Svätý Otec František raz povedal: „Biblia má v našom každodennom živote zaujať to isté miesto ako mobil…“ Tieto slová zdôrazňujú dôležitosť Božieho slova v našich životoch a potrebu venovať mu pozornosť a čas.
Katolícke pedagogické a katechetické centrum (KPKC) v spolupráci s biblistami Františkom Trstenským a Róbertom Jágrom predkladajú biblický projekt VÍKEND S BOŽÍM SLOVOM 2019, ktorý nadväzuje na projekt Noc čítania Biblie. Biblický projekt VÍKEND S BOŽÍM SLOVOM 2019 sa začína NOCOU ČÍTANIA BIBLIE v piatok 3. mája 2019. Tento projekt pokračuje v sobotu filmovým predstavením, bibliodrámou, pozvaním si niektorého biblistu ako hosťa a pod. Jeho zavŕšením je POPOLUDNIE S EVANJELISTOM LUKÁŠOM počas Tretej veľkonočnej nedele 5.
Ako správne čítať Sväté písmo?
Ako čítať Sväté písmo, aby sme mali z neho duchovný úžitok? Predpokladom duchovného čítania Svätého písma je hlad a smäd po Pánovom slove. Kto v ňom nevidí len ľudské slovo, ale pristupuje k jeho čítaniu s vierou, že sa k nemu prihovára Boh, nachádza v ňom požehnanie a posilu. Iste nikto nebude pochybovať, že čistá a zmierená duša, v ktorej prebýva samotný Boh skrze svoju milosť posväcujúcu, je otvorenejšia pre správne porozumenie Božiemu slovu než duša zaťažená hriechom.
Čítanie musí byť prepojené s prijímaním sviatostí, účasťou na liturgii, životom modlitby, prehlbovaním duchovného života a skutkami lásky.
Sväté písmo nie je nezávislý text na spôsob „ja si to tak myslím“. Nie je „moja“ kniha, ale je zverená do rúk Cirkvi. Bolo písané Božím ľudom a pre Boží ľud. Keď zdôrazňujem prepojenie s Cirkvou, je to z toho dôvodu, že jestvuje prepojenie Kristus a Cirkev. Apoštol Pavol hovorí o tajomnom tele Krista, ktorým je Cirkev, a on je jej hlavou (porov. Kol 1, 18).
Osvedčenou školou správneho čítania Svätého písma je život svätcov. Môžeme povedať, že svätci sú živým evanjeliom.
Inšpirácia od prvých kresťanov
Ako čítali prví kresťania Sv. písmo? Vieme o tom niečo? Môže to byť inšpirácia pre nás?
Prví Ježišovi učeníci tak isto ako aj ostatní praktizujúci Židia tej doby brali Písmo do rúk viackrát do dňa. Skutky apoštolov nám ukazujú na prvé spoločenstvo, ktoré sa schádzalo deň čo deň na pravidelnú modlitbu (porov. Sk 2, 45. 46). Súčasťou bolo aj čítanie Písma. Samozrejme čítali to, čo my poznáme ako Starý zákon a čítali ho z perspektívy Ježiša Mesiáša - čo všetko sa na neho vzťahovalo od Mojžiša počnúc až po prorokov (Lk 24, 27). Samotné evanjeliá sú svedectvom o tomto čítaní, keď si uvedomíme, že evanjelisti pridávajú narážky na Písmo alebo starozákonné proroctvá na ozrejmenie Ježišovho života: a stalo, aby sa splnilo Písmo…vtedy sa splnili slová Písma (porov. Mt 1, 22; 2, 15.17; 3, 3; 12, 17nn; 27, 45 - 50). Takto čítali Písmo aj otcovia Cirkvi.
Okrem toho bolo rozšíreným zvykom čítať Písmo na pokračovanie polohlasne a niektoré časti si opakovali akoby šepotom. Tento spôsob nachádzame ako príkaz v knihe Jozue, keď Pán prikazuje, nech je kniha tohto Zákona vždy na tvojich perách, rozmýšľaj o nej dňom a nocou (Joz 1, 8n; porov. Ž 1, 2; ). Hebrejské slovíčko rozmýšľaj - hagah znamená: polohlasne opakuj, šepotom čítaj. Takto si nielen zapamätali slová Písma, ale dovoľovali, aby ono prenikalo srdce, myseľ, bytie človeka…Tento jednoduchý spôsob čítania môže byť inšpiráciou pre každého človeka.
