Viedeň, hlavné mesto Rakúska, je mesto dýchajúce eleganciou a spájajúce v sebe cisársku históriu s modernou architektúrou. Viedeň je plná rôznych kostolov. Pozrieme sa však nielen na pomyselné, ale aj skutočné katedrály.
I z kamenia, ktoré ti niekto nahrnul do cesty, môžeš postaviť katedrálu - povedal Viktor Frankl, slávny viedenský rodák a psychiater, rozhodne vedel, o čom hovorí. Prežil totiž koncentračný tábor a napísal o ňom i knihu, ako napriek všetkému povedať životu áno. A životu áno, potom, keď prežil koncentračný tábor, povedal i rodák z Bratislavy, Pavel Taussig. On svoju katedrálu z kamenia, ktoré pred neho osud nahrnul, postavil aj vďaka vtipu, pripomína Tibor Macák, ktorý ho navštívil vo Frankfurte nad Mohanom.
Dlhú dobu boli odborníci presvedčení, že Kostol sv. Ruprechta je najstarším kostolom vo Viedni. Archeologické a historické výskumy však dokázali, že Kostol sv. Petra je pravdepodobne starší ako Kostol sv. Ruprechta, aj keď sa z jeho pôvodnej podoby zachovalo len torzo, pretože bol niekoľkokrát prestavaný.
Traduje sa, že Kostol sv. Ruprechta vznikol na ploche starovekej rímskej Vindobony. Podľa legendy postavili kostol sv. Ruprecht a jeho dvaja žiaci Cunaldus a Gisalrich, niekedy okolo roku 740. Časť bádateľov spája kostol dokonca s írsko-škótskymi misiami, ktoré v ranom stredoveku výraznou mierou participovali na christianizácii nemecky hovoriacich krajín.
Svätá rímska ríša Karola Veľkého sa v roku 843 Verdunskou zmluvou rozdelila medzi jeho troch synov na Východofranskú ríšu (nemecky hovoriace krajiny), Burgundsko (pás približne od dnešného Holandska až po Švajčiarsko) a Západofranskú ríšu (Francúzsko). Historické správy následne hovoria o Kostole sv. Ruprechta ako o centre katolíckeho náboženského života vo Viedni až do roku 1147, kedy túto funkciu prebral Stephansdom.
V období rokov 881 - 1030 sa Viedeň niekoľkokrát stala cieľom útoku starých Maďarov, ktorí zničili Veľkomoravskú ríšu. Z roku 1200 sa zachovala správa, podľa ktorej miestny vojvoda Heinrich venoval Kostolu sv. Ruprechta väčší finančný obnos. Kostol sa v tomto čase nachádzal v blízkosti budovy viedenskej soľnej spoločnosti, ktorá existovala už od 9. storočia a obchodovala po Dunaji so soľou zo Salzburgu. Je zrejmé, že z tohto obchodu mal finančný zisk aj Kostol sv. Ruprechta.
Počas svojej existencie bol niekoľkokrát prestavaný, nedobyli ho ani Mongoli, ktorí po porážke vojsk uhorského panovníka Belu IV. v roku 1242 prenikli až k Bratislave, pričom mongolské prieskumné jednotky vypálili niekoľko dedín nielen v okolí Bratislavy, ale aj v východorakúskom Podunajsku. V roku 1276 však kostol vyhorel, nanovo sa teda musel vybudovať celý chór. Južnú loď kostola dostavali až v 15. storočí. Dodnes sú súčasťou kostola dve románske vitráže, ktoré prežili celú pohnutú históriu Viedne a nezničili ich ani sovietske vojská, ktoré v apríli 1945 obsadili Viedeň, pričom kostol bol pri bojoch v meste čiastočne zničený a značne poškodený. Na vitrážach je vyobrazený Ukrižovaný Kristus a Madona s malým Ježiškom.
