Už na Fašiangy vidíme ako ľudské bytosti oslavovali blížiacu sa jar. Matkou Zemou každoročne určuje príchod novej jari. Tak chváladivom aj v tomto roku je. Presakuje prírodou a tými, ktorí sú s ňou v súlade.
Príhodne na začiatku jari odpremiéroval cez víkend Slovenský ľudový umelecký kolektív (SĽUK) dve tanečné diela na hudbu Igora Stravinského - balet Petruška a slávne dielo Svätenie jari. Slovenský ľudový umelecký kolektív (SĽUK) uvedie v sobotu na svojej scéne v bratislavských Rusovciach premiéru dvoch tanečných diel na hudbu Igora Stravinského.
Tanec je jazyk, ktorému rozumejú všetci ľudia na celej planéte. Radosť, či smútok, teda emócie, ktoré sú podstatou našej existencie, všetci vyjadrujeme pohybom.
Avantgardný skladateľ Stravinskij sa narodil ešte v cárskom Rusku 17. júna 1882 v Oranienbaume, začiatkom roku 1914, pred vypuknutím prvej svetovej vojny, odišiel s rodinou do Švajčiarska, od roku 1920 žil prevažne v Paríži a v roku 1934 prijal francúzske štátne občianstvo. Po začatí druhej svetovej vojny sa rozhodol žiť v Spojených štátoch, v roku 1945 získal americké občianstvo.
Choreografiu baletu Petruška vytvoril Igor Holováč, bývalý vedúci sólista Baletu SND, ktorý patrí k úspešným absolventom VŠMU. Holováč si myslí, že tvorba Igora Stravinského je pre publikum nesmierne zaujímavá - obrovskou dynamikou, tempom, magickou lyrickosťou, ktorá vzbudzuje emócie. Jeho kompozíciu považuje za absolútne dokonalú.
Balet Petruška o troch bábkach s ľudským srdcom, ktoré bábkar priviedol k životu počas fašiangového jarmoku v Petrohrade, skomponoval Stravinskij v roku 1911, no jeho hudba je nadčasová. To isté platí aj o ostatných dokonalých dielach velikána Stravinského.
Žiačkou Igora Holováča bola choreografka Stravinského Svätenia jari Hana Vidová. Balet Svätenie jari je jedným z najznámejších klasických diel, francúzsky hudobný skladateľ Pierre Boulez o ňom povedal, že „vystavil rodný list hudbe 20. storočia“.
Stravinskij Svätenie jari komponoval ho v rokoch 1911 až 1913 na podnet Sergeja Ďagileva, svojho priateľa, ktorý viedol svetoznámy súbor Ruský balet v Paríži. SĽUK uviedol balet Svätenie jari Igora Stravinského v choreografii Hany Vidovej.
Premiéra baletu sa odohrala 29. mája 1913 v divadle Champs Elyssées. Parížske publikum prijalo dielo s veľkou nevôľou - bolo šokované barbarským námetom i novátorskou hudbou. Novátorstvo nestrávili nielen poslucháči, ale ani interpreti.
Dirigent premiérového uvedenia baletu Pierre Monteaux mal pri prvom zoznámení sa s dielom podľa vlastných slov chuť ujsť a samotného autora vyhnali posmešky i pokriky publika za kulisy. Táto premiéra sa zapísala do histórie ako jeden z najväčších škandálov v dejinách hudby.
Naopak, v sídle SĽUK-u v Rusovciach zožalo nielen Svätenie jari, ale aj Petruška s nádhernými kostýmami, ktoré navrhol Peter Čanecký, obrovský potlesk publika. Do leta síce obe diela nemá SĽUK v programe, no Stanislav Marišler pripúšťa možné reprízy v budúcnosti.
Balet Petruška rozpráva o troch bábkach s ľudským srdcom, ktoré bábkar priviedol k životu počas fašiangového jarmoku v Petrohrade. Petruška, postava napoly komická a napoly tragická, sa zaľúbi do Baleríny, ale súboj o ňu prehráva so silnejším Maurom. Napriek všetkému však Petruška zostáva symbolom nezlomnej lásky a nepoddajného ducha.
