hrôzu a utrpenie oddelenia, zostup do strašnej samoty a tmy, toto všetko pri smrti Panny Márie neexistuje. „Dokonalá láska vyháňa strach,“ hovorí apoštol lásky Ján Teológ (1Jn 4, 18). A preto neexistuje pri nesmrteľnom zosnutí Panny Márie strach.
Smrť je porážaná zvnútra, oslobodzovaná od všetkého, čo nás napĺňa hrôzou a zúfalstvom. Dá sa povedať: samotná smrť sa stáva životom a víťazstvom života. A preto neexistuje pri tomto sviatku smútok, nárek pri hrobe, žiaľ: len svetlo, iba radosť. Smrť prestane byť smrťou. Smrť je prežiarená večnosťou a nesmrteľnosťou. Smrť nie je oddelením, ale zjednotením. Žiaden smútok, ale radosť. Žiadna porážka, ale víťazstvo.
Na tejto ikone je stvárnená Bohorodička na smrteľnom lôžku. Božia matka je mŕtva. Okolo nej stoja Kristovi apoštoli, nad ňou vidíme Krista. Kristus prijíma pri svetlej bráne zomierania ženu, ktorá sa mu úplne odovzdala a milovala ho až do konca - a smrť sa stáva radostným stretnutím, život oslavuje víťazstvo a nad všetkým žiari radosť a láska. Prichádzajú nám na um slová jednej z najhlbších a najkrajších mariánskych modlitieb. Slová modlitby, v ktorej sa Mária nazýva „žiarou tajuplného dňa“.
Ak sa zahľadíme na ikonu sviatku Zosnutia Presvätej Bohorodičky, vidíme Krista, ako prijíma dieťa ovinuté v plienkach, čo symbolizuje prijatie duše Bohorodičky ako malého dieťatka, ktorým bol aj On sám v betlehemských jasliach - symbol nevinnosti. Nebeské mocnosti, cherubíni, serafíni, anjeli, apoštoli, biskupi a ostatní sa prizerajú na tajomstvo „Uspénija- Zosnutia“ Matky Božej. Veľkosť sviatku je zahalená v rúšku veľkého, a možno aj nepochopiteľného zázraku.
Ako spievame na večerni sviatku „Zvláštny zázrak!
Farar Timkovic v pastoracii 96 Symbolika ikony Isusa Christa 2019
História Sviatku Zosnutia Presvätej Bohorodičky
Pôvod sviatku Zosnutia alebo Nanebovzatia požehnanej Panny Márie [Bohorodičky] je úzko spojený s jej verejným uctievaním od začiatku štvrtého storočia. Vyvinul sa z raného slávenia Vianoc, v ktorých Bohorodička, Božia Matka nášho Spasiteľa, zohrávala dôležitú rolu. Slávnostná proklamácia Márie za „Bohorodičku“ na Efezskom koncile (r. 431) výrazne posilnila jej verejné uctievanie ako „Božej Matky“.
Toto je dosvedčené faktom, že o niekoľko rokov neskôr sa jej božské materstvo slávilo v Jeruzaleme ako Sviatok Márie, Božej Matky, 15. augusta (porov. Arménsky lekcionár, r. V Egypte sa ten istý Sviatok Márie slávil 18. januára pod vplyvom sv. Cyrila Alexandrijského († 444), ktorý predsedal Efezskému koncilu (r. 431). V Konštantínopole uctievanie „ Máriinho božského materstva“ podporoval sv. Anatolios († 458), ktorý tiež zložil prvé liturgické hymny na počesť Bohorodičky (gr.
Na začiatku šiesteho storočia bola postavená veľkolepá bazilika nad Máriiným hrobom v Getsemanskej záhrade. Týmto získal Sviatok Márie, slávený 15. augusta, nadobudol nový význam a stal sa slávnostným slávením Máriinej smrti a nanebovzatia pod názvom Sviatok Zosnutia (po cirkevnoslovansky: Uspenije). V Konštantínopole cisárovná sv. Pulcheria († 453) podporovala úctu k požehnanej Matke a nechala postaviť tri chrámy na jej počesť.
