V situácii pandémie, kde agresor uplatňuje doma väčšiu kontrolu, vzrástlo násilie v rodinách o 30 až 40 %. Tento nárast poukazuje na dôležitosť osvety a podpory pre obete domáceho násilia. Nasledujúci príbeh je spoveďou ženy, ktorá prežila psychické týranie a našla cestu k oslobodeniu.
Začiatok vzťahu ako z rozprávky
Zuzana (meno sme zmenili) spoznala Romana v roku 2012 a obaja si okamžite padli do oka. Nespájali ich len vzájomné sympatie, ale i pracovná oblasť. „Na prvé stretnutie mi doniesol ružu, rozprávali sme sa celé hodiny. Bol to úžasný a pozorný muž a navyše veľký fešák,“ hovorí Zuzana o začiatkoch vzťahu.
„Spätne si myslím, že to bolo všetko naplánované. Že ste stretli niekoho, kto k vám zapadne ako puzzle. Aj okolie nám vravelo, že z nás ide radosť. Zo začiatku bol veľmi starostlivý, veľa sme sa rozprávali, smiali. Boli to neskutočné chvíle. O také tri-štyri mesiace som mu plne dôverovala. Žiaľ, dosť neskoro. Tie červené vlajky som si všímala, no radšej som ich prehliadala. Chcela som sa vyhnúť konfliktom a bezvýhradne mu dôverovala. Pretože to bola moja rodina.
V minulosti pôsobil v stavebníctve, netrvalo dlho a v našej firme poukázal na prešľapy nášho stavbyvedúceho, s ktorým sme sa neskôr rozlúčili, aby ho Roman vzápätí nahradil. Zapracoval na výmene všetkých subdodávateľov, zmenil mnohé procesy, rozšíril strojový park. Zaviedol poriadok a postupne sa skamarátil aj s našimi klientmi. Aj moja mama si ho veľmi obľúbila, jediné, ktoré voči nemu zostali rezervované, boli moje dcéry z prvého manželstva.
Prvé varovné signály
Spočiatku to boli len také drobnosti, ktoré som pripisovala skôr jeho zamilovanosti a mávla rukou. Neskôr sa to posúvalo, keď mi raz zavolal a požiadal ma, aby som vyhodila kolegyňu. No ja som ju poznala 15 rokov a viem, že by nič z toho, z čoho ju obviňoval, neurobila. Stalo sa, že náhle odišiel z práce a nedvíhal mi telefón niekoľko hodín, niekedy aj dní, keď som sa šla zblázniť, či ešte žije. Boli to fázy, keď ma ešte psychicky nelikvidoval, no už ma začínal ignorovať.
Nemyslím si. Je to zaujímavé, že človek si niektoré veľmi negatívne zážitky vymaže z pamäti. Raz sme napríklad mali na stavbe kontrolný deň a ja som povedala pred klientmi čosi, čo sa jemu nepáčilo. Reagoval v zmysle - zavri hubu, veď ty tomu nerozumieš. A to je riadne ostré. Ja si to však normálne nepamätám, museli mi to povedať nezávisle od seba traja ľudia. Možno som to aj počula, len som to počuť nechcela.
Postupná manipulácia a strata sebadôvery
Už som sa rozchádzala s realitou, pretože vo mne neustále vyvolával pocit viny. Čokoľvek som urobila, bolo zlé, čokoľvek som neurobila, bolo ešte horšie. Neustále spochybňoval moju prácu i mňa osobne. Po čase som sama sebe pomaly prestávala veriť.
Asi tri roky po zoznámení sa výčitky začali objavovať častejšie. Občas to ešte prekladal kvetmi na stole v kancelárii či básničkami. Raz ste hore, raz dole bez ohľadu na to, čo vlastne robíte. Tie výbuchy hnevu sa vôbec nedali predvídať. Teraz už viem, že ten chemický kokteil, ktorý som mala v mozgu naservírovaný, mi nespôsobil len rozkol s realitou a odtrhnutie od racionálneho uvažovania, ale aj určitý stav závislosti.