Okrem spomenutých románskych vitráží sa na oknách nachádzajú aj moderné vitráže od Lýdie Ropoltovej (Daniel v jame levovej, Jonáš a veľryba a Traja mladíci v ohnivej peci) a vitráže Heinricha Tahelda z roku 1949. Priznám sa však, že mne osobne sa tieto vitráže až tak veľmi nepáčia, ako spomenuté románske vitráže. V okolí Kostola svätého Ruprechta a Kostola svätého Petra sa nachádzali aj stredoveké cintoríny, ktoré sa však kvôli rozširovaniu mesta prestali používať pravdepodobne niekedy okolo roku 1265, kosti mŕtvych presunuli do osárií a krýpt spomenutých kostolov. Z obdobia stredoveku pochádzajú aj zvyšky sarkofágu rakúskeho svätca, sv. Vitalisa.
V roku 1526 v bitke pri Moháči osmanskí Turci zničili uhorské vojsko, uhorský panovník Ľudovít II. Jagelovský v bitke padol. Turci obsadili drvivú časť Uhorska a v roku 1529 sa pokúsili dobyť po prvýkrát Bratislavu a Viedeň. Ich útok sa skončil neúspechom, spôsobili však obom mestám veľké škody a takisto pri útoku zahynulo množstvo kresťanov.
V roku 1533 získali Kostol sv. Ruprechta rakúski františkáni, pretože Turci zničili františkánsky kláštor sv. Theobalda. Mnísi kostol opravili, znova dali do prevádzky aj kryptu v podzemí kostola, kam pochovali svojich františkánskych bratov a kňazov zavraždených Turkami. Kostol sv. Ruprechta má na svojej veži dodnes funkčné najstaršie viedenské kostolné zvony, ktoré boli vytvorené pred rokom 1280. V severnej časti hlavnej veže sa nachádza známa socha sv. Ruprechta.
Kostol mal vždy významnú úlohu v stredovekých rakúskych dejinách. Dodnes sa tu nachádza heslo cisára Fridricha III. z roku 1439, ktorý bol dlhoročným súperom uhorského panovníka Žigmunda Luxemburského. V hesle sa nachádza nápis AEIOU ( AUSTRIAE EST IMPERARE ORBI UNIVERSO), ktoré bolo heslom Fridricha III.
V roku 1622 kostol získal barokovú výzdobu, hlavný barokový oltár stál nad románskou oltárnou doskou. Viedeň bola počas tridsaťročnej vojny (1618 - 1648) čiastočne poškodená švédskymi a francúzskymi vojskami - Francúzi a Švédi sa vo svojom boji proti Habsburgovcom spájali nielen s uhorskými kalvínmi a protestantmi, ale aj s osmanskými Turkami. V roku 1683 Viedeň takmer dobyli osmanské vojská, vďaka poľskej pomoci sa však podarilo mesto ubrániť. Kostol sv. Ruprechta bol čiastočne poškodený streľbou tureckých diel.
Po porážke Turkov čakalo Habsburskú monarchiu obdobie rozmachu, ktoré načas zastavili až vojny o Rakúske dedičstvo (1740 - 1748) a Sedemročná vojna (1756 - 1763). Habsburská panovníčka Mária Terézia a jej manžel František Lotrinský však dokázali krajinu nielen ubrániť, ale aj vnútorne posilniť reformami.
V roku 1740, na tisíce výročie vzniku chrámu, sa obnovil celý interiér chrámu. Veľký románsky kríž, ktorý ozdoboval Kostol sv. Ruprechta od jeho vzniku až po rok 1740 sa cez osobu viedenského starostu Josefa Antona Bellesiniho nakoniec dostal do kaplnky Melkenhof a dnes sa nachádza v známom kláštornom kostole opátstva v Melku.
Po smrti Márie Terézie sa v roku 1780 stal panovníkom Habsburskej ríše jej syn Jozef II. Na rozdiel od svojej katolíckej matky bol Jozef II. slobodomurár a nepriateľ Cirkvi. Kostol počas jeho vlády do roku 1790 spravovalo viedenské Bratstvo chudobných, ktoré sa duchovne aj telesne staralo o najchudobnejších Viedenčanov a členovia tohto bratstva spravovali aj viedenské starobince a verejné nemocnice. Jozef II. bratstvo zrušil a kostol chcel zbúrať, zamýšľal na jeho mieste postaviť nové mestské budovy. Členovia Bratstva chudobných rozšírili aj podzemné priestory kostola.
