Spoločná modlitba veriacich má hlboký význam v liturgickom a teologickom kontexte. V kresťanskej terminológii sa Cirkev definuje ako ľud, ktorý Boh zhromažďuje po celom svete.
Poďme sa pozrieť na niektoré úpravy a významy spojené s výrazom "Svätý, svätý, Pán Boh všetkých svetov":
Úpravy Prekladov
Súčasný preklad „Deus universi“ ako „Pane svetov“ sa upravuje v zmysle tradície latinskej euchológie, v ktorej je to rozšírený výraz. Vyjadruje sa ním, že Boh je Pánom všetkého, čo stvoril. Preto sa navrhuje preklad „Bože všetkého stvorenia“.
V tomto kontexte „benedictus“ sa správne vyjadruje ako „požehnaný“, čím sa označuje atribút, vlastnosť Boha. Boh nie je požehnaný v zmysle výsledku požehnania, ale ako ten, ktorý má silu, a preto v jeho mene aj my môžeme požehnávať. V pozadí tohto termínu je hebrejský výraz „baruch“.
Pri modlitbe kňaza bolo potrebné v slovenčine vyjadriť aj latinské „valeam“. Slovenské znenie sa preto upravuje na: „aby som mohol dôstojne hlásať“.
Význam v Starom Zákone
Môžeme nájsť terminologicky paralelné miesta v Starom zákone. V Starom zákone sa často označuje Boh termínom „požehnaný“ a takto začínajú mnohé modlitby.
Dobrorečíme ti, Bože, Pane svetov, že sme z tvojej štedrosti prijali tento chlieb. Požehnaný si, Pane, Bože všetkého stvorenia, pretože sme z tvojej štedrosti prijali tento chlieb.
Dobrorečíme ti, Bože, Pane svetov, že sme z tvojej štedrosti prijali toto víno. Požehnaný si, Pane, Bože všetkého stvorenia, pretože sme z tvojej štedrosti prijali toto víno.
Úprava dlhšej formy zámena „tebe“ na krátku formu „ti“ je v podstate gramatická oprava. Dlhšia forma sa správne používa len spolu s predložkou (napr. V odpovedi ľudu je potrebné urobiť rovnakú úpravu, ako je to v úvode modlitby kňaza.
Pán nech je v tvojom srdci i na tvojich perách, aby si dôstojne a náležite hlásal jeho evanjelium.
Cirkev: Pôvod, Poslanie a Zriadenie
Výraz "Cirkev" sa vo Svätom písme označuje ako "ekklesia", čo znamená "zvolanie" (zhromaždenie). Označuje zhromaždenie ľudu, zvyčajne náboženskej povahy. Vo Svätom písme nachádzame veľa obrazov, ktoré nám symbolizujú Cirkev: Cirkev je ovčinec, ktorého jedinou bránou je Kristus. Cirkev je Božia roľa alebo Božie pole. Cirkev sa často označuje aj ako Božia stavba. Cirkev sa volá aj nový Jeruzalem a naša matka, nevesta nepoškvrneného Baránka.
Aké je poslanie cirkvi?
Vzdialená príprava na zhromažďovanie Božieho ľudu sa začína povolaním Abraháma, ktorému Boh sľubuje, že sa stane otcom veľkého národa. Bezprostredná príprava sa začína vyvolením Izraela za Boží ľud. Tento národ má byť znamením budúceho zhromaždenia všetkých národov. Proroci ohlasujú novú a večnú zmluvu, ktorú uzavrel Ježiš Kristus.
Pán Ježiš položil základy svojej Cirkvi vo chvíli, keď ohlasoval radostnú zvesť; príchod Božieho kráľovstva. Ježiš dal svojmu spoločenstvu štruktúru. Ustanovil Dvanástich s Petrom ako ich hlavou. Oni majú účasť na Kristovom poslaní, moci, ale aj na jeho údele. Cirkev sa zrodila na kríži, keď z Kristovho boku vyšla krv a voda. V deň Turíc bol zoslaný Duch Svätý, aby ustavične posväcoval Cirkev. Vtedy bola Cirkev verejne zjavená pred ľuďmi a kázaním sa začalo šírenie evanjelia medzi národmi, preto hovoríme, že Cirkev je svojou povahou misionárska; je posielaná ku všetkým národom, aby z nich urobila učeníkov.