Počas svojej prítomnosti na šiestom zasadaní Chalcedónskeho koncilu (r. 451) požiadala sv. Sv. biskup odpovedal: „Zo starobylej a najspoľahlivejšej tradície sme sa dozvedeli, že v čase slávneho zosnutia Božej Matky sa v Jeruzaleme zišla celá skupina apoštolov. Tri dni zbor anjelov spieval nad jej hrobom. Po troch dňoch, keď konečne dorazil sv. Tomáš (bol neprítomný a túžil uctiť si telo, ktoré porodilo Krista Boha), oni (apoštoli) otvorili hrob a nenašli ani stopy po jej požehnanom tele. Apoštoli vzali vôňou nasiaknuté plachty, ktorými bolo telo zabalené, a uzavreli hrob. Apoštoli žasli pri tomto tajomstve a mohli zmýšľať len tak, že Ten, ktorému sa páčilo narodiť sa v tele z nej, Pán slávy, si želal, aby po jej odchode z tohto života bolo jej nepoškvrnené a prečisté telo poctené neporušiteľnosťou a prenesené (do neba) ešte pred všeobecným vzkriesením mŕtvych“ (porov. Cyril Skytopolský, Dejiny sv. Eutýmia III, 40, napísané okolo r.
Slávnostne slávenie sviatku Zosnutia presvätej Bohorodičky sa v priebehu šiesteho storočia rozšírilo na celý Východ. Keďže sa tento sviatok slávil v rôznych dňoch, cisár Maurikios (582 - 602) nariadil, že v celej Byzantskej ríši sa tento sviatok bude sláviť 15. augusta pod názvom Zosnutie (po grécky Koimesis, po cirkevnoslovansky Uspenije, porov. 1 Sol 4, 14). Sv. Modest Jeruzalemský († 634), ktorému sa pripisuje najstaršia zachovaná homília na sviatok Zosnutia, plne prijal jeruzalemskú tradíciu o Máriinom zázračnom odchode a nanebovzatí jej prečistého tela (porov.
V polovici siedmeho storočia bol sviatok Zosnutia zavedený v Ríme, odkiaľ sa postupne rozšíril na celý Západ. Na Východe slávenie tohto sviatku umoncili slávne homílie sv. Andreja Krétskeho († okolo 720), sv. Germana Konštantínopolského († 733) a najmä sv. Podľa Damaského svedectva sa hrob, ktorý len krátko ukrýval prečisté telo Božej Matky, stal predmetom verejného uctievania a zdrojom mnohých zázrakov a osobitných milostí (porov. Homília na Zosnutie I, 13).
Sv. Ján Damaský v homílii, ktorú predniesol v Bazilike Zosnutia v Jeruzaleme, poukázal na Máriin hrob a povedal: „Jej nepoškvrnené telo bolo uložené tu, v tomto známom a preslávnom hrobe, odkiaľ bolo po troch dňoch vzaté do nebeského príbytku“ (porov. Veľkú časť liturgických hymnov, ktoré vychvaľujú zázračné zosnutie presvätej Bohorodičky, zložili počas 8. a 9. storočia takí známi hymnografi ako sv. German Konštantínopolský († 733), sv. Ján Damaský († 749), sv. Kozmas Maiumský († 760), sv. Teofán Graptos († 845) a ďalší. Vo svojich hymnoch títo inšpirovaní autori jasne zjavili tradičnú vieru v Máriino „prenesenie zo zeme do neba“ (porov.
Prostredníctvom týchto liturgických skladieb sa dobre zachovala všeobecná viera v telesné nanebovzatie Márie a poskytol sa dostatočný historický dôkazný materiál pre vyhlásenie dogmy v roku 1950. Hlavné argumenty z byzantskej tradície a liturgie na podporu dogmy zozbieral náš ruténsky teológ Mons. Mikuláš Russnak, S.T.D. (1872 - 1952) a Svätej stolici ich predložil prešovský biskup Pavol P. Gojdič, OSBM (1927 - 1960) 25. januára 1932 (porov. G. Hentrich - R. De Moos, Petitiones de Assumptione Corporea B. V. M., Vatikán 1942, zväzok I., s.
O žiadosti biskupa Gojdiča autori píšu: „Význam tejto žiadosti je zrejmý, keďže pochádza od ruténskeho hierarchu, ktorý je dobre oboznámený s gréckymi a cirkevnoslovanským liturgickými textami, ktoré od 9. storočia neustále používajú katolíci aj pravoslávni. Sviatok Zosnutia je jedným z dvanástich veľkých sviatkov byzantského obradu a slávi sa mimoriadne slávnostne. Keďže sviatok Premenenia nášho Pána, ľudovo známy ako „Spasa“, pripadá na toto obdobie, ľudia v Starej zemi (= v Rakúsko-Uhorsku) nazývali toto pôstne obdobie „Spasovka“, čiže Spasiteľov pôst.
