Východné Slovensko, či skôr severovýchodné Slovensko, ale i Zakarpatie sú známe mnohými pravoslávnymi drevenými kostolíkmi, v ktorých sa zvyčajne nachádzajú diela vysloveného fenoménu maliarskeho umenia - ikony.
Názov ikona pochádza z gréčtiny a znamená znázornenie. Prvé ikony však neboli vecou rýdzo náboženského charakteru, ale často išlo o portréty zosnulých príbuzných. V spomínanom ôsmom storočí však už nadobúdali náboženský charakter. Centrom vzniku a rozvoja tohto umeleckého prejavu bola Byzancia.
Výtvarné stvárnenie náboženských tém v západnom kresťanstve chápali inak. Nebolo striktne kánonizované a obrazové kompozície boli dynamickejšie, viac sa venovali znázorneniu deja. Ikony sa riadili presne stanoveným kánonom, v ktorom dominovalo statické stvárnenie zobrazovanej osobnosti. V priebehu celých storočí sa v tejto veci nič nemenilo.
Ustálenosť výtvarného i tématického prejavu bola obmedzovaná motívmi ako trojjedinný Boh s troma tvárami, žehnajúci Kristus, madona s dieťaťom, ale i ikony svätcov, medzi ktorými má významné postavenie sv. biskup Mikuláš. Často znázorňovanou mystickou postavou bol aj archanjel Gabriel. Stáročiami dodržiavaný kánon sa začal veľmi opatrne obmieňať až koncom stredoveku, kedy sa v ikonách začínajú okrem statických portrétoch objavovať aj výjavy zo života svätých. Túto zmenu si vyžiadali rýdzo praktické dôvody.
Pokiaľ niekoho neosloví chrám z hľadiska náboženského, je stále možnosť, že bude jeho prítomnosť vyhľadávať z dôvodov estetických. Známe európske katedrály sa priam hemžia kultúrychtivými turistami, obdivujúcimi stavbu, sochy, fresky... Ak je však človek odborníkom v oblasti umenia, zvyčajne dokáže svoj záujem sústrediť aj na oblasti, ktoré unikajú pozornosti laickej verejnosti.
Východoslovenské múzeum má vo svojej expozícii vzácne exempláre, ktorá nám môže nejedna vyspelá krajina závidieť. Práve tu sa nachádzajú vzácne obrazy, ktoré kedysi patrili k inventáru niektorých už i zaniknutých pravoslávnych kostolov.
Je známe, že niektorí maliari západného sveta sa stali mimoriadne obľúbenými miláčikmi kráľovských dvorov, užívali si života. Tvorcovia ikon však, zdá sa, žili viac pripútane k ideálom pravoslávneho kresťanstva. Pracovali v spoločných dielňach, nie individuálne. Trochu nadnesene môžeme dokonca hovoriť o pásovej výrobe.
To, že sa vo Východoslovenskom múzeu nachádzajú hodnotné zbierky ikon ešte neznamená, že by práve toto mesto bolo akýmsi centrom umeleckých dielní cirkví východného obradu. Aj kožuchovský kostolík, ktorý je umiestnený za budovou múzea, pochádza z bardejovského okresu. Výnimočná drevená stavba v centre mesta, ktorú určite poznajú všetci Košičania, sa k nám dostala za zvláštnych okolností.
Súčasťou spomínanej expozície Východoslovenského múzea je časť ikonostasu dreveného kostolíka z Kožuchoviec, ktorá pozostáva z cárskych dverí, dvoch veľkorozmerových ikon Krista a panny Márie s Ježiškom. Tieto boli pôvodne umiestnené vedľa cárskych dverí a 12 obrazov zobrazujúcich 12 cirkevných sviatkov. Súčasťou kostolíka boli dvojramenné maľované kríže, ako aj množstvo malých ikon rozvešaných po stenách. Samotný kostolík je bohato zdobený ornamentálnymi výjavmi i výjavmi zo života Krista ako i z posledného súdu.
Ak hovoríme, že motívy a forma ikon boli podriadené kánonu, to isté by sa dalo povedať aj o drevených kostolíkoch, takzvaných cerkvách, ktoré vznikali asi od 17. storočia na území dnešného východného Slovenska. Tieto boli akousi zmenšeninou honosných kostolov v Byzancii. Ide v podstate o jednoduché zrubové stavby, pričom najčastejšie sa vyskytoval zrubový trojpriestorový typ, ktorý je zvýraznený cibuľovitými strieškami.
V zbierke diel pravoslávneho umenia si zasluhuje pozornosť i jeden exponát, ktorý je výnimočný aj tým, že poznáme jeho autora. Je to veľkoplošná ikona zobrazujúca posledný súd. Pochádza zo 17. storočia a namaľoval ju Pavol Mušinský.
