Blaise Pascal, francúzsky matematik, fyzik, vynálezca, spisovateľ a filozof, zanechal hlbokú stopu v modernom myslení a kresťanstve. Jeho život, hoci krátky, bol plný vedeckých objavov, filozofických úvah a náboženských skúseností. Pascalova osobnosť je komplexná a často nejasná, čo vedie k mnohým interpretáciám jeho diela.
Pascal: Vedec, Filozof a Teológ
Pascalova životná dráha je skvelá vedecká dráha, no on sa ponára dovnútra a do konca života sa venuje kontemplácii. Už ako mladý preukázal mimoriadny talent pre matematiku a fyziku. V živote sa mu zračí tragická existencia moderného kresťana. Pascal položil základy modernej psychológie a vytušil najnovšie objavy atómovej energie. Krátka fáza svetáckeho života predznačila našu cestu.
Pascalova Kresťanská Pravda
Pascal je augustiniánsky typ. Fragmentárny svet, ako Pascal sám. V tézach väzí jeho pravý a jednoznačný smysel: pascalovská kresťanská pravda. Život 39 rokov ostal zlomkom. Aj naša slovenská generácia sa s Pascalom musí vysporiadať. Je znamením novoveku.
Pascalov argument stávky - Pre vieru v Boha
Mystický Zážitok
Zvláštny záznam sakrálneho zážitku, ktorý sa volá druhou konverziou Pascalovou. Zjavenie? Od hodiny 10.5 do polnoci, pondelok 23. novembra. Oheň. Izákov, Boh Jakubov, a nie filozofov a nie mudrcov. Istota. Radosť. Pokoj. Ježiša Krista. Veľkosť duše ľudskej. jediného a pravého Boha, i Ježiša Krista, ktorého si Ty poslal. Od neho. Utekali sme pred ním, zapreli sme ho, ukrižovali sme ho. Aby som už nikdy nebol odlúčený od neho. núdze na zemi. Je to mystický zážitok, zakúsenie skutočnosti Božej. Stvorené hranice to nepojmú. Ide ich rozhodit. Od tejto chvíle je preniknutý týmto obsahom do hlbín. Blaho, čo až fyzicky premieňa človeka, zastavil čas na tridsať minút.
Boh Filozofov verzus Boh Abrahámov
Akýže je Boh filozofov a mudrcov? Vždy časová a seba. Nie je skutočnosťou v poriadku vecí. Subjekt je jeho jediným nositeľom. To je náboženstvo dospelé pre duchom dospelých, osvieteného. Nie sú bezbožní, len majú iné náboženstvami. Rozumu. Boh filozofov a mudrcov je raz idealistický, raz materialistický. človeka, Boha. Svet je vôľa a predstava. popiera objekt, zabsolútňuje subjekt. subjekt, hmotnú skutočnosť. Hmota myslí a tvorí. prívlastky ducha, ba Boha. Kult, ktorý patrí jedine Bohu, prináša sa hmote, technike, kvantite, ba zbožšLenie hmoty a mystika hmoty. heroizmus, ale obrátené do zeme. pochop, sústava. Výtvor rozumu. Abrahámov, Boh Izákov, Boh Jakubov. Bytosť čistá, lebo veď je abstraktná, duchovná, veď je výtvor ducha. známku, že je, a že je absolútna. všetkým telom: nikde, veď je všeobecný pochop. Nemôže sa vteliť, v tele sa zjaviť. Ako abstraktum nemá vzťahu k telu. Čo je to teda? Kde je? Nepokladajú sa za bezbožných, za ateistov. Krista. Kristus hovorí, a my s ním: môj Otec. Tohto živého Boha zažil Pascal v „Mémoriale".
Pohoršenie a Pokora
Proti zjavenému Bohu dvíha sa odpor ľudskej pýchy. Boh pohoršenie predvída. Neodnáša ho. Vlastne sa ňou zahaľuje. Neohlušuje velebou. Žiada vieru a pokorné srdce. podobou zjavuje sa dosť zreteľne všetkým. Môžu prijať. Ale neprijme. Neverí, lebo nechce veriť. neprávosti. sa pohoršuje nad chatrnosťou Božieho zjavu. skrytý, Deus absconditus. hovorí Písmo, že im zakryl oči, aby nevideli. sudca, milujúcich. Bola to odpoveď na úzkostlivé hľadanie dieťaťa.
