V čítaniach tejto nedele sme počuli zo starého zákona v knihe proroka Jonáša, ako prorok hovorí obyvateľom mesta Ninive, že pre ich skutky bude mesto rozvrátené, zničené. Ninivčania počujú kázať Jonáša, uveria mu, a ich odpoveďou na to, čo počujú, je ochota zmeniť svoje správanie, svoje skutky a tak im Boh odpúšťa.
Najprv sa stíšim: Pane Ježišu, verím, že Ty si teraz tu, že Tvoja pozornosť voči mne je celá - úplná, verím, že Ty si tu celý v slove pre mňa. Duchu Svätý, otvor oči môjho srdca, aby som videl(la) divy tvojho zákona. Daj aby som porozumel(la) tomu, čo budem čítať. Verím, že Božie Slovo prichádza ku mne nato, aby vykonalo to, načo ho Boh posiela.
Keď Jána uväznili, Ježiš prišiel do Galiley a hlásal Božie evanjelium. Hovoril: „Naplnil sa čas a priblížilo sa Božie kráľovstvo. Keď raz išiel popri Galilejskom mori, videl Šimona a Ondreja, Šimonovho brata, ako spúšťajú sieť do mora; boli totiž rybármi. Ako šiel trochu ďalej, videl Jakuba Zebedejovho a jeho brata Jána - aj oni boli na lodi a opravovali siete - a hneď ich povolal. Oni zanechali svojho otca Zebedeja na lodi s nádenníkmi a išli za ním.
V Markovom evanjeliu tiež počujeme, ako sám Ježiš hovorí: „Naplnil sa čas a priblížilo sa Božie kráľovstvo.“ „Božie kráľovstvo“ je stretnutie Boha s ľudstvom. Čas sa „naplnil“ prítomnosťou Krista, vďaka ktorému sa čas života Ježišových učeníkov stal niečím vzácnym čo rozhoduje o spáse. Ak ľudia chceli počuť Jána Krstiteľa a dať sa pokrstiť, museli odchádzať zo svojich domovov na púšť (Mk 1,4-5), teraz sa situácia mení.
Ježiš nežiada od tých, ktorí ho počúvajú, aby zachovávali nejaký súbor nariadení, ale aby uverili a obrátili sa. Viera znamená istotu, že Boží príchod je naozaj „evanjeliom“ zvesti, ktorá dáva novú sviežosť ľudskému životu a jednaniu. „Obrátiť sa“ to nie je len zmena jednania ale tiež premena zmýšľania a toho, po čom myseľ túži. Hebrejské slovo „šúb“ znamená pozvanie k zmene smeru cesty, alebo dokonca k „návratu“.
Šimon, Ondrej, Jakub, Ján boli pozvaní nasledovať Ježiša a oni sa odpútali od toho čo mali, a na čom si zakladali a išli za Ježišom. Evanjelium je dobrou správou, že Boh Otec nás bezpodmienečne miluje. Čo máme robiť? Boh od nás nechce nič velikánske. Obrátenie neznamená len prestať konať zlo, ale tiež poznať, že Boh je nám nablízku i v našich ťažkostiach miluje nás, aj keď nám nejde všetko tak, ako by sme si to priali. Ježiš nás pozýva byť rybármi ľudí, a to nie je len pre kňazov, ale pre nás všetkých. Náš osobný život s Ježišom môže pomôcť iným ľuďom.
Keď čítam toto evanjelium, tak si uvedomujem, že Ježiš vstúpil do môjho života, je mi blízko. Žijem v Jeho kráľovstve, v Božom kráľovstve, hoci žijem vo svete. Ježiš sa priblížil ku mne. Život nejde celkom podľa mojich predstáv, ale to je to, čo Ježiš odo mňa žiada - obrátenie, aby som žila podľa Jeho predstáv a prijala život tak, ako On mi ho dáva. On ma v tom všetkom nesie. Viem, že žijem vo svete, ktorý sa pominie. Toto všetko je len dočasne, preto hľadím na to, čo je predo mnou, večnosť, lebo tá je trváca.