Podľa starobylého zvyku sa po božskej liturgii na sviatok Zosnutia požehnávajú kvety a liečivé byliny. Tento zvyk pochádza pravdepodobne z tradičnej viery, že po Máriinom slávnom nanebovzatí bol jej svätý hrob naplnený „nebeskou vôňou“ a kvetmi (porov. sv. German, Prvá homília na Zosnutie). Byliny, ktoré náš ľud používa ako prírodnú medicínu, sa požehnávajú na pamiatku mnohých uzdravení a mimoriadnych milostí, ktoré boli udelené pútnikom pri Máriinom hrobe (porov. sv.
Vo svojom kázaní pri Máriinom hrobe sv. Ján Damaský pripomínal ľudu, že „Božia moc nie je ohraničená nijakým miestom, a toto platí aj o nevyčerpateľnej dobrote Božej Matky. Lebo keby milosti boli obmedzované len na jej hrob, získalo by ich len málo ľudí. Teraz sa však jej milosti vylievajú na každom mieste po celom svete“ (porov. Vo svojej Homílii na Zosnutie sv.
„Prečo hľadáte v hrobe to, čo bolo vzaté do neba? Prečo si odo mňa vynucujete opis jej zániku? Nemal som silu ísť proti Božiemu príkazu. Teraz nado mnou bdejú anjeli. Teraz vo mne prebýva božská milosť. Stal som sa prameňom uzdravenia pre chorých, ochranou proti démonom, útočiskom pre tých, ktorí sa ku mne utiekajú. Priblížte sa s vierou, ľudia, a dostanete milosť v hojnosti“ (porov.
Teologická Podstata Sviatku
Udalosť, keď Bohorodička ukončila pozemskú púť a bola s telom i dušou vzatá do neba, je podstatou bohoslužieb sviatku Zosnutia. Byzantská tradícia zdôrazňuje, že Máriin život vrcholí v tajomstve zosnutia, ktoré podstúpila po smrti svojho Syna. Od začiatku je Bohorodička spätá s tajomstvom vtelenia, keď si ju Boh vyvolil, aby sa stala Božou Matkou a sprostredkovateľkou toho, že Boh sa stal človekom. Táto jednota s Kristom je charakteristická od jeho počatia až po kríž, kde sa Bohorodička na Golgote pripája k obete Syna, ktorá bola vo vzkriesení zavŕšením jeho vtelenia. A tak Božia Matka vo chvíli, keď bola Bohom povolaná zanechať tento svet, odovzdáva svoju dušu do rúk svojho Syna a nášho Spasiteľa.
Bohoslužobné texty často potvrdzujú skutočnosť, že Zosnutie Bohorodičky a jej nanebovstúpenie je radostnou udalosťou nie len pre ňu samotnú, ale aj pre nás veriacich: „Poďte, zhromaždenie milujúcich sviatky, poďte, utvorme chór spevákov, poďte, piesňami ovenčime cirkev odpočinkom Božieho stánku. Dnes totiž nebesia otvárajú náručie, keď berú k sebe tú, čo porodila toho, ktorého nikto obsiahnuť nemôže. A zem, keď odovzdáva Prameň Života, ozdobuje sa požehnaním a velebou. Anjeli tvoria chór s apoštolmi a preľaknuto upierajú oči na tú, čo prechádza zo života do života, čo Pôvodcu života priviedla na svet. Všetci sa jej pokloňme a žiadajme: Vládkyňa, nezabudni na svojich blízkych, čo verne sviatkujú tvoje presväté zosnutie.“ (lítijná stichira sviatku)
Túto radostnú skutočnosť nádherne vyjadruje aj stichira na „chvalite“ z utierne sviatku: „Presvätá nepoškvrnená Panna, z tvojho slávneho zosnutia sa radujú nebesá. Anjelské voje jasajú. Všetci piesňami tvoj odchod do nebies sprevádzajú. Raduje sa celá zem, lebo ako Matka odchádzaš k nášmu Kráľovi. Ty si zbavila ľudský rod prarodičovského odsúdenia.“
Od obdobia 8. stor. sa v byzantskej cirkvi objavujú početné svedectvá, ktoré vychádzajú z apokryfov. Veľký kazatelia a teológovia tých čias vo svojich dielach nádherne zvelebujú zosnutie Bohorodičky, čo je dôkazom toho, že pre cirkev v Konštantínopole bolo Zosnutie Bohorodičky najväčším mariánskym sviatkom. V prostredí západnej cirkvi nadobúdal sviatok Nanebovzatia Panny Márie (Zosnutie Bohorodičky) v období 10. storočia stále väčší význam, ale z dôvodu pranierovania apokryfov (čítanie apokryfov zakázala západná cirkev gelaziánskym dekrétom na konci 5. storočia) neexistovala homiletická tradícia. Na základe týchto skutočností sa západná cirkev obracia na byzantskú tradíciu a začínajú sa prekladať homílie gréckych cirkevných otcov.