V krypte našli svoje posledné miesto odpočinku tisíce najchudobnejších Viedenčanov, neskôr pri prestavbe mesta však bola väčšina kostí premiestnená na iné viedenské cintoríny. V krypte sa však dodnes nachádza približne okolo 100 hrobov, pozoruhodná je rakva baróna Bertelottiho z roku 1739, ktorý bol cirkevným dobrodincom. Jeho rakva je vyzdobená majestátnymi hlavami anjelov, lebkami a kvetmi. Kostol sv. Ruprechta teda chátral od roku 1780 až do konečnej porážky Napoleona v roku 1815.
Neplnil ani svoju základnú funkciu a viedenskí architekti a stavebníci už rátali, že sa bude môcť zbúrať a na jeho mieste sa postavia nové mestské budovy a vybuduje mestská infraštruktúra. Celý barokový a starší mobiliár Kostola sv. Ruprechta previezli do Stephansdomu, zakázalo sa v kostole zvonenie a pripravili sa búracie práce. Neprajníci kostola nakoniec neslávili úspech. Za jeho záchranu vystúpil katolícky spolok pod vedením katolíckej aktivistky Elisabeth Ernstovej, ktorá sa starala o chudobných a na audiencii u cisára Františka I. vybavila finančný dar 12 000 zlatých na opravu a takisto vybavila potvrdenie, že kostol sa búrať nebude.
Kostol sa Božím pričinením teda podarilo zachrániť a od roku 1831 sa v ňom opäť začali slúžiť sväté omše. Veriaci z okolia svoj chrám chránili a zveľaďovali. Úcta k Panne Márie stála pri zrode Združenia sv. Ruprechta, členovia združenia začali organizovať púte do Mariazellu. V roku 1846 sa však v okolí kostola výrazne zmenila štruktúra obyvateľstva, po porážke povstania v Krakove sa do Viedne prisťahovalo množstvo Poliakov, ktorí sa usídlili práve v okolí Kostola sv. Ruprechta. Kostol sa tak dostal pod správu poľských kňazov a stal sa poľským kostolom, takže ho miestne nemecky hovoriace obyvateľstvo postupne prestalo navštevovať.
Anšlus Rakúska znamenal, že sa Rakúsko dostalo do úplného područia Hitlerovského Nemecka. Rakúšania sa stali ríšskymi občanmi a umierali na európskych či afrických bojiskách. V roku 1945 sovietska armáda vyhnala nemecké jednotky z Viedne (Viedeň bránili elitné divízie Waffen SS Das Reich, LSSAH, Prinz Eugen, Maria Theresa). Kostol sv. Ruprechta bol čiastočne poškodený bojovými operáciami, v rokoch 1946 - 1949 však bol opravený. Paradoxne najväčšou hrozbou bola demolácia niektorých okolitých, vojnou poškodených starých budov, takže museli nastúpiť stavební odborníci, aby kostol, ohrozený výbuchmi a otrasmi zachránili.
Keď zavítate do Viedne, Kostol sv. Ruprechta určite stojí za návštevu. Pre tradične orientovaných katolíkov dôležité informácia - interiér je ozaj minimalistický, mne osobne sa súčasný interiér veľmi nepáči a dúfam, že sa v blízkej budúcnosti zmení. Čo ma fascinuje, je história kostola, jeho architektúra a románsky duch, ktorý z neho stále sála.
Najviac mi však vyhovuje skutočnosť, že Kostol sv. Ruprechta nie je až tak známy, ako iné viedenské chrámy a pamiatky, čo považujem za veľké pozitívum, pretože v preplnenej Viedni prestavuje tento chrám a jeho okolie aspoň čiastočne oázu pokoja, vzdialenú od hektického ruchu a turistov.
Karlskirche - barokový klenot Viedne
Karlskirche je zasvätený môjmu krstnému patrónovi. Kostol stojí na viedenskom Karlovom námestí (Karlsplatz) a bol postavený v rokoch 1715 až 1737 počas vlády Karola VI. Karlskirche bol postavený na základe sľubu Karola VI. Karlskirche má rozmery 80x60 metrov a kupola sa týči do výšky 72 metrov. Pre veriacich je kostol otvorený denne od 7:30 do 19:00, v sobotu od 8:30 a v nedeľu od 9:00. Pre turistov je potom kostol otvorený denne od 9:00 do 19:00 a v nedeľu od 12:00.
