Spomienka na všetkých verných zosnulých: Modlitby a tradície na Slovensku

Začiatok novembra je už tradične obdobím, kedy spomíname na našich zosnulých príbuzných a známych. Mesiac november charakterizujú návštevy cintorínov, zapaľovanie sviečok na hroboch našich blízkych a modlitby za ich duše. Tento čas nás často napĺňa istým druhom smútku, reflexie, spomienok.

Sviečky na cintoríne počas Dušičiek

História a význam sviatkov

Katolícka cirkev si v novembri pripomenie dva významné sviatky. Prvým je Slávnosť všetkých svätých (1. november). Druhým významným dňom je Spomienka na všetkých verných zosnulých - ľudovo nazývaná Dušičky (2. novembra). Cirkev už po stáročia spája so Slávnosťou všetkých svätých nádej na vzkriesenie. Je to deň radosti, a nie strachu. Pre iných je smrť realitou, ktorú treba prijať. Po vzkriesení Krista sa nachádzame na ceste do večného mesta, kde nás očakáva blaženosť všetkých tých, ktorí boli Pánom oslávení.

Začiatky slávenia sviatku Všetkých svätých nás vedú až do 4. storočia po Kristovi. Svätý Efrém Sýrsky (306 - 373) a sv. Ján Zlatoústy (354 - 407) už poznajú sviatok všetkých svätých mučeníkov. Ešte aj v dnešnom gréckom kalendári sa táto nedeľa volá Nedeľa svätých. Slávnosť všetkých svätých sa prvýkrát slávil v Ríme 13. mája 609, keď pápež Bonifác IV. prebral od cisára Fokasa pohanský chrám všetkých bohov, tzv. Pantheon a zasvätil ho Preblahoslavenej Panne Márii, vždy Panne a všetkým svätým mučeníkov.

Pápež Gregor III. (731-741) zmenil slávenie Všetkých svätých z 13. mája na 1. novembra, keď v Bazilike sv. Petra kaplnku ku cti všetkých svätých apoštolov, mučeníkov i spravodlivých a nariadil, aby sa slávnosť uctievania všetkých svätých slávila v Ríme 1. novembra. Prvého novembra sa sviatok Všetkých svätých (už nielen mučeníkov) začal sláviť v 8. storočí, najprv v Írsku, potom v Anglicku. Pápež Gregor IV. (827-844) rozšíril sviatok na celú cirkev. Veriaci si v tento deň pripomínajú aj svätých, ktorí nemajú miesto v kalendári alebo nie sú oficiálne vyhlásení za svätých.

Spomienku na všetkých verných zosnulých zaviedol svätý opát Odilo z Cluny roku 998. Vplyvom clunyjských mníchov sa táto spomienka behom 11. storočia veľmi rozšírila. V Ríme ju prijali v 14. storočí. Okrem tohto odpustkového úkonu sa žiada splniť tri podmienky: svätá spoveď (krátko predtým alebo potom), sv. prijímanie (najlepšie v ten istý deň) a modlitba na úmysel Svätého otca (stačí Otče náš, Zdravas a Sláva). Okrem toho ako vo všeobecnosti treba vylúčiť akúkoľvek pripútanosť k hriechu aj k všednému.

Veriaci, ktorý nábožne navštívi cintorín a pomodlí sa za zosnulých, môže získať odpustky, ktoré sa môžu privlastniť iba dušiam v očistci, raz denne od 1. novembra do 8. novembra. Odpustky sú odpustenie časného trestu pred Bohom za hriechy, ktoré sú už odpustené, čo sa týka viny… Odpustky sú čiastočné alebo úplné podľa toho, či oslobodzujú od časného trestu za hriechy čiastočne alebo úplne.

Sviatok všetkých svätých i Pamiatka zosnulých sú spomienkou na našich blízkych. Tieto dni im vzdávame úctu za všetko, čo pre nás urobili a zároveň sú uistením, že v nás zostávajú žiť naďalej.Sviatok všetkých svätých sa vo východných katolíckych cirkvách slávi už od 4. storočia a spomínalo sa počas neho na všetkých tých, ktorí položili svoj život za vieru. V západnej, teda rímskokatolíckej cirkvi, bol zavedený až o takmer tri storočia neskôr.Veriaci si v tento deň uctievajú svätých, ktorí nemajú miesto v kalendári, a tých, ktorí síce neboli cirkvou vyhlásení za svätých, no žili čestným životom, konali dobro a vedeli sa obetovať pre iných.