„Pôvodný príbeh troch bábok nesie hlboké, stále aktuálne posolstvo. Členovia jeho tanečnej zložky sa divákom predstavia aj v diele Svätenie jari, ktorého autorkou choreografie je Hana Vidová. „Svätenie jari je príbeh o sile prírody, o rituáli, v ktorom sa človek poddáva jej neúprosnej moci. Vychádza z pohanských osláv príchodu jari, kde sa má mladé dievča stať obeťou, aby privolalo priazeň prírody,“ uvádza SĽUK s tým, že v tomto spracovaní však osud vezme do rúk staršia sestra mladého dievčaťa - rozhodne sa obetovať namiesto nej.
10. septembra bude Bratislava miestom predstavenia svetoznámeho choreografa Akrama Khana s fascinujúcim tanečným projektom. Britský tanečník a choreograf indického pôvodu je žijúcou tanečnou legendou. Najnovšie dielo iTMOi. vo voľnom preklade - V mysli Igora Stravinského, je poctou Stravinského dielu Svätenie jari, ktoré vyvolalo vo svojej dobe škandál a opovrhnutie.
Balet, ktorý vyvolal nepokoje - Iseult Gillespie
Počas štyridsaťročného pôsobenia v tomto súbore vytvorila desiatky hlavných postáv, jej umeniu tlieskali diváci niekoľkých generácií. V storočných dejinách slovenského baletu zaujíma popredné miesto ako jedna z najvýznamnejších primabalerín, ktorá začala éru prvých slovenských sólistov na scéne SND. Pred piatimi rokmi si od prezidenta SR prevzala vysoké štátne vyznamenanie Pribinov kríž I. stupňa.
Keď som zbadala všetky tie svetlá, kostýmy a tanečné výkony, zatajil sa mi dych, zatúžila som po javisku. Sen sa mi splnil v mojich šestnástich rokoch, do divadla ma angažoval riaditeľ divadla národný umelec Andrej Bagar, ktorý bol veľkým priaznivcom baletu. Nevynechal ani jedno predstavenie. Pozerali sme sa cez dierku v opone, či sedí vo svojej lóži, bola to druhá lóža od javiska, a potom sme si posúvali správu: Bagar je v divadle!
Už v prvej sezóne 1947/1948, keď bol šéfom a choreografom baletu Rudolf Macharovský, sa mi vodilo dobre. Keď videl, že sa rýchlo učím, hneď mi dal nejaké záskoky. Robila som najskôr drobné úlohy - napríklad šaša v Karnevale, potom čoraz väčšie, lebo videl, že nemám s technikou problémy. Bolo to vďaka Elle Fuchsovej-Lehotskej, ktorá ma technicky tak pripravila, že som nemala nijaký problém na tréningoch i skúškach, vďaka čomu mi pribúdali nové príležitosti.
Na základe kvalifikácie ma vybrali do premiéry novej trojačky - Rhapsody in blue od Gerschwina, Ravelovho Bolera a Stravinského Petrušky. Pamätám si, ako mi náš dirigent Tibor Frešo od pultu povedal: „Neponáhľaj sa!“ To bol začiatok, prvá premiéra, kde som tancovala väčšie úlohy.
Moja prvá hlavná postava bola v roku 1950 Swanilda v Coppélii v choreografii pána Stanislava Remara. Bolo pre mňa cťou tancovať po boku významnej generácie sólistov, akými boli: Eva Jaczová, Galina Basová, Florentína Lojeková, Tamara Isičenko, Maria Dvorská, Jarmila Manšingrová, Žofia Červenáková, Trúda Tašká, Stanislav Remar, Jozef Zajko, František Dvorský, Ján Mňačko, Milan Herényi a ďalší.
Ďalšou nádhernou rolou bola Popoluškav Remarovom balete Popoluška. Po nej mi pán Remar zveril dvojrolu Odetty-Odílie v Labuťom jazere, čo bola moja vysnívaná rola, prijala som ju s radostným prekvapením (tancovala som ju potom veľakrát, naposledy, keď som mala 42 rokov). Prvý raz som ju tancovala s Vladimírom Marekom.
