Slovanský Boh Svetla: Kto je?

Slovanská mytológia a náboženstvo sú kľúčové pre pochopenie histórie a kultúry nášho územia. Pohanskí bohovia a viera sa na dlhú dobu stratili potlačením kresťanstvom. Napriek tomu sa vraciame ku kultúrnym odkazom našich predkov a pýtame sa, čím slovanská mytológia vlastne je, na čom je postavená, čo poskytovala svojim prívržencom a či bola naozaj taká primitívna, za akú sa zvykne považovať.

Slovanské náboženstvo bolo pohanské. Bolo ovplyvnené účinkovaním východnej (byzantskej) aj západnej (latinskej) cirkvi, germánskym Thorom a prebratím niektorých legiend. V princípe sa prvotná slovanská viera zakladala na týchto pilieroch:

• Rovnováha: Všetko na svete má byť v rovnováhe s prirodzeným poriadkom všetkého vo vesmíre. To, čo je Dobro, je Zlo a musí vyvolávať odvetnú reakciu.
• Rod: Rod ako ten, tvoriaci všetko živé, prenášajúci svojho ducha na všetok život. Bez Rodu bytosť nemôže byt živá, je to len chodiace telo. Po smrti táto podstaty nemizne, ale sa voľne prenáša do inej formy.
• Sila: Sila má osobitnú úlohu v protiklade Života a Smrti. Sú predvojom.

Slovania verili, že Svarog - Prapredok, od ktorého Slovania vedú svoj rod (národ), bol prvým Slovanom, tým, čo urobil Slovanov Slovanmi. Svarog ukončil stvorenie sveta, Nebeského cárstva.

V dávnej minulosti, keď si ľudia nevedeli vysvetliť rôzne zákonitosti, stvorili si bohov. Všímali si zmeny počasia aj kolobeh striedania období. Keď sa povie "mytológia", človek si v rýchlosti vybaví pompézne sochy a maľby rôznych bohov, či starobylé bájky. Mytológia ako taká sa automaticky spája s Gréckom, Rímom, či Egyptom. Na tú Slovanskú sa mnohokrát zabúda. Prečo je to tak? O slovanských bohoch sa zaznamenalo najmenej poznatkov. Dôvodom údajne bolo, že pisári a historici, ktorí by ju mali zaznamenať, sami prijali kresťanstvo.

Zachovaniu mien, pojmov, či rituálov vďačíme hlavne ústnemu podaniu a tradovaniu. Slovanské ponímanie sveta bolo celé stáročia potláčané štátno kresťanskou a komunistickou vládou. Staroslovanská kultúra, tradície a obrady boli zmenené, zamlčané, sfalšované, úmyselne ignorované a vykorenené z našich kníh.

Informácie o bytostiach slovanskej pohanskej viery sú veľmi strohé a v mnohých prípadoch aj protichodné, z čoho vyplýva, že sa nezachovali žiadne primárne historické pramene mapujúce túto mytológiu, tak ako je to napríklad u Grékov či severanov.

Každá mytológia či viera so sebou prináša základný mýtus o stvorení sveta. Slovanský mýtus o stvorení čerpá z kozmológie. Tvrdí, že starí Slovania považovali za praotca všetkých bohov božstvo menom Rod. Na úplnom počiatku - v nekončiacej sa temnote a chaose - prebýval Rod spiaci v zlatom vajci (prenesené pomenovanie vesmírneho korábu). Prebudil ho nepokoj a disharmónia všade naokolo. Následne, ako sa vykľul z vajca, symbolu nového života, stvoril svet tak, ako ho poznáme. Rod sa rozhodol oddeliť svetlo od temnoty, a tak vyvrhol slnko, ktoré malo ožarovať všetko naokolo. Nasledoval mesiac, ktorého miesto bolo na nočnej oblohe. Potom stvoril oceány a postupne i pôdu. Z tej začali vyrastať lesy a z nich vychádzali zvieratá. Nasledovala dúha, vďaka ktorej oddelil vodu od pevniny a pravdu od klamstva.

