Filozofia smrti a vykúpenia je komplexná téma, ktorá sa prelína rôznymi filozofickými smermi a náboženskými presvedčeniami. V tomto článku sa zameriame na pohľad niektorých významných filozofov, ktorí sa touto problematikou zaoberali.
Subjektívny individualizmus a vôľa
Subjektívny individualizmus tvrdí, že zvonka sa k podstate vecí priblížiť nedá, výsledkom sú len obrazy a mená. Jediné miesto, ktoré nám umožňuje vstúpiť do vnútra sveta, je v nás samých, v indivíduu. Jednotlivcovi je jeho vlastné telo dané dvoma celkom odlišnými spôsobmi: jednak ako predstava v rozumovom nazeraní, teda ako objekt medzi objektmi, zapojený do kauzálnych súvislostí všetkých javov, a zároveň celkom odlišným spôsobom, totiž ako to, čo každý dobre pozná a čo sa označuje slovom vôľa.
Arthur Schopenhauer a voluntarizmus
Schopenhauerova filozofia je označovaná ako voluntarizmus a iracionalizmus. Patrí do poklasickej filozofie na rozdiel od Hegela. Hegel a jeho generácia (klasická a novoveká) považovali na rozdiel od Schopenhauera za podstatu sveta rozum, rozumovosť sveta, že svet je rozumový a našimi zmyslami poznateľný. Základná Schopenhauerova myšlienka je, že podstata sveta sa vymyká rozumovosti, čiže chápania rozumom, je iracionálna. Podstata sveta je vôľa (lat.voluntas), vôľa je živelné chcenie, nerozumné (iracionálne) pudenie k aktivite k životu. Práve preto je Schopenhauer považovaný za prvého predstaviteľa filozofie života 19. storočia.
Svoju koncepciu filozofie predstavil vo svojom diele Svet ako vôľa a predstava. Svet ako predstava vysvetľuje tak, že človek môže poznávať len časť sveta, vychádzal z Kantovej filozofie, naše zmysli a racionálne poznanie-rozum nie je nad vôľou ale je krok za ňou, a plní to, čo mu vôľa prikáže. Svet je hlavne vôľa, ona je to podstatné. Vôľa sa prejavuje tam, kde zlyháva rozum (inštinkty a ich napĺňanie, fyziologické procesy, emocionálne pohnútky akými sú naše konanie: láska, nenávisť). Vôľa nepokladá Schopenhauer na rozdiel od Fichteho za slobodnú cieľavedomú aktivitu. Podľa neho nie je riadená rozumom. Celý svet je len akási objektivizácia sveta vôlí, jej stupne (všetko dianie v prírode).
Schopenhauerov pesimizmus plynie z toho, že svet je vo svojej podstate nezmyselný, je to miesto plné slabých bytostí, ktoré len chcú naplniť svetovú vôľu, tá je temná a len dokazuje nezmyselnosť bytia. Podľa Schopenhauera je východiskom skoncovať s nezmyselnosťou. Východiskom nie je samovražda, ale asketický život, popretie individuálnej vôle, pretože tá je pôvodcom všetkého utrpenia. Neuznať svet a všetky jeho domnelé hodnoty. Ako prvý poukázal na indickú filozofiu, učenie o nirváne.
Arthur Schopenhauer: jeho filozofia = iracionalizmus a voluntarizmus, podstata sveta sa vymiká rozumu, je iracionálna; podstata sveta = vôľa (živelná, slepá, bez cieľa, neslobodná)- jeho pesimizmus : svet nemá zmysel, je len bludiskom živelne pôsobiacich síl, utrápených a ustráchaných bytostí, kt. sa snažia prežiť. Človek stále niečo chce a trápi sa keď to nemá, a aj keď to získa znova sa trápi - chce znova niečo iné. Východisko : žiť v asketizme, venovať sa umeniu- kladie si otázku či z tejto situácie existuje východisko - jedna možnosť = samovražda (ale ňou by sme potvrdili víťazstvo vôle a jej nezmyselnosti). Navrhuje útek zo sveta, poprieť život a vlastnú vôľu.
Subjektívny idealizmus
Subjektívny idealizmus je filozofický smer, ktorého predstavitelia odmietajú oprávnenosť tézy o existencii objektívnej reality (čo existuje nezávisle od ľudského vedomia). Predmety neexistujú nezávisle od našich zmyslových vnemov, pocitov a vedomia.
Smer, ktorého predstavitelia odmietajú existenciu objektívnej reality, nezávislej od vôle a vedomia subjektu. Za svet, v ktorom človek (subjekt) žije a koná, pokladajú súhrn pocitov, zážitkov, nálad a skutkov subjektu, alebo aspoň predpokladá, že to všetko je neoddeliteľnou podstatnou časťou sveta.
