Keď Boh vstupuje do života človeka, nachádza ho v stave úplnej bezmocnosti a beznádeje. Abrám bol starý a bezdetný, jeho žena Sáraj bola stará a neplodná. Bola to ľudsky beznádejná situácia. A práve do nej Boh vstúpil so svojím zasľúbením.
Abrám práve počuje priam neuveriteľný Boží sľub, sľub nespočítateľného potomstva. Prečo však Božie slovo prichádza k nemu v podobe sľubu? Bola to ľudsky beznádejná situácia. A práve do nej Boh vstúpil so svojím zasľúbením, sľub nespočítateľného potomstva.
Ľudsky videné tu nebolo nádeje. Abrámova viera však začína práve tam, kde sú ľudské možnosti vyčerpané. Nepozerá sa na svoju starobu, ani na neplodnosť svojej ženy. Veriť znamená celou svojou bytosťou zakotviť v Bohu a v slove, ktoré povedal.
Táto istota viery je založená na tom, kto je Boh. Boh je dôveryhodný a spoľahlivý. Keď raz niečo sľúbi, tak to i splní. Boh je mocný splniť to, čo sľúbil. Abrám sa spoľahol na Boha, ktorý je verný i mocný, ktorý chce i môže. A Boh mu jeho vieru počítal za spravodlivosť. Abrám uveril Hospodinovi a on mu to počítal za spravodlivosť.
Božie Slovo ako Stvoriteľ
Keď hovoríme o Božom Slove musíme si uvedomiť, že týmto termínom označujeme dve skutočnosti: Božie Slovo ako II. Božská Osoba, teda Logos a tiež Božie slovo ako inšpirovaná zbierka kníh. Osoba, nie je úplne poznateľná len z vonkajšieho vzhľadu, ale nato, aby sme mohli povedať, že niekoho dobre poznáme, potrebujeme počuť ako sa vyjadruje, ako vlastne zmýšľa. Človek sa vyjadruje skrze slovo, ktoré je nesené jeho dychom.
V omnoho väčšej miere platia tieto naše postrehy o Bohu, ktorý nepatrí do oblasti nášho materiálneho, zmyslového a predmetného poznania. Boh nie je ani predmetom a dokonca ani osobou v našom slova zmysle. Boh je nám poznateľný len preto, že vyslovuje svoje Slovo. Vo svojom Slove sa Boh vyslovuje, zjavuje svoju podstatu.
Keby Boh nevyslovil svoje Slovo, nemohli by sme ho poznať, lebo by sme vôbec neexistovali. Boh nakoľko je absolútne dokonalá bytosť, sa vo svojom Slove dokáže úplne vysloviť a to až natoľko, že môžeme povedať: Božie Slovo je Boh z Boha, Svetlo zo Svetla. Bez toho, aby z neho niečo ubudlo, alebo mu niečo pribudlo, plodí svoje Slovo. Boh dáva Informáciu o Sebe, teda svoje vlastné Sebapoznanie vo svojom Božskom Slove. Toto Slovo je stále plodené a milované.
Pretože Boh je Najvyššou hodnotou, miluje sám seba Nekonečnou Láskou a predsa nie je sebcom, lebo nielen, že dokonale miluje, ale aj dokonale plodí svoje Slovo. Vidíme, že plodnosť v Bohu nezostáva len v ňom samom, ale v tejto Božej plodnosti je Spása sveta, ktorá je v účasti na Božej prirodzenosti, v zbožštení. Nečudujme sa, že práve Božie Slovo sa zjednocuje s človekom, pretože určenie človeka, je „byť Božím obrazom“, slúžiť Bohu ako priestor jeho zjavenia. Človek je pozvaný k tomu, aby sa skrze neho zjavil Neviditeľný a absolútne Transcendentný Boh v stvorenom svete.