Prečo je obrátenie dôležité pri šírení evanjelia? - Vysvetľovanie biblických veršov
Pane Ježišu, ďakujem Ti, že si vstúpil do môjho života. Ďakujem Ti, že môžem žiť v Tvojom kráľovstve, za to, že ma pozývaš k obráteniu a učíš ma prijímať okolnosti tohto života. Ďakujem Ti, že si so mnou trpezlivý viac ako ja sama so sebou. Ďakujem Ti za všetky ťažké chvíle v ktorých si ma niesol, a ďakujem Ti aj za všetky pekné chvíle. Rozhodujem sa aj naďalej kráčať s Tebou aj v ťažkých aj v ľahkých chvíľach života, lebo Ty ma vedieš do večnosti. Ďakujem Ti, že si dobrý a miluješ ma. Sláva Otcu i Synu i Duchu Svätému, ako bolo na počiatku, tak nech je i teraz i vždycky, i na veky vekov.
Povolanie apoštolov Petra a Ondreja
Dávid a chrám
Dávid odpovedá na Božie posolstvo, ktoré mu sprostredkoval Nátan, modlitbou. Je to základný postoj, všetci sme pozvaní, aby sme na Božie posolstvo odpovedali modlitbou. V našom úryvku nachádzame Dávidovu modlitbu, ktorá pomerne rozsiahla a veľmi pekná. V prvých troch veršoch je opísané, ako Dávid pokorne a úctivo zameriava svoju pozornosť na Božiu prítomnosť.
Výraz „dom“ tu nadobúda ďalší význam. Nie je tu použitý vo vzťahu ku zamýšľanému chrámu. Zamýšľaný chrám nie je v Dávidovej modlitbe vôbec ani spomenutý. Výraz „dom“ sa nevzťahuje ani na budúce pokolenia Dávidovho rodu. Ale tu je výraz „dom“ použitý vo vzťahu k pôvodnej jednoduchej rodine, z ktorej pochádzal, ktorú Boh daroval Dávidovi, takej nepatrnej vo vzťahu k Božej veľkosti. Dávid si uvedomuje, aký je malý pred Bohom a priznáva, že táto malosť je miestom, na ktorom Boh mohol uskutočniť veľké veci.
Dávid prijíma zvrat a zmenu, ku ktorej ho vyzvali Nátanove prorocké slová. V jeho myšlienkach dozrieval veľký projekt, totiž plán postaviť dom pre Pána. Dávid si uvedomil, že on býva vo veľkom dome z cédrového dreva a zároveň musí priznať svoju malosť a malosť svojho paláca voči Božej veľkosti. A tak skôr, ako by rozvíjal veľký projekt stavby pre Boha, musí prijať a vo viere a vo vďačnosti uvedomiť si a vysloviť, čo všetko veľké Boh urobil v jeho živote. Nie Dávid má robiť veľké veci pre Boha, ale je to Boh, ktorý urobil veľké veci v jeho živote a pre neho. A tak si Dávid uvedomuje svoje miesto pred Bohom a vyjadruje to pokorným, vďačným a zodpovedným spôsobom. Hovorí o tom, kým chce byť pred Bohom. Seba označuje za „sluhu“, pojem, ktorý bude potom stále opakovať a ktorý nachádzame v tejto modlitbe použitý až desaťkrát. Aj tento postoj vytvára duchovné spojenie medzi Dávidom a Máriou, ktorá sa označuje za „služobnicu“, keď sa dozvedela o Božom prísľube. Dávid je kráľ, ale vie, že byť kráľom, to znamená byť Božím sluhom a sluhom ľudu, ktorý mu Boh zveril.
Súčasne s tým, že sa označuje za sluhu svojho Pána, vyjadruje aj svoju zodpovednosť: Boh ho povolal, aby sa stal nástrojom uskutočnenia Božieho prísľubu. Tento prísľub stojí na Božej vernosti a nie na Dávidových zásluhách. Dávid si uvedomuje, že sa musí stať sluhom tohto prísľubu, vie o tom, že prísľub sa bude uskutočňovať aj cez jeho vieru a jeho slobodu a tak vlastne Boží prísľub definuje ako „zákon pre človeka“. Formulácia „je to zákon pre človeka“ znamená, že je to Božie rozhodnutie, ktoré je pevné a trvalé ako každé Božie rozhodnutie, nikdy nepominie a nezmení sa. Zároveň je to aj Boží prísľub, ktorý vyžaduje vypočutie, prijatie a poslušné nasledovania zo strany človeka. Dávid si uvedomuje, že sa musí stať sluhom tohto prísľubu, aj keď, a to opakuje, všetko, čo Boh robí, nerobí na základe zásluh človeka, ktorý to prijíma, ale „kvôli svojmu sluhovi a podľa svojho srdca“, ako je to vyjadrené v 21. Musíme si to pripomínať, že Dávid je mužom podľa Božieho srdca a byť podľa Božieho srdca znamená, že osoba vie, že Boh nezakladá svoj prísľub na našich krehkých zásluhách, ale na veľkosti svojho srdca. Sme podľa Božieho srdca, keď sa cez naše slová a skutky prejavuje Božie srdce. Tým sme skutočnými sluhami Božieho prísľubu, keď odhaľujeme, aký je Boh. Aby sme mohli odkrývať a sprostredkovať Božiu dobrotu, musíme najprv my sami dovoliť, aby nás sám Boh premenil. Dávid prežíva túto skutočnosť a vyjadruje to slovami: „Veď ty, Pane, Bože, poznáš svojho sluhu!“ Sú to veľmi múdre slová modlitby, že Boh pozná svojho sluhu.