Friedrich Nietzsche a nihilistická prax
Nietzsche chápe celé dejiny kresťanstva ako "nihilistickú prax", pretože dôsledkom expanzie kresťanstva je presunutie celej váhy života z tohto sveta do posmrtného, druhého, vymysleného sveta. To je podľa Nietzscheho totálna deštrukcia skutočného života, ktorý je pre neho najvyššou hodnotou. Nietzsche však oslavuje život výhradne pozemský, s tým súvisí aj jeho "amor fati" - bezvýhradné pritakávanie svojmu osudu po vzore stoikov. Plné prijatie skutočnosti, radostné pritakávanie životu v jeho tvorivých aj ničivých aspektov, radosti aj strašnom utrpení, ktoré predstavuje.
Kresťania však túto krehkú pavučinu života trhajú tým, že presúvajú zmysel z tohto sveta do onoho sveta. Stráca sa tak skutočná hodnota života. Zbabelý človek uteká pred životom, tým že dúfa v posmrtnú existenciu, ktorá mu zabezpečí večnú blaženosť a vykúpenie. Svet aj príroda je démonizovaná, chápaná ako trest za prvotný hriech. A toto všetko je pre Nietzscheho nihilizmus (teda niečo iné ako tradičné európske chápanie nihilizmu ako označenia ľudí bez viery).
Kresťanský vek je pre Nietzscheho prvým štádiom nihilizmu, v ktorom je ešte skrytý pod maskou nevedomosti, pokrytectva a stádnej mentality. V nadchádzajúcom období za prispenia vedy sa postupne nihilizmus stáva zjavným, nastáva smrť Boha, precitnutie. Nadchádza vek nového európskeho nihilizmu reprezentovaného "poslednými ľuďmi". Patria sem všetci ateisti, vedci, veriaci a ďalší. Základom nihilizmu je stádny pud, pri ktorom ľudia len pasívne prijímajú, to čo im predloží nejaká autorita. Podľa Nietzscheho však musí v budúcnosti prísť kvalitatívne nový človek, nadčlovek.
Najvyššou hodnotou pre nadčloveka je aktivita a život, neustále presahovanie samého seba a oddávanie sa plnému životu v jeho láske, ale aj strašnej krutosti, život prijímaný so svojským fatalizmom, ale nie s rezignáciou. Nadčlovek sa nespolieha na pôsobenie nejakej vyššej moci, ale chápe, že je vo svete odkázaný na slepé a nevypočitateľné pôsobenie vôle k moci, ktorá prestupuje všetko, riadi všetko. Svet je veľkým zápasom o moc, veľkolepým divadlom vzájomného premáhania, ničenia a tvorenia. Tento cyklus je nezastaviteľný a človeka nečaká žiadne posmrtné vykúpenie. Nadčlovek si uvedomuje, že je uväznený v toku času, v tomto nekonečnom reťazci, ktorý má charakter kruhu. V jednom okamžiku je obsiahnutý celý čas zároveň. Z tejto nevyhnutnej danosti nie je cesta von. Preto Nietzsche kladie absolútny zmysel na prítomný okamih (nie do budúcnosti ako kresťanstvo). Človek má každý svoj okamih skutočne prežiť, tak aby mohol povedať, že chce aby sa navracal stále znovu.
Nadčlovek sa teda učí znovu milovať prítomný život, život v plnosti jeho významov, oprostený od pokryteckej morálky, kresťanstva, pasívneho ateizmu a vedcov a ich bezvýhradnej viery vo vedu, čo je v podstate obdoba kresťanskej viery. Nadčlovek sa navracia zmýšľaním až do antiky a tragického sveta Grékov, v ktorom neboli potláčané životne dôležité pudy, ktoré slúžili plnému životu, ale naopak priznané a korigované.
Súvislosti hitlerovského a nietzscheovského Nadčloveka sú scestné, rovnako ako téma Nietzsche a hitlerovský antisemitizmus. Nietzsche útočil na židov predovšetkým z hľadiska zakladateľov kresťanstva. Bál sa však zneužitia svojich myšlienok, čo sa aj naplnilo, predovšetkým zo strany ľudí, na ktorých najviac útočil. Málo ľudí dokázalo natoľko vizionársky predpovedať budúcnosť celej Európy a jej rútenie sa do záhuby. Unifikácia, masová mentalita stáda, rasové miešanie, zničenie individuality a osobitosti ľudí aj kultúr, zapojenie európskeho človeka do mašinérie konzumu, kde sa stáva iba "kolieskom v súkolí". To sú všetko Nietzscheho predpovede, ktoré sa naplnili a napĺňajú, sú súčasťou éry nihilizmu.