Dogmatická konštitúcia Lumen gentium z 2. Vatikánskeho koncilu hovorí: "Cirkev bude zavŕšená až v nebeskej sláve."; to znamená pri Kristovom druhom príchode.
Tajomstvo Cirkvi
Cirkev sa vyznačuje tým, že je zároveň božská i ľudská. To, že je božská, znamená, že ju založil a jej hlavou je Ježiš Kristus; že je ľudská, znamená, že ju tvoria ľudia so svojimi chybami a pokleskami.
2. vatikánsky koncil hovorí o Cirkvi ako o sviatosti. Prvým cieľom Cirkvi je byť sviatosťou dôverného zjednotenia ľudí s Bohom. Druhým cieľom je byť sviatosťou jednoty ľudského pokolenia. Čím viac je človek zjednotený s Bohom, tým väčšia jednota je medzi ľuďmi navzájom.
Sv. Pavol v 1Kor 12, 12-29 hovorí o Cirkvi ako o tajomnom tele Kristovom, kde má každý svoje miesto a každý je dôležitý. Hlavou tohto tela je Ježiš Kristus. Údy Cirkvi tvoria všetci, ktorí sa do nej začlenia sviatosťou krstu. Základným zákonom je prikázanie lásky. Poslaním Cirkvi je byť soľou zeme a svetlom sveta. Cieľom Cirkvi je Božie kráľovstvo, ktoré začal na zemi Boh, ale ktoré sa má šíriť až do konca sveta.
CIRKEV - JEDNA, SVATÁ, KATOLÍCKA, APOŠTOLSKÁ
Cirkev je jedna: lebo má jedného zakladateľa Ježiša Krista; lebo vyznáva jednu vieru prijatú od apoštolov; lebo má spoločné slávenie Božieho kultu, predovšetkým sviatostí; lebo má apoštolskú postupnosť (Ježiš Kristus založil sviatosť kňazstva a udelil ju apoštolom; tí ďalej svätili ďalších biskupov a kňazov a toto sa po danej línii deje až dodnes.)
Jedna Cirkev sa vyznačuje rozmanitosťou, ktorá je viditeľná zvlášť v rôznosti kultúr; medzi členmi Cirkvi existuje rozličnosť darov, úloh, spôsobov života. Táto Kristova Cirkev, ktorá bola pôvodne zverená Petrovi a ostatným apoštolom je usporiadaná do viditeľnej vonkajšej spoločnosti, ktorá pretrváva v Katolíckej cirkvi.
Zranená jednota:
V skutočnosti v tejto jednej Cirkvi vznikli už na začiatku určité roztržky a v neskorších storočiach sa spory ešte viac prehĺbili, až došlo k oddeleniu od plného spoločenstva Katolíckej cirkvi, vinou ľudí z jednej i druhej strany.
Snaha o jednotu:
Ježiš Kristus sa pred svojou smrťou modlil za jednotu Cirkvi: "aby všetci boli jedno, ako ty, Otče, vo mne a ja v tebe, aby aj oni boli v nás jedno, aby svet uveril, že si ma ty poslal."
Snaha o obnovenie jednoty všetkých kresťanov je poslaním každého, kto patrí do Cirkvi. Základnými prostriedkami sú:
- spoločná modlitba za jednotu
- život veriacich podľa Evanjelia
- vzájomné poznávanie sa s oddelenými cirkvami
- ekumenická formácia veriacich a kňazov
- dialóg medzi teológmi a stretnutia kresťanov rôznych cirkví a spoločenstiev
- spolupráca medzi kresťanmi v rozličných oblastiach služby
Cirkev je svätá:"Je predmetom viery, že Cirkev je nezrušiteľne svätá." (Lumen gentium) Jej svätosť má pôvod vo svätosti zakladateľa Ježiša Krista. Cirkev je teda "svätý Boží ľud" a jej členovia sa volajú "svätí".
