Spoločná skúsenosť: Pochopenie a skúsenosti s "spočinutím v Duchu Svätom"

Charizmy, teda dary Ducha Svätého, sú od počiatku neoddeliteľnou súčasťou života Cirkvi. Apoštol Pavol v Prvom liste Korinťanom hovorí, že Duch „rozdáva každému, ako chce“ (1 Kor 12,11). To znamená, že neexistuje kresťan, ktorý by bol z tohto pôsobenia vyňatý. Už samotná logika viery vedie k presvedčeniu, že ak je Duch Svätý dušou Cirkvi, jeho dary sú adresované celej Cirkvi, a nie len vybranej skupine.

Biblické chápanie chariziem

V samotnom Svätom písme nenájdeme slovo „charizmatik“ ani pomenovanie „charizmatické hnutie“. Nachádzame len opis darov, ktoré Boh udeľuje na budovanie spoločenstva: dar múdrosti, poznania, uzdravovania, rozlišovania duchov, rozličné druhy jazykov, dar proroctva či apoštolátu. Každý z týchto darov je prejavom Ducha a jeho cieľom je spoločné dobro. Nikde sa nehovorí, že by boli vyhradené pre istý okruh kresťanov.

Patristické a scholastické chápanie chariziem

Cirkevní otcovia i veľkí teológovia stredoveku nikdy nespájali charizmy s jedným prúdom či hnutím. Svätý Augustín hovorí o daroch ako o prejave Božej dobroty pre celú Cirkev. Svätý Tomáš Akvinský vysvetľuje, že charizmy sú „gratiae gratis datae“ - milosti zadarmo dané na to, aby sa skrze ne budovalo spoločenstvo viery a lásky. Aj keď uznávali, že niektoré dary sú zjavnejšie a iné skryté, nikdy netvrdili, že by sa týkali len úzkej skupiny veriacich.

Moderná terminológia a vznik problému

Pomenovanie „charizmatické hnutie“ sa objavilo až v 20. storočí v kontexte tzv. letničného (pentekostálneho) a následne katolíckeho charizmatického prúdu. Slovo „charizma“ sa z pôvodného všeobecného významu daru Ducha Svätého posunulo do označenia konkrétnej spirituality a štýlu náboženského prejavu. Tento posun je problematický, pretože implicitne naznačuje, že charizmy sú niečo špeciálne vyhradené pre tých, čo sa nazývajú charizmatikmi.

Riziká spojené s názvom „charizmatické hnutie“

Takéto označenie vytvára dojem, že iní katolíci - napríklad tradične orientovaní veriaci, rehoľníci či tí, ktorí uprednostňujú tichú kontempláciu - nemajú prístup k charizmám. To je však teologicky nesprávne. Navyše hrozí vznik elitárstva a duchovnej pýchy: „my sme tí, ktorí majú Ducha, ostatní sú len bežní veriaci“. To nielenže deformuje chápanie darov, ale aj rozdeľuje Cirkev na vrstvy, čo je v priamom rozpore s katolíckou ekleziológiou.

Pastoračné dôsledky nesprávneho pomenovania

Ak sa darom Ducha prisúdi výlučne jedna forma spirituality, vzniká nebezpečenstvo redukcie. Charizma sa začne chápať len ako emocionálne prežívanie, extatické prejavy, modlitby so spevom, padanie na zem či spontánne modlitby v "jazykoch". Takto sa stráca hlbší význam chariziem - napríklad charizma učenia, múdrosti, rozlišovania, dar tichej služby či charizma trpezlivosti. Všetky tieto dary sú rovnako nevyhnutné pre život Cirkvi, aj keď navonok nepútajú pozornosť.

Skutočná podoba chariziem v živote Cirkvi

Charizmy sú prítomné u všetkých svätých - dar stigiem u sv. Františka z Assisi, dar proroctva u sv. Kataríny Sienskej, dar rozlišovania u sv. Ignáca z Loyoly, dar uzdravovania u pátra Pia. Ani jeden z nich sa neoznačoval za „charizmatika“. Ich charizmy boli potvrdené Cirkvou a začlenené do jej života bez potreby vytvárania nového hnutia.