Keď sa Rod rozhliadol, bol so svojou prácou spokojný. Rod rozdelil svet na tri kráľovstvá - nebo, zem a podsvetie. Stvoril bohov, ktorých úlohou bolo udržiavať poriadok na svete, potom ľudí a nakoniec aj útočisko pre mŕtvych. Iná verzia tohto mýtu hovorí, že Rod obýval temnotu mimo zlatého vajca, ktoré napokon sám stvoril.

Mnohí akademici považujú Roda a Svaroga za dvoch rozdielnych bohov, avšak existujú aj interpretácie hovoriace, že ide o to isté božstvo figurujúce pod dvoma menami. Tieto interpretácie vychádzajú zo skúmania etymológie (pôvodu slova) Svarogovho mena. Skoré štúdie verili, že koreň mena svar bol prepožičaný zo sanskritu, kde znamená nebo či slnko. Až neskôr, koncom 19. storočia, sa lingvisti zhodli, že dané slovo pochádza pravdepodobne z protoslovanského svar (teplo, oheň) či starovýchodoslovanského svariti (ukuť niečo pri vysokej teplote), alebo staropoľského zwarzyć (zvariť, pevne spojiť ohňom/zvarením). Práve etymológia, resp.

Niektorí slovanskí bohovia:

Perún

Perún - najznámejší a najvyšší staroslovanský boh, obdobne známy aj ako Parom, Pierun, Perkunas. Bol bohom blesku, hromu, búrok a vojny. V mnohom sa podobal na boha Thora germánskej mytológie, kde mal určitú podobnosť aj v sekere. Tá bola jeho symbolom, kým symbolom Thora bolo kladivo. Perún vytváral blesky pomocou dvoch mlynských kameňov.

Perún: prchký boh búrky. Reve hromami a metá blesky, no prináša aj dážď a ten dáva úrodu. Preto je Perún aj bohom úrody. PER a UN znamená - Ten, kto silno bije, a preto je Perún bohom veľkých svetových vojen. Tie malé majú na starosti menší bohovia. Kto ho nahnevá, toho zabije bleskom, hromom alebo silným dupnutím, ktoré roztrhne zem a nešťastníka pohltí. Dá sa udobriť obetami. Najradšej má vysoký oheň starého duba, ktorý sýti jeho moc. Sám ich niekedy bleskom zapaľuje. Jeho najčastejším prívlastkom býva hromovládca.

Je pravdou, ochranca spravodlivosti - pod jeho ochranou sú súdy. Perún je stelesnením pohyblivej, mužskej podstaty, ktorá je v Oriente známa ako jang. Predstavuje silu vykonávajúcu zmenu. Vyzývaný bol napr. aj pri želaní zmeny počasia (pri potrebe dažďa v období sucha). Vyzývanie sa často konalo pri duboch (už vtedy naši predkovia vedeli o blahodarnom pôsobení dubového porastu na človeka - dnes psychotronici hovoria o kladnom pôsobení na auru). Sila najtvrdšieho stromu hrala určite tiež dôležitú úlohu pri zasvätení Perunovi. Tomuto rastlinnému reprezentantovi sa prinášali obete ako napr. Perun bol ochrancom hospodárov, ale aj strážcom plodov.

Práve on otáča Svarogovo koleso času. No nie vždy vyniká - napr. polia hriešnych ľudí zasypáva krúpami. Ovláda všetky prírodných živlov. S príchodom kresťanstva sa z neho stal sv. Ilija.

Perúnov sviatok sa v Rusku slávil zrejme 20. júla. Bol uctievaný vo Vagrii kde mal svoju modlu podivných tvarov. Meno boha sa odvodzuje od prešmyčky z pogoda (počasie) a mal by to byť teda boh počasia. Boh vetra a vzduchu. Jeho meno je odvodené od koreňa per a znamená „ten ktorý silne udiera“.

