Farnosť Martin: História a Vývoj

Martin leží neďaleko sútoku riek Turiec a Váh, v Turčianskej kotline obkolesenej vrchmi Malej a Veľkej Fatry, Žiaru a Kremnických vrchov. O Martine boli napísané desiatky kníh a stovky článkov, pričom viaceré vedecké konferencie sa venovali vzniku jeho kultúrnych inštitúcií.

Väčšina prác sa zaoberala obdobím od polovice 19. storočia do prvej štvrtiny 20. storočia. Týchto 70 rokov znamenalo zlatý vek mesta, keď Martin nazývali "Mekkou Slovenska" alebo "slovenským Betlehemom". Malé provinčné mestečko sa v toku času stalo hlavným mestom slovenského národa, pozdvihlo kultúru.

Najstaršie Osídlenie a Vývoj Martina

Najstaršie osídlenie Turca pochádza zo strednej kamennej doby (2600-2300 pred Kristom), keď sa na západnom úpätí Veľkej Fatry usadil ľud kultúry kanelovanej keramiky. Charakteristickým znakom tohto obdobia bol kameň, z ktorého si vyhotovovali nástroje. Súvislejšie osídlenie Turca poznáme zo strednej bronzovej doby (1500-1250 pred Kr.).

Prenikanie Keltov na naše územie a ich splynutie s pôvodným obyvateľstvom sformovalo púchovskú kultúru. Nepokojné obdobie sťahovania národov privádza na územie dnešného Slovenska prvých Slovanov. Vo veľkomoravskom období bol Turiec najosídlenejšou zo všetkých vysoko položených kotlín Slovenska.

Podľa archívnych dokumentov územie Turca patrilo v prvých decéniách 12. storočia už do Uhorska. V listine z prvej polovice 13. storočia máme zachované listinné doklady už o 39 osadách v Turci, preto ich vznik musíme datovať najneskôr do konca 12. storočia.

Po začlenení Turca do ranofeudálneho uhorského štátu panovníci tu nechali v platnosti starú správu. V prvej polovici 13. storočia sa verejnosprávne centrum Turčianskej kotliny nachádzalo v hornej Nitre, tvorili teda spoločný administratívny celok. V dolnom Turci osady okolo územia dnešného Martina sú písomne doložené v 40. až 70. rokoch 13. storočia, aj keď ich osídlenie má starší pôvod.

Zo zdrojov je známe už z roku 1245 územie kráľovského rybára Uzdu ležiace severne od martinského sídelného priestoru. Záturčie patrí medzi najstaršie osady a po prvý raz sa spomína v listine z roku 1255. Údolie potoka Jordán tiež patrí medzi najstaršie obývané územia dolného Turca. Prvá donácia na toto územie pochádza z roku 1242, keď panovník Belo IV. daroval štyri poplužia zeme Mikulovi a Dražkovi.

Prvá Písomná Zmienka a Mestské Výsady

Prvá listinná zmienka o Martine sa nachádza až v donácii uhorského panovníka Ladislava IV. z roku 1284. Osada Martin ležala na kráľovskej pôde patriacej pod právomoc kráľovského kastelána. Pre vznik a vývoj Martina v stredoveku mala významnú úlohu komunikačná poloha.

Prvá písomná správa, ktorá sa priamo dotýka Martina, je donácia magistra Donča z 25. júla 1315 pre farnosť Kostola sv. Martina, ktorému z vlastných majetkov daroval územie Riadku. Výrazný rozvoj Martina ako spoločensko-hospodárskeho strediska dolného Turca spadá do prvej polovice 14. storočia, vďaka čomu mu boli udelené mestské výsady.

Martin bol povýšený na mesto 3. októbra 1340, keď mu panovník Karol Róbert udelil mestské privilégium. Panovník Karol Róbert udelil Martinu také isté slobody, aké užívalo mesto Krupina. Mesto Martin s udelenými výsadami bolo vyňaté spod právomoci zvolenského župana a sklabinských kastelánov a bolo podriadené panovníkovi alebo jeho úradníkom.