V liste Hebrejom čítame: „Mnoho ráz a rozličným spôsobom hovoril kedysi Boh otcom skrze prorokov. V týchto posledných dňoch prehovoril k nám v Synovi, ktorého ustanovil za dediča všetkého a skrze ktorého stvoril aj svet. Vrchoľ tohto Božieho vyslovenia tvorí Vtelenie. Božie Slovo sa stalo telom a prebývalo medzi nami ako Ježiš Kristus, Pravý Boh a Pravý človek. Tým nám Zjavilo, že človek má v sebe schopnosť, prijať Božie Slovo ako svoj život. Boh sa zjavil ako dokonalý človek a tým zároveň ukázal, že človek je pozvaný, byť nosičom Boha.
V liste Hebrejom počujeme: „Živé je Božie slovo, účinné a ostrejšie ako dvojsečný meč: preniká až po oddelenie duše od ducha a kĺbov od špiku a rozsudzuje myšlienky a úmysly srdca. A niet tvora, ktorý by bol preň neviditeľný. Všetko je obnažené a odkryté pred očami toho, ktorému sa budeme zodpovedať.“ (Hebr 4,12-13).
Ako je ľudské slovo nesené ľudským dychom, tak Božie Slovo je nesené Božím Duchom. Panna Mária nás učí správnemu postoju voči Božiemu Slovu, ktoré je zároveň príkazom ale aj činnou mocou. Nehovorí sebavedome: „Ja to urobím!“, ani pochybovačné: „To sa nedá!“, ale pokorné a odovzdané: „Nech sa mi stane podľa tvojho Slova“. Boh je dosť mocný, aby v nás dokonal svoje Slovo.
Slovo Božie sa môže na svojej ceste prenikania do nášho života zastaviť v nás na dvoch miestach. Prvou chybou je ak sa zastaví v hlave a neprejde do srdca. Druhou chybou je ak zo srdca neprejde do rúk, do činov. Ak sa Božie Slovo na svojej ceste v nás zastaví, či už v hlave alebo v srdci a neprejde do rúk, vyvíja nepríjemný tlak, ktorý nás môže dusiť a ochromovať namiesto toho, aby nám Slovo dávalo život. Ale každé Slovo, ktoré cez uši a hlavu vstúpilo do srdca a z neho prešlo do rúk, nám dáva ešte väčšiu vieru a odvahu k nasledovaniu.
Božie Slovo nám postupne odhaľuje všetky oblasti, ktoré ešte nie sú v nás pod mocou Božou. Sv. Augustín hovorí, že „Božie Slovo sa nám najprv bude javiť ako nepriateľ našej duše, kým nepochopíme a nezbadáme, že je príčinou našej Spásy.“ Snáď by sme mohli túto skutočnosť prirovnať k lekárovi, ktorý nás operuje a o ktorom si zo začiatku môžeme myslieť, že nám robí zle, ale nakoniec uznáme, že ten boľavý zásah bol potrebný k nášmu uzdraveniu. Božie Slovo nám zjavuje, kde a ako sa ešte líšim od Božieho Syna. Kde ešte žijem v zajatí hriechu.
Logos i Písané Božie Slovo spolu súvisia. Prvé je plodené Bohom Otcom v Duchu Svätom, druhé je inšpirované Duchom Svätým. Obidve nesú v sebe tú istú informáciu. Úplnejšou informáciou je Božie Slovo ako druhá Božská Osoba, ale v zásade nemôže byť medzi nimi rozpor. Boh v celom Písme Sv. Židia, Božie Slovo, Boží zákon, označujú termínom Tóra a takto sa vyslovujú o úcte k Tóre.
Kvôli tvojej viere Boh odpovie | Inšpiratívne a motivačné
Chcel by som upozorniť aj na zvláštne označenie valčekov, na ktorých je Tóra navinutá: „strom života“. Kniha Genezis pri opise pádu prarodičov hovorí menovite o dvoch stromoch, strom poznania Dobra a Zla a strom Života. Tento židovský postoj k Božiemu Slovu môžeme doplniť. Toto Slovo sa nevtelilo len do Svätých písiem, ale sa stalo človekom a prebývalo medzi nami. Nachádzame tu i odvážne tvrdenie, že Boh, jeho Slovo a jeho ľud je to isté.
