Čo znamená byť viac ako víťaz v Ježišovi? Kto teda môže byť spasený?Ľudia nemôžu byť spasení sami zo seba, pretože všetci ľudia sú hriešni. Preto Boh už od počiatku zasľúbil svetu Spasiteľa, ktorý mal prísť na svet, aby svet vykúpil.
Jeden je totiž Boh, jeden aj Prostredník medzi Bohom a ľuďmi, človek Ježiš Kristus, ktorý dal seba ako výkupné za všetkých. (1 Tim 2:6)
To je pravý Boží plán spásy, že Boh poslal na svet svojho jednorodeného Syna, ktorý sa narodil z panny, žil život bez jediného hriechu, zobral trest celého ľudstva na seba keď umrel na kríži. Hoci sám Ježiš sa nedopustil jediného hriechu, Boh ho potrestal za hriechy celého sveta, ako keby ich bol vykonal On. Potom ako zomrel na kríži, bola Jeho duša 3 dni a 3 noci v pekle, na tretí deň vstal z mŕtvych aby KAŽDÝ kto VERÍ v NEHO mal VEČNÝ ŽIVOT.
Lebo tak Boh miloval svet, že svojho jednorodeného Syna dal, aby nezahynul, ale večný život mal každý, kto verí v Neho. (Ján 3:16)
Každý, kto verí, že Ježiš je Kristus, narodil sa z Boha. Pretože všetko, čo sa narodilo z Boha, víťazí nad svetom; a víťazstvo, ktoré premohlo svet, je naša viera. Kto iný premáha svet, ak nie ten, kto verí, že Ježiš je Syn Boží. Avšak vieme, že Syn Boží prišiel a dal nám porozumenie, aby sme poznali toho Pravého; a my sme v tom Pravom, v Jeho Synovi Ježišovi Kristovi. On je pravý Boh a večný život.
Na to, aby bol človek spasený, musí spraviť len jedinú vec - uveriť v Ježiša Krista, spoľahnúť sa na Neho, na to, čo On urobil pre nás, aby sme mohli mať večný život.
Ak chcete byť spasený, musíte sa prestať spoliehať na seba samého, na svoje skutky, na svoje náboženstvo alebo filozofiu. Boh hovorí, že nieto spravodlivého ani jedného, preto nikto nemôže ísť do neba za vlastné zásluhy. Spasenie závisí jedine od toho, či sa človek spoľahne na Ježiša Krista, ako svojho Spasiteľa.
Lebo milosťou ste spasení skrze vieru. A to nie sami zo seba; je to dar Boží; nie zo skutkov, aby sa nikto nechválil. (Ef 2:8)
Budú spasení všetci, ktorí tvrdia, že veria v Krista? Nie každý, kto mi hovorí: Pane, Pane! vojde do kráľovstva nebeského, ale ten, kto činí vôľu môjho Otca nebeského. Mnohí mi povedia v onen deň: Pane, Pane, či sme neprorokovali v Tvojom mene, a či sme nevyháňali démonov v Tvojom mene a či sme nerobili mnohé divy v Tvojom mene? A vtedy im vyhlásim: Nikdy som vás nepoznal; odíďte odo mňa, páchatelia neprávosti!
V týchto veršoch Pán Ježiš hovorí o tom, že jedného dňa mu budú mnohí hovoriť, aké skutky konali v Jeho mene a predsa im odpovie, že ich nikdy nepoznal. Pravda je, že títo ľudia, hoci ho nazývajú svojím Pánom, V NEHO NIKDY NEVERILI. V skutočnosti verili svojim skutkom aby ich spasili, ako je zrejmé z toho, že Kristovi začali hovoriť o tom, ako v Jeho mene vyháňali démonov a robili mnohé divy. Na to, aby človek mohol ísť do neba, musí činiť vôľu Otca nebeského.
A to je vôľa toho, ktorý ma poslal, aby každý, kto vidí Syna a verí v Neho, mal večný život, a ja ho vzkriesim v posledný deň. (Ján 6:40)
To je vôľa Otca nebeského, aby sme verili v toho, koho on poslal zomrieť namiesto nás, aby sme my mohli mať večný život. Ak sa niekto spolieha na akýkoľvek skutok, ktorý vykonal on sám ako „dodatok“ k viere (napr. krst) znamená to, že sa nikdy úplne nespoľahol na Krista aby ho spasil. Na svete je veľa ľudí, ktorí sú súčasťou falošných cirkví, ktoré sami seba nazývajú „kresťanské“ ale v skutočnosti nie sú postavené na Božom Slove. Všetky tieto cirkvi učia SPÁSU SKRZE SKUTKY, čím ľudí vedú rovno do pekla!
Lebo vydávam im svedectvo, že horlia za Boha, ale nie podľa správneho poznania; keďže nepoznajú spravodlivosť Božiu a snažia sa uplatňovať svoju, nepoddali sa spravodlivosti Božej. Koniec zákona je totiž Kristus, aby sa spravodlivosti dostalo každému veriacemu.