Na sľub výstavby Karlskirche odkazuje okrem iného aj nápis nad jeho hlavným vchodom. Nápis hovorí: „Vota mea reddam in conspectu timentium Deum“, čo v preklade znamená: „Chcem splniť sľub pred tými, ktorí majú bázeň pred Bohom.“ Slová sľubu podčiarknuté Bohabojnosťou vyslovil sám cisár Karol VI., otec neskoršej panovníčky Márie Terézie. No nevyslovil ich len tak, z krátkej chvíle či rozmaru.
Viedeň v roku 1713 zažívala svoju ďalšiu (niekoľkokrát sa vracajúcu) epidémiu infekčnej choroby, ktorá sa už stala predmetom viedenského príslovia: „Vo Viedni panuje vietor, alebo mor.“ Presne tak, tým dôvodom bol mor - infekčná choroba vyvolávaná baktériou Yersinia pestis. Jej dopady na ľudské zdravie a životy poznáme. Cisár Karol VI. neutiekol pred morom z mesta, ako to urobil spolu s celým dvorom v čase morovej epidémie v 17. storočí jeho otec cisár Leopold, ale zostal s manželkou aj deťmi vo Viedni.
22. októbra 1713 zvolal cisár do súkromného kostola Habsburgovcov Augustinerkirche starostu mesta, radných pánov, šľachtu aj cirkevných hodnostárov, aby v slávnostných rúchach v spoločnom sprievode a modlitbách pred očami ľudu prešli mestom k Stephansdomu. „Nemohol chýbať zázračný obraz Panny Márie Potsch, dávno osvedčený na púťach za odvrátenie nebezpečenstva Turkov, ani relikvie sv. Karola Boromejského. V dóme padol Karol VI. na kolená pred hlavným oltárom, prosil o zdravie všetkých krajín monarchie a prisľúbil postaviť Boží chrám z vďačnosti. Svoj sľub zvečnil na papieri, jeho prepis je zamurovaný v základnom kameni, ktorý sám položil…“, opisuje slávnostné vyrieknutie sľubu Jana Gregor-Roglerová.
Jeseň a nastupujúca zima 1713 konečne priniesli úľavu, epidémia ustupovala, nadišiel teda čas splniť sľub - stavbou kostola poďakovať Bohu za víťazstvo nad vyčíňaním moru. Chystal sa preto položiť a posvätiť základný kameň kostola. Na akt posvätenia 4. februára 1716 totiž povolal chorý viedenský biskup ako svojho zástupcu nitrianskeho biskupa Ladislava IV. Adama Mikuláša Erdödiho.
Výstavba kostola Karlskirche sa začala v roku 1715, keď Karol VI. poveril architekta Johanna Bernharda Fischera von Erlacha, aby ho navrhol. Bola vyhlásená architektonická súťaž, v ktorej zvíťazil habsburský dvorný architekt Johann Bernhard Fischer von Erlach, ktorý tak mohol realizovať svoje posledné a zároveň vrcholné dielo. Stavať sa začalo v roku 1716 pod dohľadom ďalšieho architekta a staviteľa Antona Erharda Martinelliho.
Fischer von Erlach ako tvorca historickej architektúry zjednotil na tomto kostole najrozmanitejšie prvky, čím ilustroval svoj syntetický štýl. Karlskirche je síce postavený v barokovom slohu, no sú na ňom viditeľné aj vplyvy antickej, byzantskej a renesančnej architektúry. Antický grécky a rímsky vplyv je zrejmý predovšetkým na stĺporadí nad hlavným portálom, ktorý zodpovedá gréckemu chrámovému portiku. No predovšetkým upútajú vašu pozornosť dva mohutné 30-metrové stĺpy, za ktorými stojí taliansky sochár Lorenzo Mattielli, často spolupracujúci s Fischerom von Erlach.