Jeho konflikty s kolegami postupne narastali, ja som však žila v ilúzii, že je to dobrý človek a čokoľvek urobí, hoci aj na hrane, robí to s dobrým úmyslom. Sama som ho pred sebou ospravedlňovala, a to aj vtedy, keď sa snažil vniesť rozkol medzi mňa a môjho spoločníka vo firme. V práci to nebolo možné, ľudia videli, že som sa ho vždy zastala. Navyše sa ho báli. Dokonca začal šikanovať človeka, ktorého si do firmy doviedol sám. Ten muž za mnou prišiel a chcel dať okamžitú výpoveď. Vravel, že ho môj partner šikanuje, podkopáva, nastavuje mu ciele, ktoré nemožno splniť. Mal byť pre neho k dispozícii 24 hodín aj cez víkendy. No vtedy som si prvýkrát uvedomila, že, preboha, veď to je jeho človek a je celkom zničený. Predo mnou sedel pracovitý a zodpovedný muž, ktorý odchádzal kvôli Romanovi a prosil ma, aby som to Romanovi nepovedala. Všetci sa ho báli. Tú výpoveď som podpísala, no bol to moment, keď som už veci musela riešiť. Nemohla som dopustiť, aby vo firme šikanoval ľudí.
Áno, povedal, že ten človek je neschopný a je dobre, že odišiel. Hovoril to bez akéhokoľvek zľutovania, hoci ten zamestnanec odchádzal viditeľne zničený. Zostal vo mne zlý pocit. Ten sa znásobil, keď sa ukázalo, že počty ľudí na stavbách podľa faktúr nesedia. Vravel, že keď ho z niečoho podozrievam, tak si mám vybrať lepšieho stavbyvedúceho, má na stole oveľa lepšie ponuky. Tu sa trápi len kvôli mne za mizerný plat, lebo vraj bez neho by sa firma rozsypala. Samozrejme, dva dni sa so mnou nerozprával.
Prvý človek, ktorý mi povedal, že ten človek mnou manipuluje, bola moja priateľka zo strednej. V roku 2016 sme mali stretávku z gymnázia a vravela mi, že si všimla, že som akási iná. Doslova mám zmenenú osobnosť. Vždy som bola veselá, do každého nalievala nádej. Teraz som bola vystrašená, unavená, strhaná. Nebola som to ja.
Keď sme boli spolu už štyri roky a môj pocit viny sa mu podarilo zvýšiť na maximum. Pracoval na tom programovo. Vyčítal mi, že neviem dávať najavo lásku, že myslím len na prácu, peniaze a o neho sa nestarám. Súčasne vo firme preberal na seba ďalšie kompetencie. Koncom toho nešťastného roka som už bola presvedčená, že som v hlbokej podstate zlá ľudská bytosť, s ktorou fakt čosi nie je v poriadku. Neustále mi opakoval, že som príliš chladná a nevenujem sa mu a už to nie je také ako predtým. Vravela som si vtedy až čosi také absurdné, že si to poníženie možno zaslúžim. Chvíľami som chcela o jeho náklonnosť ešte zabojovať, no chvíľami som už úplne rezignovala.
Odhalenie pravdy a cesta k oslobodeniu
Keď som zistila, že firmu okráda. Stále som však ešte neprišla na to, že je to psychopat. Bola som presvedčená, že je to schopný človek, ktorý sa na mňa hnevá oprávnene. Pretože som zlá. Ale toto bolo už cez čiaru. Niekedy som toho už vôbec nebola schopná. Bola som zmätená, už som nevedela, čo je pravda a čo nie. V práci som nevládala robiť bežné úkony, začal sa mi zhoršovať zdravotný stav. Toto mu vyhovovalo. Stratila som akcieschopnosť a slepo poslúchala jeho pokyny. V tomto období som bez jeho súhlasu už nevedela urobiť takmer nič. Verte mi, ťažko sa mi o tom dnes hovorí. Neskôr som sa hnevala, že až sem som bola schopná dôjsť.