Dušou svätosti je láska. Veľmi pekne to vyjadrila sv. Terézia z Liesieux:"Pochopila som, že ak má Cirkev zložené telo z rozličných údov, nemôže jej chýbať úd, ktorý je zo všetkých najpotrebnejší a najvznešenejší, pochopila som, že Cirkev má srdce a že toto srdce horí láskou. Pochopila som, že jedine láska pobáda údy Cirkvi do činnosti a že keby táto láska vyhasla, apoštoli by už neohlasovali evanjelium, mučeníci by odmietali vyliať svoju krv..."
Výraz "spoločenstvo svätých" má dva významy:
- spoločenstvo, čiže spoločná účasť na svätých veciach
- spoločenstvo medzi svätými
Cirkev má trojaký stav:
- Putujúca cirkev - tvorí ju spoločenstvo veriacich, ktorí ešte žijú na zemi a snažia sa o dosiahnutie svätosti.
- Trpiaca cirkev - tvoria ju duše zomrelých, ktorí sú v očistci.
- Oslávená cirkev - tvoria ju všetci svätí v nebi.
Cirkev je katolícka:
Slovo "katolícky" znamená "všeobecný". Cirkev ja katolícka preto, lebo ju Kristus posiela k celému ľudskému pokoleniu; náuka Evanjelia je určená pre všetkých ľudí.
Aby mohlo byť Evanjelium ohlasované a prijímané s väčšou účinnosťou, Katolícka cirkev je rozčlenená na partikulárne Cirkvi.
Jednou z čŕt Katolíckej cirkvi je aj to, že je misionárska. Misijnou činnosťou, čiže ohlasovaním Evanjelia spĺňa Ježišov príkaz, ktorý dal apoštolom pri nanebovstúpení: "Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal.
Cirkev je apoštolská: lebo je založená na apoštoloch, ktorých si vyvolil Ježiš Kristus a poveril ich misijným ohlasovaním; vďaka nim bolo odovzdávané Ježišovo učenie ďalej a je odovzdávané až do dnešnej doby prostredníctvom tých, ktorí sa stali nástupcami apoštolov - biskupov a kňazov.
- lebo je poslaná vykonávať apoštolát do celého sveta. Na tomto poslaní majú podiel všetci členovia Cirkvi. Apoštolát je každá činnosť, ktorá je zameraná na šírenie Kristovho kráľovstva po celej zemi. Jeho úspech závisí od toho, ako sú ohlasovatelia spojení s Kristom. Dušou celého apoštolátu je láska.
Hierarchické Zriadenie Cirkvi
Katolícka cirkev má svoje poslanie; má ohlasovať Božie kráľovstvo. Apoštoli si ho neprivlastnili sami, ale dostali toto poslanie, aj silu k jeho naplneniu od Ježiša Krista. Každý veriaci v Krista, ktorý je pokrstený, a tým začlenený do Cirkvi, má podľa svojho povolania (kňazstvo, manželstvo, zasvätený život) účasť na ohlasovaní Božieho kráľovstva.
Biskupi a kňazi vykonávajú v Cirkvi sviatostnú službu a vykonávajú ju v spoločenstve, ktorému hovoríme kolégium. Každý biskup vykonáva svoju službu v rámci biskupského kolégia. Kňazi vykonávajú svoju službu pod vedením svojho biskupa.
Keď Kristus ustanovil Dvanástich, ustanovil ich na spôsob kolégia, na čelo ktorého postavil Petra, vyvoleného spomedzi nich. Tak ako svätý Peter a ostatní apoštoli tvoria z Pánovho ustanovenia jediné apoštolské kolégium, takisto sú navzájom spojení rímsky pápež a biskupi. Rímsky biskup - pápež je základom jednoty biskupov a veriaceho ľudu. On má z Kristovho poverenia najvyššiu a univerzálnu moc nad Cirkvou, ktorú môže slobodne vykonávať.