Ďalším plytkým argumentom býva často to, že Nietzsche ako žil, tak umrel. Že jeho smrť v šialenstve sú dôkazom neúspešnosti jeho filozofie. To je nezmysel, je si potrebné uvedomiť, že Nietzsche bol fyzicky slabý už od narodenia a k chorobám mal obrovskú náchylnosť celý život. Pod všetkým tým pesimizmom v jeho filozofii sa dá nájsť aj obrovská radosť z života, prírody, hudby a umenia, ktorá je rovnako intenzívna ako Nietzscheho utrpenie.
V súčasnosti existuje mnoho nových interpretácii NIetzscheho, ktoré ho skúmajú do hĺbky a berú odporcom vietor z plachiet. Cestu k novému pochopeniu otvoril predovšetkým Jaspers a Heidegger. Z dnešných filozofov zasa predovšetkým Gadamer a Pavel Kouba - ktorého interpretácia "Nietzsche" je všeobecne veľmi cenená a ja ju môžem len doporučiť.
Friedrich Nietzsche (poklasická filozofia 19. stor. - voluntarizumus)
Eutanázia a právo na smrť
Slovo eutanázia sa najčastejšie skloňuje pri lôžku nevyliečiteľne chorého, ktorý trpí veľkými bolesťami a u ktorého sa dá teoreticky predpokladať skoré úmrtie. V takýchto chvíľach stoja lekári, prípadne zdravotné sestry pred ťažkou dilemou, či vypnúť pacientovi prístroje, ktoré ho udržujú pri živote, alebo nie. Slovo "eutanázia" pochádza z gréčtiny a doslovne znamená "dobrá smrť", a väčšinou sa ním myslí niečo ako zabitie z milosti. Existuje množstvo definícií eutanázie, ktorých znenie závisí od postoja ich autorov. Na jednej strane je to "bezbolestné ukončenie života na žiadosť pacienta", konanie, ktorého úmyslom je spôsobiť alebo urýchliť smrť ťažko chorého človeka, ukončiť jeho utrpenie, a to na základe jeho žiadosti, alebo predpokladu, že by si to prial.
Existujú rôzne formy eutanázie:
- aktívny zásah do organizmu (lekár usmrtí pacienta priamo)
- zabitie človeka neposkytnutím alebo prerušením štandardnej lekárskej starostlivosti
- asistovaná samovražda (pacient sám uvedie do chodu infúziu, ktorú mu pripravil lekár)
Je rozdiel medzi pasívnou eutanáziou, ktorá je vo väčšine krajín považovaná za vraždu rovnako ako aktívna, a medzi nezaťažovaním pacienta zbytočnou agresívnou liečbou, čo je zásadou dobrej medicíny. Pojem eutanázia bol známy už v antike. O Sparťanoch je známe, že usmrcovali postihnutých novorodencov. V 19. a 20. storočí sa pod vplyvom sociálneho darwinizmu a eugeniky začalo hovoriť o eutanázii v dnešnom zmysle slova.
Najznámejšou krajinou, kde sa vykonáva eutanázia, je Holandsko. Eutanázia je definovaná ako zabitie niekoho na výslovnú a vážnu žiadosť a je trestná. Maximálny trest podľa holandského Trestného Zákona: 12 rokov väzenia za eutanáziu (§293) 3 roky väzenia za asistovanú samovraždu (§294). V oboch prípadoch sa lekár stretáva s tými istými procedurálnymi požiadavkami, aj keď sa právne dôsledky eutanázie a asistovanej samovraždy líšia.
Podľa holandských skúseností možno z dôvodov žiadostí o eutanáziu uviesť "stratu ľudskej dôstojnosti " (57% ), "bolesť" (46% hoci samostatne len 6%), "závislosť na druhých" (33%) a "únavu zo života" (23%), ďalej strach z prichádzajúcej smrti a znetvorenie, u detí ťažké vrodené chyby a chromozómové anomálie. Z diagnóz prevládala rakovina (68 ), prognóza prežitia bola u 70 menej ako týždeň.