Príklad z listu Efezanom (Ef 1, 1-23):
Pavol, z Božej vôle apoštol Krista Ježiša, svätým, ktorí sú v Efeze a veriacim v Kristovi Ježišovi. Milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca, i od Pána Ježiša Krista. Nech je zvelebený Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista, ktorý nás v Kristovi požehnal všetkým nebeským duchovným požehnaním. Tak si nás vyvolil v ňom ešte pred stvorením sveta, aby sme v láske boli svätí a bezúhonní v jeho očiach. Už vopred nás určil za synov skrze Ježiša Krista pre seba podľa rozhodnutia svojej vôle, na chválu a slávu jeho milosti, ktorou nás obdaroval vo svojom Milovanom. V ňom máme vykúpenie skrze jeho krv, odpustenie hriechov podľa bohatstva jeho milosti, ktorou nás on štedro zahrnul vo všetkej múdrosti a rozumnosti. Dal nám poznať tajomstvo svojej vôle, to dobrotivé rozhodnutie, ktoré si vopred predsavzal uskutočniť, keď nastane plnosť čias: v Kristovi ako v jedinej hlave zjednotiť všetko, čo je na nebi aj čo je na zemi. V ňom, v ktorom sme sa stali vyvolení, predurčení podľa rozhodnutia toho, ktorý riadi všetko podľa svojej vôle, aby sme boli na chválu jeho slávy my, čo sme už prví dúfali v Krista. V ňom aj vy, keď ste počuli slovo pravdy, Dobrú zvesť o svojej spáse, a keď ste to uverili, boli ste označení pečaťou prisľúbeného Svätého Ducha, ktorý je závdavkom nášho dedičstva, keď budú vykúpení všetci tí, ktorých si získal na chválu svojej slávy. Preto, keď som aj ja počul o vašej viere v Pána Ježiša a o vašej láske ku všetkým svätým, neprestávam za vás vzdávať vďaky, keď si na vás spomínam vo svojich modlitbách. Nech vám Boh nášho Pána Ježiša Krista, Otec slávy, dá ducha múdrosti a zjavenia, aby ste ho poznali. Nech osvieti oči vášho srdca, aby ste poznali, akú nádej vám otvára jeho povolanie, aké poklady slávy skrýva jeho dedičstvo medzi svätými a akú nesmiernu a veľkolepú moc nám, veriacim, prejavuje podľa účinnej sily svojej moci, ktorú preukázal na Kristovi, keď ho vzkriesil z mŕtvych a v nebi posadil po svojej pravici, vysoko nad každé kniežatstvo, mocnosť, silu a panstvo a nad každé iné meno, ktoré možno vysloviť nielen v tomto veku, ale aj v budúcom. Všetko mu položil pod nohy a jeho ustanovil nad všetkým ako zvrchovanú hlavu Cirkvi, ktorá je jeho telom, Plnosťou toho, ktorý napĺňa všetko vo všetkom.