Boží ľud
Bohu je zaiste v každom čase a v každom národe milý ten, kto sa ho bojí a koná spravodlivo. Bohu sa však zapáčilo posväcovať a spasiť ľudí nie každého osve, bez akéhokoľvek vzájomného spojenia, ale vytvoriť z nich ľud, ktorý by ho pravdivo poznal a sväto mu slúžil. Vyvolil si teda izraelský ľud za svoj ľud, uzavrel s ním zmluvu a postupne ho formoval tým, že mu v jeho dejinách zjavoval seba samého a rozhodnutie svojej vôle a že si ho posväcoval.
Boží ľud má charakteristické vlastnosti, ktoré ho zreteľne odlišujú od všetkých náboženských, národnostných, politických alebo kultúrnych zoskupení v dejinách:
- Je to Boží ľud: Boh nepatrí ako vlastný nijakému národu. Ale získal si ľud z tých, čo kedysi ani ľudom neboli: „vyvolený rod, kráľovské kňazstvo, svätý národ“ (1Pt 2,9) .
- Príslušníkom tohto ľudu sa človek nestáva telesným narodením, ale „narodením zhora“, „z vody a z Ducha“ (Jn 3,3-5) , čiže vierou v Krista a krstom.
- Hlavou tohto ľudu je Ježiš Kristus (Pomazaný, Mesiáš): a pretože to isté pomazanie, Duch Svätý, sa vylieva z Hlavy na telo, je to „mesiášsky ľud“.
- „Jeho postavením je dôstojnosť a sloboda Božích detí, v ktorých srdci prebýva Duch Svätý ako v chráme“
- „Jeho zákonom je nové prikázanie milovať tak, ako nás miloval sám Kristus.“ Je to „nový“ zákon Ducha Svätého.
- Jeho poslaním je byť soľou zeme a svetlom sveta.
Otec pomazal Ježiša Krista Duchom Svätým a ustanovil ho za „Kňaza, Proroka a Kráľa“. Celý Boží ľud má účasť na týchto troch Kristových funkciách a nesie zodpovednosť za poslanie a službu, ktoré z nich vyplývajú. Keď niekto vierou a krstom vstupuje do spoločenstva Božieho ľudu, dostáva účasť na jedinečnom povolaní tohto ľudu: na jeho kňazskom povolaní: „Kristus Pán, Veľkňaz vybratý spomedzi ľudí, ,urobil‘ nový ľud ,kráľovstvom, kňazmi Bohu a svojmu Otcovi‘.
Boží ľud má napokon účasť i na Kristovom kráľovskom úrade. Kristus vykonáva svoju kráľovskú moc tak, že svojou smrťou a svojím zmŕtvychvstaním priťahuje k sebe všetkých ľudí. Kristus, Kráľ a Pán vesmíru, sa stal služobníkom všetkých, lebo „neprišiel dať sa obsluhovať, ale slúžiť a položiť svoj život ako ,výkupné za mnohých“ (Mt 20,28) . Pre kresťana jemu „slúžiť znamená kraľovať“; Cirkev „spoznáva obraz svojho chudobného a trpiaceho Zakladateľa“ najmä „v chudobných a trpiacich“. Boží ľud uskutočňuje svoju „kráľovskú hodnosť“ tak, že žije podľa tohto povolania slúžiť s Kristom.
