V úvodnej štúdii od Ladislava Hanusa, s poznámkami Jozefa Jánoša, sa ponoríme do myšlienok Blaise Pascala, učenca, filozofa a teológa, ktorého život bol poznačený chorobami a hľadaním duchovného rozmeru nad hmotou. Táto práca, vydaná Spolkom sv. Vojtecha v Trnave, sa snaží priblížiť Pascala slovenskej generácii a vysporiadať sa s jeho odkazom, ktorý je znamením novoveku.
Pascal, ktorého Editou Ambrušovou nazýva „až hrozivým géniom", je ťažké obsiahnuť pre jeho rozsiahly záber. Jeho život zahŕňa skvelú vedeckú dráhu, filozofiu i náboženstvo v prísnom katolíckom duchu. Položil základy modernej psychológie a vytušil naše najnovšie objavy atómovej energie. Po krátkej fáze svetáckeho života sa ponára dovnútra a venuje sa kontemplácii až do konca života. V jeho živote sa zračí tragická existencia moderného kresťana a životom predznačil našu cestu.
Zámienka k mnohoznačnej interpretácii sa nachádza v samotnom Pascalovi. Všetko vrie a speje k poslednému rozhodnutiu. Protestantí radi vysliedia aj každé zdanie protirímskeho postoja, keď ide o pascalovský formát. Moderného človeka nepostihol, nevedel, nemohol a nechcel postihnúť kresťana. Bežne sa pýtame, či Pascal bol veriaci alebo neveriaci. No samotnú kresťanskosť poníma príliš ľahko.
Pascalova viera: Hľadanie a odhaľovanie
Pascal bol hľadač ako kresťan - pútnik, viator. Trpí pre nedostatočné svedectvo Božie v prírode a pre obmedzenosť ľudskej vnímavosti voči Božiemu svetlu. Nebadalo sa uňho obdobia, keď by mu bolo viery ubudlo. Z historického hľadiska sa javí Pascal ako génius jednotný a veľmi bohatý.
R. Guardini dáva Knihe o Pascalovi názov „Rozlišovanie kresťanskosti", čo ju rozlišuje od iných existenčných foriem nekresťanských. Zvláštny záznam sakrálneho zážitku, ktorý si načrtol na prúžok pergamenu a nosil v kabátovej podšívke, hovorí o zjavení, ľútosti a láske: „Oheň. Boh Abrahámov, Boh Izákov, Boh Jakubov, a nie filozofov a nie mudrcov. Istota. Radosť. Pokoj. Ježiša Krista. Veľkosť duše ľudskej. Ježiša Krista. jediného a pravého Boha, i Ježiša Krista, ktorého si Ty poslal."
Od tejto chvíle je preniknutý týmto obsahom do hlbín. Tento mystický zážitok sa volá druhou konverziou Pascalovou. Zážitok zastavil čas a priniesol blaho, čo až fyzicky premieňa človeka. Boh povoláva k životu, aby život mali a čím viacej ho mali. Aké kritérium pravosti? Kresťanskej existencii Pascalovej je to veľmi blízke. To je tento Boh a nie tamtých.
Boh filozofov a Boh Abrahámov
Akýže je Boh filozofov a mudrcov? Je vždy časový a nachádza sa iba v subjekte. Subjekt je jeho jediným nositeľom. Imanentný, idealistický, humanistický, deistický. Boh filozofov a mudrcov je raz idealistický, raz materialistický. Svet je vôľa a predstava, popiera objekt a zabsolútňuje subjekt. Hmota myslí a tvorí, má prívlastky ducha, ba Boha. Kult, ktorý patrí jedine Bohu, prináša sa hmote, technike, kvantite. Je to heroizmus obrátený do zeme.
Naopak, Boh Abrahámov, Boh Izákov, Boh Jakubov je bytosť čistá, abstraktná, duchovná a je výtvorom ducha. Nemôže sa vteliť a zjaviť v tele, lebo ako abstraktum nemá vzťahu k telu. Nie sú bezbožní, ale ich náboženstvo je náboženstvom rozumu, náboženstvom dospelých a osvieteného ducha. Nerozumejú kresťanskému náboženstvu a pohoršujú sa na ňom. Pýcha sa pohoršuje na Vtelenom Slove, ktoré ohlasovali živí ľudia.
Proti zjavenému Bohu sa dvíha odpor ľudskej pýchy. Boh predvída pohoršenie, ale neodnáša ho, aby boli nútení zaujať stanovisko. Zjavenie sa deje v nepatrnosti, v ponížení a potom, ľudským prostredníctvom milosti. Vlastne sa ňou zahaľuje a žiada vieru a pokorné srdce. Znaky a dôkazy sú dostatočné, aby uverili. Ale neprijme, lebo nechce veriť a pohoršuje sa nad chatrnosťou Božieho zjavu.