Všetci moji šéfovia boli zároveň choreografi, po Rudolfovi Macharovskom nás viedol Stanislav Remar, ktorého vystriedal Jozef Zajko, po ňom bol dočasným šéfom môj manžel Milan Herényi, kým neprišiel Karol Tóth zo štúdia na GITIS-e v Moskve.
Najviac som tancovala s Vladimírom Marekom, boli sme zohratá dvojica. S Jozefom Zajkom som tancovala v Labuťom jazere, Giselle, Z rozprávky do rozprávky atď. Zajko bol silák, keď sa tanečnica neodrazila, on ju zdvihol ťahom.
Pamätám si na vydarenú inscenáciu baletu Šatôčka od Harangózoa, kde som tancovala obe hlavné úlohy - Mariku a aj Šáru a kde nám choreograf povymýšľal množstvo náročných dvíhačiek. S Jozefom Zajkom som tancovala aj v nádhernom balete Fadetta na Delibovu hudbu, ktorý inscenoval Karol Tóth, po tom ako prišiel zo štúdia v Moskve na dovolenku.
Počas štyroch mesiacov stáže v Moskve, kde som bola spolu so sólistkou z Národného divadla v Prahe, s pani Olgou Skálovou, som videla všetky baletné predstavenia v Boľšom teatre a ďalších divadlách. Videla som Fadettu so slávnou balerínou Oľgou Lepešinskou a Vladimírom Preobraženským - to bol chlap ako socha z Michelangelovej ruky. Dodnes si pamätám hviezdne výkony sólistiek, akými boli Maja Plisecká v Laurencii, v Labuťom jazere, v Donovi Quijotovi, Galina Uľanovová v Romeovi a Júlii, v Giselle atď.
Keď sme s Baletom SND hosťovali vo Viedni, podarilo sa nám vidieť balet Romeo a Júlia od slávneho anglického choreografa Kenetha McMilena, v hlavných úlohách s Rudolfom Nurejevom a Margot Fonteyn. Nič úžasnejšie som v živote nevidela.
S Margot Fonteyn som sa stretla po ich vystúpení v hoteli Devín, odfotografovali sme sa spolu. Môj manžel Milan Herényi bol sólistom baletu a chvíľu aj šéfom. Bola som šťastná, že s ním môžem byť spolu na javisku, celý náš život sa točil okolo baletu. Moje deti doslova vyrastali v divadle.
Nie je tomu inak ani vo svete tanečného umenia. Základy moderného tanca položila prvá generácia jeho tvorcov: Loië Fuller, Isadora Duncan, Ruth St. Denis a Ted Shawna. Moderný tanec sa zrodil z ich obetavej a vyčerpávajúcej práce, koncom 19. a na začiatku 20. storočia.
Svätenie jari je príbeh o sile prírody, o rituáli, v ktorom sa človek poddáva jej neúprosnej moci. Vychádza z pohanských osláv príchodu jari, kde sa má mladé dievča stať obeťou, aby privolalo priazeň prírody. V tomto spracovaní však osud vezme do rúk jej staršia sestra - rozhodne sa obetovať namiesto nej. Svätenie jari: Stretnutie rôznych kmeňov, hry a boje, obetovanie dievčiny bohu jari, aby ľudia získali jeho náklonnosť. V diele Svätenie jari sa nejedná o popisné rozpovedanie príbehu „pohanskej Rusi“ tak, ako to ukladá predloha, ide v ňom o symboliku obetovania ľudského života ako takého. Predstaveniu dominuje fenomén obety vlastného života v prospech spoločnosti alebo vyšších ideí. Ide v ňom o ľudské duše, do ktorých človek nemôže nahliadnuť, no ony majú vlastné motivácie a vlastný život.
Vynesenie Moreny bývalo bežne na smrtnú nedeľu. Dnes mnohí vynášajú Morenu na rovnodennosť. Začnú pučať prvé rakyty a bazy, prvé puky trávy, ľudkov to zvádza k veľkému upratovaniu. Dobrý zvyk, užitočný telesne aj duchovne. Ich moc sa považovala oddávna za čarovnú. Dychom s vedomím svargového zdroja.