Ikony ostali ako diela rýdzeho náboženského charakteru aj v čase rozbrojov medzi katolíkmi a protestantami, šírenia osvietenectva, vždy zbrazovali a tým aj hlásali jedno jediné - nemennosť základov kresťanstva, jeho učenia a vzťahu medzi človekom a Bohom.
Ak súčasný človek podliehajúci všetkým módnym vlnám z času na čas precitne a povzdychne nad starými dobrými časmi, má tendenciu velebiť čosi zaniknuté, čo sa mu javí ako lepšie, čistejšie. Takto si pravdepodobne ortodoxná církev predvídavo chránila hodnoty, ktoré vzývala a vzýva, aby nepodliehali deformáciam doby. To sa prejavilo aj v umení. Ikony sú toho typickým príkladom.
Salvator Rosa a jeho temný svet obrazov
Salvator Rosa bol, ako sme si už povedali vyššie, zručný maliar, hudobník, básnik, tvorca divadelných hier, herec a búrlivák. Počas svojho života spolupracoval aj s inkvizíciou a pod ich kuratelou namaľoval obrazy, z okultistickou tematikou.
Mnohí poznajú Hieronyma Boscha a jeho obrazy démonických príšer. No Hieronymus Bosch je pri zobrazovaní démonického zla v porovnaní so Salvatorom Rosom len prostý amatér.
Florentskí inkvizítori poskytli Rosovi dostatok potrebných informácií a cenných rád o čiernej mágii a pod ich „vedením“ Salvator namaľoval svoje známe obrazy Sabat čarodejníc a ich zaklínadlá, Sabat čarodejníc či Kráľ Saul prichádza za čarodejnicou z Endoru. Výsledné obrazy bosoriek a démonov sú naozaj realisticky hororové, démonické a ponuré. Ľudia tak vďaka nim mohli spoznať prejavy démonického zla vo svojom okolí, upozorniť naň príslušné orgány a úspešne sa tak takémuto zlu brániť.
Obraz Sabat čarodejníc a ich zaklínadlá
Vskutku desivé dielo. Pod temnou oblohou sa objavujú bizarné a desivé kúzla, postavy čarodejníc a čarodejníkov, pričom mnohé postavy sú nahé, usporiadané ako na bizarnom javisku. Strašidelnosť zvýrazňuje aj hra so svetlom. Jedna z čarodejníc okiadza mŕtvolu obesenca visiaceho na odumretom strome, zatiaľ čo jej spoločník odrezáva nechty obeseného z nôh, aby ich použil pri príprave príšerného „lektvaru“.
Pod stromom dve nahé čarodejnice vytvárajú voskovú podobizeň a ďalšia stará čarodejnica, obkolesená množstvom magických predmetov, pripravuje príšernú démonickú matériu v kotli. Na ľavej strane dvaja muži exhumujú mŕtvolu a píšu niečo jej krvou na papier. Na pravej strane zase iná žena drží malé dieťa pred rozštiepenými čeľusťami animálnej príšery. Obraz namaľoval Salvator niekedy okolo roku 1646, dnes sa nachádza v Londýnskej národnej galérii.
Obraz Sabat čarodejníc
Obraz Sabat čarodejníc je tiež hrôzostrašný. Skupina starých aj mladých čarodejníc pribíja klincami o zem holubicu (blasfemický motív Ukrižovania v čiernej mágii), na zemi sa nachádzajú ingrediencie používané pri rituáloch čiernej mágie. Obrazu dominuje surrealistický a zlovestný démon v podobe zvieracej beštie. Opätovne v obraze cítiť erudované informácie z prostredia inkvizície, ktorá po stáročia odhaľovala démonické praktiky v spoločnosti a úspešne proti nim bojovala a chránila tak ľud pred zlom.
Obraz Kráľ Saul si necháva veštiť od čarodejnice z Endoru
Takmer všetci katolíci, ktorí poznajú Starý zákon, poznajú aj príbeh o kráľovi Saulovi. Vo vojsku kráľa Saula slúžil aj Dávid, ktorý porazil filištínskeho obra Goliáša. Boj proti Filištíncom viedol Saul takmer počas celej svojej vlády. Tesne pred poslednou bitkou s Filištíncami sa pýtal Boha na to, ako bitka skončí. Boh mu však neodpovedal, preto Saul porušil Božie prikázanie a dal vyhľadať čarodejnicu z Endoru (Boh predtým prikázal Saulovi vyhubiť všetkých čarodejníkov a veštcov v krajine, Saul však neposlúchol), aby mu vyveštila, ako skončí bitka s Filištíncami.