Pascalova Apologia: Hľadanie viery v novoveku
Pascalov úmysel s „Apologiou kresťanskej viery" nepozná nik. Dielo ostalo zlomkom, v štádiu materiálu. I. časť nastoľuje problém človeka, biedu a veľkosť. Človek je v dedičnom hriechu, v zajatí žiadostivosti a sebalásky. II. časť sa venuje Ježišovi Kristovi a pravosti Cirkvi. Srdce má osobitnú schopnosť s intuitívnou istotou poznávať Pravdu. „Srdce má svoje dôvody, ktoré rozum nepozná".
Pascal sa uzatvára stávku o výhru života s tými, ktorí sa okúňajú. Večný život zo sľubov Božích je istý, čo znamená dvojnásobný život, tento i budúci. Pôžitky tohto života sú neisté a vratké. Viera nie je nevyhnutná, ale slobodná a záslužná. Prekážkou nie je nedostatok dôkazov, ale protichodná vôľa a neochotné srdce. No aj teologické dôkazy môžu byť nástrojom viery. Pascal pravdu dokazuje najmä zo zázrakov, ale hlavná je správna interpretácia zázraku.
Pascalova metóda nie je systematická, ale psychologická. Vlastnú ťažkosť apológie novovekej vidí inde a potrebuje živú, ohlašovaciu apologetiku. Hoci bráni nadčasové pravdy, je vždy konkrétna a časová. Pravdy podáva špekulatívne a dôveruje v rozumové presvedčovanie. Pascal žil v puberte novoveku, ktorá sa vyznačuje potrebou autonómie. 17. storočie je nástup racionalizmu a vedecký duch odkazuje všetko mystérium do sveta mýtov a bájok. Pascal sa s týmto nebezpečenstvom vysporiada.
Novovek teda vyznačuje zanedbávanie metafyziky, miesto náboženstva, z ktorého vychodí aj kapitalizmus a socializmus, dobrotu ako nevedomosť a rozluku viery a rozumu, teológie a vedy. Rozum, veda, nehrá tu rolu a v materialistickom svetonázore racionalizmus ešte raz vrcholí. Pascal dokazuje jestvovanie dedičného hriechu a prázdnota a úzkosť nastupuje na miesto Boha filozofov a mudrcov. Hlavnú prekážku viery vidí Pascal v slepote srdca. Preto je potrebná bytostná otvorenosť k zvesti viery.
Pascalova práca pripravila apologiu kresťanstva pre naše časy. Východiskom je ateistický existencializmus, ktorý neodvodzuje existenciu odnikiaľ a pripisuje jej absolútnu náhodilosť. Pascal v tomto kontexte nachádza svoje riešenie a zabezpečenie. Za zástupcov existencializmu kresťanského sa považujú: Augustín, Pascal, Newman, G. Marcel, Guardini, Przywara. Pre Pascala je ideálny život namáhavý a nebezpečný a vychodí z osobného vedomia ľudskej tragiky.
Človek si uvedomuje nesmiernu nepatrnosť a náhodilosť svojej existencie. Je tôňou medzi bytím a nebytím, medzi zverom a nekonečnom. Renesancia ohraničuje človeka v zemskej konečnosti, čo znamená byť na pospas. Človek stráca absolútne meradlo hodnôt a jeho život klesá do čírej faktičnosti. Žije v zmätku a je stratený. Základným existenčným pocitom je úzkosť, ktorú sa snaží prekonať rozptýlením. Jeho zážitkom je, že to, čo je, je neznesiteľné. Aj veriaci človek stráca pevnú pôdu pod nohami.
Mravne nevyrieši pozemský človek svoj problém, lebo je v zajatí žiadostivosti a sebalásky. Duch sa usiluje ku objektívnemu svetu a hľadá cieľ ponad seba, ale nedostáva sa mu k tomu síl. Na poznanie vplýva vôľa a človek nevidí, čo nechce. Bráni sa mravným dôsledkom poznania. Človek je bytosť, ktorá sa usiluje o dokonalosť, ale je neustále ohrozený.
Pre lepšie pochopenie Pascalových myšlienok si pozrite toto video:
FILOZOFIA - Náboženstvo: Pascalova stávka
| Koncept | Popis |
|---|---|
| Boh filozofov | Abstraktný, idealistický, vytvorený rozumom |
| Boh Abrahámov, Izákov, Jakubov | Osobný, zjavený, vyžaduje vieru a pokoru |
| Ľudská existencia | Poznačená biedou, veľkosťou, hriechom a hľadaním Boha |
| Srdce | Schopnosť intuitívne poznávať pravdu |
| Viera | Slobodný a záslužný akt |