V nejakom zmysle áno, úprimne som však verila, že to bude opäť fungovať ako tie prvé roky. V tom čase som žila upnutá iba na to, že sa to vráti. V príručkách sa to volá patologický optimizmus obete. Samozrejme, že sa to nevracalo, bola to deštrukcia. Moje deti sa ma v tom čase začali pýtať, či som v poriadku. Tých, ktorí s vami bývajú, neoklamete.
„Akoby už cítil, že niečo sa deje. Ďalej však vo mne rezonoval pocit viny, že toto si zaslúžim. Kamarátka mi tvrdo povedala, že je to psychopat a musím s ním ukončiť vzťah, osobný aj pracovný. Bolo s ním však v práci previazaných viacero projektov, všetko si vopred pripravil. Akoby už cítil, že niečo sa deje, ako keď si odtŕhate z tela pijavicu. Povedal mi, že keď chcem, tak z firmy odíde a vezme so sebou všetkých subdodávateľov. Bola som zmätená, ale stále som ho milovala a neustále som hľadala chybu v sebe. Vyplnila som ho a prišiel mi výsledok. Keď som to videla, vravela som si, že veď narcis je predsa ten, ktorý chodí vyobliekaný, vyvoňaný, nie tento hlboko narušený človek. Bol to moment precitnutia a veľkého vnútorného oslobodenia. Prišla obrovská úľava, že ja som predsa len zdravá. Som iba obeťou osoby s narcistickou poruchou.
Spomedzi všetkého ma roky najviac gniavilo to znásobovanie pocitu viny, ktoré sa mu aj najviac darilo. Podobne, veľmi veľa klamal. On svojim klamstvám aj sám verí, preto to nemožno rozpoznať. Upravuje si realitu vo svoj prospech, aby v nej dokázal žiť. Aby dokázal vôbec prežiť. Nevedel si priznať vinu. Vtedy som tomu ešte nerozumela, že pocit viny neznesie. Raz to v slabej chvíli spomenul, jeho otec dosť pil. Svoje deti i manželku bil. Doteraz medzi nimi vládnu veľmi zvláštne vzťahy. Polovica rodiny sa s Romanom nerozpráva, ani jeho bývalá manželka a deti z prvého manželstva, ktoré žijú v Spojených štátoch. O svoju matku sa síce staral, ale často sa k nej správal hrubo. Raz, keď mali spor a tri týždne jej nedvíhal telefón, som sa jej zastala.
S postupujúcim časom reagoval zle takmer na všetko. Neskôr som už ani nevedela, čo mám povedať, netušila som, ako to vypáli. V neskorších fázach som mu už takmer neoponovala, len aby nebol konflikt. Iba som rezignovane prijímala jeho pokrivenú realitu. No spomínam si, že od začiatku veľmi zle niesol, ak si niekto z neho uťahoval alebo ho kritizoval. Nikdy som nebola submisívna ani pasívna, no v tom čase akoby som bola niekto iný. Začala som sa izolovať od priateľov i rodiny. Podarilo sa mu takmer nemožné.
Vždy som bola veľmi spoločenský človek, ale v tom čase som nikam nechodila, na nič som nemala chuť. Pamätám si, ako som sedela na terase a bolo mi jedno, či žijem. Pozorovala som vtedy z terasy svoju dcéru, ako prechádza cez byt. Vravela som si, mám deti a kvôli nim by som asi ešte mala žiť. Nevytrysklo to zo mňa ako nejaká emócia, že svoje deti milujem a budem tu pre ne. Len čosi ako áno, sú tu deti, tak by sa o ne asi patrilo postarať. Myslím si, že keby ma vtedy niekto vyšetril, bola by som zrelá na psychiatriu.
Nie, tá láska začala umierať v čase, keď naplno prepuklo psychické týranie. Keď pocit viny, ktorý mi vytváral, prerástol všetky moje ostatné emócie a vzal mi chuť žiť. Cítila som sa ako zlý človek, a taký predsa nemá právo byť šťastný. Doslova som v sebe zabíjala nárok na šťastie. Vtedy som už poznala diagnózu. Ale aj keď poznáte pravdu, nemáte už energiu. Po tých rokoch vám prosto došla. To dno ma však prinútilo pohnúť sa. Veď čo teraz, ľahnem si a zostanem ležať? Vtedy som si povedala, že ja v takomto stave nezostanem. Pripravila som plán.