Ikonografia Sviatku Zosnutia Presvätej Bohorodičky
Ikonografia sviatku vznikla v prostredí byzantského umenia na základe apokryfných textov, liturgických hymnov a homíliách svätých otcov Cirkvi. Základná schéma zobrazuje Božiu Matku ležiacu na lôžku, v dome medzi izbami. Ruky má prekrížené na hrudi. Po stranách lôžka sú umiestnené veľké svietniky so zažatými sviecami. Pri hlave Bohorodičky stojí sv. apoštol Peter, ktorý okiadza kadidlom a vedľa neho sv. apoštol Ján, ktorý sa skláňa a bozkáva Božiu Matku. Pri jej nohách stojí sv. apoštol Pavol. Dookola stoja ďalší apoštoli a svätí biskupi: Dionýz Areopagita, Hierotej a apoštol Timotej, ktorí držia v rukách Evanjeliáre, súčasťou výjavu sú aj plačúce ženy. Nad Bohorodičkou stojí Kristus, držiac v rukách jej svätú dušu, v podobe novorodenca, zavinutú do bieleho plátna. Krista obklopuje veľká svätožiara - mandorla s mnohými anjelmi. Vo vrchnej časti ikony sú vo vzduchu dvanásti apoštoli, ktorí prichádzajú na nebeských oblakoch. V pravej časti ikony je v izbe sv. Ján Damasský, ktorý drží rozvinutý zvitok s textom: „Dôstojne ťa prijali, ó Najsvätejšia, ako živé nebo božské nebeské príbytky“. A v ľavej časti sv. Kozma hymnograf drží v rukách zvitok s týmito slovami: „Poznám ťa ako smrteľnú ženu, ale nadprirodzenou mocou aj ako Bohorodičku, Najčistejšia“.
V súvislosti s ikonografiou sviatku Zosnutia Bohorodičky je potrebné spomenúť ešte dva iné opisy ako ich uvádza Hermeneia - ikonografická príručka pre ikonopiscov s náčrtmi kompozícií (rus. подлинник - podlinník). Hoc zachytávajú len isté fragmenty spájajúce sa s touto udalosťou, predsa sa týkajú predmetného sviatku.
Byzantský kánon v súvislosti s popisom umiestnenia jednotlivých ikon a sviatkov v interiéri chrámu uvádza, že ikona sviatku Zosnutia Bohorodičky, ako jeden z dvanástich hlavných sviatkov sa umiestňuje uprostred západnej steny chrámovej lode, čo je zvlášť evidentné na Balkáne, Cypre a Sicílii, pričom v Rusku sa v tejto časti chrámu umiestňuje ikona Posledného súdu.
Zosnutie Presvätej Bohorodičky v Pravoslávnej Cirkvi
Pravoslávna cirkev prechováva hlbokú úctu k Božej Matke - Theotokos (Bohorodičke) alebo Panaghia (Presvätej), ako ju prednostne nazývame - a oslavuje ju nie ako zbožnú výnimku, ale ako konkrétny príklad kresťanskej dôvery a odpovede na povolanie byť Kristovým učeníkom. Mária je výnimočná iba vo svojej obvyklej ľudskej čnosti, ktorú my ako zbožní kresťania máme uznávať a napodobňovať.
Na jej smrť sa spomína 15. Aby pochopila „svätú zmluvu“ alebo Máriino tajomstvo, ku ktorému sa „nikto s neskúsenými rukami nemôže priblížiť“, pravoslávna teológia smeruje svoj pohľad na Sväté písmo, no predovšetkým na tradíciu, najmä na liturgiu a ikonografiu. V tomto ohľade pravoslávni kresťania spájajú s Máriou predovšetkým jej úlohu pri vtelení Boha ako matky nášho Pána a Spasiteľa Ježiša Krista, zatiaľ čo ju zároveň spájajú s dlhým radom ľudských - a nie božských - bytostí, ktorý implikuje kontinuitu dejín spásy a vedie až k narodeniu Božieho Syna Ježiša z Nazareta pred dvetisíc rokmi.