Podobný postoj k Božiemu Slovu nachádzame aj u sv. Františka z Assisi: „Pretože ten, kto je z Boha, počúva Božie Slovo, máme aj my, ktorí sme zvláštnym spôsobom ustanovení ku božej službe, nielen poslúchať a robiť, čo Boh hovorí, ale aj opatrovať nádoby a ostatné predmety používané pri Bohoslužbe, ktoré obsahujú jeho Slovo.
Pravá úcta voči Kristovi nespočíva len v tom, že adorujeme jeho Najsvätejšie Telo, ale pravá úcta spočíva v tom, že sa mu snažíme porozumieť a poslúchať jeho príkazy. Sväté prijímanie nespočíva len v tom, že otvorím svoje ústa po tom, čo som povedal „Amen“ ku Telu Kristovmu. Nemám prijímať Ježiša ako predmet, ale ako živú osobu.
Vo svätom a životodarnom prijatí Božieho Syna ide predovšetkým o to, aby sa Božie Slovo, II. Božská osoba, stalo riadiacim princípom môjho života, mojím Životom. Toto je prvý a základný princíp svätého prijímania. Prvoradé je prijatie Božieho Slova. Snaha prijať Boha, ktorý sa zjavuje v Slove, snaha porozumieť Bohu, ktorý má Slovo, snaha zjednotiť sa s Ním vo vôli.
Sv. Augustín nazýva Božie Slovo - sacramentum audibile - sviatosť počutia. Túto sviatosť môžeme mať vo svojom dome, a môžeme si ju vysluhovať aj sami. Čítanie Božieho Slova je duchovným svätým prijímaním. Skrze toto Slovo vstupuje do nás Boží Duch. Je to sviatosť svätého ovplyvňovania. Z našej strany je potrebné zjednocovať sa s týmto Slovom.
Kresťanstvo je náboženstvom Božieho Slova, ale „nie slova písaného a nemého, ale Slova Vteleného a živého“. S pohľadom upretým na Krista Pána túžime preto ešte raz od neho počuť „Božie slová“ (Jn 3, 34) a rozjímať nad Evanjeliom života.
V Ježišovi, v „Slove života“ ohlasuje sa nám teda a udeľuje večný Boží život. Vďaka tomuto zjaveniu a obdarovaniu fyzický a duchovný život človeka, a to už v jeho pozemskej fáze, nadobúda plnú hodnotu a význam: večný Boží život je totiž cieľom, ku ktorému smeruje a je povolaný človek, žijúci na tomto svete. A tak Evanjelium života obsahuje všetko, čo ľudská skúsenosť a rozum hovorí o hodnote ľudského života, preniká to, pozdvihuje a dopĺňa.
32. Skúsenosť starozákonného ľudu obnovuje sa v skúsenosti všetkých „chudobných“, ktorí sa stretajú s Ježišom z Nazareta. Podobne ako kedysi Boh, „priateľ života“ (Múd 11, 26), uisťuje tých, ktorých existencia je vystavená nebezpečenstvu a podlieha ohraničeniam, že aj ich život je dobrom, ktorému Otcova láska dáva zmysel a hodnotu. „Slepí vidia, chromí chodia, malomocní sú čistí, hluchí počujú, mŕtvi vstávajú a chudobným sa hlása evanjelium“ (Lk 7, 22). Týmito slovami proroka Izaiáša (35, 5 - 6; 61, 1) predstavuje zmysel svojho poslania: tak všetci, ktorí trpia pre akési „umenšenie“ svojej existencie, môžu od neho počuť dobrú zvesť o tom, že Boh sa o nich zaujíma, a presviedčajú sa, že aj ich život je dar, ktorý Otec žiarlivo chráni vo svojich rukách (porov. Mt 6, 25 - 34).
Práve predovšetkým „chudobným“ je adresované Ježišovo kázanie a Ježišova činnosť. Jeho slová a skutky zástupom chorých a odsunutých na okraj, ktorí s ním chodia a hľadajú ho (porov. Mt 4, 23 - 25), zjavujú, akú veľkú hodnotu má ich život a na akom silnom základe spočíva ich očakávanie spásy. Podobne je to od samého počiatku v poslaní Cirkvi. Keď ohlasuje Ježiša ako toho, ktorý „chodil, dobre robil a uzdravoval všetkých posadnutých diablom, lebo bol s ním Boh“ (Sk 10, 38), Cirkev vie, že je zvestovateľkou posolstva spásy, ktorej novosť sa vo svojej úplnosti prejavuje práve v situáciách poníženia a biedy ľudského života.