Právo pacienta rozhodovať o vlastnom živote je často diskutovanou témou. Dôležité sú dôvody žiadosti o eutanáziu. Je deprimovaný, vystrašený a vážne chorý pacient schopný zodpovedného rozhodnutia? Sám pacient môže pri prípustnosti eutanázie vycítiť, že by bolo "ohľaduplnejšie" skončiť to a ušetriť tým rodine množstvo výdavkov. Eutanázia sa presadzuje pod zámienkou falošného súcitu. V skutočnosti vraj odkrýva individualistické poňatie slobody silnejších proti slabším. Človek sa oddáva ilúzii, že je pánom nad životom a smrťou.
| Argumenty pre eutanáziu | Argumenty proti eutanázii |
|---|---|
| Právo pacienta rozhodovať o vlastnom živote | Mravná a právna povinnosť lekára je liečiť a zachovávať život |
| Ukončenie neznesiteľného utrpenia | Nebezpečenstvo zneužitia a nátlaku na pacienta |
| Zabezpečenie dôstojnej smrti | Podkopávanie spoločenských hodnôt a vzťahu lekár-pacient |
Mravnou i právnou povinnosťou lekára je liečiť choroby a zachovávať život. Túžba pacienta zomrieť znamená vlastne výkrik o pomoc v situácii, ktorá sa zdá chorému beznádejná, cíti sa osamotený a často trpí depresiou. Je potrebné vybudovať kvalitnú terminálnu starostlivosť, ktorá by umožnila ľuďom dôstojne odísť z tohto sveta. Je v silách dnešnej lekárskej vedy eliminovať väčšinu telesných príznakov, ktoré sú dôvodom žiadostí o eutanáziu. Psychologické príčiny sa dajú výrazne zmierniť citlivou a láskavou starostlivosťou.
Vyslobodenie, Vykúpenie a Spása
Treba rozlišovať medzi pojmom „vyslobodenie zo Sveta“ a pojmom „Vykúpenie z hriechov“ a pojmom „Spása“. Vyslobodenie zo Sveta je zbavenie sa okov pripútanosti (k Svetu). Človek sa stáva pánom nad svojim Šťastím. Je možné ho dosiahnuť a dosahuje sa vlastným úsilím. Svet už nemá nad Tebou žiadnu moc. Je absolútnou realizáciou Slobody Človeka. Tu končia všetky ostatné Cesty (Kresťanstvo a nasledovanie Ježiša Krista je jedinou cestou k vykúpeniu z hriechov a spáse). Ďalej k Spáse ako konečnému Cieľu sa dá ísť len cez Ježiša Krista a Vieru v neho.
Vykúpenie z hriechov je Božie Dielo. Dielo Boha Syna. Dielo Lásky. Dielo Vykupiteľa. Obeta Ježiša Krista na kríži za všetkých. Úzko súvisí so Spásou. Je však potrebné prijať a prijímať Ježiša Krista a jeho Obetu a kajať sa a veriť v Ježiša Krista. Človek s živou Vierou v Ježiša Krista nebude súdený a jeho „dlhy“ sú splatené Božou Milosťou. Boží Súd a Spása.
Spása je Jednota Človeka a Boha. Jedine skrze Ježiša Krista. Spasiteľa. V Jedno(te) s Bohom a predsa v dokonalom duchovnom tele. Pojem a spôsob vykúpenia:
- Rozhodnutie o vykúpení: Boh sa od večnosti rozhodol vykúpiť, ako od večnosti predvídal, že ľudstvo padne.
- Uskutočnenie rozhodnutia: Toto rozhodnutie Boh uskutočnil v plnosti času, keď bolo ľudstvo pripravené na príchod Vykupiteľa tým, že si do hĺbky uvedomovalo zlobu hriechu.
- Charakteristika pojmu vykúpenie: Vykúpiť = znovu získať nejakú stratenú vec zaplatením príslušnej ceny. JK ako Prostredník svojim zadosťučinením a zásluhami znovu získal ľuďom stratenú milosť.
- Cieľ vtelenia: Boží Syn sa stal človekom, aby vykúpil ľudí (de fide). Ďalším cieľom je dokonalá oslava Boha, ktorá je najvyšším a posledným cieľom všetkých Božích diel.
Pre padnuté ľudstvo bolo vykúpenie nevyhnutne nutné (de fide). Vnútorný dôvod absolútnej potreby vykúpenia - ako čin tvora je hriech síce konečný skutok, ale vzhľadom na to, že uráža nekonečného Boha je nekonečný a vyžaduje si zmierenie nekonečnej hodnoty. Boh nebol nútený žiadnou vnútornou ani vonkajšou pohnútkou, aby vykúpil ľudí, ale urobil to z rozhodnutia slobodnej vôle z lásky a milosrdenstva k padnutému ľudstvu. Aj spôsob, akým Boh vykúpil človeka, sa zakladal na slobodnom rozhodnutí jeho vôle.
JK zadosťučinil Bohu namiesto celého ľudského pokolenia za jeho hriechy, čím mu zaslúžil milosť a spásu. Je to teda zástupné zadosťučinenie - teda, že niekto vezme na seba vinu iného a zadosťučiní za ňu.