Konfrontácia a odchod
Na druhý deň som vstala, obliekla sa a šla do agentúry, kde som v tichosti nechala vypísať konkurz na nového stavbyvedúceho. Následne som si zavolala našich dodávateľov a spýtala sa, či sú schopní pracovať pre mňa aj bez nášho stavbyvedúceho. Všetci do radu mi povedali, že toho dňa sa nevedia dočkať. Keď som svojmu spoločníkovi vo firme povedala, že tento človek už u nás nebude pracovať, šiel otvoriť šampanské.
Raz to boli výhražné slová, vzápätí vyznania lásky. Áno. Myslím, že tomu spočiatku neveril, no moje rozhodnutie sa mi potvrdzovalo každým jeho ďalším vyjadrením. Pamätám si, ako hneď po tom, ako som ho vyhodila, si ma počkal na parkovisku a keď som chcela nastúpiť do auta, vopchal do dverí nohu. Naliehal, aby som s ním odišla niekam, kde by sme boli sami a v pokoji to prebrali. Keď som odmietla, nastúpili vyhrážky. Vravel čosi v zmysle, že veľa o mne vie a môže to použiť. To bol moment, keď som konečne pocítila poctivý hnev.
Nie. Hoci sme sa definitívne rozišli a v práci dostal výpoveď, ďalej za mnou chodil. Postával na ulici, na parkovisku, na plot mi vešal ruže. Bolo to dosť desivé.
Asi po mesiaci som nadviazala kontakt s Tomášom Pourom z Bezpečnej Viny, ktorému som nebola do telefónu schopná povedať, čo sa deje. Vzala som auto a radšej za ním šla osobne až do Prahy. Bála som sa, že nás bude Roman odpočúvať. Asi si teraz viete predstaviť, v akom som bola stave. Tú najpodstatnejšiu vec, ktorú som však odmietala počuť. Že ide o patologickú osobnosť, psychického agresora, pravdepodobne až psychopata. Narcistická porucha je najnáročnejšia na odhalenie, narcis si vytvára falošné ego a dokáže preto svoju poruchu skrývať tak, že na okolie pôsobí sebaisto a konzistentne. Je tam však skrytý obrovský komplex menejcennosti. Narcisa nemôžete zmeniť, vyliečiť. Môžete sa len začať brániť. Keď som to počula, odmietala som to, ja som totižto ešte aj na tej ceste do Prahy v kútiku duše dúfala, že sa mi podarí ho zachrániť.
Áno, prichádzali verše, vyznania lásky, ruže. Potom ma žiadal, aby sme si navzájom vrátili všetky dary, že si po tie svoje príde ku mne domov osobne. Keď som mu odpovedala listom od právnika, napísal, že on to tak nemyslel a že sme si súdení.
Stretnutie s bývalou partnerkou
Vtedy som sa rozhodla, že oslovím jeho predchádzajúcu partnerku Silviu (meno sme zmenili), s ktorou má syna. Chcela som zistiť, kam až je schopný zájsť. Nie som typ týranej ženy, ktorá je izolovaná doma na materskej a tak, žiaľ, zraniteľná. V práci bolo so mnou previazaných veľmi veľa ľudí a musel sa preto veľmi brzdiť. Potreboval ma. Keď na neho prišla agresivita, pravidelne z miesta a situácie odchádzal. Unikal. Predsa sa však zopár násilných situácií udialo, opísala som ich v trestnom oznámení.