Skúsenosť zo slovenského prostredia

Na Slovensku sa tento problém prejavuje veľmi viditeľne. Projekty ako Godzone či Campfest sa síce prezentujú ako evanjelizačné iniciatívy, ale implicitne vytvárajú dojem, že „pravý kresťan“ je ten, ktorý má extatické prejavy viery, spieva s rukami zdvihnutými k nebu a hovorí "jazykmi". Tento obraz mladých ľudí formuje a zároveň podsúva, že iné formy viery - napríklad liturgická zbožnosť, eucharistická adorácia, ruženec či tichá modlitba - sú druhoradé alebo menej hodnotné.

V skutočnosti však vo väčšine prípadov nejde o autentické pôsobenie Ducha Svätého, ale len o silné emocionálne zážitky, ktoré po čase vyprchajú. Človek, ktorý prejde rôznymi ‚akciami‘ a hľadá stále nové duchovné ‚atrakcie‘, často zostáva napokon duchovne prázdny - a v horšom prípade môže byť dokonca ľudsky alebo až démonicky zmanipulovaný a hlboko zranený.

Mnohé modlitebné skupiny inšpirované charizmatickým hnutím prevzali prax „modlitieb oslobodenia“ či „modlitieb uzdravenia rodu“. Často tu dochádza k prekračovaniu hraníc katolíckej tradície, keď sa namiesto sviatostí alebo duchovného vedenia hľadá rýchle riešenie v emotívnych obradoch. Niektoré spoločenstvá dokonca používajú sporné praktiky, ako je "spočinutie v Duchu" alebo vyháňanie démonov laikmi - čo je z teologického a liturgického hľadiska veľmi problematické.

Potreba jasného rozlišovania

Je preto nevyhnutné, aby Cirkev aj dnes jasne vysvetľovala, že charizmy patria celej Cirkvi. Zdravé rozlišovanie znamená uznať dary, ale aj skúmať ich pravosť a ovocie. Nie každý prejav, ktorý sa vydáva za charizmu, je od Ducha Svätého. Svätý Ján nás upozorňuje: „Skúmajte duchov, či sú z Boha“ (1 Jn 4,1). To platí aj pre moderné hnutia: ak ich ovocím je skôr rozdelenie, duchovný zmätok alebo oslabenie úcty k sviatostiam, je nutné zasiahnuť.

Neraz sa totiž stretávame s takzvanými „prejavmi Ducha Svätého“, medzi ktoré sa v rámci charizmatických skupín zaraďuje tzv. „krst v Duchu Svätom“, "spočinutia v Duchu Svätom", "dar jazykov", "prorokovanie", "prorocké" sny, vízie, obrazy, slová "poznania", masové manipulatívne modlitby za "uzdravenie", "oslobodenie", extatické prejavy, "charizmatická" modlitba príhovoru, nekontrolovateľný smiech či plač, výkriky, triaška, chvenie alebo iné mimoriadne psychofyzické javy.

Tieto fenomény sú však čoraz častejšie duchovnými autoritami spochybňované a odmietané ako autentické pôsobenie Božieho Ducha. Naopak, existuje rastúce množstvo svedectiev i odborných stanovísk, ktoré poukazujú na to, že práve prostredníctvom takýchto skúseností môže dochádzať k démonickému zviazaniu, dokonca až k posadnutiu, alebo k duchovnej manipulácii a psychickému zneužívaniu hlavne mladých ale i zrelých ľudí.

Následkom býva aj sektársky spôsob riadenia spoločenstiev, podriadenie sa autorite samozvaných lídrov a postupné odchádzanie jednotlivcov či celých skupín z Katolíckej cirkvi - či už priamo k iným denomináciám, alebo k neviazanému subjektívnemu „duchovnému hľadaniu“, k tzv. „voľnému kresťanstvu" mimo sviatostného života.