Nedokončená Apologia
Pascalov úmysel nepozná nik. myšlienok, než v celku. náboženstva.I. časť nastoľuje problém človeka, biedu a veľkosť (misére et grandeur). mravnosťou. Človek je v dedičnom hriechu, v zajatí žiadostivosti, najmä sebalásky. II. Kristovo, pravosť Cirkvi. poriadok lásky. osobitnú schopnosť s intuitívnou istotou poznávať Pravdu: srdce. svoje dôvody, ktoré rozum nepozná". Táto myšlienka je aj srdce „Apologie". milosťou Prostredníka. Kristovo!), a to je život.
Pascalova Stávka
S druhou stranou, s tzv. podľa vtedajšieho spoločenského názvu „les honnétes hommes", uzaviera stávku o výhru života. Pôžitky tohto života sú isté, no večnosť neistá. byť rozumná. Pascal dôvodí: večný život zo sľubov Božích je istý, dvojnásobný život, tento i budúci. To je výhra jedného proti dvom. pôžitky tohto života sú neisté a vratké. nenarodiť sa; keď sme sa však narodili, najlepšie zomrieť. srdca. treba odvahy. Ďalej sa zapodieva rozumovými dôkazmi viery, no nie sú matematicky evidentné. nevyhnutný, ale slobodný, záslužný. dôkazov, ale protichodná vôľa. ochotné srdce. No aj teologické dôkazy môžu byť nástrojom viery. Ako aj „Apologia" môže byť nástrojom milosti. pravdu dokazuje najmä zo zázrakov. Ale hlavná je správna interpretácia zázraku.
Apologetika pre Novovek
Pascal nie je systematikom. Na tradičných buduje a predpokladá ich. vlastnú ťažkosť apologie novovekej vidí inde. potrebuje živú, ohlašovaciu apologetiku. hoci bráni nadčasové pravdy, je vždy konkrétna, časová. zvláštnej duchovnej situácie, jej časovej problematiky. psychologickými prostriedkami. Pravdy podáva špekulatívne. Dôveruje v rozumové presvedčovanie. prvotne, neznalosť kresťanskej náuky, nedostatok dôkazov a dokazovania. teologickej literatúry. práca by šla vlastne pomimo vlastnej veci. novoveku. následok, rozumová. Rozumová je už len dôsledok citového pôsobenia. je tu celý životný afekt. On je základnou štruktúrou moderného človeka, voči viere. veľký vplyv vôle a voluntarizmu na poznanie a konanie človeka.
Novovek a Pascal
Pascal žil v puberte novoveku, s potrebou autonomie. života vnútro sa vyprázdňuje, do otvoreného nepriateľstva, mystika i racionalizmus, zdvorilého a šľachetného človeka, tzv. „honnéte homme", bez všetkých vyšších vzťahov. smerov náhľadne hovorí z architektúry. 17. storočie je nástup racionalizmu, problémy metafyzické, ale prírodovedecké, profánny, pohanský, kresťanstvu nepriateľský náhľad na svet, ráz, zbytočným. jedine vedeckú, čím osudovo predznačil smer novovekého ducha. novoveku sa takto povážlivo zužoval na okruh experimentálnej vedy. Descartes nastoľuje hlavnú modlu novoveku, pýchu rozumu, palác" ducha vyhosťuje všetko mystérium, nebezpečenstvo. Už na prahu novoveku sa s ním vysporiada. Novovek teda vyznačuje 1. zanedbávanie metafyziky, 2. miesto náboženstva, 3. ktorého vychodí aj kapitalizmus a socializmus, 4. dobroty je iba nevedomosť. Nepozná dogmu dedičného hriechu. 5. rozluka viery a rozumu, teologie a vedy. Čo je povyše, odkazuje do sveta mýtov a bájok. objavuje akúsi potrebu veriť, v hocičo, vieru odkazuje citu, hlavný, objekt viery ľahostajný. Rozum, veda, nehrá tu rolu. slúčiť, sebe. Vek hovorí o „antagonizme", Je nepriateľom viery dogmatickej, protirečením. subjektívny akt viery, akt citu. 6. (ateizmus). V materialistickom svetonázore 20. racionalizmus ešte raz vrcholí. šírky života. No práve 20. rozumu. Vo výchove, vo vede, v sociálnom živote, dokazuje jestvovanie dedičného hriechu, a mudrcov". Prázdnota a úzkosť nastupuje na jeho miesto, viesť do zúfalstva, a môže byt dispozíciou pre vieru.