Ježišove slová o tradíciách otcov z Matúšovho evanjelia (Mt 15, 1-38):
Vtedy prišli k Ježišovi farizeji a zákonníci z Jeruzalema a opýtali sa ho: „Prečo tvoji učeníci prestupujú obyčaje otcov? Veď si neumývajú ruky, keď jedia chlieb.“ On im odvetil: „A vy prečo prestupujete Božie prikázanie pre svoje obyčaje? Lebo Boh povedal: ,Cti svojho otca i matku‘ a: ,Kto by zlorečil otcovi alebo matke, musí zomrieť.‘ Vy však hovoríte: ,Keď niekto povie otcovi alebo matke: Všetko, čím by som ti mal pomáhať, je obetný dar, ten už nemusí ctiť svojho otca.‘ A zrušili ste Božie slovo pre svoje obyčaje. Pokrytci! Čo poškvrňuje človeka. Tu pristúpili učeníci a povedali mu: „Vieš, že sa farizeji pohoršili, keď počuli, čo si povedal?“ On im odpovedal: „Každú rastlinu, ktorú nezasadil môj nebeský Otec, vytrhnú aj s koreňom. Nechajte ich. Sú slepými vodcami slepých. A keď slepý vedie slepého, obaja padnú do jamy.“ Peter mu na to povedal: „Vysvetli nám toto podobenstvo.“ On odvetil: „Ešte ani vy nechápete? Nerozumiete, že všetko, čo vchádza do úst, ide do brucha a vylučuje sa do stoky? Ale to, čo vychádza z úst, pochádza zo srdca a poškvrňuje človeka. Lebo zo srdca vychádzajú zlé myšlienky, vraždy, cudzoložstvá, smilstvá, krádeže, krivé svedectvá, rúhanie. Uzdravenie Kanaánčanky. Ježiš odtiaľ odišiel a odobral sa do okolia Týru a Sidonu. Tu prišla k nemu istá kanaánska žena z tých končín a kričala: „Zmiluj sa nado mnou, Pane, syn Dávidov! Jeho učeníci pristúpili k nemu a prosili ho: „Pošli ju preč, lebo kričí za nami.“ Ale on odvetil: „Ja som poslaný iba k ovciam strateným z domu Izraela.“ No ona prišla k nemu, poklonila sa mu a povedala: „Pane, pomôž mi!“ On jej odpovedal: „Nie je dobré vziať chlieb deťom a hodiť ho šteňatám.“ „Áno, Pane,“ vravela ona, „ale aj šteňatá jedia odrobinky, čo padajú zo stola ich pánov.“ Vtedy jej Ježiš povedal: „Žena, veľká je tvoja viera! Uzdravenia pri Galilejskom mori. Keď odtiaľ Ježiš odišiel, prišiel ku Galilejskému moru, vystúpil na vrch a tam si sadol. Prichádzali k nemu celé zástupy, ktoré mali so sebou chromých, slepých, mrzákov, nemých a mnohých iných. Kládli mu ich k nohám a on ich uzdravoval. Druhé rozmnoženie chleba. Ježiš zvolal svojich učeníkov a povedal: „Ľúto mi je zástupu, lebo už tri dni sa zdržiavajú pri mne a nemajú čo jesť. A nechcem ich prepustiť hladných, aby nepoomdlievali na ceste.“ Učeníci mu povedali: „Kdeže vezmeme na púšti toľko chleba, aby sme nasýtili takýto zástup?“ Ježiš sa ich opýtal: „Koľko máte chlebov?“ Oni odpovedali: „Sedem a zopár rybiek.“ Tu rozkázal zástupu, aby si posadal na zem. Vzal sedem chlebov a ryby, vzdával vďaky, lámal a dával učeníkom a učeníci zástupom. Všetci jedli a nasýtili sa. A nazbierali sedem plných košov zvyšných odrobín. Tých, čo jedli, bolo štyritisíc mužov okrem žien a detí.
Svätý Otec vo svojom príhovore sudcom Najvyššieho tribunálu pripomenul, že „ich aktivita má napomáhať cirkevným tribunálom, ktorých poslaním je poskytovať adekvátnu odpoveď veriacim, ktorí sa obracajú na cirkevné súdy, aby dosiahli spravodlivé rozhodnutie.“ Vyzdvihol ďalej dôležitosť témy ich stretnutia, a to pre veľký význam funkcie obhajcu zväzku, osobitne v kauzách nulity manželstva: „Je totiž nevyhnutné, aby mohol účinne plniť jemu prislúchajúcu úlohu, aby uľahčil dosiahnutie pravdy v záverečnom súdnom výroku, v záujme pastoračného dobra stránok kauzy.“ Ďalej pápež citoval inštrukciu Dignitas connubii, podľa ktorej prítomnosť obhajcu zväzku a jeho vstupovanie do procesu sú povinné v celom jeho priebehu. Pripomenul aj perspektívu II. vatikánskeho koncilu: „Druhý vatikánsky koncil definoval Cirkev ako spoločenstvo. Na záver pápež František pripomenul, že tí, ktorí pracujú v službe cirkevného súdnictva, „konajú v mene Cirkvi a sú súčasťou Cirkvi. Preto je potrebné vždy udržať živým prepojenie medzi činnosťou Cirkvi, ktorá evanjelizuje, a činnosťou Cirkvi, ktorá vysluhuje spravodlivosť.