Jednotliví biskupi sú základom jednoty vo svojich partikulárnych cirkvách. Tu spravujú ľud, ktorý im bol zverený za pomoci kňazov a diakonov.
Prvou úlohou biskupov a kňazov je ohlasovanie evanjelia. Na čistotu viery a nebezpečenstvá rôznych heréz dáva pozor Učiteľský úrad Cirkvi (Magistérium Cirkvi). Aby duchovní pastieri mohli vykonávať toto poslanie, Kristus ich obdaroval charizmou neomylnosti vo veciach viery a mravov. Túto neomylnosť má na základe svojho úradu rímsky pápež, keď definitívnym aktom vyhlasuje učenie týkajúce sa viery a mravov.
Biskup dostáva pri vysviacke plnosť kňazskej moci. On je ten, ktorý predsedá liturgickému zhromaždeniu, čiže na sv. omši. Pretože nemôže byť všade, slávenie Eucharistie sa vykonáva aj prostredníctvom jeho spolupracovníkov - kňazov. Biskup a kňazi posväcujú Cirkev svojou modlitbou, prácou, službou slova, vysluhovaním sviatostí.
Biskupi spravujú partikulárne cirkvi radami, odporúčaniami, príkladom, ale aj autoritou. Biskup si má byť vedomý svojich vlastných slabostí, a to mu má pomáhať byť súcitným s blúdiacimi.
Pod názvom "laici" sa rozumejú všetci pokrstení veriaci, ktorí krstom získali účasť na Kristovom kňazskom, prorockom a kráľovskom úrade, okrem tých, ktorí prijali kňazskú vysviacku a okrem tých, ktorí patria do rehoľného stavu.
Iniciatíva kresťanských laikov je veľmi potrebná. Pápež Pius XII. povedal, že "laici stoja v prvej línii života Cirkvi." Oni sú tí, ktorí majú do bežného života prinášať evanjeliové zásady. Ich poslanie je tak dôležité, že bez nich by sa do niektorých oblastí života nemohla viera vôbec dostať.
Kristus vykonáva svoj prorocký úrad aj prostredníctvom laikov, ktorí toto svoje poslanie plnia aj evanjelizáciou - čiže hlásaním Krista svedectvom života, ako aj slovom. U laikov nadobúda evanjelizácia špecifický ráz, lebo sa vykonáva v bežných životných podmienkach.
Laici majú účasť aj na Kristovom kráľovskom úrade. Sv. Ambróz hovorí, že kráľom je každý, kto dokáže byť pánom nad sebou samým a nedovolí, aby mu telesné vášne rozbúrili dušu. Keď sa vie ovládať a je pánom seba samého, nedá sa strhnúť do otroctva hriechu. Takéhoto kráľovského ducha majú prinášať laici do prostredia, v ktorom žijú a pôsobia.
Tradícia Cirkvi
Ježiš Kristus prikázal apoštolom, aby hlásali evanjelium všetkým bez rozdielu postavenia, či rasy a apoštoli to začali po zoslaní Ducha Svätého hneď plniť. Aby bola zachovaná čistota viery, apoštoli túto úlohu ohlasovať evanjelium zverili svojim nástupcom - biskupom.
Medzi Tradíciou a Svätým písmom je veľmi úzky vzťah. Môžeme hovoriť o Tradíci v širšom slova zmysle - tu ide o celé Božie zjavenie, ktoré sa ohlasuje prostredníctvom Cirkvi. Tu platí, že aj Sväté písmo je súčasťou Tradície; v užšom slova zmysle - tu ide o tú časť Božieho slova, ktorá nebola písomne zachytená a šírila sa ústne. Hovoríme o tradícii apoštolskej a poapoštolskej (cirkevnej). Apoštolská Tradícia siaha k samotným apoštolom.
Spoločenstvo je skutočne živé až vtedy, keď naplní niekoľko základných bodov, ktoré do neho umožnia vliať život z Boha. Len takéto spoločenstvo bude pre jednotlivých členov zdrojom života a preto tam aj budú chodiť. Do živého spoločenstva ľudí nemusíme lákať, chcú tam chodiť a budú o to usilovať, pretože poznajú a prežívajú potrebu byť v ňom, vedia že nemôžu byť bez neho plnými ľuďmi.