Je viac než isté, že boli ich vzormi, no oproti originálom neznázorňujú rímske vojenské ťaženia proti barbarom, ale basreliéfy zo života svätého Karola Boromejského - patróna boja proti moru. Vedľa obrích stĺpov sa rozprestierajú dva vežové pavilóny reprezentujúce vplyv rímskeho baroka (Bernini a Borromini). Johann Bernhard Fischer von Erlach držal nad stavbou „taktovku“ do roku 1723, kedy podľahol ťažkej chorobe a započaté dielo prevzal jeho syn Joseph Emanuel Fischer von Erlach. Ten stavbu kostola v roku 1737 aj dokončil.
O impozantnú freskovú výzdobu kupoly, ktorá vám po spoplatnenom vstupe do kostola ihneď „ukradne“ oči a zmysly, sa postarali geniálni maliari baroka - Gaetano Fanti a hlavne Johann Michael Rottmayr. Ich fresky pokrývajú priestor až 1250 metrov štvorcových, pričom v ústrednom motíve zobrazujú príhovor sv. Karola Boromejského podporovaného Pannou Máriou a vypočutie jeho prosieb o ukončenie moru. Fresky v niekoľkých bočných kaplnkách sú pripisované Danielovi Granovi.
No a samozrejme je tu ešte úchvatný hlavný oltár. Ten zobrazuje Apoteózu sv. Karola Boromejského, ktorého na oblakoch vyzdvihujú anjeli a puttovia do otvorených nebies, z ktorých vychádzajú pozlátené lúče. Zaujímavým prvkom je využitie veľkého okrúhleho okna s hebrejským tetragrammatonom - יהוה (Jahve) - symbolizujúce Božiu všemohúcnosť a zároveň znázorneným teplým žltým tónom Božiu lásku.
Mestská rada vyhlásila v roku 1870 verejnú súťaž. Cieľom bolo predložiť projekt kostola. V roku 1874 súťaž vyhral mladý, iba 27 ročný architekt Max Hegel. Predložil plán svätostánku neskôr zasväteného Karolovi Boromejskému. Max Hegel nadviazal na architektonické riešenie priestoru záhradných architektov Myliusa a Bluntschliho. Posvätenie základného kameňa, ktorým sa samotná stavba skutočne začala, vykonali až 11. mája 1908. Teda o celých 37 rokov neskôr, ako si mladý architekt prebral svoju cenu za najlepší projekt. Stavbu ukončili napriek jej náročnosti veľmi rýchlo, 14.
Veľmi ťažkým obdobím pre kostol bola Druhá svetová vojna. Zápalná bomba poškodila strechu kostola a mozaikovú výzdobu kupoly. Unikátna mozaika vytvorená z 21 tisíc ručne vyrobených častí nesie na modrom podklade 999 zlatých hviezd. Ak by sa v celom tomto nádhernom secesnom kostole nenachádzala iná výzdoba, iba táto kupola, stačilo by to na to, aby návštevníka úplne uchvátila. Interiér je však zdobený desiatkami obrazov a interiérových doplnkov v umeleckom štýle prelomu 19. a 20. storočia.
Žiaľ, pôvodné západné sklenené okno, ktorého autorom bol Leopold Forstner, besnenie 2. svetovej vojny úplne zničilo. Dnes je kostol opäť prístupný a nič nehyzdí jeho krásu.
Architektonické prvky a výzdoba:
| Prvok | Popis |
|---|---|
| Hlavný oltár | Zobrazuje Apoteózu sv. Karola Boromejského, ktorého na oblakoch vyzdvihujú anjeli a puttovia do otvorených nebies, z ktorých vychádzajú pozlátené lúče. |
| Kupola | Fresky pokrývajú priestor až 1250 metrov štvorcových, pričom v ústrednom motíve zobrazujú príhovor sv. Karola Boromejského podporovaného Pannou Máriou a vypočutie jeho prosieb o ukončenie moru. |
| Stĺpy | Dva mohutné 30-metrové stĺpy, za ktorými stojí taliansky sochár Lorenzo Mattielli, často spolupracujúci s Fischerom von Erlach. |