Slová a skutky Ježiša a jeho Cirkvi nevzťahujú sa len na tých, ktorí skusujú choroby, utrpenia a rôzne formy odmietnutia zo strany spoločnosti. V hlbšom zmysle týkajú sa samého zmyslu života každého človeka v jeho mravnom a duchovnom rozmere. Iba človek, ktorý uznáva, že jeho život zasiahla choroba hriechu, môže nájsť pravdu a autentickosť svojho jestvovania v stretnutí s Ježišom Spasiteľom podľa jeho vlastných slov: „Lekára nepotrebujú zdraví, ale chorí. Neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnikov, aby sa kajali“ (Lk 5, 31 - 32). Ten však, kto si myslí, ako napríklad boháč z evanjeliového podobenstva, že si dokáže zabezpečiť život výlučne hromadením materiálnych dobier, v skutočnosti sa klame: život sa mu vymyká z rúk, o chvíľu mu ho vezmú, a on nikdy nepochopí jeho pravý zmysel: „Blázon! Ešte tejto noci požiadajú od teba tvoj život a čo si si nahonobil, čie bude?“ (Lk 12, 20).
33. Aj v živote samého Ježiša sa od začiatku až do konca stretávame s „dialektikou“ medzi skúsenosťou s krehkosťou ľudského života a potvrdením jeho hodnoty. Ježišov život je totiž už od narodenia poznačený neistotou. Je pravda, že ho príjmu spravodliví, ktorí sa pripájajú k ochotnému a radostnému Máriinmu „áno“ (porov. Lk 1, 38). Ale zároveň ho odmieta svet, ktorý mu je nepriateľský a hľadá Dieťa, „aby ho zmárnil“ (Mt 2, 13), alebo prejavuje ľahostajnosť a nedostatok záujmu o tajomstvo toho života, ktorý prichádza na svet: „Nebolo pre nich miesta v hostinci“ (Lk 2, 7). Práve vďaka tomu kontrastu medzi ohrozeniami a neistotou na jednej strane a silou Božieho daru na druhej, žiari zvláštnym jasom sláva, ktorá vychádza z nazaretského domu i betlehemskej maštale: tento rodiaci sa život je spásou celého ľudstva (porov. Lk 2, 11).
Ježiš berie na seba všetky protirečenia a riziká, aké život prináša: „Hoci bol bohatý, stal sa pre vás chudobným, aby ste sa vy jeho chudobou obohatili“ (2 Kor 8, 9). Chudoba, o ktorej hovorí Pavol, nie je len zbavením sa božských práv, ale je podieľaním sa na ponížení a neistote ľudského života (porov. Flp 2, 8 - 9). Ježiš túto chudobu zakusuje po celý svoj život, až k vrcholnému okamihu smrti na kríži: „Uponížil sa, stal sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži. Preto ho Boh nad všetko povýšil a dal mu meno, ktoré je nad každé iné meno“ (Flp 2, 8 - 9).
Práve svojou smrťou zjavuje Ježiš celú veľkosť a hodnotu života, keďže jeho obeta na kríži stáva sa prameňom nového života pre všetkých ľudí (porov. Jn 12, 32). V tomto putovaní uprostred protivenstiev, ba tvárou v tvár strate života, Ježiša vedie presvedčenie, že jeho život je v Otcových rukách. Preto na kríži môže povedať: „Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha“ (Lk 23, 46) - to znamená svoj život.
Naozaj je veľká hodnota ľudského života, keď ho vzal na seba Boží Syn, prijal a urobil ho miestom, na ktorom sa uskutočňuje spása celého ľudstva!