Tri najzákladnejšie časti spoločenstva
- spoločná modlitba
- štúdium -poznávanie Božieho Slova + zdieľanie sa o živote viery,
- neformálne rozhovory, pohostenie.
Aby spoločenstvo žilo a praktizovalo spontánnu modlitbu je nutné, aby ľudia v ňom boli prebudení kresťania, ktorí Krista hľadajú a poznajú ho a prichádzajú tam preto, aby ho tu stretli ešte hlbšie. Aby boli prebudení predpokladá, že je im ohlasované evanjelium Ježiša Krista v moci, že Mu oni zveria svoj život. Skrátka - títo ľudia musia vedome prežiť svoje znovuzrodenie a toto aj naplňujú, uskutočňujú svojim životom.
Neznamená to, že spoločenstvo začneme až so zrelými ľuďmi, ale to, že keď ho začíname viesť, musíme všetkým ohlásiť Pána Ježiša Krista a nutnosť vydať sa pod jeho vládu. Ľudí, ktorí toto odovzdanie sa prežijú, môžeme prirodzene vyučovať o spoločnej modlitbe. Tiež o jej nutnosti, o potrebe vyjadrovať Bohu chválu. Keď oni sami začínajú prežívať Božie pôsobenie vo svojich životoch, vtedy budú ľahko rozumieť vyučovaniam o potrebe osobnej i spoločnej chvály, o ďakovaní a velebení. Ak tento prvotný zážitok odovzdania sa Kristovi, stretnutia s Ním a zažívanie jeho pôsobenia v živote nemajú, potom nerozumejú potrebe Božej chvály, nevidia jej potrebu v spoločenstve, sami ju nepraktizujú a nechápu ju.
Výsledok je ten, že spoločenstvo sa stretáva na prosbách. Ľudia sa schádzajú a veľa vecí od Boha žiadajú, ale je im zaťažko ďakovať. Vďaka Bohu trvá veľmi krátko, prosby dlho. Počas modlitby je vyjadrovaných veľa zbožných túžob a potrieb, predstáv, ale takáto modlitba nedáva ľuďom čerstvosť a život z Boha, stáva sa nepríťažlivou. Bez osobného prežívania Božieho vedenia a pôsobenia nemáme kreativitu a vďaky a chvála sa stáva monotónnou až zaniká. Neraz sa spoločenstvo po čase uchýli k formulovanej modlitbe ako východisku z núdze, čím sa stratí spontánne pristúpenie k Pánovi a osobný zážitok. Chybou spoločenstiev je, že v nich ľuďom len hovoríme, čo a ako je treba robiť, bez prežitia Božej moci.
Modlitba musí byť na prvom mieste života spoločenstva. Aby bola príťažlivá, musí tam vládnuť otvorenosť, čo je spojené s osobným modlitebným životom jednotlivcov. Teda ako vyzerá tvoja modlitba, vyzerá v konečnom dôsledku aj modlitba skupinky. Keď otvoríme Písmo (najmä od knihy Skutkov po listy) vidíme, ako veľa sa Boží ľudia spolu modlili. Keď apoštoli písali spoločenstvám svoje pastierske listy, veľa pripomienok a povzbudení sa týkalo spoločnej modlitby.
V Sk 2,41-44 je niekoľko čŕt zdravého spoločenstva - zúčastňovať sa spoločných modlitieb je jedna z nich. Je to jedna z potrieb, ktoré má každý človek, za čím je potreba zdieľať s Bohom to, čo prežívame. Vyjadriť, čo mám v sebe, byť pred Bohom otvorený a hovoriť o všetkom čo ma ťaží, teší… Je to aj čas príhovorov za druhých, zdieľanie ich potrieb, problémov i radostí. Tu sa učím niesť bremená druhých.