Ak do niečoho udrel blesk, stalo sa to posvätným a malo to kúzelnú moc prinášať zdravie a vitalitu. Perún bol aj garantom zmlúv a prísah spolu s Velesom. Z etnografických prameňov sa nám dochovala zmienka o tom že Perún (sv. Ilja) zabil na hore hada, aby tak oslobodil dobytok a vody.

Perún, slovanský boh hromu a blesku

Dažbog

Dažbog: horúcim srdcom zapaľuje ranné zore. Vládne rannej/dopoludňajšej/ strane, na ktorej má stajňu aj slnečný Svarožičov kôň. Je mladícky krásny, závidia mu aj bohyne. Ostatný bohovia na neho žiarlia a mračia sa, keď vidia, ako sa zrána ľudia klaňajú Svarožičovi a nevedomky sa tak klaňajú aj Dažbogovi. Preto zlomyseľne zastierajú slnečný východ mračnami, darčekmi obmäkčujú vrtkavú bohyňu počasia Pripelagu, aby robila ľuďom naprieky. Dažbog nosí ľuďom dážď, jeho meno je podobné dažďu.

Toto slnečné božstvo bolo uctievané predovšetkým v ročných rytmoch slnovratov a rovnodenností, ktoré mali veľký význam pre roľníkov. Bol neoddeliteľný v hospodárskom živote.

Dažbog, slovanský boh slnka a plodnosti

Stribog

O náplni tohto boha sa môžeme len dohadovať. V "Povesti vremennych let" k roku 980 je pripomínaný ako predmet viery vedľa Dažboga. V "Slove o pluku Igorovom" z 12. storočia sa spomína jeho vplyv na vetry. Je bohom búrky, bleskov a vetrov. Zároveň sa ale spájal s bohatstvom, spevom, láskou a počasím. Na základe príbehov starých Slovanov sa dá usúdiť, že nešlo o jednoznačne pozitívnu, ale ani zápornú postavu.

Jeho ambivalencia sa zrejme spájala s nestálosťou počasia. Keď prichádzali slnečné dni, ľudia to vnímali tak, že Stribog im dáva svoje požehnanie, ak prišla zima a dažde, Stribog sa hneval. Jeho meno je asi odvodené od pora, teda stred leta, teda pán leta.

Etymologia nám len niečo naznačuje: Odvodenie by mohlo byť od slova "stroj, striti", čo by naznačovalo funkciu správcu dobra a možno odnímateľa dobra, ktorý by stál v protiklade k Dažbogovi. Negatívnemu pôsobeniu Striboga zodpovedá aj citát zo "Slova o pluku Igorovom", kde Stribogovi vnuci vysielajú od mora svoje strely. Na záver treba teda povedať, že slovanský pôvod Striboga je zrejmý, jeho význam a tým aj obsah pôsobnosti tohto záhadného božstva nie.

Stribog, slovanský boh vetra a búrok

Ostatní bohovia a bohyne

• Pripelaga: bohyňa Zeme a prvotnej plodnosti, počasia, včiel. Vrtkavá, márnomyseľná, roztopašná, rada počúva lichôtky, trápi roľníkov suchom.
• Podaga: bohyňa počasia, má syna Striborga a štyroch pomocníkov, ochrancov - démonov vzduchu: Kráľa vetrov so ženu Veternicou, bratom Mrázom a Babou Jagou-Ježibabou.

Iné mytologické bytosti

Okrem bohov a bohýň mali Slovania aj iné mytologické bytosti:

• Narečnice, Údelnice, Víly Posestrice: vyslovujú osud človeka.
• Striga: je bohyňou vzduchu a vlahy.
• Rusalky: Do polovice majú telo ľudské, druhá polovica je rybia.
• Baba Jaga: démon požierajúca ľudí alebo ich duše, aby bola ľahká a mohla lietať.