34. Život je vždy dobrom. Človek je povolaný, aby chápal hlboké dôvody toho intuitívneho presvedčenia, ktoré je aj skúsenostným faktom. Prečo je život dobrý? Táto otázka sa objavuje v celej Biblii a už na jej prvých stránkach nachádza výstižnú a udivujúcu odpoveď. Život, ktorý dal Boh človeku, je iný a odlišný od života všetkých ostatných tvorov, keďže človek, hoci je spríbuznený s prachom zeme (porov. Gn 2, 7; 3, 19; Jób 34, 15; Ž 103 (102), 14; 104 (103), 29), je vo svete zjavením Boha, znamením jeho prítomnosti, stopou jeho slávy (porov. Gn 1, 26 - 27; Ž 8, 6). Práve na to chcel upriamiť pozornosť sv.
Človek je obdarený najväčšou dôstojnosťou, ktorá je zakorenená vo vnútornom spojení so Stvoriteľom: skvie sa v ňom jas skutočnosti samého Boha. Tvrdí to Kniha Genezis v prvom opise stvorenia, keď predstavuje človeka ako vrchol a korunu stvoriteľského pôsobenia Boha, ktorý z beztvarého chaosu vyvádza najdokonalejšie stvorenie. Všetko stvorenstvo je zamerané na človeka a jemu je podriadené: „Množte sa a naplňte zem! Podmaňte si ju a panujte (…) nad všetkou zverou“ (1, 28) - prikazuje Boh mužovi a žene. Podobné posolstvo obsahuje aj druhý opis stvorenia: „I vzal Pán, Boh, človeka a umiestnil ho v raji Edenu, aby ho obrábal a strážil“ (Gn 2, 15).
Takto sa potvrdzuje primát človeka nad vecami: sú mu podriadené a zverené jeho zodpovednosti, zatiaľ čo jeho samého nemôžu blížni pod žiadnou zámienkou zotročiť, či zredukovať na úroveň veci. V biblickom opise odlišnosť človeka od ostatných stvorených bytí podčiarkuje najmä fakt, že len jeho stvorenie je tu predstavené ako plod osobitného Božieho rozhodnutia zjednotiť človeka so Stvoriteľom osobitným a špecifickým putom: „Urobme človeka na náš obraz a podľa našej podoby“ (Gn 1, 26). Život, ktorý dal Boh človeku, je darom, pomocou ktorého Boh udeľuje niečo zo seba stvoreniu.
Izrael sa bude vytrvalo pýtať na zmysel tohto osobitného a špecifického puta medzi človekom a Bohom. Schopnosť poznať pravdu a skúsenosť slobody sú privilégiom človeka ako bytosti stvorenej na obraz svojho Stvoriteľa, pravého a spravodlivého Boha (porov. Dt 32, 4). Život, ktorým Boh obdarováva človeka, je niečím viac než len jestvovaním v čase. Je smerovaním k plnosti života; je zárodkom jestvovania, ktoré prekračuje hranice času: „Lebo Boh stvoril človeka pre neporušiteľnosť, urobil ho obrazom svojej podoby“ (Múd 2, 23).
35. Aj jahvistický opis stvorenia je vyjadrením toho istého presvedčenia. V tomto prastarom rozprávaní hovorí sa totiž o Božom vdýchnutí, ktorým sa človek naplní, aby sa stal živou bytosťou. „Pán, Boh, utvoril z hliny zeme človeka a vdýchol do jeho nozdier dych života. Tak sa stal človek živou bytosťou“ (Gn 2, 7). Božský pôvod tohto dychu života vysvetľuje stály pocit neuspokojenia, ktoré celý život človeka sprevádza. Človek, ktorého stvoril Boh, a ktorý v sebe nosí jeho nezmazateľnú stopu, prirodzene túži po Bohu.
Mimoriadne výrečným svedectvom je pocit neuspokojenia, ktorý pociťuje človek v raji, dokiaľ jeho jediným spoločníkom je rastlinný a živočíšny svet (porov. Gn 2, 20). Až keď sa objavila žena, to jest bytosť, ktorá je telom z jeho tela a kosťou z jeho kostí (porov. Gn 2, 23) a v ktorej tiež prebýva duch Boha Stvoriteľa, môže uspokojiť svoju potrebu medziosobného dialógu, ktorý má pre ľudskú existenciu taký životný význam. V blížnom, v mužovi alebo žene, možno vnímať odraz samého Boha, konečného cieľa a uspokojenia každého človeka.