Ježiš si už od začiatku vzal učeníkov za spoločníkov života; zjavil im tajomstvo Kráľovstva; dal im účasť na svojom poslaní, na svojej radosti i na svojom utrpení. Ježiš hovorí o ešte dôvernejšom spoločenstve medzi sebou a tými, čo ho budú nasledovať: „Ostaňte vo mne a ja ostanem vo vás… Ja som vinič, vy ste ratolesti“ (Jn 15,4-5) . Keď bola učeníkom odňatá jeho viditeľná prítomnosť, Ježiš ich nenechal ako siroty. Sľúbil im, že zostane s nimi až do skončenia sveta, a dal im svojho Ducha.
Prirovnanie Cirkvi k telu vrhá svetlo na dôverné spojenie medzi Cirkvou a Kristom. Cirkev nie je len zhromaždená okolo neho; je zjednotená v ňom, v jeho tele. Jednota tela však neruší rozličnosť údov. „Pri budovaní Kristovho tela jestvuje rozličnosť údov a služieb. Jeden je Duch, ktorý rozdeľuje rozmanité dary podľa svojho bohatstva a podľa potreby služieb na úžitok Cirkvi.“ Jednota tajomného tela vzbudzuje a podnecuje medzi veriacimi lásku: „Preto keď trpí jeden úd, trpia spolu s ním všetky údy, a keď sa dostane cti jednému údu, radujú sa s ním všetky údy.“ A napokon jednota Kristovho tela víťazí nad každým ľudským rozdelením: „Lebo všetci, čo ste pokrstení v Kristovi, Krista ste si obliekli.
Kristus „je hlavou tela, Cirkvi“ (Kol 1,18) . Je počiatkom stvorenia a vykúpenia. Spája nás so svojou Veľkou nocou: Všetky údy sa majú snažiť pripodobňovať sa mu, kým v nich „nebude stvárnený Kristus“ (Gal 4,19) . Kristus a Cirkev sú teda „úplný Kristus“ (Christus totus). Cirkev je jedno s Kristom. Svätí si veľmi živo uvedomujú túto jednotu: „Blahoželajme si teda a vzdávajme vďaky za to, že sme sa stali nielen kresťanmi, ale Kristom. Chápete, bratia, akú milosť nám udelil Boh, keď nám dal Hlavu? Žasnite a radujte sa, stali sme sa Kristom. A keď je on Hlavou, my sme údmi; celý človek, to je on a my… Plnosť Krista je teda Hlava a údy. Čo je Hlava a údy?
Jednota Krista a Cirkvi, Hlavy a údov tela, zahŕňa v sebe aj rozlíšenie oboch v ich osobnom vzťahu. Tento aspekt sa často vyjadruje obrazom ženícha a nevesty. Sám Pán sa označil za „ženícha“ (Mk 2,19) . Apoštol Pavol predstavuje Cirkev a každého veriaceho, úd jeho tela, ako nevestu „zasnúbenú“ Kristovi, aby s ním bola jeden Duch. Cirkev je nepoškvrnená nevesta nepoškvrneného Baránka, ktorú Kristus miloval „a seba samého vydal za ňu, aby ju posvätil“ spojil ju so sebou večnou zmluvou a neprestáva sa o ňu starať ako o vlastné telo: „Stáva sa úplný Kristus, Hlava a telo, a z mnohých jeden… Či hovorí Hlava alebo hovoria údy, hovorí Kristus: hovorí v úlohe Hlavy (ex persona capitis) a hovorí v úlohe tela (ex persona corporis). Ale čo je povedané? ,Budú dvaja v jednom tele. Toto tajomstvo je veľké; ja hovorím o Kristovi a Cirkvi‘ (Ef 5,31-32) . Aj Pán hovorí v evanjeliu: ,A tak už nie sú dvaja, ale jedno telo‘ (Mt 19,6) .
„Čím je náš duch, čiže naša duša, pre naše údy, tým je Duch Svätý pre Kristove údy, pre Kristovo telo, ktorým je Cirkev.“ „Tomuto Kristovmu Duchu treba ako neviditeľnému princípu [základu] pripísať aj to, že sú všetky časti tela pospájané tak medzi sebou, ako aj so svojou vznešenou Hlavou, lebo on je celý v Hlave, celý v tele, celý v jednotlivých údoch.“ Duch Svätý robí z Cirkvi „chrám živého Boha“ (2Kor 6,16) . „Cirkvi bol zverený tento Boží dar… a v ňom je uložené spoločenstvo s Kristom, t. j. Duch Svätý, závdavok neporušiteľnosti, posilnenie našej viery a rebrík na vystúpenie k Bohu… Lebo kde je Cirkev, tam je Boží Duch.
