Malé výhry často prehliadame, lebo sa nezdajú dosť „veľké“ na to, aby stáli za pozornosť. Lenže práve z nich sa skladá motivácia, odolnosť aj zdravý pocit sebaúcty. Bez nich sa cesta k cieľom mení na tlak a vyčerpanie. Koľkokrát denne si poviete: „To sa nepočíta!“ Hoci malé kroky vyzerajú nenápadne, dokážu urobiť veľký rozdiel. Malé výhry sa nám javia ako nepodstatné. Namiesto toho, aby sme si všímali drobné momenty napredovania, sústreďujeme sa na to, ako ďaleko ešte musíme zájsť.
Často si až neskôr uvedomíme, že osobné víťazstvá máme ľahko dostupné, len ich potrebujeme uznávať. Lenže to sa učíme skôr za pochodu. Naša spoločnosť je zameraná na veľké, zásadné úspechy. Tie malé akoby neboli „hodné príbehu“.
Uznanie vlastných úspechov, akokoľvek malých, posilňuje pozitívny sebaobraz, sebahodnotu a sebavedomie. Keď vidíme, čo sme už dokázali, rastie odhodlanie pokračovať. Dôležité je aj to, ako pristupujeme k nedokonalosti a zlyhaniam. Ak chyby vnímame ako učiace sa skúsenosti, prestaneme mať pocit, že snaha bola „premárnená“.
Môže pomôcť aj päťsekundové pravidlo: nasledovať dobrú myšlienku hneď a urobiť malé dobro pre seba alebo pre niekoho blízkeho. Účinné môže byť aj vizuálne „precvičovanie“ úspechu: predstavujte si scenár, v ktorom ste dosiahli cieľ. Bagatelizujeme neraz aj láskavosť: že niekomu pomáhame, podporujeme ho a sme tu pre neho.
Veľa závisí tiež od hraníc a odvahy povedať „nie“. Má to zásadný vplyv na to, ako sa držíme svojho zámeru, koľko máme kapacity a energie. Neustále sústreďovanie sa iba na veľké ciele môže viesť až k vyhoreniu. Keď sa zvyšujú nároky, často od seba očakávame, že nepoľavíme. Výkon potrebujeme vyvažovať aktivitami, ktoré nás nadľahčujú, hoci nie sú merateľné. Naháňanie sa nás zároveň oberá o „tu a teraz“.
Drobné zlepšenia a malé víťazstvá v každodennosti sú pritom silným zdrojom motivácie. Motivácia sa nevytratí odrazu. Vidieť a uznať malé víťazstvá posilňuje sebareguláciu, sebaovládanie a sebariadenie. Uvedomenie si prekážok, ktoré sme zdolali, posilňuje odolnosť.
Výskum kreativity a motivácie ukazuje, že pre motiváciu nie sú rozhodujúce len veľké prelomové momenty, ale konzistentný pokrok, aj keď je malý. Malé výhry vytvárajú „špirálu smerom nahor“. Je namieste pochváliť sa: primerane a s pokorou. Sebadôvera je pozitívna. Keď uznáme malé víťazstvá, spúšťa sa uvoľňovanie dopamínu, ktorý zohráva dôležitú úlohu v plánovaní a dosahovaní úspechu.
Je o tom ukázať niečo zo svojho snaženia každý deň. Fandite samým sebe a oceňujte sa za každú námahu a každé prekonanie sa.
Ako si stanoviť správne ciele a zostať motivovaný | Ayelet Fishbach | TED
Ako sa vyrovnať s obmedzeniami, ktoré prinášajú pribúdajúce roky?
Ako sa vyrovnávate s obmedzeniami (ak nejaké vnímate), ktoré pribúdajúce roky prinášajú? Vnímam skôr pridanú hodnotu, ktorú mi pribúdajúce roky prinášajú. Pridanú hodnotu v tom, že už viem, ako šetriť energiou, čo má prioritu a do čoho investovať svoju pozornosť.
Aktuálne riešim skôr len obmedzenia, ktoré mi nastavuje moja vlastná hlava a trochu telo, ktoré som nikdy nejak veľmi nešetril. Ja stále hovorím, že síce mam hardvér päťdesiatnika, ale softvér je stále tínedžerský. Snažím sa svoju hlavu neustále prekvapovať a dávať jej nové a nové podnety. Mám rád nové miesta. A nemusia byť len ďaleko. Pred vlastnými myšlienkami totiž neutečieme. Moja hlava stále produkuje blbé nápady. Každé narodeniny si odpovedám na svoje celoživotné otázky, aby som zistil, či už som dosť starý, a tým pádom aj dosť múdry.