S nástupom kresťanstva sa ničili, alebo postupne prestavovali pohanské chrámy a oltáre pôvodne zasvätené rôznym božstvám.Posledným pohanským chrámom v Ríme zostala výnimočná antická stavba, ktorá bol postavená za vlády cisára Oktaviána Augusta v rokoch 27 - 25 pred Kristom.Starí Rimania tento staviteľský skvost zasvätili všetkým svojim bohom, preto ho pomenovali Panteón, čo v gréčtine znamená „všebožský“. Pretože bol zasvätený všetkým rímskym, teda pohanským bohom, prikázali ho kresťanskí cisári už v 4. storočí zatvoriť.

Pred rovnakým osudom, aký postihol vtedajšie rímske pohanské chrámy, ho zachránil pápež Bonifác IV., ktorý hneď potom, ako ho dostal do daru od byzantského cisára Fokasa, nariadil, aby z neho vyhádzali všetky pohanské modly a prestavali na kresťanský kostol.Pápež sa rozhodol zasvätiť ho Panne Márii, patrónke mučeníkov, a všetkým svätým mučeníkom.Deň pred posviackou chrámu doviezli na osemnástich nádherne vyzdobených vozoch z rímskych katakomb do tohto chrámu množstvo telesných pozostatkov prvých kresťanov - mučeníkov.A bol to práve Bonifác IV., ktorý nariadil, aby sa vo výročný deň tejto posviacky konala slávnosť všetkých svätých. Písal sa 13. máj roku 609.

Neskorší pápež Gregor III. v roku 731 vystaval v Chráme sv. Petra kaplnku ku cti všetkých svätých apoštolov, mučeníkov i spravodlivých a nariadil, aby sa slávnosť uctievania všetkých svätých slávila v Ríme 1. novembra.Veriaci si tak začali týmto dňom pripomínať, že je mnoho svätých, ktorí počas roka nemajú svoj sviatok a tento deň sa konala ich spoločná oslava. O sto rokov neskôr, v roku 844, pápež Gregor IV. rozšíril slávenie tohto sviatku na celú cirkev.

Dušičky

Sviatok všetkých svätých v našich končinách často splýva so spomienkou na všetkých zosnulých (Pamiatka zosnulých), ktorá naň nadväzuje a pripadá na druhý novembrový deň.Mnohí medzi nimi ani nerozlišujú, zlievajú sa im a ľudovo toto „dvojdnie“ nazývajú Dušičky. Poznajú ho ako čas pálenia sviečok, kladenia vencov a akejsi povinnej návštevy cintorínov a miest posledných odpočinkov rodinných príslušníkov, priateľov a známych.

Modliť sa za zosnulých je prastará obyčaj, ktorá existovala dokonca aj u pohanov. Tí vo výročný deň smrti spomínali na svojich zosnulých a prinášali za nich obety.Židia takisto konali modlitby a obety za zosnulých, v Starom zákone sa spomína, ako Júda Machabejský poslal do Jeruzalema dvetisíc drachiem striebra, aby sa v chráme konali modlitby a obety za odpustenie hriechov tých, ktorí padli v bitkách s pohanmi.

Začiatok spomienky na zosnulých je o niekoľko storočí mladší ako Sviatok všetkých svätých.Siaha do roku 998, keď Odilo - opát benediktínskeho kláštora v Cluny nariadil, aby sa pre dobro všetkých zosnulých kresťanov každoročne v benediktínskych kláštoroch prvý novembrový deň rozdávali hojné almužny.V tento deň sa tiež po večerných a v nasledujúci deň po ranných modlitbách, v kláštoroch a kostoloch vyzváňalo všetkými zvonmi a prebiehali modlitby a spevy za mŕtvych. Po nich sa slúžila veľká zádušná omša.

Neskôr sa tento zvyk rozšíril do Lotrinska, Burgundska, Talianska, Španielska a ďalších krajín. Pápež Urban VI. v druhej polovici 14. storočia nariadil, aby sa pamiatka verných zosnulých slávila ako sviatok.Neskôr sa však na synode v Trevíri roku 1549 dohodlo, že sa bude sláviť len ako spomienka, čo platí až dodnes.