Svätý Otec hovoril o „duchu sveta, svetskosti“, ako sa svetskosť prejavuje a ako veľmi je nebezpečná. Pripomenul, že Ježiš sa modlil k Otcovi, aby jeho učeníci neprepadli duchu svetskosti.
„Keď uvažujeme o našich nepriateľoch, skutočne myslíme najprv na diabla, pretože je to naozaj on, ktorý nám robí zle. Atmosféra a životný štýl, ktoré sa diablovi páčia, spočívajú v tejto svetskosti: žiť podľa hodnôt sveta. Tento správca je príklad svetskosti. Niektorí z vás si možno povedia: ‚Ale veď tento človek urobil to, čo robia všetci!’. Nie všetci! Niektorí správcovia, súkromní podnikatelia, verejní činitelia, členovia vlády... Možno ich nie je veľa.“
„Áno, toto je pochvala podplácania! A podplácanie je maniera svetská a silno hriešna. Je to maniera, ktorá nepochádza od Boha: Boh nám prikázal prinášať domov chlieb za našu poctivú prácu! Tento muž, správca, ho prinášal, ale ako? Dával svojim deťom jesť špinavý chlieb! A jeho deti, možno s drahým vysokoškolským vzdelaním, možno vyrastali v kultivovaných kruhoch, dostávali od svojho otca ako jedlo špinu, pretože ich otec prinášajúc domov špinavý chlieb stratil svoju dôstojnosť! A toto je ťažký hriech! Takže, ako povedal Svätý Otec, maniera podplácania sa stáva závislosťou.
Ale ak existuje „svetské chytráctvo“, existuje aj „chytráctvo kresťanské“, robiť veci trochu s dôvtipom, nie však s duchom sveta, ale čestne. To je to, čo hovorí Ježiš, keď nás vyzýva, aby sme boli opatrní ako hady a jednoduchí ako holubice. Spojiť tieto dva rozmery je milosť Ducha Svätého, poznamenal pápež.
„Možno dnes bude osožné pre nás všetkých, keď sa budeme modliť za deti a mladých ľudí, ktorí dostávajú od svojich rodičov špinavý chlieb. Aj títo sú hladujúci: majú hlad po dôstojnosti! Keď sa budeme modliť, aby Pán zmenil srdcia tých, čo uctievajú bohyňu úplatkárstva, aby si uvedomili, že dôstojnosť pochádza z čestnej práce, z poctivej každodennej práce, nie cez tieto zľahčené cesty, ktoré ťa nakoniec oberú o všetko. Skončil by som tým, ako ten iný človek z evanjelia, ktorý mal také plné stodoly a sýpky, že nevedel, čo s nimi: ‚Túto noc zomrieš‘, povedal mu Pán. Títo úbohí ľudia, ktorí stratili svoju dôstojnosť vďaka úplatkom, si nesú so sebou nie peniaze, ktoré zarobili, ale chýbajúcu dôstojnosť!
Radosť Boha je v nájdení stratenej ovečky, pretože má „slabosť lásky“ voči tým, ktorí sa stratili. Túto myšlienku rozviedol dnes ráno pápež František v homílii svätej omše v kaplnke domu „Santa Marta“. V komentári k podobenstvu o stratenej ovci a stratenej drachme (Lk 15,1-10) Svätý Otec vysvetľuje postoj zákonníkov a farizejov, ktorí sa pohoršovali nad tým, čo robil Ježiš a reptali proti nemu: ‚Tento človek je nebezpečný‘, jedáva s mýtnikmi a hriešnikmi, ‚uráža Boha, znesväcuje poslanie proroka, aby sa priblížil k týmto ľuďom‘.
„Na šomranie odpovedá radostným podobenstvom. Štyrikrát v tomto malom úryvku je slovo radosť. Akoby povedal: ‚Vy sa pohoršujete na tomto, ale môj Otec sa raduje.‘ Toto je najhlbší odkaz podobenstva: radosť Boha. On je Bohom, ktorému sa nepáčia straty, a preto, aby nikoho nestratil, ide a hľadá. Je Bohom, ktorý vyhľadáva. Hľadá všetkých tých, ktorí sú ďaleko od neho.