Ak na spoločenstve nie je otvorenosť, prejaví sa to tak, že modlitby ostanú veľmi všeobecné, budú sa týkať mnoho vecí len nie jednotlivcov a ich potrieb. Aj tvoje vlastné potreby budú prednášané veľmi neurčito. K otvorenosti veľmi nabáda atmosféra lásky a prijatia. No takáto otvorenosť nie je bežná a preto ľudí ktorí nepoznajú život v spoločenstve to veľmi prekvapuje a nebudú k tomu hneď ochotní či otvorení. Preto je dôležité aby vedúci budoval atmosféru zdieľania sa. Robí to práve tým, že on sám je otvorený so svojím vzťahom k Bohu a je otvorený aj so svojim životom pred ostatnými. Teda otvorenosť a atmosféra priateľstva nastáva, keď sú si členovia skupinky navzájom vykazateľní so svojimi životmi.
Boží človek potrebuje zažívať, že sa zasadzuje o niečie dobro a aj to, že iní sa zasadzujú o jeho dobro. Týmto odúčame ľudí egoizmu a konaniu na základe sebeckých sklonov, ktoré sú v nás. Ak sa toto nedeje, rastie v nás predstava vzdialeného Boha, ktorého láska je neosobná. Je abstraktná, pretože nie je prakticky prežívaná, je nezrozumiteľná. Ľudia potom ostávajú v cirkvi aj uprostred spoločenstva sami vo svojej opustenosti, so svojimi ťažkosťami, aj vo svojej radosti, ktorú prežívajú len ako jednotlivec.
Ďalšou črtou v tom odstavci Sk je chvála Bohu. Je to čas , kedy prichádzame pred Boha na to, aby sme sa Ho dotýkali, aby sme mu vyjadrili úctu s a klaňanie sa pre to, kým je On sám. Odpútavame sa od seba samých a našich ťažkostí, pozeráme na Boha, ktorý jediný je schopný naplniť nás občerstvením, radosťou a pokojom. Velebenie a oslava je priblížením sa k Bohu skrze vieru v Ježiša. Je vďakyplným a bázne plným uvedomením si jeho prítomnosti, keď sa zídeme v jeho mene (Mt 18,19). Je naším rozhodnutím, či chceme Pána velebiť a oslavovať, alebo nie. Biblia nás však k tomu neustále nabáda - napr. Ž 96,7-9; Ž 113; Ž 135,1-3). Boží ľud bol vyvolený k zvestovaniu jeho dobrodenia (1Pt 2,9). Boh rád počúva našu chválu a velebenie. V Žalmoch je množstvo povzbudení, aby sme chválili Boha, a to nielen ako jedinci, ale aj spoločne. (Ž 149,1)
Práve keď sa k nemu obraciame s chválou, dávame Bohu najavo, že nám na Ňom záleží viac ako na svojich potrebách a ťažkostiach. Toto je ťažké, ale ľudia, ktorí žijú z toho, že Boh je pre nich dôležitejší ako čokoľvek iné - pretože to zažili - budú Boha chváliť. Ba práve problémy sú ideálnym miestom na chválu Boha - naše motívy ku chvále sú omnoho čistejšie. Bolo celkom fajn mu ďakovať a chváliť ho, kým mi bolo dobre, veď bolo za čo - ale teraz? Je ti naozaj dôležitý Boh, alebo tvoj život a to čo sa s tebou deje? Veď jeho nemennosť, stálosť a dobrota sa nezmenili, aj keď tvoja situácia áno… Chvála Boha nemôže ostať len slovným vyjadrením čohosi, ale musí to byť náš životný štýl, tzn. všetko v živote podriaďovať Bohu, či sa nám to páči alebo nie. Žiť vo svetle - to je tak, aby sme nič z toho, čo žijeme, konáme a myslíme nemuseli skrývať. To bude „opravdivé uctievanie“.
Chvála je teda naša celková životná orientácia žitá stále, nielen keď sa „cítime na to“. „Či som ja Bohom iba zblízka - hovorí Pán, a keď som ďaleko, nie som Boh?“ pýta sa Pán v Jer 23,23.