Čarodejnica z Endoru, skúsená nekromantka, vyvolala ducha Proroka Samuela, ktorý sa na Saula rozhneval a predpovedal mu porážku v bitke, Saulovu smrť i smrť jeho synov. Filištínci napokon v bitke zabili Saulových synov Jonatána, Abinadaba a Melchisa, a ťažko ranený Saul, aby sa nedostal do filištínskych rúk, spáchal aj so svojím osobným strážcom samovraždu. Saul umrel, pretože porušil Boží zákon (porovnaj 1Sam, 28).
Obraz nesie klasický rukopis Salvatora Rosu. Čarodejnica, za ktorou stoja démoni, vykonáva nekromantický rituál, kráľ Saul a jeho muži kľačia v hrôze na zemi pri nohách vyvolaného ducha proroka Samuela. Ten má zachmúrený výraz a chystá sa kráľovi oznámiť strašnú správu o jeho porážke a smrti.
Ľubo Guman a jeho diela s kresťanskou tematikou
Prešovský výtvarník Ľubo Guman má v bratislavskej galérii Michalský dvor výstavu s názvom Ro(c)k po. Vo výbere sú obrazy najmä z ostatných troch rokov, ktoré vytvoril grafikou, kresbou a maľbou. Staršie dielo je iba Hlava XXII z roku 1996.
Konštatoval, že Ľubo Guman zažíha v nás ľuďoch svetlo. On miluje ľudí, preto ich maľuje. Ľubo Guman (1964) študoval na Strednej umelecko-priemyselnej škole v Košiciach a na Pedagogickej fakulte UPJŠ v Košiciach. Od roku 1989 pôsobil ako učiteľ na výtvarnom odbore Základnej umeleckej školy v Prešove, v súčasnosti je jej riaditeľom.
Okrem spomínaných výtvarných techník sa venuje aj reklamnej grafike, inštaláciám, ilustruje knihy pre deti i dospelých. Svoju tvorbu predstavil na vyše 40 samostatných výstavách na Slovensku, v Rakúsku, Francúzsku, Poľsku, Nemecku, Belgicku a českých galériách. Jeho diela sú v mnohých súkromných i galerijných zbierkach po celom svete. Za umeleckú tvorbu získal množstvo domácich i zahraničných ocenení.
Vo výbere je 44 diel prevažne figuratívneho charakteru. Okrem z cyklov Degenerácia, Chlapčenské hry, Spomienky na Mednyanského či Ľúbostnato sú tam obrazy s kresťanskou tematikou (Stvoriteľ, Apoštol so znamením, Sväté pokušenie, Učenie sv. Petra, Spoveď, Zamyslený pápež či Tam niekde v nebi).
Andrej Stollmann
Andrej Stollmann (∗ 3. november 1852, Špania Dolina - † 1. , matka Anna rod. , prvá manželka Mária rod. , druhá manželka Emília rod. Mikler (1865 - 1941), z tohto manželstva deväť detí, z ktorých sa dospelosti dožilo šesť (dcéry Serena, Lenka a synovia Tibor, Karol, Gustáv a Ladislav)
Od roku 1864 študoval na evanjelickom gymnáziu v Banskej Bystrici; jeho učiteľom bol Jozef Božetech Klemens, pre existenčné problémy štúdium neukončil. Učil sa u maliara izieb K. Lorenza v Banskej Bystrici, roku 1874 sa zapísal na školu pre prípravu stredoškolského profesora kreslenia v Budapešti. V roku 1886 - 1919 profesor kreslenia na evanjelickom gymnáziu, priemyselnej škole, meštianskej škole a na elementárnych školách v Banskej Bystrici. Medzi jeho žiakmi bol Janko Jesenský, Jozef Gregor Tajovský, Štefan Krčméry, Viliam Figuš-Bystrý, S. Zoch.
Popri učiteľskej činnosti maľoval portréty, krajinky, veduty, predovšetkým z Banskej Bystrice, figurálne kompozície s národopisnou a náboženskou tematikou. Jeho obrazy sú v zbierkach Stredoslovenského múzea a Slovenského ústavu pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody v Banskej Bystrici a v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Celkovo vytvoril okolo 1500 obrazov a kresieb. Narodenie Panny Márie (r.k.
Medzi diela s kresťanskou tematikou patria najmä drevené plastiky s kresťanskou tematikou (Betlehem, Madona s dieťaťom v plášti, Kázanie na hore, Pieta, Betlehemské hry).
Slovensko vysvetlené za 9 minút (história, geografia a kultúra)
tags: #slovensky #maliar #krestansky