Podľa krupinského práva mohli martinskí usadlíci a hostia slobodne si spomedzi spoluobčanov voliť richtára, ktorého kandidatúru mali predložiť kastelánovi na potvrdenie. Mohli si slobodne zvoliť farára, nemuseli prijať takého, ktorý im nevyhovoval, a nikomu sa nemala stať krivda. Obyvatelia Martina neboli povinní zodpovedať sa inému sudcovi, ani županovi, ani byť nimi súdení.

Sľubný vývin mesta prerušil vpád husitov do Turčianskej kotliny. Pre Turiec, hlavne pre Martin, bola osudná až štvrtá výprava táboritov na Slovensko na jar 1433. Mesto bez hradieb bolo ponechané na milosť a nemilosť prichádzajúcich husitov. I listiny vydané pre Martin po tomto katastrofálnom plienení, v ktorých sa hovorí, že obyvateľstvo ostalo bez právnych dokumentov, zachytili túto pohromu a opisujú ju pod zdrvujúcim dojmom skazy veľmi rozhorčene.

V rušnom 15. storočí okrem pobytu husitských vojsk Martin a celý Turiec sužovali i prírodné katastrofy. V rokoch 1443 až 1445 a 1453 postihlo Martin a okolité mestečká a osady zemetrasenie. Podľa záznamov martinského farára Benedikta, literáta a ilustrátora kódexu, bolo 5. júla 1443 také silné zemetrasenie, že sa “až veže a budovy rúcali”. Okrem týchto prírodných nešťastí postihla Martin na jeseň 1452 morová epidémia.

Na čele Martina na základe výsad stál richtár, ktorého volili všetci mešťania. Od 60. rokov 18. storočia Martinčania richtára volili už 1. novembra, čo bol aj začiatok vojenského roku. Funkcia martinského richtára bola dobrovoľná a bezplatná. Až 16. novembra 1845 mestské zastupiteľstvo rozhodlo, aby každý, kto vykonáva funkciu pre Martin, mal popri príjme z vlastného zamestnania aj ročný plat.

Už roku 1557 na žiadosť Michala Révaia panovník Ferdinand I. Habsburský potvrdil martinské trhové právo. Panovník Leopold I. vydal 24. februára 1668 pre Martinčanov listinu, v ktorej im potvrdil trhové právo, pričom rozšíril ich trhy o dva nové, a to na Vavrinca a pred Všechsvätými.

Reformácia v 16. storočí čoskoro prenikla i na Slovensko. K rozšíreniu reformácie v Turci prispeli Révaiovci. Prvý vznikol roku 1544 v Martine. Martinský farár Vavrinec sa v rokoch 1544 až 1552 spomína ako prvý protestantský kňaz.

Martinčania museli vykonávať poľné práce a platiť dávky ako ostatní poddaní Sklabinského panstva. Po urbárskej regulácii sa začalo dlhé obdobie porušovania práv mestečka rodinou Révaiovcov. Vznikali spory, ktoré neraz musela riešiť i Kráľovská miestodržiteľská rada.

Prvý doložený záznam o kováčovi v Martine máme z roku 1384. Prvý spoločný obuvnícky cech pre Martin a Mošovce máme doložený roku 1551. V Martine máme doložený veľký požiar roku 1666, keď mestečko bolo oslobodené od platenia daní a kontribúcie. Najnešťastnejší pre mestečko bol rok 1843, keď vypukol najväčší požiar 22. apríla 1843.

Martinčania a obyvatelia Turca sa aktívne zapojili do revolučného diania v rokoch 1848-1849. Martinčania sa zaoberali najmä poľnohospodárstvom. Pred zrušením cechov roku 1872 pracovalo v Martine ešte 10 cechových združení.

Významné historické udalosti v Martine

Rozvoj Peňažníctva a Priemyslu

Koncom 60. a začiatkom 70. rokov 19. storočia sa vo väčšom rozsahu začínajú u nás zakladať peňažné ústavy. Medzi nimi vznikla roku 1868 aj v Martine Sporiteľňa ako a.s. . Druhým významným slovenským ústavom bola Tatra banka. S rozvojom slovenského peňažníctva v Martine súvisí aj rozvoj priemyselného podnikania. Prvým z väčších priemyselných podnikov v Martine so slovenským kapitálom bol Tatra nábytok. Pivovar bol ďalším slovenským podnikom. Pivo sa začalo vyrábať už v roku 1894.