„Čože je človek, že naň pamätáš, a syn človeka, že sa ho ujímaš?“ - pýta sa žalmista (Ž 8, 5). Tvárou v tvár nesmiernemu vesmíru človek sa zdá byť bezvýznamnou bytosťou, ale práve tento kontrast zdôrazňuje jeho veľkosť: „Stvoril si ho len o niečo menšieho od anjelov (možno si tiež vysvetliť: o niečo menšieho ako Boh), slávou a cťou si ho ovenčil“ (Ž 8, 6). Božia sláva vyžaruje z tváre človeka. V ňom Stvoriteľ nachádza odpočinok, ako o tom s dojatím a úžasom píše sv. Ambróz: „Skončil sa šiesty deň a s ním stvorenie sveta a utvorenie umeleckého diela, akým je človek, ktorý vládne nad všetkými živými bytiami a je vrcholom vesmíru a najväčšou krásou celého stvorenia.
36. Žiaľ, vznešený Boží zámer sa zatemní hriechom, ktorý sa votrel do ľudských dejín. Hriechom sa človek búri proti Stvoriteľovi, čo ho vedie k modloslužobnému uctievaniu stvorenia: „Uctievali stvorenia a slúžili radšej im ako Stvoriteľovi“ (Rim 1, 25). Takto človek nielenže zneuctieva Boží obraz v sebe samom, ale cíti pokušenie deformovať ho aj v iných, keď dobré vzájomné vzťahy nahrádza nedôverou, ľahostajnosťou a nepriateľstvom až po vraždiacu nenávisť. Kto neuznáva Boha ako Boha, spreneveruje sa hlbokému pojmu človeka a narúša spoločenstvo medzi ľuďmi.
Boží obraz znovu zažiaril v živote človeka a ukázal sa v celej plnosti, keď prišiel na svet v ľudskom tele Boží Syn: „On je obraz neviditeľného Boha“ (Kol 1, 15), „On je odblesk jeho slávy a obraz jeho podstaty“ (Hebr 1, 3). On je dokonalým obrazom Otca. Životný zámer, zverený prvému človekovi - Adamovi, nachádza napokon naplnenie v Kristovi. Kým Adamova neposlušnosť ničí a zneucťuje Boží zámer s ľudským životom a privádza na svet smrť, vykupujúca Kristova poslušnosť je prameňom milosti, ktorá sa vylieva na ľudí, a tak všetkým otvára dokorán brány kráľovstva života (porov. Rim 5, 12 - 21).
Apoštol Pavol píše: „Prvý človek, Adam, sa stal živou bytosťou; posledný Adam oživujúcim duchom“ (1 Kor 15, 45). Tým, ktorí prijmú pozvanie ísť za Kristom, ponúka sa plnosť života: Boží obraz v nich sa im prinavráti obnovený a zdokonalený. Taký je zámer Boha s ľuďmi, aby sa stali „podobnými obrazu jeho Syna“ (Rim 8, 29). Len takto, vo svetle tohto obrazu, môže človek dosiahnuť oslobodenie z otroctva modloslužobníctva, vybudovať pretrhnuté putá bratstva a nájsť svoju totožnosť.
Tak, ako Boh vstúpil do Abrámovej beznádejnej situácie so svojím sľubom syna, tak vstupuje i do našej beznádejnej situácie so svojím sľubom spásy. Abrámovi povedal: Pozri, čo pre teba urobím, ver mi, budeš mať syna. Nám hovorí: Pozri, čo som pre teba urobil na kríži svojho Syna. Ver mi, že v jeho obeti je i tvoja spása.
Tak, ako od Abráma Boh nechcel nič iné len to, aby Mu uveril, tak ani od nás nechce nič iné, len aby sme vierou prijali, čo nám v obeti svojho Syna ponúka.