Môže ísť do neba niekto, kto neverí v Ježiša Krista? Biblia učí, že spása je jedine skrze vieru v Ježiša Krista, Syna Božieho. V Biblii je jasne napísané, že Ježiš je jediná cesta do neba, preto žiadny buddhista, hinduista, moslim, ateista atď. nepôjde do neba. Biblia učí, že človek môže mať večný život jedine ak sa spoľahne na JEŽIŠA KRISTA, Syna Božieho. Nie na vlastné skutky, vlastnú spravodlivosť, ktorá je pred Bohom ako špinavé handry.
Kto verí v Neho, nebude súdený. Kto neverí, už je odsúdený, pretože neuveril v meno jednorodeného Syna Božieho. (Ján 3:18)
V Biblii je jasne napísané, že dokonca aj medzi tými, ktorí tvrdia, že veria v Ježiša budú MNOHÍ, ktorým Ježiš odpovie, že ich nikdy nepoznal, pretože v skutočnosti veria svojim skutkom aby ich spasili. To sú všetci tí, ktorí veria učeniam cirkví, že na spásu treba konať aj nejaké skutky. Kto však nekoná skutky, ale verí v Toho, ktorý ospravedlňuje bezbožného, tomu sa jeho viera počíta za spravodlivosť.
Kto podľa Biblie pôjde do neba?
Biblia učí, že spasený bude len ten, kto verí Božiemu svedectvu, ktoré je väčšie ako ľudské. Ak prijímame ľudské svedectvo, Božie svedectvo je väčšie, lebo Božie svedectvo je to, že svedčil o svojom Synovi. Kto verí v Syna Božieho, má svedectvo v sebe; kto neverí Bohu, urobil Ho klamárom, pretože neuveril svedectvu, ktoré vydal Boh o svojom Synovi. A toto je svedectvo, že Boh nám dal večný život, a tento život je v Jeho Synovi.
Evanjelium je v skutočnosti správa o víťaznom výsledku boja. Iba Mesiáš Ježiš Kristus Nazaretský je jediným ozajstným víťazom. Spĺňa všetky kritériá. Výsledok Jeho boja už nikto nezmení a my s predstihom vieme o tom, že smrť je definitívne porazená. To, že Ježiš porazil smrť a vstal z mŕtvych, znamená, že je porazené peklo, satan, všetky sily nepriateľa, čím otvoril pre ľudí možnosť, aby aj oni skrze vieru v Jeho víťazstvo porazili smrť a žili naveky s Bohom. Toto víťazstvo je absolútne, nadradené a určuje výsledok zápasu v akejkoľvek oblasti nášho života a nakoniec aj celého stvorenstva.
Diabol stratil legálne práva.
Ak chceme nájsť odpovede na otázky, ktoré sa týkajú tejto témy, musíme si uvedomiť, že podstatou dokonalej slobody nie je to, že môžeme v každej situácii robiť, čo chceme. Je to niečo úplne iné. A nie je to nič viditeľné.
V liste Galatským sa píše: „Kristus nás oslobodil ku slobode. Stojte teda a nedajte sa zasa zapriahnuť do jarma otroctva.“ (Gal 5,1)
Je to úžasné, že to pre nás Ježiš Kristus urobil. Akú slobodu má však na mysli Božie slovo?
„A poznáte pravdu a pravda vás vyslobodí.“ (Jn 8,32) Čo je však pravda?
Slobodný človek je poslušný, lebo vie, že je to správne, nemá problém s odpúšťaním a je spokojný s tým, ako bol stvorený. V tomto svete je množstvo lákadiel, ktoré chcú vzbudiť naše žiadosti. Nenechajme sa zlákať, nestaňme sa od nich závislí. Jediná závislosť, ktorá nás nezotročí, je závislosť od nášho Boha. Túžme po Jeho láske, milosti, múdrosti, po Jeho prítomnosti. Základom prijatia posolstva Božieho milosrdenstva a pobožnosti k Božiemu milosrdenstvu je túžba žiť spiritualitu dôvery. Nič sa dnes od katolíkov nevyžaduje viac, ako dôverovať Ježišovi a Cirkvi, ktorú založil.
Želá si slovo dôverujem. Bez dôvery sa mu naozaj nemôžeme oddať. Dôverovať znamená mať v niekom istotu. Ak rozdelíme anglické slovo confi dence („istota“ alebo „dôvera“), jeho význam sa pozmení na „s vierou“. Dôvera v Boha teda predstavuje živú vieru. Mať živú vieru v Ježiša znamená dôverovať Božiemu prozreteľnému plánu aj napriek nepríjemnostiam a nepohodliu.
Žijeme v dobe, ktorá ľuďom káže, aby nedôverovali Ježišovi a Cirkvi, ktorú založil. Deťom sa, napríklad, v škole učia, že mnohé dogmy židovsko-kresťanskej viery sú mýty, že Biblia obsahuje množstvo chýb a napísali ju prehistorickí homofóbovia, že Katolícka cirkev je človekom vytvorená utláčateľská inštitúcia, ktorá nenávidí ženy. Najviac nedôvery v Ježiša a jeho Cirkev vštepujú ľuďom médiá.