Význam Martina v Dejinách Slovenského Národa

Martin začal hrať významnú úlohu v dejinách slovenského národa najmä od memorandového zhromaždenia. Zhromaždenie sa konalo 6. a 7. júla 1861. Priamym výsledkom memorandového zhromaždenia v Martine a najväčším úspechom slovenského národného hnutia v prvej polovici 60. rokov 19. storočia bolo založenie Matice slovenskej a vznik troch slovenských gymnázií.

Z iniciatívy nestora slovenského múzejníctva Andreja Kmeťa bola roku 1893 založená muzeálna spoločnosť, ktorá povýšila Martin na centrum slovenského múzejníctva. V roku 1919 vzniklo štátne reformné reálne gymnázium, v roku 1944 vzniklo slovenské komorné divadlo.

V prvej polovici nášho storočia poskytol Martin zázemie popredným vedcom a umelcom. Pôsobili tu Pavol Socháň, Andrej Kmeť, Janko Jesenský, P. O. Hviezdoslav, Martin Kukučín, J. C. Hronský, Martin Rázus, Jozef Škultéty, Janko Alexy...

Martin po Druhej Svetovej Vojne

Po skončení vojny bolo v Martine 12 závodov. Základný kameň závodov ťažkého strojárstva bol položený v máji 1948. Po vojne vznikli v Martine pekárne a cukrárne, vystavala sa tepláreň, biotika, stavebné závody. So závodmi začali rásť nové sídliska, kultúrne i športové zariadenia. Vybudovali sa nové štvrte - Podháj, Sever, Ľadoveň, Košúty a Záturčie.

Rozšírila sa sieť kultúrnych stánkov - múzeum Andreja Kmeťa, Martina Benku, Múzeum slovenskej dediny v jahodníckych hájoch a na národnom cintoríne v Martine je pochovaných niekoľko desiatok významných národných a kultúrnych činiteľov Slovenska.

Od roku 1962 tu pôsobí pracovisko lekárskej fakulty univerzity Komenského, dnes už samostatná Jesseniova lekárska fakulta. Na odkaz prvého gymnázia nadviazalo gymnázium V. V Martine bola vybudovaná stredná priemyselná škola strojnícka a viaceré učňovské školy.

Revolučný zvrat roku 1989 priniesol v našom živote veľa pozitívnych zmien, umožňujúcich rozvinutie všetkých stránok spoločenského, kultúrneho a hospodárskeho života ľudí a mies, ale Martinu pripravil aj ťažkú skúšku.

Napriek ťažkej situácií magistrát mesta začal prvú etapu rekonštrukcie historického jadra Martina, rekonštruoval sa mestský park P. O. Hviezdoslava. Obrodil sa náboženský život veriacich. K 31. decembru 1999 žilo v Martine 60 361 obyvateľov. Martin je sídlom mnohých organizácií štátnej správy, kultúrnych, spoločenských ustanovizní a bánk.

Po roku 1989 bola dobudovaná Hoechst-biotika v Martine, vybudovala sa a sprevádzkovala časť továrne na ECCO na výrobu luxusnej obuvi, Závod Auto Martin v rámci komplexu Volkswagen na výrobu prevodoviek.

Kostol sv. Martina

Martinský kostol, zasvätený sv. Martinovi, prešiel zložitým vývojom. Predchodcom kamenných chrámov bol drevený, alebo dreveno-kamenný kostolík, ktorý podľa indícií musel byť postavený už v 10. storočí. Po ňom bola postavená rotunda, ktorá sa typologicky zaraďuje do „prechodného“ - protorománskeho obdobia. Kostol bamberského typu, ktorý vidíme dnes, postavila premonštrátska huta pred rokom 1284 v štýle „turčianskej gotiky“. Z pôvodnej stavby sa dodnes zachovala svätyňa, sakristia, vchod, chór a čiastočne hlavná loď.