„Nedopustí stratu ani jedného z tých, čo sú jeho. Toto bude aj Ježišova modlitba, na Zelený štvrtok: ‚Otče, aby sa nestratil ani jeden z tých, ktorých si mi dal‘. On je Bohom, ktorý sa vydáva na cestu, aby nás hľadal. A má určitú slabosť lásky voči tým, ktorí sú najviac vzdialení, ktorí sú stratení... Ide a hľadá ich. A ako hľadá? Hľadá až do konca, ako ten pastier, ktorý ide v tme, hľadá, až nájde. Alebo ako žena, ktorá, keď stratí drachmu, rozsvieti lampu, povymetá dom a starostlivo hľadá. Takto hľadá Boh. Toto je môj syn, nechcem ho stratiť, je môj! Potom, keď ovcu nájde, prinesie ju späť do ovčinca k ostatným. A nikto nemá hovoriť: ‚Ty si tá stratená‘, ale: ‚Si jedna z nás‘, pretože on jej prinavracia všetku jej dôstojnosť. Niet tam nijakého rozdielu, pretože Boh každého, koho našiel, začlení späť.
„Radosťou Boha nie je smrť hriešnika, ale jeho život. To je radosť. Ako ďaleko boli títo ľudia, ktorí reptali proti Ježišovi, ako ďaleko od Božieho srdca! Nepoznali ho. Mysleli si, že sú nábožní, dobrí ľudia, dokonca vzdelaní... Často však predstierajúci vzdelanosť, nie? Toto je pokrytectvo šomrania. Naopak radosť Otca, Boha, je radosť lásky, lásky k nám. ‚Ale, ja som hriešnik, urobil som toto, tamto!‘ ‚Ale ja ťa mám aj tak rád a idem ťa hľadať a zavediem ťa domov.‘ Toto je náš Otec.
„Keby som hovoril ľudskými jazykmi aj anjelskými, a lásky by som nemal, bol by som ako cvendžiaci kov a zuniaci cimbal. A keby som mal dar proroctva a poznal všetky tajomstvá a všetku vedu a keby som mal takú silnú vieru, že by som vrchy prenášal, a lásky by som nemal, ničím by som nebol“ (1 Kor 13). Týmito slovami hymnu svätého Pavla sa začala dnešná generálna audiencia na Námestí sv. Petra. V slnečnom, no už výrazne jesennom počasí pápež František nenechal veriacich dlho čakať a už o 10.15 začal svoju katechézu. Opäť ju zameral na Cirkev ako spoločenstvo svätých. Kým minulý týždeň vysvetlil prvý aspekt tohto článku viery ako spoločenstvo medzi svätými osobami, t. j. medzi veriacimi, tentoraz sa zameral na spoločenstvo Cirkvi ako účasť na svätých veciach, na duchovných dobrách: „Tieto dva aspekty sú navzájom úzko prepojené. V skutočnosti spoločenstvo medzi kresťanmi rastie prostredníctvom účasti na duchovných dobrách. Za ne považujeme osobitne sviatosti, charizmy a lásku,“ povedal Svätý Otec.
Vychádzajúc z Katechizmu Katolíckej cirkvi (porov. KKC, 949-953) Svätý Otec túto myšlienku ďalej rozvinul. Vysvetlil význam každého z týchto troch duchovných dobier pre život a rast spoločenstva Cirkvi: sviatostí, chariziem a lásky. Na záver katechézy pápež František vyzval prítomných, aby vykonali skutok lásky. Podelil sa s nimi so zážitkom, keď sa pred audienciou stretol s malým dievčatkom trpiacim ťažkou chorobou a jeho rodičmi. Vo chvíli ticha sa tak všetci pútnici pripojili k Svätému Otcovi v modlitbe za jedenapolročnú Noemi.
Medzi rozličnými skupinami veriacich dnes Svätý Otec osobitne pozdravil účastníkov národnej púte Rómov z Maďarska. Adresoval im tieto slová: „Priniesli ste so sebou kríž, ktorý pred desiatimi rokmi na tomto námestí požehnal bl. Ján Pavol II. Z Kristovho kríža, znaku lásky, milosrdenstva a zmierenia, naďalej čerpajte nádej a silu potrebnú na to, aby ste boli apoštolmi medzi vaším ľudom. Zo srdca žehnám vás i všetkých vašich drahých!“
Po pozdrave mladým, chorým a mladomanželom Svätý Otec dodal: „Mesiac november, venovaný pamiatke a modlitbe za zosnulých, nám ponúka príležitosť hlbšie uvažovať nad významom pozemského života a nad hodnotou večného života. Nech sú pre všetkých tieto dni podnetom k porozumeniu toho, že život má hodnotu, ak je zameraný na lásku k Bohu a blížnemu.
Minulú stredu som hovoril o spoločenstve svätých ako o spoločenstve medzi svätými osobami, teda, medzi nami veriacimi. Dnes by som rád prehĺbil ďalší prvok týkajúci sa tejto skutočnosti. Spomínate si, že tam boli dva aspekty: spoločenstvo medzi nami, jednota medzi nami, ktorí vytvárame spoločenstvo a druhý aspekt, spoločná účasť na duchovných dobrách, čiže svätých veciach. Tieto dva prvky sú medzi sebou úzko prepojené, pretože spoločenstvo medzi kresťanmi rastie prostredníctvom účasti na duchovných dobrách. Myslíme tým osobitne na sviatosti, charizmy a lásku (porov. KKC 949-953).
Začnime spoločenstvom sviatostí. Sviatosti vyjadrujú a uskutočňujú účinné a hlboké spoločenstvo medzi nami, pretože v nich stretávame Krista Spasiteľa a jeho prostredníctvom našich bratov vo viere. Sviatosti nie sú len vonkajškové prejavy, nie sú to rituály. Sviatosti sú Kristovou silou, Ježiš Kristus je vo sviatostiach. V slávení svätej omše, eucharistie, je živý Ježiš, ktorý nás zhromažďuje, vytvára z nás spoločenstvo, privádza nás k adorácii Otca. Každý z nás je prostredníctvom krstu, birmovania a eucharistie začlenený do Krista a spojený s celým spoločenstvom veriacich. Každé stretnutie s Kristom, ktorý nám vo sviatostiach dáva túto spásu, nás pozýva „ísť“ a odovzdávať iným spásu, ktorú sme mohli vidieť, ktorej sme sa mohli dotknúť, stretnúť, prijať a ktorá je vskutku hodnoverná, pretože je láskou. Týmto spôsobom nás sviatosti pobádajú stať sa misionármi; a apoštolské nasadenie niesť evanjelium do každého prostredia, aj do toho najnepriateľskejšieho, je výsledkom stáleho sviatostného života, nakoľko je účasťou na spasiteľskej iniciatíve Boha, ktorý chce všetkým darovať spásu. Milosť sviatostí v nás udržiava silnú a radostnú vieru, takú, ktorá vie žasnúť nad Božími „divmi“ a dokáže odolávať modlám sveta. Práve preto je dôležité vytvárať spoločenstvo, je dôležité, aby deti boli skoro pokrstené, je dôležité, aby prijali birmovanie. Prečo? Pretože ide o prítomnosť Ježiša Krista v nás, ktorý nám pomáha. Je dôležité, aby sme vtedy, keď sa cítime hriešni, pristúpili k sviatosti zmierenia. „Nie, otče, obávam sa, že kňaz ma zbije palicou!“ Nie, ten kňaz ťa nezbije. Vieš, s kým sa stretneš vo sviatosti zmierenia? S Ježišom, ktorý ti odpúšťa. Ježiš ťa tam očakáva a to znamená sviatosť.
Druhým aspektom spoločnej účasti na svätých veciach je spoločenstvo chariziem. Duch Svätý rozdáva veriacim množstvo darov a duchovných milostí. Toto „fantastické“ bohatstvo - nazvime ho tak - darov Ducha Svätého je zamerané na budovanie Cirkvi. Slovo „charizmy“ je trochu náročné. Ide o dary, ktoré nám dáva Duch Svätý. Niekto má dar byť takým a takým, má túto zručnosť, či tamtú schopnosť... Sú však aj dary, ktoré nám dáva, avšak nie preto, aby ostali ukryté, ale aby na nich mali účasť aj ostatní. Nie sú dané iba v prospech toho, kto ich dostáva, ale na úžitok Božiemu ľudu. Ak niektorá charizma, jeden z týchto darov, slúži na sebapotvrdzovanie, vtedy treba pochybovať o tom, či ide o autentickú charizmu a či je verne prežívaná. Charizmy sú osobitné dary, darované niektorým na vykonávanie dobra pre mnohých iných. Prejavujú sa ako postoje, inšpirácie, vnútorné podnety, ktoré sa rodia vo svedomí a v skúsenosti určitých osôb, ktoré sú povolané vložiť ich do služby spoločenstvu. Tieto duchovné dary osobitne prispievajú k svätosti Cirkvi a k jej poslaniu. Všetci sme povolaní, aby sme si ich vážili v sebe i v ostatných, prijali ich ako užitočné stimuly pre prítomnosť a plodné dielo Cirkvi. Sv. Pavol upozorňoval: „Ducha neuhášajte“ (1 Sol 5,19). Aký je náš postoj voči týmto darom Ducha Svätého? Uvedomujeme si, že Boží Duch je slobodný dať ich komu chce?
Pristúpme k tretiemu aspektu spoločnej účasti na svätých veciach, ktorým je spoločenstvo lásky. To, čo nás vzájomne zjednocuje a prejavuje sa dobročinnosťou, je láska. O prvých kresťanoch sa pohania, ktorí ich pozorovali, vyjadrovali takto: „Hľa, ako sa milujú! Ako sa majú radi! Niet medzi nimi nenávisti, neohovárajú sa navzájom! Toto je dobré!“ Dobročinná láska: toto je Božia láska, ktorú nám Duch Svätý vkladá do sŕdc. Charizmy sú dôležité pre život kresťanského spoločenstva. Vždy sú však prostriedkami na rast v láske, ktorú sv. Pavol umiestňuje nad charizmy. Bez lásky sú aj najvýnimočnejšie dary márne. Tento človek uzdravuje ľudí, má takú schopnosť, takúto čnosť, uzdravuje. Má však lásku v srdci? Ak áno, nech pokračuje, ale ak ju nemá, neslúži Cirkvi. Bez lásky žiaden z týchto darov Cirkvi neslúži, pretože, kde nieto lásky, tam je prázdnota, ktorá sa vyplní sebectvom. spoločenstve, v pokoji? Môžeme žiť v pokoji, ak je niekto z nás sebec? Dá sa to, či nedá? [Ľudia odpovedajú: Nie!] Nedá sa to! Preto je nevyhnutná láska, ktorá nás zjednotí. Najmenší z našich prejavov lásky má priaznivé účinky pre všetkých. Z toho dôvodu prežívať jednotu Cirkvi, spoločenstvo lásky, znamená nehľadať vlastný záujem, ale deliť sa o utrpenia a radosti bratov (porov. 1 Kor 12,26), a byť ochotní niesť bremená tých najslabších a najchudobnejších. Táto bratská solidárnosť nie je rečníckym zvratom, ale je integrálnou súčasťou spoločenstva medzi kresťanmi. Vtedy, keď ju prežívame, sme znamením pre svet, sme „sviatosťou“ Božej lásky. Sme ňou jedni pre druhých a sme ňou pre všetkých! Nejde iba o tú drobnú dobročinnosť, ktorú si môžeme navzájom poskytnúť. Často bývame necitliví, ľahostajní, máme odstup a namiesto toho, aby sme vnášali bratskú vzájomnosť, prinášame nevrlosť, chlad, sebectvo. Môžu s touto nevrlosťou, chladom a sebectvom naše cirkvi rásť? Môže takto azda rásť celá Cirkev? Nie, s mrzutosťou, chladom a egoizmom Cirkev nerastie: vzrastá iba vďaka láske, ktorá prichádza od Ducha Svätého.
Vzťah medzi Kainom a Ábelom (Gn 4):