Zvyky a tradície

V minulosti ľudia verili, že v tieto dni sa stenčuje hranica medzi svetom živých a mŕtvych a neživí môžu prenikať do sveta živých a ovplyvňovať ich životy.Hovorievalo sa, že v tento deň mŕtvi prichádzajú z očistca aspoň na jeden deň oddýchnuť si od trápenia a tiež, že počas dušičkovej polnoci majú duchovia bohoslužbu a živé bytosti ich nesmú v túto chvíľu rušiť.

Keď sa ráno ozvalo zvonenie kostolných zvonov, museli sa duše mŕtvych vrátiť späť do očistca. Taktiež sa verilo, že ak v tieto dni prší, tak to duše zomrelých oplakávajú svoje hriechy.Ľudia často v týchto dňoch praktizovali mnohé rituály, v ktorých mnohokrát išlo o splynutie kresťanských a pohanských zvykov.Podľa starých predkresťanských predstáv sa duše mŕtvych zúčastňovali na všetkých významných udalostiach v živote rodu. Preto sa na ne pamätalo aj rôznymi obradmi a jedlom.

Na Orave a Liptove nechávali cez noc z 1. na 2. novembra na stole časť večere. Inde zas pripravovali na stôl chlieb, maslo či pálenku. Niekde aj nôž, aby si duše mohli z chleba odkrojiť. Verilo sa, že keby duše na stole nič nenašli, celý rok by plakali od hladu.V obciach pod Spišskou Magurou odovzdávali veriaci do kostola po jednej kúdeli česaného ľanu za každého mŕtveho z rodiny. Verili, že počas čítania mien mŕtvych sa duša prečítaného zachytí za kúdeľ a dostane sa z múk očistca.

Na Sviatok všetkých svätých sa pieklo pečivo - žemle v tvare hnátov, položených krížom, ktorým sa hovorilo „kosti svätých“. Na druhý deň sa niekde pieklo pečivo, ktorému sa hovorilo „dušičky“.Bolo to pečivo v tvare štvorca plnené lekvárom, orechmi alebo makom. Cestou do kostola alebo na cintorín boli týmto pečivom obdarovaní žobráci a chudobní ľudia.

V predvečer spomienky na všetkých zosnulých gazdovia plnili lampu maslom namiesto oleja, aby si dušičky mohli očistcom spôsobené popáleniny natrieť a trochu ochladiť. V niektorých obciach Slovenska sa práve pre ochladenie duší kropili hroby mliekom.

Dnes sa tieto sviatky oslavujú u nás a v okolitých krajinách identickým spôsobom. V minulosti predsa len existovali v týchto tradíciách kultúrne odlišnosti.

U našich južných susedov sa k týmto sviatkom viazalo veľa zvykov a tradícií. Týždeň, na ktorý pripadá Pamiatka zosnulých, tu nazývali „týždňom mŕtvych” a bolo v ňom zakázané prať.Verilo sa, že v prípade porušenia zákazu by musel mŕtvy v dome stáť vo vode a oprané šaty by zožltli.Takisto sa nebielili steny, lebo by podľa povier červy zamorili dom. V tieto dni sa nevykonávali žiadne domáce práce. Najdôležitejším zákazom v týchto dňoch však bol zákaz šitia, totiž každý jeden steh znamenal bodnutie pre mŕtveho.

Na niektorých miestach v Maďarsku sa v tento deň konal „jarmok mládencov“, na ktorom gazdovia uzatvárali dohodu s mládencami idúcimi k nim do služby.Aj v Maďarsku verili, že v noci medzi Sviatkom všetkých svätých a Pamiatkou zosnulých slúžia v kostole omšu duše zosnulých a že po zazvonení zvonov duše mŕtvych navštívia domácnosti žijúcich blízkych.

Preto sa v tento deň nachádzal na stole o jeden tanier viac. Do neho sa vkladal chlieb, soľ a voda. Na území Sedmohradska piekli pečivo, ktoré nazývali „koláč Boha” alebo „chlieb zosnulých”.Chudobným a žobrákom rozdávali chlieb a koláče potreté medom, aby týmto činom pomohli svojim príbuzným mŕtvym dosiahnuť spásu ich duší. Na hroboch zapálili toľko sviečok, koľko mŕtvych mala daná rodina. Podľa povery sa pri plameni sviečok môžu preziabnuté duše zohriať.

Niekde zas zapaľovali sviece s vierou, že duše vyslobodené v tento deň potrebujú nájsť cestu späť k svojmu miestu večného odpočinku. Bolo tu tiež častým zvykom, že keď ľudia odchádzali na cintorín, doma nechali svietiť, aby sa mŕtvi vedeli porozhliadnuť po dome.