Návrh riešenia: návrat k pôvodnej tradícii

Najjednoduchším riešením by bolo vrátiť sa k pôvodnému biblickému a patristickému chápaniu pojmu „charizma“. To znamená prestať používať označenie „charizmatické hnutie“ a namiesto toho hovoriť o rozličných duchovných prúdoch v Cirkvi. Takto sa zdôrazní, že všetky charizmy sú pre všetkých a že Duch naozaj vanie, kde chce. Ale skutočný Boží Duch. Nie duchovno, ktoré až neuveriteľne pripomína veľmi konkrétne pohanské rituály:

• Padanie dozadu pri vkladaní rúk („slain in the Spirit“)Paralela: hinduistické obrady kundalini (žiak po dotyku gurua padá na zem), šamanské tranzy u afrických kmeňov, indiánske extatické obrady.
• Tras, kŕče, nekontrolované pohyby tela Paralela: vúdú rituály na Haiti, kde „bohovia“ vstupujú do ľudí; extatické tance v starovekých kultoch boha Dionýza; kundalini - chvenie a nekontrolované pohyby pri „prebudení energie“.
• Výbuchy smiechu alebo plaču („holy laughter“) Paralela: extatické smiechové obrady v niektorých afrických a amazonských kmeňoch; dionýzovské kulty so striedaním eufórie a plaču.
• Vydávanie nezrozumiteľných zvukov (tzv. „modlitba v jazykoch“) Paralela: šamanské zaklínania v sibírskom a indiánskom prostredí; pohanské „glosolálie“ zaznamenané už v staroveku; mantry v hinduizme.
• Zvuky zvierat (revanie, kikiríkanie, štekot a pod.) Paralela: šamanské rituály so zvieracími duchmi; vúdú premeny na „totemové zvieratá“; amazonské obrady s ayahuascou.
• Pocit „energie“ alebo „ohnivého prúdu“ v tele Paralela: kundalini („hadia energia“ stúpajúca chrbticou), taoistické a tantrické praktiky; šamanské uzdravovanie cez „vnútorný oheň“.
• Dlhé extatické tancovanie, mávanie rukami, tranz Paralela: rituálne tance v afrických kmeňoch, extatické pohyby pri kultoch boha Baala a Aštarty (1 Kr 18,26 - proroci tancovali okolo oltára).
• Videnia, obrazy, halucinácie Paralela: amazonské rituály s ayahuascou; sibírske šamanské cesty; staroveké orákulá (napr. Delfy - vytrženie pri dyme).

Predpokladám, že je viac ako jasné, že uvedené nemá nič spoločné s darmi Ducha Svätého ako ich popisuje svätý Pavol a ako ich žili všetci kanonizovaní a beatifikovaní Kristovi verní.

Charizmy patria celej Cirkvi

Charizmy nie sú vizitkou jedného hnutia, ale bohatstvom Cirkvi ako celku. Práve preto by Cirkev mala citlivo, ale jednoznačne vyjasniť tento pojem a vrátiť ho do správneho teologického rámca. Dary Ducha sú určené na budovanie jednoty, nie na vyčleňovanie skupín. Ak sa tento pohľad obnoví, prestane existovať nebezpečná ilúzia, že len „charizmatici“ vlastnia Ducha. Duch Svätý patrí celej Cirkvi - a s ním aj všetky jeho dary.

Kým Cirkev nenájde odvahu skoncovať rázne s týmto nebezpečným experimentovaním, pokiaľ ho bude naďalej tolerovať, mlčky trpieť či priamo podporovať, dá sa očakávať, že väčšina katolíkov stratí pravú Kristovu vieru a presunie sa podľa vzoru Latinskej Ameriky k duchovnej avantúre alebo pravdepodobnejšie stratí akýkoľvek vzťah s Bohom a to so všetkými tragickými dôsledkami.

tags: #spocinutie #v #duchu #svatom #modlitba