Udrel, to však nebolo najhoršie. Keď bol ich syn malý, plakával. V návale nezvládnutej zlosti ho Roman vzal, zavrel do skrine a Silvii nedovolil vziať ho. Vtedy pochopila, že od neho musí odísť. Zbalila si to najnutnejšie a keď spal, vypadla aj so synom z domu. Dnes žijú v Rakúsku. Chlapec má 12 rokov a mame hovorí, že na otca si tie veci vymýšľa. Je šťastie, že sú v Rakúsku, na Slovensku by už Roman dostal striedavú starostlivosť a syna silne manipuloval.
Prvý raz sme sa stretli ešte v čase, keď som bola s Romanom. Šiel pozrieť syna a chcel, aby som s ním šla aj ja. Silvia mu vtedy predo mnou povedala čosi v zmysle, „ja som vtedy bola do teba zaľúbená a nevidela som, aký si manipulátor.
„Narcis má masku podľa vašich predstáv. Myslím si, že áno. Bol to jeden z momentov môjho prebudenia. Videla som, že tá žena predo mnou je úplne normálna. Samozrejme, Roman mi ju vykreslil ako zlú a psychicky labilnú ženu, ktorá mu nechce dávať syna. Nejako podobne asi teraz vykresľuje mňa svojej terajšej priateľke. V úvode to bola fáza bombardovania láskou, dobýjania, keď sa človek po čase napokon podvolí a zdá sa mu, že prežíva čosi úžasné. Neuveriteľné.
Narcis má masku podľa vašich predstáv. Neskôr však začína pribúdať jeho nespokojnosť. Sú to výborní herci, no nik nevydrží hrať svoju rolu roky. V narcisovi rastie agresivita, vnútorný hnev z pocitu menejcennosti, ktorý vybuchuje. Keď milujete druhého človeka, naplno mu dôverujete. Keď vás neustále obviňuje, že je to vaša chyba, že ten vzťah nefunguje, že kvôli vám nie je šťastný, začnete tomu veriť.
„Pred novou partnerkou nás už nejako vykreslil. Myslím, že aj pre ňu to bola veľká úľava. Ona ešte aj po ôsmich rokoch po rozchode žila v presvedčení, že za krach ich vzťahu je zodpovedná ona. Že aj preto sa k nim so synom správal tak, ako sa správal. Podľa mňa áno, ako keby začala novú éru života. Aj keď je neustále traumatizovaná, pretože sa s ním musí stretávať kvôli synovi. To spájanie a zdieľanie spoločného osudu nám obom veľmi pomohlo. Verím, že sa jej podarí naučiť aj syna, ako sa brániť zničujúcej manipulácii zo strany jeho otca.
Napadlo nám to obom. No vyhodnotili sme to tak, že v počiatočnom štádiu to nemá veľký zmysel. Ona bude reagovať tak, ako sme reagovali my dve. Pobeží s tým za ním. V prvej fáze idealizácie je teraz tá vyvolená. Ak sa aj už nachádza vo fáze devalvácie, je od Romana závislá a nebude vedieť, čo s tým robiť. Konať by mohla začať až v tretej fáze. No vieme, že to môže trvať ešte roky. Neviem však, či o pomoc bude žiadať práve nás dve. Roman nás pred ňou už nejako vykreslil. Jedna ušla do Ameriky, druhá do Rakúska.
Nechala som si poradiť odborníkom. Dva roky práce priniesli výsledok, poda...
| Fáza vzťahu | Charakteristika |
|---|---|
| Idealizácia | Bombardovanie láskou, dobýjanie, vytváranie ilúzie úžasného vzťahu. |
| Devalvácia | Postupná nespokojnosť, výčitky, spochybňovanie, manipulácia. |
| Agresivita | Výbuchy hnevu, vnútorný hnev z pocitu menejcennosti. |
Tento príbeh Zuzany je silným svedectvom o tom, ako psychické týranie môže postupne zničiť život človeka. Zároveň je inšpiráciou pre ostatných, ktorí sa nachádzajú v podobnej situácii, aby hľadali pomoc a našli cestu k oslobodeniu.
**Dôležité upozornenie**: Ak prežívate domáce násilie, neváhajte vyhľadať odbornú pomoc. Existujú organizácie a centrá, ktoré vám môžu poskytnúť podporu a poradenstvo.