Izolovať Máriu od tohto prípravného alebo k „spásnej ekonómii prináležiaceho“ pokolenia znamená oddeľovať ju od našej skutočnosti a vytláčať ju na okraj, čo sa týka našej spásy. Aj Mária potrebuje spásu ako všetci ľudia, ba aj keď sa uctieva ako „bez osobných hriechov“, jednako zostáva podrobená otroctvu dedičného hriechu. I v prípade, že je „čestnejšia ako cherubíni a neporovnateľne slávnejšia ako serafíni“, platí to, čo platí pre nás, aj pre Máriu.
Keď sa pravoslávni kresťania v chráme pozrú nahor, zbadajú Pantokratora („toho, ktorý všetko ovláda“), teda Krista, ktorý sa počas bohoslužby vypína nad ich hlavami. Avšak nachádzajú sa bezprostredne oproti Platytere („tej, ktorá je širšia ako všetko“), teda Božej Matke, ktorá sa nachádza bezprostredne pred nimi, vo veľkej apside, ktorá spája oltár s nebom. Pretože porodila Božie Slovo a jej lono „pojalo toho, ktorý sa nedá pojať“.
Zo Svätého písma sa dozvedáme, že náš Pán, keď visel na kríži, videl svoju matku a svojho učeníka Jána a obrátil sa na Pannu Máriu s nasledujúcimi slovami: „Žena, hľa, tvoj syn!“ A Jánovi povedal: „Hľa, tvoja matka!“ (Jn 19,25-27). Od tej hodiny si apoštol a evanjelista lásky vzal Theotokos k sebe a staral sa o ňu.
Ikonografická a liturgická tradícia cirkvi potvrdzuje tiež, že učeníci v okamihu jej smrti bolo roztrúsení po celom svete, aby ohlasovali evanjelium, ale vrátili sa späť do Jeruzalema, aby prejavili úctu Theotokos. S výnimkou Tomáša sa zišli všetci - aj apoštol Pavol - pri jej smrteľnom lôžku. Pri jej smrti Ježiš Kristus zostúpil z neba, aby priniesol jej dušu do neba. Telo Theotokos po jej úmrtí v procesii preniesli k hrobu v blízkosti Getsemanskej záhrady a tam pochovali.
Keď o tri dni neskôr prišiel apoštol Tomáš a chcel vidieť jej telo, hrob bol prázdny. Telesné vzatie Theotokos do neba bolo potvrdené anjelovým oznámením a zjavením Márie pred apoštolmi. Toto všetko je odrazom udalostí spojených s Kristovou smrťou, uložením do hrobu a zmŕtvychvstaním. Ikona a liturgia sviatku smrti a pochovania Bohorodičky načrtávajú celkom jasne pohrebnú liturgiu a súčasne podčiarkujú základnú náuku o zmŕtvychvstaní Máriinho tela.
Pravoslávni kresťania nazývajú tento sviatok radšej „zosnutie“ (Koimisis, alebo „usnutie“) Theotokos než „vzatie“ (telesné „prenesenie“) do neba. Lebo zdôrazňovanie toho, že Mária je človekom, ktorý zomrel a bol pochovaný ako ostatní ľudia, nám dáva istotu, že Mária - aj keď „ani hrob ani smrť nedokázali zadržať Bohorodičku, našu neotrasiteľnú nádej a vždy bdelú ochranu“ (z kondáku sviatku) - je nám v skutočnosti oveľa bližšia, ako si myslíme; neopustila nás.
Ako to vyjadruje tropár sviatku: „Pri pôrode si panenstvo zachovala, pri zosnutí si svet neopustila, Bohorodička. Prešla si do života, ty, ktorá si matkou Života. Pre pravoslávnych je Mária nielen „vyvolená“. Symbolizuje predovšetkým rozhodnutie, ku ktorému je vyzvaný každý z nás v odpovedi na božskú iniciatívu pre vtelenie (alebo narodenie Krista v našich srdciach) a pre premenu (alebo pre obrátenie našich sŕdc od zlého k dobrému).
tags: #zosnutie #presvatej #bohorodicky #ikona