Existencializmus a Pascal
Hlavnú prekážku viery vidí Pascal v slepote srdca a bytostnú otvorenosť k zvesti viery. ateistický (Heidegger, Sartre), existenciu. Neodvodzuje ju odnikiaľ, absolútnou náhodilosťou. Nemá ani cieľa, ničoty. Existenčný postoj človeka: extrémy zúfalstva a opovážlivosti. je však odôvodnený aj existencializmus kresťanský, tu totiž nájde svoje riešenie, zabezpečenie. Písmo je vlastne existencialistické, najmä knihy Jóba, Žalmov, Ecclesiastes, Apocalypsa. Za zástupcov existencializmu kresťanského počítajú sa: Augustín-Pascal-Newman-G, Marcel-Guardini-Przywara. Augustínova je celá osobná. Záhady viery sú mu osobnými záhadami. mihi magna quaestio'' (Conf. IV. 4.), téma je mu boh a duša. Iba v paradoxoch možno o ňom hovorit. Ideálny život je mu namáhavý a nebezpečný. problém človeka. Pascal vychodí z osobného vedomia ľudskej tragiky, na nitke. Prvé, čo si uvedomuje človek, je nesmierna nepatrnosť a náhodilosť. Na čom si zvrtol jeho vznik? nevyhnutnosť, aby som „ja" tu bol? Čo veľkého možno budovať na tejto náhodilosti? Tôňou je medzi bytím a nebytím, ničoty? nepodrobeného pominuteľnosti. No prúd zmien ho jednostaj strháva. zverom, nekonečnom a konečnosťou. nekonečnosťou malého sveta. „Ľaká ho mlčanie nekonečných priestorov". význam. Pre antiku dokonalé bolo to, čo bolo ohraničené, nekonečnosťou. nekonečnu človek má pevné miesto v Bohu a všetko vo svete má vzťah k Bohu, toho vychodila stredoveká dôvera v poriadok, bytostný optimizmus. Bohu, nie v človeku. Renesancia značí bezpečnosť človeka, ohraničuje sa v zemskej konečnosti, toľko ako byť na pospas. Nepoznáva ani princípií ani cieľov, zotrvačnosti ostáva. Zmizne „duševné miesto", metafyzický domov, človeka dôvodu, prečo je tu a nie tam, teraz a nie inokedy. tento človek stráca absolútne meradlo hodnôt, človeka klesol do čírej faktičnosti. Žije v zmätku. Js stratený (égaré), vzniká ako základný existenčný pocit: úzkosť, rozptýlenie, teda útek sám pred sebou, stravujúca nuda. Jeho zážitkom je: to, čo je, je neznesiteľné. zážitok nekonečnosti. Aj veriaci človek stráca pevnú pôdu, dôverne známeho do cudzieho kozmu. - „hlbinu bezpečnosti". Ani mravne nevyrieši pozemský človek svoj problém, je dobro? čo je cieľom života? Istota je jeho životným elementom, žiadostivosti a sebalásky. ušľachtilosti udiera päsťou da tváre, hodno nenávisti („le moi est haissable"). uteká od seba, no neprekoná ani seba ani svet okolo seba, rozbieha a znovu podlieha. Duch sa usiluje ku objektívnemu svetu, hľadá cieľ ponad seba, svojho ja, v zapojení sa do objektívneho poriadku vidí záchranu. Ňo nedostáva sa mu K tomu síl, sv. Pavol, dve duše, ako Goethe. Na poznanie vplýva vôľa. problém, ohrozený. Nevidí, čo nechce. Bráni sa mravným dôsledkom poznania. Človek je by...
Pascalova filozofia a náboženské presvedčenie sú komplexné a hlboké, a jeho dielo stále inšpiruje a provokuje k zamysleniu. Jeho odkaz je aktuálny aj v dnešnej dobe, keď sa človek stretáva s existenciálnymi otázkami a hľadá zmysel života.