Svätyňa štvorcového pôdorysu je zaklenutá rebrovou krížovou klenbou a je od lode oddelená lomeným víťazným oblúkom s nepatrnými stopami po maľbe. Na východnej stene je dvojica pozdĺžnych úzkych gotických okien vyplnených novodobou farebnou vitrážou. Pod gotickým oknom v interiéri južnej steny svätyne je v murive vsadená dvojica kamenných sedílií, ktoré slúžili pravdepodobne ako spovednice. V severnom múre svätyne je gotický lomený portál do sakristie a z druhej polovice 13. storočia pochádzajú kované dvere z nitovaných železných plátov.

V severnej stene svätyne, vpravo od vchodu do sakristie je sanktuárium pochádzajúce z druhej polovice 13. storočia. Sakristia je zaklenutá krížovou rebrovou klenbou a má novodobý samostatný vchod z východnej strany. Na západnej strane lode je murovaná empora s pôvodnou pozdĺžne valenou klenbou.

Niekedy v prvej polovici 14. storočia, bola svätyňa vyzdobená nástennou maľbou. Počas reformácie a protireformácie dochádzalo k striedaniu vlasníkov kostola, ale Révayovci stále ostávali ako patróni. Pavol Révay potom v roku1767 daroval chrámu tri rokokové oltáre - do jahodníckej lode (sv. Pavla), priekopskej lode (sv. Petra) a do hlavnej lode pod kazateľnicu (sv. Jakuba). V roku 1921 vyzdobil bočné steny lode kresbami Jozef Hanula, vitráže vo svätyni vytvoril M. Tropp a v bočných lodiach Ladislav Záborský.

Na začiatku 20. storočia nahradil pôvodný organ nový od bratov Riegrovcov a ďalší bol inštalovaný v roku 1961. Následne farnosť odkúpila organ z Národného múzea v Prahe, ktorý opravili páni Baxa a Andrášik v roku 1983. Terajší nástroj od firmy Rieger bol požehnaný 12. Na vonkajšej strane svätyne pod omietkou je obraz sv. Na konci pre zaujímavosť - kostol je postavený s konštrukčným modulom 2,6 (ako katedrála v Chartrés), v rozmeroch sa nachádza číslo zlatého rezu (ako u pyramíd) aj číslo 3,14 a výška svätyne má veľkost dĺžky rovnobežkového stupňa v Martine.

Kostol sv. Martina v Martine

Kultúrne a Duchovné Udalosti v Kostole Sedembolestnej Panny Márie

22. septembra 2001: Kostol slávnostne konsekrovaný banskobystrickým diecéznym biskupom Mons. Rudolfom Balážom.

• 6.4.2003: Mons. Rudolf Baláž udelil v Kostole Sedembolestnej Panny Márie akolytát MUDr. Štefanovi Paľúchovi.
• 23.5.2004: Slávnostná svätá omša s vysviackou MUDr. Štefana Paľúcha za stáleho diakona.
• 15.6.2008: Posviacka novej fary Mons. R. Balážom.
• 1.7.2008: Otec biskup zriadil novú farnosť Sedembolestnej Panny Márie.
• 27.5.2009: V chráme bola prvýkrát vyslúžená sviatosť birmovania.
• 22.9.2016: Oslava 15. výročia vysvätenia kostola SPM.
• 2.6.2019: Ďalšia slávnosť birmovania za účasti diecézneho biskupa Mons. Mariána Chovanca.

Kostol Sedembolestnej Panny Márie v Súčasnosti

Stavba kostola bola realizovaná v rokoch 1999-2001 dekanom ICLic. Autor projektu: Ing.arch. Projektová dokumentácia: Stavoprojekt internacionál a.s. Stavbu realizoval: ZSNP a.s. Stavebný dozor: Ing. Kostol má tvar kruhu. Jeho kapacita je 600 miest, z toho 420 miest na sedenie. V presbytériu kostola dominuje okrem hlavného oltára, socha Sedembolestnej Panny Márie. Veža kostola je vysoká 28 metrov, zakončená krížom.

Kostol Sedembolestnej Panny Márie

tags: #farnost #martin #seer