V Česku sa zase chodilo v tento deň koledovať a koledníci za to dostávali kúsok koláča. Tak ako u nás, aj tu bývalo zvykom v tento večer vhadzovať pre dušičky do ohňa rôzne pokrmy, čo znamenalo čiastočné vykúpenie z hriechov alebo akési prilepšenie pre nich.

Sviatok Všetkých svätých a Pamiatka Zosnulých v kontexte dnešnej doby

Prechod do 19. storočia a následné storočie 20. prinieslo v prežívaní sviatkov zosnulých na Slovensku (vtedy súčasť Rakúsko-Uhorska a neskôr Československa) niekoľko významných zmien, hoci základné prejavy úcty zostávali. V 19. storočí, najmä na vidieku, mali hroby jednoduchšiu formu. Boli to často len navŕšené hlinené kopčeky, ktoré sa pred zimou prikrývali čečinou a zdobili skromne, často len jedným alebo dvoma kahancami. Dôležitejší než okázalá výzdoba bol duchovný rozmer: modlitba, zádušné omše a almužna chudobným, ktorá mala pomôcť dušiam v očistci.

Bežné bolo pečenie špeciálneho pečiva, tzv. "dušičkového", ktoré sa rozdávalo žobrákom a deťom s prosbou o modlitbu za duše. V 20. storočí, najmä s rozvojom mestského života a vyššou životnou úrovňou, začala vizuálna podoba sviatkov Dušičiek nadobúdať na dôležitosti. Tradícia zapaľovania sviečok, symbolu života, nádeje a večného svetla, sa stala masovou a do začiatku 20. storočia už patrila k najrozšírenejším zvykom. Cintoríny sa v týchto dňoch premenili na "more svetiel", čo je dodnes jeden z najsilnejších vizuálnych prejavov sviatku.

Obdobie socializmu v druhej polovici 20. storočia prinieslo pokusy o de-kristianizáciu sviatku. Režim sa snažil eliminovať náboženský rozmer a namiesto náboženského sviatku Všetkých svätých presadzoval sekulárnu Pamiatku zosnulých. Cirkevný rozmer bol minimalizovaný, ale ľudová tradícia návštevy a úpravy hrobov prežila, pretože sa na ňu nenaviazala len viera, ale aj silná spoločenská a rodinná funkcia. Namiesto omší organizovali zbory pre občianske záležitosti v 70. a 80. rokoch spomienkové slávnosti s recitáciami a smútočnou hudbou.

Po páde komunizmu a opätovnom uznaní 1. novembra za deň pracovného pokoja v roku 1994, sa náboženský rozmer sviatku vrátil do plnej sily, no v kombinácii s pretrvávajúcimi sekulárnymi zvykmi. Posledné dve desaťročia sú charakterizované rastúcou mierou komercionalizácie a zmenou v estetike výzdoby. Hoci je na Slovensku úcta k tradičným Dušičkám stále silnejšia, prejavuje sa aj mierny vplyv Halloweenu - pôvodne tiež keltského Samhainu, ktorý sa do strednej Európy vrátil z Ameriky v komerčnej, zábavnej podobe.

Dušičky na Slovensku si tak za posledné dve storočia udržali svoj kľúčový odkaz: úctu k zosnulým a spájanie rodín, avšak s výrazným posunom od skromných hlinených hrobov a charitatívnych darov k bohato zdobeným pomníkom, ktoré predstavujú vizuálnu spomienku na lásku a úctu.

Ako môžeme pomôcť dušiam v očistci?

Pre duše v očistci môžeme získať pomoc, odpustky, keď spĺňame tri podmienky:

• Svätá spoveď (v tomto období)
• Sväté prijímanie
• Modlitba na úmysel sv. Otca (Otčenáš, Zdravas, Sláva)

V deň spomienky na všetkých zosnulých (02. 11.), pri návšteve kostola alebo kaplnky, môžeme získať odpustky pre duše v očistci, keď sa pomodlíme Otčenáš a urobíme vyznanie viery (Verím v Boha). Denne, od 01. do 08. novembra, pri návšteve cintorína, pri modlitbe za zosnulých.

Tabuľka: Sviatky a tradície

tags: #spomienka #na #vsetkych #vernych #zosnulych #modlitba