Ďalší slovanskí bohovia

Panteón východných Slovanov tvorili: Perún, Džabog, Chors, Smargl, Stribog a Mokoš. Bohovia západných Slovanov boli pravdepodobne: Dažbog (Svarožič), Lada, Rod, Svarog, Perún, Morena a Veles. Polabskí (Porenut, Porevit, Prove, Rugievit, Svarožič-Radegast, Trojan a Živa) a pobaltskí (Belboh, Černoboh, Černohlav, Jarovit-Gerovit, Svantovít a Triglav) Slovania uctievali vlastných kmeňových bohov. Ich viera pretrvala najdlhšie, lebo kresťanstvo považovali iba za spôsob nadvlády Franskej ríše.

So slovanstvom a slovanmi sa dodnes spája mnoho zvykov a tradícií. Všetkým je dobre známa mytológia grécka, rímska, či starogermánska. Napriek tomu, že vyznievajú úlohy niektorých bohov fantasticky, zabúdame, že aj Slovania, naši predkovia, mali svoju vlastnú mytológiu. O nej sa nám zachovalo menej poznatkov, pretože pisári, ktorí by ju mohli zaznamenať, už v období rozmachu Slovanov sami prijali kresťanstvo a to veľmi neholdovalo popisovaniu iných náboženstiev tak, ako ešte v prvých storočiach nášho letopočtu. Boli sme pohanmi, ktorých náboženstvo nebolo nutné skúmať a zaznamenávať.

Slovanská mytológia sa skladala len veľmi ťažko, nedostatok materiálov sa zanietení národovci pokúsili vypl­niť množstvom mystifikácií. Panteón staropoľských božstiev vymyslel podľa rímskeho vzoru renesančný kronikár Ján Dlugosz. V Čechách sa j o niečo podobné snažili tvorcovia Rukopisu Královedvorského a Zelenohorského, Jozef Lin­da a Václav Hanka.

Navyše, podľa neveľkého množstva skutočne cenných materiálov, môže­me predpokladať, že naši predkovia nedospeli k vytvoreniu jednotného náboženského systé­mu. Polabski a pobaltskí Slovania, ktorí si v sty­ku s neveľmi šetrne vedenými misiami nemeckého duchovenstva, uchovali svoju vieru až do 1. polovice 12.storočia, uctievali Svantovíta a Radegasta. Východní a južní Slovania tieto božstvá nepoznali.

O utriedenie tohto zmätku, v snahe vytvoriť jednotný ideologický systém, ktorý by mohol slúžiť ako opora zjednotenému štátu, sa pokúsil kyjevský veľkoknieža Vladimír. Po uchopení moci v Kyjeve roku 980 vytvoril nový, všeo­becne platný panteón - slovanskí bohovia. Jeho snaha nebola úspešná. Novopečený panovník si uvedomil, že presadzovaním slovanského náboženstva sa v rámci európskeho civilizačného okruhu dostane do izolácie. Preto po sobáši s byzantskou princeznou prestúpil na pravoslávie, aby toto vierovyznanie začal šíriť i vo svojom štáte.

Vedúcou osobnosťou kyjevského panteónu bol Perún - Boh hromu a blesku, obdoba gréckeho Dia, rímskeho Jupitera, germánskeho Thora, či tiež indického Indru. Bol to Boh poriadku, mocný muž, ktorý usporiadal svet a nastolil zá­kon. Keďže slovanský panteónom bohov nie je uceleným systém zachovaných mýtov, ne­nájdeme tu ani príbehy o súbojoch tohto bož­stva s mýtickou obludou či Chaosom ako v ná­boženských systémoch Indov, Germánov či Grékov. Na základe spoločného indoeuróp­skeho dedičstva, v rámci ktorého sa určité po­stavy a situácie opakovali, však môžeme exis­tenciu takéhoto rozprávania predpokladať. Je­ho modifikované útržky nájdeme v bielorus­kých rozprávkach o boji Boha s čertom.

Ako patrón bojovníkov býval Perún zobrazo­vaný v podobe urasteného, plecitého muža s hustými fúzmi a bradou. Jeho atribútom bolo kladivo, vrhaním ktorého údajne vznikali hromy a bojová sekera. Jeho meno sa spomína v texte hypotetickej mierovej zmluvy, údajne uzavretej medzi Rusmi a predstaviteľmi Byzantskej ríše po výprave Olega roku 907. Hoci o autentickos­ti výpravy a zmluvy sa dnes pochybuje, fakt, že na Perúnovo meno prisahali členovia vojenskej družiny kniežaťa, vypovedá o kultúrnej klíme, ktorá na Rusi panovala ešte zhruba v 11. storočí, počas vzniku Nestorovho letopisu.

Podobne ako u germánskeho Thora, aj u Pe­rúna popri jeho vznešenej, bojovníckej podobe, existovala aj podoba ľudovejšia. V jej svetle bol Perún patrónom kováčov, remeselníkov, ktorí sa v rámci indoeurópskych spoločenstiev po tisíc­ročia tešili mimoriadnej ucte. Posvätnosť bož­stva sa vzťahovala aj na predmety s ním späté. Na ochranu pred búrkou preto Rusi zakopávali pod prah kladivo. Malé kladivko bolo tiež čas­tým amuletom. Jeho nositeľ totiž získaval aspoň časť Perúnovej moci a bol tak schopný vzdoro­vať silám zla. V neskoršom systéme ruského stredovekého dvojveria sa Perún zmenil na svätého Iľju - hromobijcu.

Druhým významným božstvom v panteóne Vladimíra bol Stribog, vládca nebies. V Slove o pluku Igorovom sú vetry nazvané vnukmi Striboga. Jeho gréckou analógiou by bol Kronos, prípadne Uranos, Diov predchodca trónu, kde vládli slovanskí bo­hovia. Tak ako vystriedal v Grécku Krona Zeus, v Rusku na Stribogovo miesto nastúpil Perún.

Významné postavenie v rebríčku slovanskí bohovia zaujímal Dažbog - tzv. deus dator tj. boh darca (ten, čo dáva). Bol bohom slnka ako zdroja svetla a tepla, zosobnenia životodarného princípu. V gréckej mytológii mu zodpovedal Apolón. Kráľovstvom Dažboga bol priestor, ktorý bezprostredne obklopoval Zem a v kto­rom sa nachádzalo aj Slnko. Tento priestor bol v predstavách starých Slovanov obklopený ne­beskou kupolou. Nad a za ňou sa nachádzali zásoby dažďovej vody a sídlili tam vetry. Túto, pred zrakom človeka skrytú oblasť, mal vo svo­jej kompetencii Stribog.

Popri Dažbogovi obyvatelia starej Rusi v ob­dobí vlády Vladimíra poznali aj Chorsa. Boha slnečného kotúča. Obdobou tohto boha je grécky Hélios, božstvo, ktoré sa každý deň že­nie oblohou v záprahu ťahanom lietajúcimi koňmi. Takéto slnečné kone nájdeme v ľudo­vom rezbárstve v podobe konských hlavičiek na črpákoch, miskách či koncoch lyžíc -pričom dno lyžice, misky alebo pohára symbo­lizovalo „voz".

Najdôležitejším odvetvím hospodárstva ranostredovekej Rusi bolo obrábanie polí. Roľníci bedlivo sledovali, koľko sa v ktorom roku urodí obilia. V dobových podmienkach každý pokles úrody viedol k hladomoru a následne i k epidémiám. Keďže neúrody a pohromy nimi spôsobené pri­chádzali neočakávane a ich vznik si ľudia nedo­kázali vysvetliť, snažili sa získať priazeň božstiev, ktoré podľa ich názoru tieto prírodné sily ovláda­li. Na starej Rusi k nim patril ďalší z členov kyjevského panteónu - Simargl, božstvo pravdepo­dobne indoiránskeho pôvodu, zobrazované v po­dobe okrídleného psa. V staroindickej Aveste náj­deme okrídlených psov - tzv. simurgov. Na rus­ských výšivkách a keramike býva Simargl zobra­zený v spleti púčikov rastlín. Je pravdepodobné, že bol patrónom rastlinstva, bohom semien a výhonkov. Krídla predurčili aj jeho ďalšiu funk­ciu - keďže bol pohyblivý a rýchly, stal sa poslom slovanským bohov, zvestovateľom správ nebeskej vrchnosti na Zemi. V neskoršom období ho obyvatelia sta­rej Rusi uctievali pod názvom Pereplut ako boha úrody.

Mimo panteónu zostal Veles (Volos) - pravde­podobne preto, že bol hlavným božstvom Novgorodu, mesta, ktoré jediné bolo schopné zatie­niť slávu Kyjeva. Jeho kult bol potlačený veľkokniežacou mocou a v meste nad riekou Volchvou bol vztýčený idol Perúna ako symbol jed­notného štátu a neobmedzenej panovníckej mo­ci.

V Lavrentijevskom letopise, základ ktorého tvorí Nestorov letopis, vy­tvorený na základe textov a dokumentov z oko­lia Kyjeva, prisahajú Rusi na svojho boha Perú­na a na Velesa, boha stád. V Novgorodskom pia­tom letopise je však v prísahe meno Perúna vy­nechané. V predstavách Rusov vystupoval Veles ako boh plodnosti, ochranca pastierov a dobytka. Tá­to jeho podoba sa v ranom stredoveku transfor­movala na svätého Blažeja (Vlasija), ktorý mal podobnú funkciu. V protiklade k Perúnovi, vlád­covi nebies a predstaviteľovi nebeských božstiev, bol Veles spätý so Zemou a patril k tzv. chtonickým božstvám - božstvá zeme. Jeho konkrétnu prítomnosť si ľudia predstavovali ako pohyb v rozmanitých zvieracích podobách - najčas­tejšie medveďa a vlka. S uctievaním Velesa boli späté rozmanité rituály, ktoré mali zabezpečiť plodnosť a boli vykonávané žrecmi, odetými v medvedích či vlčích kožiach. V Novgorode bol ako patrón mesta - obchodnej a námornej veľ­moci - tradične spätý s vodným živlom a vystupoval v podobe vodného jaštera.

Obrovská rozloha starej Rusi sa koncom 11. za­čiatkom 12. storočia stala jednou z príčin rozpa­du ústrednej moci a vzniku systému v podstate nezávislých kniežatstiev. V cirkevnej ideológii viacerých z nich sa pod rúškom pravoslávia skrý­vali staré pohanské predstavy. Slovanskí bohovia sa pretransformovali do svätých - Perún do Iľju - Hromobijcu. Veles do Blažeja - pastiera. Mokoš - matka zem sa zas ukryla za Pannu Máriu. Ešte v 19. storočí sa ruské ženy utiekali k bohorodičke, ak mali ťažkosti s počatím. Toto súžitie predkresťanských a kresťanských predstáv nazývame dvojverie. Jeho vplyv sa výrazne odrazil aj v spoločenskom statuse ranostredovekých ruských duchovných, ktorí v podstate zdedili množstvo z funkcií svojich pohanských predchodcov - žre­cov. V cennej pamiatke ruského stredovekého písomníctva, Pateriku kyjevskopečorského kláš­tora, nachádzame zmienky o tom, že mních do­káže zmeniť popol na múku, ovplyvniť plodnosť prasiat alebo vysušiť jazero.

tags: #slovansky #boh #svetla