Ducha Svätého „treba považovať za princíp [základ] každej životnej a vskutku spásonosnej činnosti vo všetkých častiach tela“. V tomto zmysle je vždy potrebné rozoznávanie chariziem. Nijaká charizma neoslobodzuje od závislosti od pastierov Cirkvi a podriadenia sa im, lebo im „zvlášť patrí úloha neuhášať Ducha, ale všetko skúmať a držať sa toho, čo je dobré“, aby všetky charizmy vo svojej rozmanitosti a vzájomnom dopĺňaní boli „na spoločný úžitok“ (1Kor 12,7) . Do spoločenstva Božieho ľudu sa vstupuje vierou a krstom. Cirkev je Kristovo telo. V jednote tohto tela sú rozličné údy a úlohy. Cirkev je Kristova nevesta. On ju miloval a vydal za ňu seba samého. Obmyl ju svojou krvou. Cirkev je chrám Ducha Svätého.
Boží chrám
Osobná viera ako chrám
V minulosti sa ma ľudia často pýtali, či verím v Boha. Dlho som nevedela, ako presne mám odpovedať. Hoci som bola vychovaná v kresťanskej viere, niektoré jej aspekty absolútne neboli so mnou v súlade. A tak som odpovedala otázkou - Kto je to, Boh? Ak je Boh láska, potom v neho verím. A to hľadám v akomkoľvek náboženstve, s ktorým sa stretnem. Ako tu na Bali. Áno, občas idem do hinduistického chrámu na ceremóniu. Áno, v našom dome každý deň naša balijská teta dáva tzv. Áno, absolvovala som napríklad aj nádhernú očistnú ceremóniu, pri ktorej sa okrem kvetov a modlitieb používa aj voda zo siedmich rôznych posvätných zdrojov - prameňov, riek, morí z rôznych oblastí sveta. Znamená to, že som prestala byť kresťan a začala byť hinduista? Absolútne nie. Pretože moje náboženstvo, moja viera nemá jedno jediné meno. Má mnoho mien. Súcit, láskavosť, sebapoznanie, sebaprijatie. Mojim náboženstvom je láska a moje telo je môj chrám. Pretože si ho nosím všade so sebou a robím všetko preto, aby bolo plné toho, čo odo mňa to moje náboženstvo “očakáva”. Mať súcit k sebe aj ostatným, dať sebe aj iným podporu a priestor na rast.
Sväté omšePodporte násRekonštrukcia kostolaKláštory Košice AktualityKláštor História KonventuBratiaKostol Sv. omše a spovedanieOznamyRekonštrukcia kostolaPastoračné dielaBratislava AktualityKláštorBratiaKostol Rozpis sv. omší a spovedaniaLurdská jaskyňaŽilina AktualityKláštorBratiaKostol sv. Barbory v ŽilineZvolen AktualityKláštor Program dňaBratiaKostol Kostol sv. Dominika Zvolen-ZápadSv. omše v kostole sv. Dominika Zvolen-ZápadPastoračné diela Centrum univerzitnej pastoráciePustý dvor ÁbelováD. Lužná AktualityKláštor HistóriaBratiaKostolKontaktujte násLaici AktualityKto smeSpiritualita Formačné témyModlitbySvätí a blahoslaveníDokumenty Naša regulaListy magistrov reholeKontakt Zoznam bratstievRuženec Modlitba ružencaRužencové bratstvoČasopis RuženecVaše otázkyDMC ponúkaKontaktADOM AktualityO násKto smeVideoPodporte násKontaktApoštolát Tomistický inštitútDominikánsky knižný inštitútVydavateľstvo DominikániDKC VeritasPustý Dvor ÁbelováPásik sv. Modlitba: Pane, Ježišu Kriste, ty si tichý a pokorný srdcom a ponúkaš svojim nasledovníkom ľahké bremeno a príjemné jarmo; prijmi všetky naše dobré úmysly a skutky, posilňuj nás svojou milosťou, aby sme ti mohli ešte lepšie slúžiť, a tak v tebe nachádzali odpočinok pre svoju dušu ako teraz, tak aj raz vo večnosti. Lebo ty žiješ a kraľuješ na veky vekov.