Keď spoločenstvo i jednotlivec žije chválou Boha, zažije moc chvály - premieňajúcu a povzbudzujúcu. Práve vo chvále sa budú meniť naše problémy a my sami - lebo vtedy sme Mu vydaní tak, ako inokedy nie. O chvále a uctievaní je potreba občas na spoločenstve vyučovať - o jej význame, účele, zmysle. Ale najdôležitejšie je, aby vedúci bol v tom príkladom.
Ak na spoločenstve nebude čas vyvyšovania Boha a uctievanie, ľudia budú viesť „horizontálny“ život - nebudú sa vedieť samostatne obrátiť k Bohu, a ich vzťah naberie neosobnosť a nejasnosť, neurčité „posvätno“. Ak aj bude v spoločenstve dobré vyučovanie a mnoho aktivít, ale nebude chvála a uctievanie, bude to budiť pocit, že je všetko nasmerované k človeku a nie k Bohu. Nenaučia sa čerpať z Božej moci, ale spoliehať sa na vlastné sily a zbožné veci, ktoré pre Boha konáme. Ale toto plodí len hnanie sa, vyčerpanosť, naháňanie ľudí do aktivít a vnútornú neuspokojenosť. Potom ľudia budú používať rôzne duchovné princípy, osvedčené rady a postupy, aby dosiahli určité dobro a požehnanie, ale to je snaha dosiahnuť Božie zasľúbenie bez závislosti na Bohu. Takto sa človek ľahko stane závislý na sebe samom alebo na ľuďoch.
Modlitba spoločenstva je modlitba jednotlivca a zároveň sa modlím s ostatnými. V MY je skryté JA a SPOLU sme pred Bohom, pri Bohu. Nie je potlačená moja osobnosť a zároveň nie je presadzovaná na úkor druhých. Toto sa spoločenstvo musí naučiť, priniesť seba a prijímať druhých v neegoistickej láske.
Keď v skupinke velebíme a oslavujeme Pána, je nutné myslieť na:
- Vedúci môže viesť spev, dať voľný priebeh modlitebnému spoločenstvu, stanoviť istý čas na tiché zamyslenie sa, alebo aj povzbudiť ku hlasitému velebeniu a oslavovaniu. Vo všetkom ale musí byť citlivý na vedenie Ducha Svätého.
- Cieľom kresťanského velebenia je upriamenie sa na Boha. Preto sa máme vystríhať všetkého, čo by odvrátilo skupinku od sústredenia sa na Ježiša. Zvelebovanie má vystihovať reakciu celej skupinky na pôsobenie Ducha Svätého. Vedúci má dbať, aby počínanie jednotlivca nerušilo pri velebení a oslavovaní skupinku ako celok.
- Pri speve je dobré, aby bol k dispozícii text, alebo aby každý z ľudí danú pieseň poznal. Keď nemôže spev viesť sám, vopred k tomu niekoho ustanoví.
Príhovory
Pri stretnutí sa skupinka modlí aj za potreby iných. Prihovárajú sa podľa potrieb, ktoré vidia, za veci, ktoré im ukazuje Pán, alebo ktorých naliehavosť cítia. Sem patria príhovory za blízkych, za rôzne podujatia skupinky, za šírenie Božieho slova, za Cirkev…
Zdieľanie sa a orodovanie nastáva vtedy, keď si členovia skupinky navzájom hovoria aj o osobných ťažkostiach a slúžia si vzájomne modlitbou, duchovnými darmi alebo praktickou pomocou. Takáto služba je viditeľným prejavom jednoty, vzájomnej závislosti a potreby starať sa jeden o druhého, pretože sme všetci údmi Kristovho tela.
Zdieľanie sa a orodovanie začína tým, že hovoríme jedni s druhými o našich úzkostiach a ťažkostiach. Biblia vyzýva veriacich, aby sa spolu tešili, spolu plakali a niesli bremená jedni druhým (Rim 12,15; Gal 6,2). Toto sa môže diať iba vtedy, keď ľudia v skupinke žijú v atmosfére lásky a dôvery. Keď sa navzájom zdôverujú a keď sa jedni za druhých modlia.
Členovia skupinky si môžu navzájom slúžiť nasledovne: