Verona, mesto s bohatou históriou a kultúrou, zohrávalo významnú úlohu v stredoveku. Takmer všetky antické mestá sa stali mestami aj v stredoveku (Chester, Kolín, Viedeň, Bologna, Verona). V antike sa život odohrával medzi fórom, divadlom a kúpeľmi, v stredoveku bolo centrom mestského života trhovisko, námestie a katedrála.
Verona, Piazza delle Erbe.
Konštantín a Významné Bitky
V roku 312 podnikol Konštantín vojenskú výpravu proti Maxentiovi, ktorej cieľom bolo dobytie Ríma a vyhlásenie sa aj za vládcu Itálie. Verona však nemala byť získaná tak ľahko. Konštantín mesto obkľúčil, ale zaútočiť naň už nestihol. Pomedzi jeho barikády utiekol z mesta veliteľ Pompeianus a úspešne dokázal zostaviť vojsko, s ktorým sa vrátil späť bojovať s Konštantínovými vojakmi.
Hrozilo, že teraz bude obkľúčený Konštantín, avšak opäť nabudil svojich mužov osobným príkladom, keď viedol kavalériu, ktorej sa podarilo preraziť jednu stranu nepriateľskej línie. Boj trval do hlbokej noci, až kým nepadol aj sám Pompeianus. Ross Cowan z glasgowskej univerzity píše: „Konštantín bol vyčerpaný a pokrytý krvou tých, ktorých zabil. Duces (generáli) a tribunes sa ponáhľali pogratulovať objímajúc ho a podávajúc mu ruky, avšak augustus mal len málo času na oslavy. Vrátil sa na obliehacie stanovište a vyzval mesto, aby sa vzdalo.“ Verona ponuku prijala.
Bitka pri Mulvijskom moste.
Konštantínova Vízia a Bitka pri Mulvijskom Moste
Práve počas pochodu k Rímu sa udial jeden z najzásadnejších momentov augustovho života: Konštantín zočil na oblohe akýsi zvláštny úkaz, XP - Chi-Ro, čo je symbol kresťanského Boha umučeného na zemi, Ježiša Krista. Pod symbolom bol latinský nápis In Hoc Signo Vinces, čo v preklade znamená „V tomto znamení zvíťazíš“. Konštantínova nálada sa zlepšila, opäť si začal veriť. Konštantín bol navyše o svojej zázračnej vízii následne uistený aj vo svojom sne.
Lactantius píše: „Konštantín bol v spánku napomenutý, aby na štítoch svojich vojakov vyznačil nebeské znamenie Boha a tak zviedol bitku. Učinil tak, ako mu bolo prikázané, a dal na štítoch vyznačiť Kristov monogram priečne položeným písmenom X na vrchole zahnutým (písmeno P). Vojsko vyzbrojené týmto znamením chopilo sa zbraní.“ Augustus prikázal všetkým vojakom, aby si znak spojeného XP namaľovali na svoje štíty, čím akoby dával svoje vojsko pod ochranu onoho kresťanského Boha.
Bitka pri Mulvijskom moste sa odohrala 28. októbra 312. Prvých niekoľko hodín sa bojovalo na protiľahlom brehu oproti múrom Ríma. Bolo tam dosť veľké priestranstvo pre Konštantínovu armádu, ktorú prišli „privítať“ Maxentiove predvoje. Sám Maxentius sa zatiaľ schovával za múrmi večného mesta. Tu si dal aj vyveštiť zo Sibyliných kníh, ako bitka dopadne. Dostalo sa mu tejto odpovede: „V ten deň zahynie nepriateľ Rimanov.“ Bola to správa, ktorá Maxentia viditeľne potešila.
Boj za mostom sa však z jeho pohľadu nevyvíjal dobre. Konštantínovej armáde sa podarilo zatlačiť nepriateľa až takmer k Mulvijskému mostu vďaka prekvapivému útoku silnej kavalérie, čo bola u Konštantína obzvlášť silná zbraň. Boli vlastne dva takéto mosty ponad rieku Tiber: prvý bol starý kamenný most používaný bežne obyvateľmi, kupcami, návštevníkmi mesta atď. Druhým premostením bola drevená vojenská pontónová stavba; šlo o veľké množstvo člnov priviazaných k sebe, na ktorých boli nabité laty. Tento druhý most dal postaviť sám Maxentius očakávajúci prichádzajúceho nepriateľa, aby sa po ňom dokázalo prepraviť veľké množstvo vojakov a zásob na druhú stranu za krátku chvíľu.
Maxentius povzbudený „žičlivým“ proroctvom sa rozhodol zariskovať a vyjsť spoza hradieb dúfajúc, že tým povzbudí upadajúcu morálku svojich tak, ako sa to napríklad podarilo aj Konštantínovi v bitke pri Turíne či azda samotnému Cézarovi pred viac ako 250 rokmi počas jeho kampane v Gálii. Veľmi skoro po prekročení mosta však pocítil ťaživosť situácie, v ktorej sa nachádzalo jeho vojsko.
Maxentius spanikáril a začal utekať späť na pontónový most. Drevený most však nápor tisícov rovnako panikáriacich vojakov nevydržal a na niektorých miestach začal povoľovať. Takto sa kus mosta prepadol priamo pod Maxentiom, ktorý spadol do mohutného Tiberu a jeho železné brnenie ho ťahalo pod hladinu, až kým sa neutopil. Americký historik Raymond van Dam o tejto udalosti výstižne uvádza: „Vo víre občianskych vojen nebola bitka o Mulvijský most nijako výnimočnou. Bol to konflikt medzi synmi dvoch vladárov... avšak už v antickom období sa najslávnejšou epizódou bitky stala oná Konštantínova vízia.“ Maxentiova smrť bola de facto Konštantínovým šach-matom.
Vojaci brániaci Rím sa vzdali, keďže ich „zamestnávateľ“, ktorý im platil a pre ktorého „pracovali“, bol už mŕtvy. Takíto ľudia si teda museli čo najrýchlejšie nájsť nového chlebodarcu a ten stál priamo pred nimi.
Konštantínove Reformy a Zákony
Konštantín zorganizoval v Ríme veľkolepú vojenskú prehliadku a nastolil nový režim, keď do niekoľkých významných úradov dosadil svojich ľudí. Popravil tiež nejakých Maxentiových blízkych spolupracovníkov, rozhodne však nešlo o veľké čistky. Nový augustus tiež vrátil kresťanskej cirkvi predmety skonfiškované štátom z kostolov. V tomto čase sa však ešte nový vládca pustil do tvorby nových zákonov. Tie zahrnovali isté ekonomické reformy, ako napríklad podporu mnohodetných rodín či zrušenie špeciálnej dane pre slobodných a nezadaných. Najväčšia reforma, na ktorú sa chystal, bolo zrovnoprávnenie členov kresťanskej cirkvi a uctievačov Krista s ostatným ľudom.
Tresty ponechával naďalej veľmi prísne až brutálne: doživotie v baniach, odsúdenie na galeje či na život gladiátora, či dokonca rovno hodenie previnilca divým šelmám. Z dôvodu kresťanskej piety však bolo zakázané ukrižovanie. Za bežný trest sa naďalej uznávalo aj mučenie. Okrem toho sa augustus pustil aj do veľkého programu budovania kresťanských chrámov vo večnom meste.
Konštantínova Voľba a Ovládnutie Rímskej Ríše
Armády oboch augustov sa 8. októbra 316 stretli neďaleko mesta Cibalae (dnešné Vincovici) na východe dnešného Chorvátska. Konštantín bol vo výhodnejšom postavení na vrchu miestnej vyvýšeniny, kým Liciniove vojská boli pod ňou. Konštantín útočil, jeho sok stál zatiaľ v obrannom postavení. Boj už prebiehal niekoľko dlhých hodín, keď sa vládca Ríma osobne chopil iniciatívy (ako už toľkokrát predtým) a jeho kavaléria nečakane silným útokom prepadla ľavú stranu Liciniových radov. Padlo asi 20-tisíc nepriateľových vojakov a sám Licinius sa zachránil len vďaka tomu, že na bojisko už padla tma a on sa tak mohol nepozorovane vytratiť.
Avšak v žiadnom prípade nemal v úmysle vzdať sa. Utiekol do Dacie, kde opäť verboval vojsko. Potom vyslal svojho zástupcu na rokovania o prímerí s Konštantínom, tie však stroskotali. Konštantínova vojna s Liciniom a jeho postupné ovládnutie celej Rímskej ríše. Ďalšia bitka medzi oboma mužmi sa teda udiala až v prvých júlových dňoch roku 324. Miestom stretnutia sa stal Hadrianopol (dnešné Edirne), ktorý sa nachádza v európskej časti dnešného Turecka. Konštantínovi sa podarilo prekvapiť Licinia prebrodením rieky Hebrus a nečakaným výpadom. Nepriateľove jednotky sa stiahli na kopec, avšak Konštantínova armáda ich prenasledovala aj naďalej. Na konci dňa sa jej podarilo pobiť 34-tisíc Liciniových vojakov. Ostatok sa stiahol k Byzantiu, kde nastala posledná bitka oboch sokov: tentokrát však námorná pri Chersonese.
Licinius bol zanedlho konečne zajatý a poslaný do vyhnanstva, no nie nadlho. Odahl vo svojej výpovedi pokračuje slovami: „Pre podozrivé vlastizradné konanie a tiež na želanie velenia armády boli obaja (Licinius a jeho spoluvládca Martinianus) popravení.“ Stephenson však s touto výpoveďou nesúhlasí a hovorí, že Licinius bol zavraždený pre obyčajnú nemilosrdnosť víťaza.
Po konečnej porážke Licinia sa Konštantín vydal do ďalšieho boja, tentokrát však značne netypického pre rímskeho augusta: rozhodol sa ukončiť nebezpečné rozpory, ktoré sužovali kresťanskú cirkev a hrozili jej roztrhnutím.