Jedna z nich je napríklad, kam sa stratí biela farba, keď sa roztopí sneh? No dobre, tak pôjdem hlboko do vnútra. Mám strach z toho, že ma nechá „v štichu“ môj mozog. Jednoducho, že mi odíde hlava a ja budem odkázaný na pomoc. Bojím sa toho byť príťažou. Nechcem si nechávať veci na bucket liste. Chcem ich zažiť, kým som pri „sile“. Ale pominuteľnosť beriem fatalisticky. Inšpiruje ma v tomto Avor. Môj pes. On nerieši. On vstane a teší sa aj na to málo, čo mu jeho život prinesie. Vie, že pôjde 3x za deň von, vie že dostane najesť a potom vie, aké oslobodzujúce je oddychovať a hrať sa. Keď nie som doma, tak sa obklopí tými, ktorých ma rád. Prdiacim Hrochom a Zajacom. Prevláči si ich všade so sebou. V čom to je iné, ako to, z čoho by sme sa ráno mali tešiť my? Buďme obklopení ľuďmi, ktorých máme radi.
Moja 85-ročná mama túži žiť. Neverí svojmu veku. Túži chodiť po výletoch, chodí cvičiť na trampolíny, na yogu i pilates. Čo je úžasné, ale zároveň má chronické bolesti. Snažím sa jej vysvetliť, že sa z toho má tešiť. Ak ju niečo bolí, je to dôkaz toho, že žije. Prijmime to. Všetko. Čo nám prišlo do života. Aj bolesť, aj radosť, aj smútok. Aj straty aj nálezy. Prijmime samých seba. Nehovorme si, že sme na niečo príliš starí. Nie sme. Ak chceme žiť, žime. Ak chceme milovať, milujme. Proste robme všetko, čo robiť chceme.
Stoická múdrosť na každý deň
Tlak, očakávania, neustále podnety, stres. Snažíme sa, fungujeme, reagujeme, zvládame. Čím viac sa snažíme udržať vysoké tempo, tým rýchlejšie míňame energiu a ocitáme sa v bludnom kruhu reaktívnosti. Filozofia stoicizmu pochádzajúca z antiky môže byť v dnešnom svete prekvapivo praktickým kompasom. Neučí nás totiž ako „vyriešiť život“, ale ako si v ňom zachovať rozvahu, nadhľad a vnútornú stabilitu, aj keď nejde všetko podľa plánov.
Meditácia pre sebaprijatie
Tento krátky sprievodca je pozvaním pre chvíle, kedy sa potrebujete zastaviť, nadýchnuť a pripomenúť si, že vaša hodnota nie je podmienená výkonom, ale tým, že jednoducho ste. Nech vám tieto slová pripomenú, že ste dosť práve takí, akí ste. Bez výkonu. Bez dokazovania. Bez obhajovania. Bez vysvetľovania.
Máš návyk alebo rituál, ktorý ti pomáha žiť naplnený život bez ohľadu na vek? Vnímam skôr pridanú hodnotu, ktorú mi pribúdajúce roky prinášajú. Cez víkendy ráno v posteli čítam stále papierové knihy. Objímam blízkych ľudí. Na narcisy a tulipány na jar, na samozbery hrášku, jahôd, broskýň v lete, na schladenie po horúcom lete na jeseň. Teším sa z ľudí, s ktorými spolubývam.
Starého psa novým kouskům nenaučíš
Zamyslenie kouča a mentora Davida Vrby. Slovo změna v lidech často vyvolává odpor. Vzpomínám na svého tátu, který mi od svych 45 let říkal, že starého psa novým kouskům nenaučíš. Dodnes na to mám stejně jednoznačný názor: Je to velká blbost. Promiň, tati. Ne každé rčení nese moudrost. Tohle je minimálně zavádějící. Změna, možná lépe progres, je hlavní esence dobrého a naplněného života. Představte si dítě, které se rozhodne, že se nechce měnit, rozvíjet, růst, chodit, mluvit. Absurdní, že? A proč by to mělo být jiné, když jsme starší? Chce to však velkou porci odvahy.
Osobní transformace nemusí být vždy lehká. V midlife za sebou často máme dlouhou dobu, kdy jsme byli v očích okolí i sebe “ti dospělí,” kteří věcem rozumí, dokáží řešit témata, která život přináší, a mnohdy to i učit lidi okolo sebe. A najednou jsme v nezvyklé situaci. Uvědomujeme si, že je potřeba opustit to, co nám léta fungovalo. Jako dítě, které bezpečně chodilo po čtyřech a teď se potřebuje postavit na nohy. Učíme se nové věci, chybujeme, “padáme,” jsme bezradní, nejistí, hledáme novou, úplně jinou rovnováhu. Někdy nás jako zvláštní vnímá i naše okolí. Na konci je více jasna, více pořádku. Není to však lineární cesta. Do života nám něco přibude, ale taky se musíme něčeho vzdát. Něčeho, co nám dříve dobře sloužilo, ale pro druhou polovinu života už to není třeba.
Učíme se, často poprvé, říkat “ne,” vlídně ale jednoznačně opouštět lidi i místa, odkládat věci, (zlo)zvyky i dříve ceněné mindsety a postoje. Ty nahrazujeme novými, které ale teprve postupně vznikají. Mám pro toto období moc rád metaforu motýla, kdy se z housenky stává kukla a z ní nakonec krásný motýl. Období zakuklení je právě ono období hledání, kdy není ještě vše jasné, trochu se v tom motáme, ale už víme, že tak jak jsme žili doteď, již žít nechceme. Volá nás něco nového, nám bližšího.