Svojou revizionistickou históriou a smiešnymi teóriami o tom, ako vzniklo stvorenie, Biblia a Cirkev, sa vysmievajú Božiemu zjaveniu. Človek sa dnes z amerického kanálu History Channel dozvie len veľmi málo faktov z dejín. Žiaľ, takáto mentalita sa vkradla aj do Cirkvi. Teológovia dnes strácajú čas diskusiami o pravdepodobnosti toho, že by sa mimozemšťania dali pokrstiť a privítali by sme ich ako našich „medzigalaktických bratov a sestry“. Toľká prízemnosť! Podľa môjho názoru sa tam vonku nenachádza nič okrem hromady veľkých kameňov a jediná mimozemská bytosť, ktorá nám má robiť starosti, je Satan. On je ten, kto vás chce uniesť a vštepiť do vás nedôveru voči Bohu a jeho Cirkvi, a tak vás navádza na to, aby ste verili ohromne fascinujúcim médiám, ktoré rozprávajú o tom, ako nebeskí návštevníci postavili pyramídy, ako je peklo výmyslom organizovaného náboženstva a aké „tajnosti“ má Vatikán. Satanove dômyselné fi nty nútia ľudí spochybňovať Boha, Božie zjavenie a jeho Cirkev. Kvôli diablovmu dymu ľudia strácajú smer, prevláda v nich zmätenosť a prestávajú dôverovať Ježišovi i Cirkvi.
29. júna v roku 1972 mal svätý pápež Pavol VI. homíliu o tom, ako modernému človeku chýba dôvera v Boha a v jeho Cirkev a vyjadril sa, že do Cirkvi prenikol Satanov dym. Osobne musím povedať, že tieto jeho slová mi pomáhajú zotrvať v pokore. Tak či onak, takéto odvážne vyjadrenie pápeža je vážna vec. Niet však pochýb o tom, že mnohí ľudia majú zmätok v tom, čomu veriť, k čomu sa hlásiť a ako sa správať. A akoby aj nemali, keď drvivá väčšina seminaristov sa za posledných štyridsať rokov učila, že Biblia je zastaraný mizogýnsky dokument (nepriateľský voči ženám), prechod cez Červené more počas Exodu umožnil prírodný jav (odliv), že Mojžiš a väčšina starozákonných prorokov neexistovali, že Evanjelium podľa Matúša nenapísal Matúš a mnohé zo zázrakov v Novom zákone, dokonca aj tie, ktoré vykonal Ježiš, sú len výsledkom prekrútenia neskorších autorov.
Nesmieme však zabudnúť na to, že zmätenosť tvorí len dym. Nakoniec sa vyjasní. Satan nikdy Cirkev nepremôže. Cirkev predstavuje nedobytnú bojovú pevnosť! Faktom však ostáva, že žijeme v ére, v ktorej ľuďom chýba dôvera. Falošnú „múdrosť“ v dnešnom svete možno zhrnúť do nasledujúcej vety: „Ježišu, nedôverujem ti“.
Mnohí sa dnes vzdávajú svojej viery, rozumu a triezveho úsudku. Majú sklon posudzovať veci výlučne podľa zážitku. Ak zažijú niečo príjemné, Boha a jeho Cirkev milujú, no ak okúsia nepríjemnosti, zoskakujú z lode. Dôverovať Ježišovi však znamená dokonale veriť všetkým jeho slovám a bezvýhradne sa naňho spoliehať, nech sa deje čokoľvek. Dokonca aj postavy Starého zákona nám dávajú zopár lekcií o dôvere. Vezmime si, napríklad, takého Jóba. Po tom, čo príde v podstate o všetko, otrasie svoju vieru a odvážne vyhlási: „Ak znivočí ma, ani sa nezachviem“ (Jób 13, 15). Dôvera v Boha od nás bude vyžadovať niečo v sebe zahubiť. S dôverou sa človek učí žiť v úplnej odovzdanosti Božej prozreteľnosti.
Svätá Faustína ako apoštolka spirituality dôvery vo svojom Denníčku (77) cituje z Jóba tú istú stať. Radšej chcela zomrieť, ako by ju mali opantať klamstvá a zmätok - dym - Satana. Raz sa síce nechala podviesť a spálila Denníček, ale odvtedy si dávala pozor, aby sa to viac nezopakovalo. Jej dôvera bola neoblomná a dokazovala to svojou bezpodmienečnou ochotou dať v živote na prvé miesto múdrosť a vedenie Cirkvi. Učenie Cirkvi dokonca uprednostňovala pred zjaveniami, ktoré dostávala. Nedôverovať Ježišovi znamená podobať sa Satanovi. Preto pri istej príležitosti musel Ježiš pokarhať Petra a nazvať ho satanom (porov. Mt 16, 23). Hoci Peter vedel, kto je Ježiš a veril v neho, konal nedôverčivým, Satanovi podobným spôsobom: chcel, aby Ježiš svojmu Otcovi prejavil nedôveru a sňal si snubný prsteň kríža. Ježiš však svojmu nebeskému Otcovi dôveroval až na smrť. Peter si potreboval vybudovať takú istú dôveru v Ježiša.
